Esej: Zle rozostavené figúrky na slovenskej šachovnici

Počet zobrazení: 7811

Ako starý človek čoraz viac času trávim na chodbách najrôznejších lekárskych ordinácií. Okrem obvodnej lekárky chodím aspoň k trom ďalším odborným lekárkam. Nedávno som sa dostal ako pacient aj do Národného onkologického ústavu. Som už vytrénovaný na všeličo. Také preplnené chodby ako v NOÚ som však ešte nezažil. Predieral som sa na určenú ordináciu cez dav mrzutých ľudí, určené sedačky a lavice preplnené, všetci ostatní stoja, zúrivo a bez úsmevu, s vetrovkami na rukách, lebo sa tam nedá pohnúť. Skôr hokejový štadión pred medzištátnym zápasom ako zdravotnícke zariadenie. Mohol by som rozprávať príbehy celých predpoludní. Pred ordináciami sa čaká nie hodiny, ale neraz pol dňa, vlastne celý pracovný deň – áno, od siedmej ráno, a na rad sa dostanete po 14. hodine, bez obeda, lebo miesto pred ordináciou opustiť nemôžete, čo ak medzitým sestrička vyvolá vaše meno?

Na vine nie sú lekári ani sestričky, ani riaditelia polikliník a nemocníc. Robia, čo môžu. Na vine je posadnutosť dosiahnuť akademický titul, pochváliť sa, mať univerzitne vzdelaného synáčika či dcérenku. Píšem posadnutosť, lebo rodičom čerta záleží na skutočných potrebách nášho života, o realite uplatnenia nemajú predstavu. Vedia len jedno, musíme mať študované deti. Jedno, čo skončia, len aby skončili. A potom rýchlo – registrovať ich na úrade práce ako nezamestnaných.

Opozícia sa v parlamente bavká tým, že odvoláva ministra školstva. Toho, ktorý sa odvážil povedať, že kráľ je nahý. Povedal, že na početných vysokých školách, štátnych i súkromných, vychovávame odborníkov, ale odborníkov pre nič a na nič. Máme priveľa vysokých škôl, „univerzít“. Pomaly už v každom okresnom meste sídli v opustených budovách nejaká súkromná vysoká škola, kde sa živia čudesní kváziodborníci. Za slušné platy a poriadne školné vyrábajú univerzitne vzdelaných slovenských občanov. Vysoká škola sa stala biznisom. Stačí si zobrať úver na renováciu prebytočného majetku mesta alebo niektorého ministerstva, premaľovať fasádu, vytvoriť študovne a nasadiť poriadne vysoké školné. Bol by v tom čert, aby vysoká školička nepriniesla majiteľom zisk! Neznečisťujeme prostredie.  

Znečisťujeme však univerzitné vzdelanie na Slovensku. Kým celé dediny nemôžu získať mladého lekára, kým okresné mestá musia rušiť celé nemocnice, zatiaľ naše vysoké školy chrlia stovky, tisícky absolventov, armádu nezamestnaných. Máme toľko politológov, mediálnych expertov, ekonomických manažérov, právnikov, psychológov, scénografov, dramaturgov, že by sme nimi mohli dláždiť ulice. Ulice, aj štvorprúdovky, čo vedú k obrovským fabrickým halám našich automobiliek.

Na hlavu obyvateľa máme najvyššiu produkciu automobilov na svete. Na tú istú hlavu obyvateľa máme tucty neumiestniteľných vysokoškolákov. Tragikomické.

Naša populácia starne, priemerný vek Slovákov je kdesi v horšej časti európskeho rebríčka.

Nemáme dosť lekárov, sestričiek, laborantov. Nemáme dosť inžinierov, technikov, údržbárov.

Nevieme zabezpečiť údržbu našich chorľavých telesných schránok. A nevieme zabezpečiť ani rozbehnutú výrobu automobilov, stavby diaľnic, nové byty, opravy domov, čo nám padajú na hlavy. Nerozvíjame našu infraštruktúru na úroveň 21. storočia.

