Reklama
Zľavy na reštaurácie v Bratislave
Reklama

Europarlament, Poľsko a začiatok druhej svetovej vojny (1)

Počet zobrazení: 2048

PRVÁ ČASŤ
 

1.
 

Rok pred dátumom ukončenia druhej svetovej vojny (75. výročím) sa ohlásil problém doteraz neznámy, nepertraktovaný. Ohlásil sa v podobe otázky: Kedy sa vlastne táto vojna začala a kto ju spôsobil? Predostreli ho nie erudovaní a tvoriví historici digitálnej epochy. Do prerobenia dejín sa pustili orgány a telesá obsadené poslancami, a to s mandátom ľudu a validitou kreatívnych legislatívcov. Niekto známy už dávnejšie povedal, keď zasadá parlament, je dobre, ak sa občan schová, skryje. Nečaká ho nič dobré.

Jedným z pôvodcov či podnecovateľov tohto diskurzu sa stal okrem iných aj Andrej Duda, prezident Poľskej republiky a parlament Európskej únie. Poľský prezident svojím prejavom na hlavnom námestí vo Varšave, námestí Pilsudského, prednesenom 1. septembra 2019 pri príležitosti 80. výročia vojenskej agresie na tzv. II. Rzecspospolitu. Europarlament to prebral a zakomponoval do svojho uznesenia z 18. septembra 2019 o európskom historickom povedomí. Medzi týmito udalosťami nie je iste iba časová súvislosť, ale aj kontext obsahový, vzťah do istej miery kauzálny, relácia ako medzi podnetom a dôsledkom (akciou a reakciou). Prejav Andreja Dudu odznel za prítomnosti asi štyridsiatich predstaviteľov štátov sveta, pred slávnostne nastúpenými početnými poľskými vojenskými formáciami vo sviatočných uniformách. Viali historické zástavy poľských vojenských legiónov, pochodujúcich parádnym krokom. Zvukomalebne zneli hlasy veliteľov, ktorí vydávali  rozkazy s mikrofónmi pri ústach. Veľkolepé boli pochodové  úkony vojakov na betónovej dlažbe. Atmosféra, celé prostredie pôsobilo ako veľká, doslova triumfálna oslava. Pritom to bolo výročie útoku na poľský štát s jeho úplnou vojenskou porážkou. Mala to však byť spomienka, dôstojná pamiatka, pieta za obete 5,5 milióna Poliakov zabitých vo vojne, aj vzdanie holdu hrdinom obrany krajiny a bojovníkom za vzkriesenie poľského štátu, za slobodu národa. V tomto zmysle vyznelo i symbolické rozozvučanie veľkého zvona údermi prítomných reprezentantov krajín sveta. Temer ako v Hirošime. Druhá svetová vojna Poľsko skutočne spustošila a veľkú časť poľského národa vyvraždila.

Minulosť však poľská hlava štátu vo svojom prejave spojila so súčasnosťou, pričom obe tieto časové veličiny vyložila podľa svojho historického vedomia, na svoj spôsob. Vojenský útok na Poľsko viedlo nepochybne hitlerovské Nemecko. Po dvoch týždňoch údajne vojensky napadol Poľsko aj stalinistický Sovietsky zväz. A to je pravdepodobne podľa prezidenta už tretej Rzecspospolitej hlavná udalosť moderných poľských dejín. (?!). Pokračoval, že Poľsko zostalo tvárou tvár voči nim, týmto svojim dvom historickým nepriateľom osamotené. Francúzsko a Veľká Británia ako spojenci Poľska vyhlásili síce vojnu nacistickému Nemecku, ale neposkytli mu vedením tzv. sitzkriegu proti blitzkriegu účinnú vojenskú pomoc, ponechali ho vlastnému osudu. Ako s týmito historickými udalosťami spojil prezident A. Duda prítomnosť? Urobil tak slovami, že v súčasnosti Poľsku nehrozí nepriateľ zo západu, pretože patrí do súručenstva NATO. Ale hrozí mu nepriateľ z východu. A týmto nepriateľom je podľa neho Ruská federácia. Pretože podľa poľského vedenia je Rusko totožné so štátom, ktorý na Poľsko zaútočil 17. septembra 1939 z východu, teda zo ZSSR.  V súčasnosti Rusko údajne hrozí vojenskou silou na poľských hraniciach, hrozí aj voči štátom Pobaltia. Okrem toho vraj anexiou sa zmocnilo Krymu a ovláda separatistické republiky na východe Ukrajiny. Taký je dôvod, že Poľsko nepozvalo tento štát, t.j. Ruskú federáciu na svoje oslavy, na pripomenutie si vojnového útoku na Poľsko. Už tieto slová vyvolávajú pochybnosti o orientácii poľského vedenia v minulosti, v nástupníctve či totožnosti štátu agresora so štátom, ktorý je v súčasnosti jeho susedom. Dubiózna je aj schopnosť kvalifikovanej diagnostiky historických udalostí podľa medzinárodného práva. Vyvoláva to aj pochybnosti, ako vedia naši severní susedia rozlíšiť medzi oslavou (triumfom) a pietnou pamiatkou. Ale aj medzi radosťou, smútkom a žiaľom za tým, čo sa stalo a neodstane. 

bundesarchiv_bild_183-s55480_polen_parade_vor_adolf_hitler.jpg
Hitler sleduje nemecké jednotky vstupujúce do Poľska, september 1939.
Bundesarchiv, Bild 183-S55480 / CC-BY-SA 3.0

Prezident A. Duda položil vo svojej reči tiež otázku, či Poľsko v prípade ohrozenia zo strany Ruska zostane aj tentoraz rovnako osamotené, ponechané na žalostný osud obete ako v roku 1939, keď ho tak ponechali spojenci. Mimochodom, na pietne zhromaždenie neprišiel ani francúzsky prezident, poslal iba šéfa vlády a Veľkú Britániu zastupoval iba britský veľvyslanec. Symbolicky ako keby opakovali svoje konanie vo vzťahu k Poľsku zo začiatku vojny. Prezident A. Duda nepoložil iba rečnícku otázku, ale výzvu či podnet pre zahraničných štátnikov prítomných  na spomienkovom podujatí. Viceprezident USA Mike Pence, ktorý vo Varšave zastupoval neprítomného prezidenta Donalda Trumpa, odpovedal dôstojným tónom, ale rozhodným spôsobom. USA neponechajú v roku 2019 ani v rokoch nasledujúcich Poľsko napospas svojmu osudu. Zaviazal sa tlmočiť tento apel štátu, ktorý je ohrozený Putinovým Ruskom prezidentovi R. Trumpovi s tým, že USA poskytnú konkrétny vojenský potenciál, zbrane, vojakov pre obranu a bezpečnosť Poľska. V krátkom čase po tejto pietnej oslave výročia začatia vojny sa pristúpilo k plneniu tejto prosby prezidenta Poľska inštalovaním príslušných zbraňových systémov na jeho východných hraniciach. Poľsko má tentoraz, nie ako v časoch štyroch delení Poľska (1795 až 1939), verného, spoľahlivého a silného spojenca. Prezident Nemecka Frank-Walter Steinmeier vystúpil na tomto veľkolepom podujatí s pokornou prosbou, aby Poliaci odpustili jeho národu, teda nemeckému národu, ktorý bol páchateľom agresie, okupácie a neľudských zločinov voči nim. Prosba o odpustenie mala každopádne veľký kresťanský rozmer a hlbokú duchovnú dimenziu. Na rozdiel od pána prezidenta Nemecka si myslíme, že tieto zločiny proti mieru, vojnové zločiny a zločiny proti ľudskosti spáchal nie nemecký národ, ale hitlerovské, nacistické Nemecko. A o odpustenie žiadali už viacerí nemeckí politici, v minulosti hlavy dvoch nemeckých štátov. Medzi nimi aj kancelár W. Brandt v roku 1970 pred pamätníkom obetiam varšavského geta. Nemecko, vtedy západné, oneskorene po 25 rokoch po vojne, ale predsa, pokľaklo pred Poľskom. Treba však spomenúť, že v žiadnom prejave vo Varšave sa nespomenul problém dodatočných vojnových reparácií, vyčíslovaných na stovky miliárd až bilión dolárov, ktorý bol v minulom roku otvorený v poľských oficiálnych kruhoch. Medzitým však poľská vláda hovorila o možnosti žiadať reparácie od Ruskej federácie, a to za škody, ktoré mu jeho právny predchodca, ZSSR, spôsobil vo vojne. Ironicky sa o tomto návrhu vyjadril nedávno bývalý prezident Poľska L. Walesa.

Diskurz v otázkach začatia vojny s Ruskom však pokračoval a prerástol do diplomatického konfliktu. Prezident Putin nebol pozvaný na výročie začatia vojny a prezident A. Duda sa ospravedlnil z podujatia v Jeruzaleme konanom koncom januára 2020, a nezaslal ďalšie pozvanie Putinovi na výročie oslobodenia Osvienčimu Červenou armádou. Údajne nechcel počúvať ruské výmysly o tom, že poľské vedenie v rokoch 1938 – 1939 sa usilovalo o zblíženie s nacistickým Nemeckom. Divné až nevysvetliteľné by totiž bolo, ak sa na to pozeráme poľskými očami a okuliarmi, že Červená armáda na území Poľska aj niekoho a niečo oslobodila. Mala tam totiž iba anektovať, okupovať, páchať násilnosti, a dokonca ďalších štyridsať rokov po vojne okupovať Poľsko, pripraviť ho o jeho suverenitu a slobodu. Vo vzťahu k Rusku maľuje súčasné poľské štátne vedenie minulosť iba čiernymi farbami. Zložitejšie videnie a hodnotenie v spektre viacerých farieb nepozná.

O historických faktoch týkajúcich sa obsahu sovietsko-nemeckého paktu, o jeho výklade a uplatnení v roku 1939 publikovalo Slovo už viacero kompetentných príspevkov a podnetných článkov. Pojednávalo sa v nich aj o širšom kontexte uplatnenia tohto paktu. Dovoľte zamerať sa k problematike medzivojnového vývoja, historického kontextu tohto paktu

2.

Náležitá interpretácia minulosti vedie aj k vyvodeniu a realizácii adekvátnych politických, teda aj vojenských silových krokov v súčasnosti. Treba o ne vedieť požiadať, iniciovať ich a zdôvodniť si ich oprávnenosť, ako sa hovorí „legitimitu“ aj historicky, v tomto prípade tzv. „historickými barličkami“. Má to však iné dôsledky, kontext. Netýka sa to iba Poľska. Zbraňové systémy netvoria už iba pešiaci, jazdecké eskadróny, tanky a motorizované jednotky, teda „kone a motory“ ako pred osemdesiatimi rokmi, ale rakety aj s jadrovými hlavicami, a najnovšie podľa rozkazu prezidenta USA D. Trumpa aj vesmírne vojská. Od „hviezdnych vojen“ z čias R. Reagana sa vývoj nezastavil. Analógia so súčasnosťou je možno v tom, že Poľsko ako keby opäť dávalo podnet svojou politikou, historiografickými avantúrami a piruetami, spolu s parlamentom EÚ, k nesvárom, ku kolíziám a k zauzleniam v v medzinárodných vzťahoch. Predmet sporu, či sa začala druhá svetová vojna 1. septembra 1939 alebo už 23. augusta 1939, a to útokom na Poľsko alebo uzavretím paktu o neútočení medzi Nemeckom a ZSSR, môže byť zaujímavý pre historiografiu, pre historikov umárajúcich sa v archívoch a dokumentoch. Reálna politika ho môže dezinterpretovať ako titul a dôvod narastania protiruskej agresivity, fóbie a nenávisti, až prípravy na vojnu. A to  k ďalšiemu už nie rinčaniu zbraní, ale nehlučnému pohybu dronov strieľajúcich raketami, či k vedeniu preventívnych smrtonosných úderov aj podľa neoverených domnienok o nepriateľovi. 
Udalosti z roku 1939 a z roku 2019 majú približne rovnaké termíny. Prvým je začatie vojny a pietna spomienka na jej obete (1. 9.). Druhým dátumom je pochod sovietskych vojsk na západ, v ústrety nacistickému Wehrmachtu. Do zajatia pritom bral aj vojakov z porazenej poľskej armády. Tento pochod sa začal 17. 9. 1939 a je blízky termínu prijatia uznesenia europarlamentu o európskom historickom povedomí, k 19. septembru 1989. Parlament EÚ do tohto uznesenia napísal, „že druhá svetová vojna, najničivejšia vojna v dejinách Európy, sa začala ako bezprostredný dôsledok neslávne známej nemecko-sovietskej zmluvy o neútočení z 23. augusta 1939, označovanej aj ako pakt Molotov-Ribbentrop, a jej tajných protokolov, na základe ktorej si dva totalitné režimy so spoločným cieľom dobyť svet rozdelili Európu na dve sféry vplyvu“. V ďalšom bode uznesenia europarlament uviedol že „ruské orgány v auguste 2019 odmietli zodpovednosť za túto dohodu a za jej dôsledky, pričom v súčasnosti presadzujú názor, že Poľsko, pobaltské štáty a Západ sú skutočnými strojcami druhej svetovej vojny“.