Polovička všeobecných (obvodných) lekárov sú ľudia v dôchodkovom veku! Ak by čo len polovica z nich chcela odísť do dôchodku, celý systém obvodných lekárov by skolaboval. Na obyčajné vyšetrenie chrípky by sa objednávalo. Na mnohé operácie sa čakajú roky! Mladého lekára na dedinu nedostanete, hoci im ponúkajú byty. Niet stomatológov. Budeme naveky štrbaví alebo budeme chodiť do Nemecka, aby nám za drahé peniaze dali plombu?

Za socializmu existovali umiestenky. Nemilé byrokratické opatrenie, ale aspoň sčasti plnilo svoj účel. Dnes žijeme v trhovej ekonomike a koríme sa božstvu deregulácie. Výsledkom sú prepchané chodby pred ordináciami, straty pracovného času a nervové šoky na oboch stranách. Nervózni sú lekári aj pacienti.

Zázračná ruka trhu akoby bola naraz u nás ochrnula. Prečo školíme za naše dane absolventov, ktorí sú na trhu práce neuplatniteľní?

Na nášho suseda Viktora Orbána sa všeobecne nadáva. EÚ ho kritizuje, lebo porušuje sväté pravidlá liberalizácie. Rozhodol, že študovať za verejné peniaze bude len ten vysokoškolák, ktorý sa zaviaže, že po promócii ostane pracovať niekoľko rokov doma v Maďarsku. Jednoduché ako facka. Ibaže v Bruseli sú inej mienky. Orbán porušuje pravidlá voľného pohybu osôb.

Pred chvíľou som si pozrel na internete video. Prednášku na Ekonomickej univerzite v Bratislave prerušili študenti, odtlačili prednášateľa a vedľa katedry predviedli tanečnú kreáciu s primeraným anglickým hudobným sprievodom. Pre niekoho príjemná zábava. Prečo by študentky či študenti nerelaxovali počas nudných prednášok? 

Mňa toto video pobavilo len trošilinka. Skôr ma znepokojilo. Ako budú tieto z ekonomických vied znudené budúce ekonómky a ekonómovia riešiť v Bratislave či v Bruseli krachy bánk kdesi na Cypre či v Portugalsku? Zatancujú pri okrúhlom stole Európskej komisie? Bude ich vôbec zaujímať menová únia či banková regulácia?

Môže zodpovedný chirurg pracujúci s dnešnými sofistikovanými technologickými prístrojmi, kde nepatrný zlý pohyb môže zapríčiniť katastrofu, smrť, čo len na chvíľku zabudnúť na kvantum poznatkov zo šiestich rokov štúdia? Môže existovať bez najvnútornejšieho zanietenia, bez lásky k svojmu povolaniu (nie zamestnaniu!), poslaniu? Čo považujú za svoje poslanie tie tucty dnešných ekonómok, psychologičiek, právnikov, čo sa potĺkajú (česť výnimkám!) na nespočetných fakultách neprírodovedných a netechnických smerov? University Dance Groups nás nevyvedú z krízy, nepomôžu nášmu rozvoju. Spomeniete si na trojicu psychologičiek z televízneho Paneláka? Pracovníčky psychologickej poradne si nevedia poradiť s vlastnými životmi. Modely negatívneho správania – a nie vzory na nasledovanie.

Bez nových lekárok a lekárov, inžinierov a inžinierok, bez ľudí s opravdivou túžbou rukolapne zmeniť pomery okolo seba, bez autorov konkrétnych zmien – sa nepohneme ďalej. Len sa budeme šmýkať po šikmej ploche malicherných osobných záujmov.

Nedávno som bol na súkromnej vysokej škole na besede študentov s ministrom zahraničných vecí a európskych záležitostí. Po fundovanom improvizovanom výklade ministra sa z desiatich dopytov z obecenstva iba tri dotkli Slovenska a Európy. Sedemdesiat percent študentiek a študentov sa takmer obviňujúco obracalo na ministra, kedy ich ministerstvo príjme do zamestnania a do ktorých krajín by sa im páčilo nastúpiť do diplomatických služieb. Falošná predstava o diplomacii, zdedená skôr zo zlých filmov, než skutočný záujem.