Možno pripomenúť, že o vojne, ako o svetovej konflagrácii možno hovoriť a kvalifikovať takúto udalosť za svetovú vojnu, keď počet účastníkov vojny presahuje, je väčší ako číslica tri, pretože minimálne traja tvoria spolok, združenie (tres faciunt collegium). Do vojnovej arény vstúpilo hitlerovské Nemecko začatím vojnového útoku na Poľsko, ktoré sa bránilo a vypovedalo agresorovi vojnu. Počet štátov vedúcich vojnu sa rozšíril o Veľkú Britániu a Francúzsko dňa 3. 9. 1939. Západné veľmoci vypovedali vojnu Nemecku. Urobili tak z titulu a z dôvodu svojej platnej zmluvy a garancie, ktorú dali Poľsku. Ani jedna z týchto demokratických západných mocností nevypovedala vojnu ZSSR. A to ani potom, keď tento vstúpil na vtedajšie poľské územie, ani vtedy, keď sa stretol s nemeckou armádou, ani vtedy, keď mali sovietske a nemecké jednotky spoločnú vojenskú prehliadku 22. 9. 1939 v Brest-Litovsku (známom svojou pevnosťou). Vojnu nevypovedalo ZSSR ani Poľsko. Jeho predstavitelia odišli z územia štátu, na čele ktorého stáli a boli zaň zodpovední, utiekli z neho ešte predtým, než Červená armáda začala pochod na územie vtedajšieho Poľska (17. 9.). Podľa iného názoru historikov-neprávnikov to mal byť nie vstup, nie pochod, ale invázia, agresia, potom okupácia a následná anexia a územie si ponechal (ZSSR) aj po vojne. Neskúmajú pomery, stav, skutky a potom ich nekvalifikujú právnickými termínmi, ale zvyčajne reprodukujú, čo nájdu v slovníku a čo sa im pozdáva. Ani vytvorená poľská vláda v exile (v Paríži a potom v Londýne) nevypovedala právne relevantne vojnu ZSSR za vstup a pochod na východ. Vláda Poľska v emigrácii už 30. júla 1941 uzavrela dohodu so ZSSR v Londýne (známu ako dohoda Sikorski-Majskij; generál a predseda vlády v emigrácii a sovietsky veľvyslanec v Londýne). Uzavreli ju za prítomnosti britského premiéra W. Churchilla a A. Edena, ministra zahraničných vecí). Ak by bolo Poľsko v r. 1939 vypovedalo ZSSR vojnu, prerušili by sa tým aj diplomatické styky medzi nimi. Neskôr by bolo treba zrušiť vyhlásenie vojny (asi uzavretím mieru) a potom nadviazať nové diplomatické vzťahy. Žiadny takýto krok nebol potrebný. Poľsko a ZSSR pokračovali vo svojich medzinárodných vzťahoch, plne obnovených po útoku Nemecka na ZSSR (22. jún 1941).

 Ani po začatí sovietsko-fínskeho vojenského konfliktu (november 1939 – marec 1940) Veľká Británia a Francúzsko nevypovedali vojnu ZSSR. Na náležitý medzinárodnoprávny úkon sa odhodlala len Spoločnosť národov, ktorá pre agresiu vylúčila ZSSR zo svojich radov. Spoločnosť národov, od ktorej si sľuboval jej iniciátor a zakladateľ W. Wilson, prezident USA na mierovej konferencii v Paríži v roku 1919 mierovú Európu, odzbrojenie, predchádzanie vojenských konfliktov dohodami, arbitrážnym konaním a aj autoritou samotnej svetovej organizácie, stratila už medzinárodnú váhu, relevanciu. Nezasiahla proti ozbrojeným, protiprávnym konaniam fašistických mocností v Španielku, v Etiópii, proti militarizácii Nemecka (od r. 1933), ktoré bolo flagrantným porušením Versailleskej mierovej zmluvy.

A tento postoj západné demokracie zachovali dokonca aj potom, ako došlo k sovietizácii Estónska, Lotyška a Litvy, k zmene režimu v nich, k ich pripojeniu v poradí ako 13., 14. a 15. zväzovej sovietskej republiky do ZSSR. Samozrejme, po predchádzajúcich voľbách v týchto republikách a vyslovení súhlasu národa v nich, teda vo voľbách, s premenou na sovietske republiky. Zákony aj medzinárodné právo sa v tomto postupe navonok prezentovali. Menej sa zachovávala ich podstata. Medzinárodné vzťahy v tom čase sa zmenili na džungľu a tu platilo právo silnejšieho, alebo sentencie, že sila predchádza právo. Poznal to aj Napoleon, vyznával to Bismarck a uplatňovali to všetky štáty, ktoré vyhlásili výnimočný alebo dokonca vojnový stav, a najmä v druhej svetovej vojne.

3.

Ako sa hodnotí pochod Červenej armády od 17. 9. 1939 na západ smerom k Brestu a Bialystoku, Ľvovu? Ako sme uviedli vyššie, bola to sovietska agresia, vojna ZSSR proti Poľsku a sovietska okupácia tohto územia, vtedy východného Poľska. ZSSR si prisvojil tieto územia, okupoval ich a následne ich pripojil, anektoval k ZSSR a ponechal si ich aj po vojne. Takto to znie v štandardnej poľskej aj v západnej literatúre. A obdobne aj v českej a, samozrejme, aj slovenskej.  Dôležité však je odpovedať na otázku, aký proces sa odohral od prvého do sedemnásteho septembra na tomto území a akú mal medzinárodnoprávnu relevanciu, aký význam.

Postavenie a právomoci trojice najvyšších ústavných predstaviteľov vtedajšieho Poľska (tzv. II. republiky) obsahovala autoritatívnej ústava z roku 1935, s atribútmi teokratickými (prameňom moci je nie ľud, ale Boh a Bohu tomu a dejinám je zodpovedná hlava štátu aj vláda). Po smrti zakladateľa štátu a náčelníka II. republiky maršala J. Pilsudského v r. 1935 (zomrel krátko po prijatí tejto ústavy) reprezentovali Poľsko „traja muži“, teda triumvirát, až do roku 1939, a to: prezident I. Moscinski, minister zahraničných vecí J. Beck (ktorý určoval zahraničnú politiku a podľa neho sa aj Poľsko vtedy volalo) a maršal (po poľsky maršálek) E. Rydž Šmygli, generálny inšpektor armády. Celý tento poľský triumvirát opustil už po pár dňoch septembra Varšavu. Urobil tak aj najvyšší štáb poľskej armády. O ďalších desať dní sa dostali na hranice krajiny a opustili jej územie. Rumunské orgány, štát. do ktorého vstúpili, ich internovali. Na ich internovaní trvalo aj Francúzsko, štát, ktorý stál pri konštituovaní, resp. znovuobnovení Poľska a podľa spojeneckej zmluvy garantoval jeho jestvovanie a územnú celistvosť spolu s Veľkou Britániou.

Poľskí vojaci bohatiersky, bez sebaľútosti bojovali s nepriateľom, ktorého lietadlá bombardovaním pustošili a strmhlavými náletmi stíhačiek guľometmi ničili dediny, mestá, vrátane Varšavy, životy ľudí a majetky. Armáda bojovala, aj keď vo viacerých prípadoch jej vojenské materiálne vybavenie, výzbroj zaostávala aj o celú generáciu za nepriateľom. Tristne takto pôsobil pohľad na jazdectvo, ktoré aj s vytasenými šabľami, možno aj s kopijami, sa rútilo cvalom proti nemeckým tankom. Tak poľské vedenie zanedbalo svoju armádu a obranu štátu. Počet poľských tankov, lietadiel bol niekoľkonásobne menší ako u nepriateľa.

Treba uviesť, aj keď možno kuriózne, že Nemecko neprepadlo Poľsko osamotene, sólovo. Vojsko slovenského štátu vypovedaním vojny viedlo útok na územie severne od Oravy a Spiša. Konalo tak so zámerom, aby sa Slovensku vrátili dediny na tomto území, ktoré si podľa protokolu pripojeného k Mníchovskej dohode ultimátom, hrozbou sily vynútilo v r. 1938 tzv. beckovské Poľsko (obdobne, ako to urobilo Maďarsko podľa viedenskej arbitráže). Z územia Slovenska, z priestoru od Prešova, z letiska v Spišskej Novej Vsi štartovali nemecké bojové lietadlá na teritórium Poľska. Možno preto nájsť aj v slovenskej verzii Wikipédie vetu, že na tzv. štvrtom delení Poľska sa spolu s Nemeckom, ZSSR zúčastnilo aj Slovensko! Slovensko má takých smelých historikov, ktorí neváhajú prirovnávať Dr. J. Tisu k A. Hitlerovi a J. Stalinovi. V súlade so skutočnosťou vtedy slovenský štát získal a hitlerovské Nemecko mu priznalo prinavrátenie týchto území. Medzinárodnoprávne to boli územia patriace ČSR na Slovensku, pretože ČSR právne nezanikla. Jeho jestvovanie stelesňoval v tom čase Národný výbor v Paríži vedený Dr. E. Benešom a od roku 1940 dočasná československá vlády v Londýne uznaná V. Britániou. Od 18. júla 1941 Veľká Británia a ZSSR potvrdili, že táto vláda reprezentuje ČSR v jeho predmníchovských hraniciach. Poľské teritoriálne nároky, zdôvodňované etnicky, želaním Poliakov, sa prejavili aj voči Československu už v januári 1919 v „sedemdňovej vojne“, kedy aj s tankami, ktoré im dodalo Francúzsko, manévrovali v meste Těšín, tzv. Sliezskom Těšínsku, až po Bohumín a ovládli tým Karvínsku uhoľnú panvu, dôležitú pre ČSR a žiadali mierovú konferenciu o zmenu hraníc. Dosiahol sa kompromis, územie s bohumínsko-košickou železnicou zostalo v ČSR. Ako výmena a náhrada boli Poľsku poskytnuté dediny na severe Oravy. Opakovane a tentoraz nehanebne ako vedľajší účastník Mníchovskej dohody 1938 pod hrozbami použitia vojenskej sily anektovalo beckovské Poľsko tieto územia na severe Moravy a Slovenska. Poľská republika od svojho znovuustanovenia v r. 1918 až do faktického a právneho zániku v dôsledku debelácie (vojenskej porážky) spôsobenej Nemeckom v roku 1939, nebola, nevinnou ovečkou v medzinárodných vzťahoch, ani pokorným baránkom v medzinárodnej aréne.

Útek vlády, prezidenta a veliteľa vojsk Poľska z územia štátu, ktorému prezident, minister zahraničia a hlavný veliteľ prisahali vernosť, použil totiž ZSSR vo svojom vyhlásení, ktoré vydal pred pochodom na západ. Podľa zmluvy o nenapadnutí, ani podľa tajného protokolu nebola medzi Nemeckom a ZSSR dohoda, že jeden z nich začne útok zo západu a druhý východu. Neplatilo ani to, že Nemecko vyzve ZSSR na vojenský útok na ZSSR. Takéto sú iba konšpirácie „insitných umeleckých“ historikov v tejto oblasti. ZSSR nezaútočil synchrónne, ani časovo paralelne v agresiou Wehrmachtu dňa 1. 9. 1939. Po nemeckom útoku na Poľsko (1. 9.). Sovietsky zväz nereagoval totiž okamžite. Dokonca ani dovtedy, kým Varšavu neopustili poľskí ústavní činitelia. Nezaútočil ani hneď po prvých úspechov blitzkriegu, ako to očakávali predstavitelia Nemecka. A v tom bol a je ten kvalitatívny rozdiel medzi postupom vojsk týchto štátov. Nemecko zaútočilo 1. 9. 1939 proti suverénnemu štátu, ktorého štátne orgány ústredné a miestne fungovali, boli intaktné a vojsko bolo pripravené na obranu. Nemecko zaútočilo dokonca bez vypovedania vojny. Zaútočilo na základe zámienky, ktorú sami hitlerovci inscenovali (útok na vysielačku Gliwice) a pripravili. Sovietsky zväz, čakal na ďalší vývoj situácie a osobitne čakal, ako sa prejaví poľský štát, jeho obranyschopnosť. Preto reagoval až po obsadení celého územia západného Poľska, po obkľúčení Varšavy, po ústupe a rozklade poľských vojsk. V uznesení pred svojou inváziou, podľa sovietskeho slovníka, pred pochodom sovietskej armády na západ, vojenskú intervenciu podľa medzinárodnoprávneho slovníka, sovietska vláda napísala ako svoje úradné vyjadrenie: „Poľský štát sa zrútil a prestal existovať. Preto všetky dohody uzatvorené s Poľskom stratili platnosť. Tretie mocnosti by sa mohli snažiť využiť zmätok, ktorý tam nastal. Sovietsky zväz sa cítil povinný intervenovať, aby ochránil svojich ukrajinských a bieloruských bratov a zaistil týmto nešťastným obyvateľom mierovú prácu“.