Sám som kedysi vyštudoval obdobu Ekonomickej univerzity. Svoje štúdium som považoval za solídnu prípravu na život. Poznanie reality sveta, kde sa za politikou a kultúrou skrývajú tajomné a nie vždy identifikované ekonomické procesy. Tie treba poznať, neustále sledovať, overovať. Z čísel, štatistík, časových radov, menových kurzov, HDP vyčítať tvár spoločnosti, štátu, jeho zdravie či príznaky krízy. Práve tak ako lekár vie z hodnôt krvného testu či kriviek EKG dostať obraz o celkovom stave pacienta pred sebou.

Po celý život sa venujem humanitným disciplínam. Ibaže tie nemôžu byť módnym artiklom.

Silnie vo mne pocit, že v globále máme dosť odborníkov. Máme však zle rozostavené šachové figúrky. Niekde je ich prebytok, niekde chýbajú. Nie sú na správnych miestach.

Za socializmu – ak odhliadneme od základného predmetu výučby marxizmu-leninizmu – boli preferované technické a prírodovedné smery. Ekonomické a politické vedy boli prísne limitované. Právnické vzdelanie malo numerus clausus. Pravdaže, boli za tým politické dôvody.

Dnes sme utiekli do druhého extrému. Prírodovedné a technické štúdiá sa dostali na pokraj záujmu širokej verejnosti. Spoločenskovedné smery sú predimenzované. Šlágrom je štúdium manažmentu všetkých možných zameraní. Narástla popularita politológie. Podľa mnohých – nie celkom bezdôvodne – ide o teoretické odvary či komentovanie každodenných politických aktivít, a to často veľmi pochybnej dôkazovej hodnoty. Začas som politológiu prednášal a viem, o čom hovorím. Sám som si vytvoril teóriu globálnych problémov a bol z toho predmet štúdia. Aj knihu som napísal. Ibaže národ nemôžu tvoriť samí politológovia. Moji najúspešnejší žiaci sú hovorcovia ministerstiev či úradov. Ani jeden sa nestal poslancom, ani ministrom. Všetci nemôžu byť ministrami.

Osobitná kapitola sú právnici. Kedysi odmietaná vrstva, pre komunistický režim neveľmi vhodná, pokiaľ nezaprela svoje odveké princípy a neslúžila verne režimu.

Dnešné absolventky a absolventi právnických fakúlt zväčša nie sú v službách štátu. Zmenené vlastnícke pomery dali zelenú komerčným právnikom, uplatnia sa v občianskom a trestnom práve. Z právnického vzdelania sa stal zdroj nemalých príjmov. Platy sudcov a ich starobné dôchodky sa nedajú porovnať s príjmami iných skupín obyvateľstva. Máme staronové odvetvia podnikania, advokátske kancelárie s nevídaným finančným obratom. Striasa ma, keď vidím bývalého sudcu, ktorý sa stal zrazu obhajcom mnohonásobného vraha, ktorého predtým súdil. Ako advokát viacej zarobí.

Kvantitatívny rast,  túžba po honore a vidina veľkých zárobkov veľmi rýchlo skorumpovali väčšinu sudcovského a právnického stavu. Nebudem sa rozširovať o všeobecnej nedôvere ostatného obyvateľstva k sudcom a súdom všeobecne. Strata morálnej prestíže je očividná. Zo zamýšľaných tvorcov  a ochrancov noriem ako výrazu morálky sa stali v našom kapitalizme aktívni demoralizátori. Čím viacej právnikov okolo nás, tým viacej sa právo stáva nevymáhateľným.  