Z tohto oficiálneho sovietskeho postoja, podľa skutkového stavu, možno vyvodiť tieto dôsledky. Znamenalo to po prvé, podľa vyjadrenia a právneho hodnotenia, že vojská ZSSR nevtrhli na územie poľského štátu. Ich invázia nepredstavovala agresiu proti suverénnemu štátu. Po druhé nebola to ani vojna, postup Červenej armády nepredstavoval vojenský útok – nebola to ani tzv. nevyprovokovaná vojna. Vstúpila na územie, ktoré práve opustila jeho vláda, prezident, najvyšší ústavní činitelia. A takýto stav sa hodnotí ako situácia a stav, kedy tu nie sú atribúty štátu, kedy tieto zanikli, resp. zrútili sa. Štátna moc organizuje obyvateľstvo každého  štátu podľa územia a chráni svoje obyvateľstvo, svojich občanov. Takéto sú znaky štátu, jeho vzniku, aj znaky jeho rozkladu, resp. aj atribúty jeho zániku – teda toho, čo uznesenie pomenovalo slovami „poľský štát sa zrútil a prestal existovať“, alebo ich interpretácia „poľský štát fakticky zanikol, poľský štát nejestvuje“. Dovtedajšie východné územia Poľska v danom momente, v dôsledku vojenských udalostí a konania ústavných činiteľov Poľska, konania, rozkladu aj jeho ďalších štátnych orgánov, nepatrili žiadnemu štátu. Doterajší správca a držiteľ tohto územia, poľský štát už fakticky zanikol a nejestvoval. Voči tomuto územiu nevykonávala žiadna štátna moc tzv. územnú výsosť, ako to volá medzinárodné právo. Sovietske vojská vstupovali a pochodovali po území, teritóriu, nad ktorým nevykonávala žiadna štátna moc územnú výsosť, suverenitu a právomoci, nebol jej postup agresiou proti štátu, nebol ani okupáciou územia štátu, ani jeho anexiou. Vstúpila na územie a obsadzovala územie, ale keď obyvateľstvo tohto územia už neorganizovala doterajšia štátna moc, moc poľského štátu, boli to konania, postup, na ktorý sa nemohli vzťahovať zásady a pravidlá medzinárodného vojnového práva, ale iba pravidla a normy geografické, zemepisné.

Dôvody, prečo takto postupovala Červená armáda, boli dva. Zabrániť, aby dané územie, ktoré momentálne nebolo územím žiadneho štátu, aby sa tohto územia nezmocnili tretie mocnosti, ktoré by sa mohli snažiť využiť zmätok, ktorý by na tomto území mohol nastať, resp. nastal, práve z dôvodov bezvládia (interregna). A po druhé, dôvodom postupu Červenej armády bol pocit povinnosti intervenovať, aby ochránila svojich ukrajinských a bieloruských bratov a zaistila týmto obyvateľov možnosť mierovej práce. Prvý všeobecne poriadkový dôvod, vyplniť mocenské vákuum, a zobrať do ochrany  príslušníkov ukrajinskej a bieloruskej národnosti na tomto území, bolo celkovo tradičné, zaužívané zdôvodnenie v konaní štátov. A preto to bolo aj zdôvodnenie legálne a legitímne. Formulácie a tvrdenia v nich, že ZSSR chce vyplniť mocenské vákuum, resp. zabrániť mu a zobrať pod ochranu etnické menšiny, ktoré mali svoj národný štát v rámci príslušnej sovietskej zväzovej republiky – sa však dotklo, resp. vyvolalo rezistencie a námietky z nemeckej strany. Pravdepodobné je, že tým ZSSR zabránil, aby Nemecko obsadilo aj tieto územia a ďalej v tom, že prebrali pod ochranu Bielorusov a Ukrajincov na tomto území, čo považovali za urážlivé, pretože toto vyhlásenie vlády ZSSR – nie výslovne, nepriamo označovalo nemecké vojsko za tretiu mocnosť, ktorá mohla usilovať a využiť zmätok, resp. že ich považuje za nebezpečenstvo, pred ktorými toto etniká musí ochrániť. ZSSR si v zdôvodnení svojho vojenského postupu dal záležať na tom, aby zdôvodnil svoj postup v súlade s právom, aby ho nemusel zložito zdôvodňovať pred svetovou verejnou mienkou.

Sovietske vojská nepostúpili ďalej, nepochodovali až pred brány Varšavy. Postúpili na líniu, ktorá tvorila tzv. etnickú hranicu – medzi obyvateľstvom prevažne ukrajinskej národnosti, resp. bieloruskej národnosti a poľskej národnosti. A táto hranica bola a je známa ako tzv. Curzonova línia. Vytýčil ju v decembri 1919 britský minister zahraničných vecí lord Curzon. Predložil túto líniu na mierovej konferencii v Paríži, ako líniu, štátnu hranicu Poľska na východe.

Vtedy túto líniu neprijal ani jeden zo zúčastnených štátov, ani poľský ani ruský (sovietsky). Versailleská mierová zmluva uzavretá v r. 1919 určila v príslušných svojich ustanoveniach západnú a severnú hranicu Poľska. Východnú hranicu Poľska neurčila patričným, náležitým spôsobom demarkáciou geografických bodov. Ale určila ju – odkazom na hranice, bývalé hranice ruského impéria s tým, že to budú hranice ruského štátu alebo ruských štátov. Mierová zmluva verila, že to budú bieli Rusi, nie červení, boľševickí a sovietski, ktorí vyjdú ako víťazi z trojročnej občianskej vojny a intervencie viac ako desiatky cudzích štátov. Napokon to bolo sovietske Rusko a od konca roku 1922 Zväz sovietskych socialistických republík.

4.

Prečo sa v roku 1919 ani jedna zo strán neprijala Curzovovu líniu?

Poľsko vtedy preto, že dočasná hlava tohto štátu (pred prijatím prvej ústavy z roku 1921) s hodnosťou a titulom „náčelník štátu“, ktorým sa stal generál (a neskôr maršal) Jozef Pilsudski, predložila a presadila víziu, že Poľsko sa má stať a bude nie stredne veľkým, príp. väčším štátom medzi svojimi susedmi s veľkosťou meganárodov, že bude veľmocou medzi Nemeckom a Ruskom. Idea veľkého Poľska sa mala a musela presadiť v realite. Historicky-právne to bolo odvolaním sa na hranice poľského štátu z roku 1772 (podľa poľského historického štátneho práva). Vojensky a politicky sa mala táto idea „Veľkého Poľska“ presadiť vojnou proti Ukrajine a Rusku. Tak sa stalo, že Pilsudski, jeho vojská obsadili Kyjev. Poľský postup mal ďalej expandovať na Odesu, Čierne more. Podľa tejto vízie malo byť Poľsko štátom od jedného mora k druhému, od Baltského mora po Čierne more. V hlavných mestách veľmocí sveta zriaďoval obnovený poľský štát svoje diplomatické zastúpenia na úrovni a v rangu nie iba vyslancov (ako to bolo vtedy štandardné), ale na úrovni veľvyslanectiev (ako mala V. Británia, Francúzsko, USA a i.). Ambícia Poľska ako veľmoci sa v priebehu nasledujúcich rokov artikulovala aj vo výroku či hesle o „dvoch nepriateľoch Poľska“, a to Rusov a Nemcov. Heslo sa vyvinulo až do známeho loga, mierne potrundžených viťúzov – „pobijeme ich aj čapicami“. Poliaci neboli holubičím národom.

Rusko, v tom čase sovietske, v zápale boja v občianskej vojne,  proti intervencii cudzích malo inú víziu. Bola ňou svetová revolúcia socialistická či svetová proletárska revolúcia až s vytvorením jeho štátu, svetového zväzu sovietskych socialistických republík. Úspešný protiútok proti Pilsudského fatamorgáne („Poľsko od mora k moru“), zahnanie jeho vojska z Ukrajiny a Ruska na poľské územie podnietilo vidinu, až možnosť realizácie tejto sovietskej svetovej utópie. Získame Varšavu, povstane poľské robotníctvo, podnietime revolúciu v Nemecku, nemeckú robotnícku triedu, ktorá mala vziať dopredu ako lokomotíva vagóny ruskej revolúcie. Vojenský útok tohto obdobia prebiehal najskôr nevídane ľahko a rýchlo. V auguste 1920 obkľúčili Varšavu vojská Červenej armády, ktoré vtedy viedol asi tridsaťročný generál M. Tuchačevskij. Pre chyby v logistike, pre odvelenie značnej časti vojsk od Varšavy k Ľvovu, pre mobilizáciu poľského patriotizmu a katolicizmu, pre pomoc od Anglicka a Francúzska, s poskytnutím francúzskeho generála Weiganda. došlo k „zázraku na Visle“. Došlo nielen k odrazeniu útoku vojsk boľševikov, ale aj k ich zahnaniu ďaleko na východ, a aj k obrovským ľudským stratám. Dôsledky katastrofálnej porážky tohto sovietskeho vojska predstavoval aj obrovský počet zabitých, zajatých a v poľskom zajatí usmrtených hladom, chorobami, epidémiami a krutou zimnou. Zo 130 tisíc červenoarmejcov, ktorí sa dostali do poľského zajatia, zahynulo, podľa jedných údajov asi 30 tisíc sovietskych vojakov, podľa zhodného údaja oboch vojnu vedúcich strán zahynul v poľských táboroch pre pomery v nich každý šiesty sovietsky zajatec.

Vo vedení Červenej armády pri Varšave bol aj J. V. Stalin. Usudzuje sa, že on mal podiel na odvelení veľkej časti vojska na iný front. Oslabením frontu prispel k porážke tejto armády vôbec. Mohol sledovať aj utrpenie vojakov, postrieľaných a umučených v tejto vojne nepriateľom. To mohol byť jeden z dôvodov nenávisti Stalina k Poliakom aj voči veľkej časti poľskej armády, ktorá sa po nemeckom útoku a pochodu Červenej armády dostala v septembri 1939 do sovietskeho zajatia. Hypoteticky sa uvádza, že motív pomsty za poľské atrocity proti červenoarmejcom v rokoch 1920 – 1921, bol prítomný aj pri postrieľaní poľských dôstojníkov, dvadsaťtisíc, pri Katyni. Druhým dôsledkom tejto rusko-poľskej vojny bol konflikt, negatívne emócie, pri hľadaní vinníka za porážku pri Varšave, v  celej vojne. Vyústilo to aj do obžaloby, do odsúdenia sovietskych generálov ako agentov nacistického Nemecka.  Medzi nimi bol odsúdený a popravený, aj za údajné pochybenia pri Varšave, aj maršal M. Tuchačevskij, ktorí bol veliteľom Červenej armády v tejto rusko-poľskej vojne.

Porážka Červenej armády v roku 1920 pri Varšave a jej dramatický ústup viedla k žiadosti o prímerie a k uzavretiu mieru v Rige. Hranica medzi Poľskou republikou a Ruskou federáciou sa podľa ustanovení tohto mieru posunula o dvesto kilometrov na východ za etnickú hranicu, za hranicu určenú podľa Curzonovej línie. Výrazne sa tým zmenilo aj národnostné zloženie obyvateľstva. Predtým to bol temer homogénny národný poľský štát a po roku 1921 Poliaci v ňom tvorili podľa sčítania ľudu iba 67 – 69 percent z celkového počtu obyvateľov. Rusíni tvorili 14, Bielorusi 4 a Židia 8 percent. Poľsko sa tým stalo štátom s početnými národnostnými menšinami. Poľská armáda vojensky dobyla aj mesto Vilnius, národné centrum litovského národa (neskôr hlavné mesto Litvy). Dôvodom bolo, že vo Vilniuse (Wilne – po poľsky) sa narodil zakladateľ poľského štátu J. Pilsudski.

Daný stav, a politika polonizácie, vyvolával rozpory a konflikty. Do týchto pomerov patrí aj vytvorenie Ukrajinskej národnooslobodzovacej armády, vedenej S. Banderom. Mala sa potlačiť a likvidovať represiami, aj vytvorením koncentračného, izolačného tábora pre Ukrajincov, Bielorusov, politicky nebezpečných aj nespoľahlivých. Poľské úrady takýto tábor vytvorili a prevádzkovali v rokoch 1934 – 1939 na území západného Bieloruska, pri obci Bereza Kartuszka ako miesto mimosúdnej represie. Internovali tu komunistov, predstaviteľov židovského, ukrajinského alebo bieloruského národného hnutia, Väznili ich bez rozsudku súdu, za protištátnu činnosť, podozrenie z nej, mohlo tiež ísť o preventívne uväznenie potenciálnych, teda možných páchateľov v budúcnosti. Stačilo, ak boli považovaní za tzv. politicky nebezpečnú osobu. Nízka ekonomická úroveň, plodila chudobu. Národnostný útlak sa spájal so sociálnym a destabilizoval východné územia vtedajšieho poľského štátu.
 

5.

Ako je to s tvrdením Europarlamentu, ktorý sa pokúša nielen polemizovať, ale vyvrátiť, údajné tvrdenie ruských úradov, ktoré podľa parlamentu EU presadzujú názor, že pobaltské štáty, Poľsko  Západ sú skutočnými strojcami druhej svetovej vojny? Ako sa vyvíjala európska politika v období nazývanom ako versailleské usporiadanie, teda pred augustom a septembrom 1939?