Osobitná kapitola je rola právnikov v slovenskej politike. Každý ekonóm pri štúdiu prechádza aj predmetmi so základmi práva. Obávam sa, že opačným smerom to nefunguje. Už dvadsať rokov máme príležitosť pozorovať právnikov v politike a najmä ich príslovečnú neznalosť ekonomiky. Nedávne vyhlásenia rôznych nových spasiteľov, zakladateľov nových politických strán či platforiem sú len dôkazom naivity a obludného deficitu ekonomických znalostí a poznania medzinárodných vzťahov. Neviem, čím to je, ale politizujúci právnici nosia v sebe akúsi črtu mesianizmu. Pocit, že oni jediní môžu svet zmeniť k lepšiemu podľa nejakých presných paragrafov. Všetko vyriešia legislatíva, paragrafy, odseky, odvolávky, novelizácie... Nakoniec však každodenný život ukáže, že žiadna legislatíva život národa nezlepší, ak sa najprv nezlepšia sami legislatívci a s nimi aj všetci občania. Štáty môžu zmeniť len  mravne vyspelí občania kontinuálnym budovaním, prácou k vytýčenému cieľu – a nie hra slov v zákonoch.
Z nedávnych slovenských dejín máme príklad právnika, lídra významnej politickej strany. Nejasnými rečami o  hviezdičkách a stoličkách nakoniec odmietol úsilie vlastného národa o proklamovanie štátnej suverenity. Mali sme tiež premiéra právnika s diktátorským syndrómom, ktorý pokryl amnestiou únoscov syna vtedajšej hlavy štátu. Príklady právnej absurdity.

Dnes ma uráža (a zrejme nie som sám), ak mladý právnik, štylizujúci sa ako vševedko, ktorý je – obrazne povedané – v politike týždeň aj s cestou, v médiách sebavedome vyhlasuje, že kandiduje  za prezidenta Slovenskej republiky. Tento mladý muž pre Slovensko nič nevykonal, nanajvýš s povýšeným výrazom opustil stranu, ktorá ho urobila poslancom. Pánu doktorovi by nezaškodilo trocha skromnosti! 

Figúrky na slovenskej šachovnici sú akosi zle rozostavené. Pešiaci sa chabrú na miesta strelcov, veží či jazdcov, nevraviac už o dáme. Pričom od dobrých pešiakov záleží veľa. Ak ich nestratíme, môžeme vyhrávať aj zložité súboje na záver partie.

Nakoniec sa pozrime na šachovnicu umenia. Tam je tiež čudná zostava. Máme stovky spisovateľov, výtvarníkov, hudobníkov, hercov a herečiek. V masmédiách každý večer iba herci a herečky. Z tých najmä tzv. zabávači, celebrity, moderátori. Komerčné televízie si ich platia, čert to vezmi. Verejnoprávna televízia ich platí z peňazí platcov daní a poplatkov. Prečo len zabávači, herci? Po veľkej reklame som si pozrel Milujem Slovensko. Licencovaný program zo zahraničia. Obdoba beží aj v maďarskej televízii. Tam súťažia žiaci škôl v znalostiach o svojej vlasti. Slovenská verzia relácie neslúži svojmu názvu. Tímy mladých sú tam, aby tlieskali úbohým gagom slovenských celebrít. Je to hitparáda hercov – herečiek – moderátorov – celebrít, a nie Slovenska. Tie porozvešané slovenské vlajky a štátne znaky sú len kulisou, podnožím na sebapropagáciu skupinky zabávačov. Nemilujem také Slovensko, lebo to nie je Slovensko. Stačilo. Viackrát nezapnem.

Potrebujeme kvalitne vzdelaných odborníkov. Oveľa viacej lekárov, prírodovedcov, inžinierov. Oveľa menej politológov, manažérov, právnikov, moderátorov, zabávačov. Slovensko musí mať na európskej šachovnici tak rozostavený tím, aby mohol občas aj nejakú partiu vyhrať. Správnych ľudí na správnych miestach.

Vyšlo v májovom čísle časopisu Euroreport plus

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Komentáre

Obrázok používateľa Peter Zajac-Vanka
#1
Peter Zajac-Vanka
15. máj 2013, 22:32

Je to predovšetkým o zvrhlej moci peňazí, pán Hykisch

Píšete a pranierujete obraz človeka, ktorý sa u nás vytvoril 25-ročným pôsobením kapitalizmu na Slovensku. Teda, nie že by tomu predtým tiež neboli niektorí naklonení, socialistická rétorika ich kritizovala ako "malomeštiakov", ale dnes je to takmer dominantný trend:

Študujem teraz intenzívne Marxa, je to prosím západný filozof a celá euroatlantická pokroková inteligencia ho pozorne študuje (okrem našej "elity"), takže si zacitujem:

"Indivíduá vždy vychádzali zo seba,samozrejme ale "zo seba, či od seba" v rámci svojich daných historických podmienok a vzťahov, nikdy nie z "čistej individuality", ako to chápu ideológovia.Ale v priebehu historického vývoja(...) sa objavuje rozdiel medzi životom každého individua, ak je podriadený nejakému pracovnému odvetviu či podmienkam, ktoré k tomu patria..." je to od Marxa z textu Nemeckej ideológie a uverejnili to v stati "Marx redukcionista i metafyzik od M.Hausera v zborníku Marx a spoločenské zmeny po roku 1989 od P.Dinuša a kol.

Citoval som to preto, lebo vyznenie celého článku pána Hykischa smeruje práve tam, k tomu, že pátra, prečo sa vlastne stalo, že školstvo a vzdelávanie na Slovensku je neefektívne, prečo je tomu tak, že ekonómami a manažérskymi absolventami sa opäť u nás "dajú dláždiť ulice", ale skutoční národohospodári, skutoční "Baťovia" a skutoční hospodári podnikov a krajiny chýbajú..., že sa síce celá generácia oteckov a maminiek snaží, aby ich deti vyštudovali, ale nik sa už nezaujíma, KDE BUDÚ PRACOVAŤ a ČI vôbec budú mať možnosť uplatniť svoju kvalifikáciu, lebo veď globálny trh "to zariadi"...

Preto sa pripájam ku kritike dnešného zvrhnutia sa spoločnosti kapitalistickej, tiež by som bol od nej očakával v roku 1991 viac a lepšie veci, ale nedočkali sme sa...

Inak, pán Hykisch, s tými umiestnenkami by mohol už aj Fico rýchlo riešiť nezamestnanosť mladým, len by to chcelo politickú odvahu dať si nadávať do "komunistov" preto, že zo štátnych peňazí zabezpečí do každého väčšieho strediska nielen lekára, ale i právnika, a vôbec všetkých odborníkov, ktorých spoločnosť potrebuje, ale TRH ( teda u nás nadnárodné investičné korporácie a domáce finančné skupiny, ťažiace zisky do daňových rajov) TO NEZAPLATÍ.

Otázne je, či naše deti, "pokazené" tou podľa Marxa "individualitou v moci peňazí", by nad umiestnenkami neohrnuli nosom...

Obrázok používateľa datatip
#2
Anton Maslo
17. máj 2013, 12:32

Peter Zajac-Vanka - áno dá sa súhlasiť s názorom, že je to o zvrhlej moci peňazí avšak treba dodať FIKTÍVNYCH peňazí. Pomaly vo svete neexistuje mena, ktorá by mala reálne materiálne krytie ! Tým nemyslím len tzv. zlatý štandard. Z týchto fiktívnych peňazí sa "pokrýva" aj autorom spomínané vzdelanie. O mizernej kvalite a nepotrebných odboroch vie väčšina slovenského národa. Pritom politici vystupujú, ako keby bolo Slovensko pupkom sveta. Ak to národ akceptuje (napr. smiešnymi voľbami, nazvanými demekratickými) ťažko túto situáciu momentálne vzrátiť. Otázka ostáva ako ďalej ?

V tejto súvislosti mi napadá článok "o boji" o Dom spisovateľov. Pointa celého článku je o materiálnom prospechu pre jednu zo skupín. Ak sa pamäťou vrátime do minulých čias a to nielen Marxových, v čele slovenského národného povedomia bola (a musí byť) inteligencia - spisovatelia, vedci, národovci i kňazi. Dnešná komerčná realita je aj u týchto skupín len o mamone ! A tu je podľa mňa odpoveď na otázku ako ďalej ? Iste nie je ľahké zverejniť iné ako oficiálne názory v médiách. Určite existuje okruh ľudí, ktorým skutočne záleží na ďalšom smerovaní vývoja slovenskej spoločnosti. Nielen materiálnom, ale hlavne duchovnom, či ak chcete morálnom. Kríza morálky je tiež celosvetový problém, ale väčšia časť slovenskej spoločnosti má ešte uchované tradičné hodnoty. Kedy a hlavne kto ich začne verejne obhajovať a presadzovať ? Žiaľ slovenská kultúrna obec to asi nebude ! Politici určite nie.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984