Po štrnástich rokoch (1919 – 1933) politika boja o zaistenie európskeho mieru na základe parížskych mierových zmlúv (Versailleskej, Saint-germainskej, Trianonskej, Neuilskej) sa Európa dostala na križovatku. Dozrela úloha, aby sa toto tzv. versailleské usporiadanie transformovalo (od stavu víťazi kontra porazení) na vyrovnanie medzi bývalými víťaznými a bývalými porazenými štátmi, a to mierovou, pokojnou cestou úprav, vyrovnávaním vzájomných pozícií, najmä Nemecka. Versailleské usporiadanie Európy sa stalo už prekonanou konštrukciou, zdrojom požiadaviek na teritoriálne zmeny, narastania fašistického hnutia a celkovou príčinou podnecujúcou k vojne. Postupnými kompromismi sa mohlo tomuto nebezpečenstvu predísť. Mohlo a malo dôjsť ku konečnej už nie iba povojnovej, ale skutočne novej mierovej organizácii Európy. „Národno-socialistická revolúcia“ v Nemecku (uchopenie moci A. Hitlerom a NSDAP v r. 1933) túto vývojovú líniu pretrhla. V roku 1932 sa Nemecko, Taliansko a Japonsko definitívne rozhodli zničiť versailleský mier.

Svoju politiku nazývali pôvodne ako návrh na revíziu mierových zmlúv, a to v troch častiach: týkajúcich sa reparácií, po druhé týkajúcich sa odzbrojenia a nakoniec týkajúcich sa územného usporiadania. Návrhy mohli byť historicky akceptovateľné, riešiteľné. Výsledkom rokovania o návrhoch na revíziu mierových zmlúv mohlo byť určité vyrovnanie a konečná spolupráca medzi oboma tábormi, víťaznými a porazenými, alebo nová veľká vojna. Na druhej strane bolo treba vybudovať záruky kolektívnej bezpečnosti a posilniť Spoločnosť národov a súčasne pripravovať obranu pre eventuálny konflikt. K moci v bývalých porazených štátoch sa však dostali radikálne, extrémne pravicové sily (hoci paradoxne sami seba nazývali socialistickými, národno-socialistickými stranami), a to fašistické, nacistické, diktátorské vôbec, s autokratickými režimami, ktoré svoje požiadavky najmä teritoriálne presadzovali hrozbami použitia sily, nátlakom vôbec. Ako sa vyvíjala Európa v tejto zlomovej etape, ako konali a rozhodovali západné demokracie (Francúzsko, Veľká Británia) a nové povojnové národné štáty (Československo, Juhoslávia aj Rumunsko) t.j. štáty Malej dohody ?

V októbri 1933 nacistické Nemecko odišlo z odzbrojovacej konferencie (odzbrojenie bolo po prvej vojne víziou budúcnosti v mieri) a potom aj vystúpilo zo Spoločnosti národov (predchodkyni OSN, sídliacej vtedy v Ženeve). Nacizmus bol nezastretým expanzívnym pangermanizmom, vyhlásením boja demokracii v štátoch Európy, zámerným ovplyvňovaním všetkých Nemcov v cudzine, ich využívaním ako nástrojov proti štátom, v ktorých žili a boli ich občanmi, s výzvami, heslami o stredoeurópskom „Lebensraume“ a „Herrenvolku, s beštiálnym antisemitizmom, s vodcovským režimom („Führer“). Pred demokratickými štátmi tak nevystupovalo Nemecko  s týmto hitlerovským režimom ako partner, ale ako úplne nový a nezmieriteľne nepriateľský štát, hroziaci útokom proti nim. 

Strategickou úlohou pre európske demokracie bolo, aby sa zmenila doteraz prevládajúca politika izolácie ZSSR. V záujme mierovej budúcnosti sa mali usilovať o spoluprácu s ním, a dosiahnuť tak jeho vyrovnanie s celou ostatnou Európou. Geopolitická rovnováha na starom kontinente, ani skutočný mier nebol možný bez účasti Sovietskeho zväzu v tejto politike. Izolačná politika európskeho západu proti Sovietskemu zväzu, alebo úvahy o intervenčnej politike ho totiž mohli tlačiť, hoci aj takticky aj dočasne, do dohody s Nemeckom proti ostatnej Európe. Bolo by to krajne nebezpečné. Z hľadiska medzinárodných vzťahov bola najvhodnejším prostriedkom takejto politiky, koncepcia kolektívnej bezpečnosti štátov Európy. Krokom k integrovaniu ZSSR do Európy bol jeho vstup 18. septembra 1934 do Spoločnosti národov. Nasledovali  zmluvy o priateľstve a vzájomnej pomoci, ktoré uzatvorilo so ZSSR jednak s Francúzsko (1934), o rok neskôr s Československo. So štátmi Malej dohody a Poľskom uzavrel Sovietsky zväz v roku 1934 pakty o neútočení. To bol pre európsky mier priaznivý trend vývoja.

A. Hitler naproti tomu v marci roku 1935 urobil ďalší krok k expanzii: porušil, resp. zrušil odzbrojovacie záväzky Nemecka, ktoré mu uložila mierová Versailleská zmluva. Od tajného zbrojenia prešiel k verejnému, vyhlásením o obnovení nemeckej armády, ktorú mierová zmluva nedovoľovala. Diplomaticky neuváženým a ako sa ukázalo neskôr osudne chybným krokom poľskej politiky vtedy bolo, že uzavreli tzv. pakt nemecko-poľský, a to dňa 26. januára 1934 (pakt Hitler – Pilsudski) Znehodnotila sa tým v roku 1934 konštrukciu kolektívnej bezpečnosti, vtedajší francúzsky systém európskej bezpečnosti. Znemožňovalo to ďalej spoločnú východnú politiku (Poľska, Československa, Rumunska, Juhoslávie) proti nemeckej útočnosti. Pre Nemecko bol tento pakt s Poľskom výhodný, pretože ho kryl v jeho plánoch expanzie, zbrojenia a prípravy armády. Beckovské Poľsko zdôvodňovalo neskoršie pakt Pilsudského s Hitlerom konaním Francúzska v roku 1936. Hitler v tomto roku obsadil ľavý breh Rýna (ktorý podľa mierovej zmluvy bol a ďalej mal byť pod správou Francúzska) a tým zasadil európskemu mieru jednu z posledných a rozhodujúcich rán. Hitler týmto konaním porušil Locarnskú dohodu a jej tzv. Rýnsky pakt, ktorý medzinárodne oprávňoval Francúzsko a Anglicko práve v tomto špeciálnom prípade ísť okamžite do vojny (tzv. casus belli) Západné demokracie mohli práve vtedy expanziu Nemecka zastaviť a  jeho zločinnú politiku včas zaraziť. Nestalo sa nič. Podľa hodnotenia Dr. E. Beneša, ministra zahraničných vecí v rokoch 1918 – 1935, prezidenta ČSR (od roku 1935) Francúzsko sa tu dopustilo najosudovejšej chyby, ktorá poškodila Európu. Západoeurópske veľmoci postupovali v tomto prípade s nevysvetliteľnou slabosťou, nerozhodnosťou a najľahkovážnejšou neprezieravosťou.[1]  Poľský minister zahraničných vecí J. Beck na margo konania západných demokracií vyhlásil: „Francúzsko nebráni ani samo seba, ako by mohlo teda Poľsko počítať s tým, že ho bude brániť podľa spojeneckej zmluvy.“ A druhý argument J. Becka bol, že Poľsko má zmluvu o neútočení s Nemeckom (1934) a to je jeho výhra, výhoda, ktorú nemajú iné štáty vo vzťahu k Nemecku, ktoré sa zase stalo veľkým pánom v Európe. Týmto postupom Francúzska a Poľska v zahraničnej politike sa narušoval vývoj štátov strednej Európy k jednote proti nemeckej agresii.

Ako to teda bolo s postojmi, konaním západných demokracií po roku 1933 v európskej politike? Postavili sa dôrazne proti hrozbe vojny, ktorej zdrojom a iniciátorom bolo hitlerovské Nemecko? Ako je to s ich zodpovednosťou brániť vzniku, odvracať svetovú vojnu? Ako je to aj so zodpovednosťou Poľska, jeho zahraničnej politiky od roku 1935, od prijatia novej autoritatívnej poľskej Ústavy, od smrti J. Pilsudského? Aký bol vývoj Poľska po tomto roku? Poľská politika éry J. Becka sa nevyhnutne vyvíjala v kontexte politiky európskych veľmocí, aj priamo v polemike či v protirečení s ňou. 

Západné demokracie a veľmoci uplatňovali v týchto rokoch ďalší druh a formu svojej politiky. Dostala pomenovanie „appesasement“, v doslovnom význame „uzmierovanie“. Bola to tzv. uzmierovaciu politika a pritom uzmierovanie stoj čo stoj, na útraty cudzích štátov, uzmierovanie s fašizmom, ustupovanie fašizmu. Spoločnosť národov v Ženeve v roku 1935 sa pokúsila zadržať vývoj Európy po naklonenej rovine, zastaviť ho ostrým vystúpením proti útoku Talianska na Habeš (Etiópiu). Vyhlásením sankcií proti Mussolinimu chcela zaraziť fašistických násilníkov. Britský aj francúzsky minister zahraničných vecí sa v rozpore s touto politikou dohodnutou v Spoločnosti národov o niekoľko mesiacov neskôr dohodli na rozdelení Habeša a tým na zlikvidovaní sankcií proti Taliansku. Po appeasemente vo veci Habeša, potom po appeasemente vo veci obsadenia ľavého brehu Rýna, pokračoval appeasementom vo veci Číny (Mandžusko), ďalej vo veci španielskej revolúcie, potom vo veci Rakúska (anšlus). A potom konečne došlo k „appeasementu“ aj vo veci československej, a tým k dohode veľmocí v Mníchove. Podpísali ju štáty s dvojakým typom štátneho režimu, a to demokratickým (Veľká Británia a Francúzsko) a s fašistickým, resp. nacistickým (Talianskom a Nemecko) v roku 1938. Premiér N. Chamberlain vtedy vyhlásil, že Anglicko do vojny s Nemeckom len „pre udržanie sudetských Nemcov v ČSR rozhodne nepôjde“. Na letisku v Londýne po prílete z Mníchova vyhlasoval, že priniesol z Mníchova „honour de peace“ (čestný mier) a „peace for our times“ (pre naše časy, resp. generáciu). Nevidel ďalej a nechcel poznať viacej, že už išlo o európsky a svetový mier. Konal s nepriamym úmyslom proti európskemu mieru, alebo to bolo nedbanlivostné konanie (nechcel a nevedel, ale ako premiér veľmoci mal vedieť, že je to cesta k európskej a svetovej vojne). A akoby paralelne s tým Hitler vyhlasoval, že anexiou sudetského pohraničia, pripojením nemeckej menšiny do Ríše, nastane „večný mier s ČSR !“ a on už nebude mať iné požiadavky.

W. Chamberlain bol iniciátorom jednak dohody o odstúpení Sudet Nemecku, ale na druhý deň po jej uzavretí navštívil Hitlera v Mníchove s návrhom na podpísanie britsko-nemeckej deklarácie o nenapadnutí. Malo to, podľa napísaných slov v deklarácii, symbolizovať vôľu oboch národov nikdy viac nebojovať jeden proti druhému a harmonizovať každý nesúlad, a to konzultáciami, rozhovormi a tým napomáhať zachovanie európskeho mieru.“ Bola to politická naivita, úplný zaslepený pacifizmus, alebo zámer a podnet A. Hitlera neorientovať sa vo svojich teritoriálnych požiadavkách na západné demokracie, ale na východ (dovŕšiť ovládnutia ČSR), pripraviť sa geopoliticky aj na „veľmoc“ Poľsko, na juhovýchod Európy, aj na ruské sovietske územie. Takto bránila Veľká Británia a sekundárne aj Francúzsko mier v Európe.

Ďalším krokom k politickému zblíženiu s hitlerovským Nemeckom bolo podpísanie Düsseldorsfskej dohody, a to dňa 15. marca 1939. Bol to deň okupácie Čiech a Moravy, likvidovania ČSR a postupu nemeckého Wehrmachtu na poľské hranice z juhu. Veľkej Británii to nebránilo politicky sa zbližovať s hitlerovským Nemeckom, ktoré už malo schválený postup, program vojenského zmocnenia sa Európy a sveta (Hosbachov zápis s testamentom Hitlera, resp. postupom pri zmocnení sa Európy). Politika Veľkej Británie tak priamo otvárala cestu k začatiu druhej svetovej vojny. Obsadením Prahy sa vojna už vo svojej podstate začala. Europarlament by práve celú túto politiku appeasementu, ktorá metastázovala na mníchovanstvo vidieť, naštudovať si ju a zaradiť do svojich uznesení a rezolúcií o skutočných príčinách a podmienkach vedúcich k vojne.

(Koniec prvej časti)

 


[1]  Beneš, E.: Pamäti I. (Od Mníchova k nové válce a k novému vítězství). Orbis. Praha 1948, s. 21 – 22.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama