Európsky parlament musí prispieť k demokratizácii EÚ

Počet zobrazení: 2542

Neúnosné množstvo Európanov je nespokojných. Starý kontinent má okolo 80 miliónov chudobných a k tomu milióny nezamestnaných. Príčina ich zlej nálady je očividná. Nejde o nízku hospodársku prosperitu, o nedostatočné množstvo bohatstva, ale o jeho nespravodlivé prerozdeľovanie. Nielen vo Volkswagene na Slovensku zamestnanci žiadali zvýšenie platov, ale aj v iných európskych krajinách, ba dokonca najnovšie aj vo Francúzsku. Členovia z protestného hnutia Žlté vesty sa na kameru sťažujú, že „žijú z ruky do úst. Ich vystúpenia na parížskych uliciach nie sú operetné, ale odhodlané protesty, pri ktorých účastníci riskujú zranenia gumovými projektilmi, vodnými delami, slzotvorným plynom a  údermi obuškov policajných ťažkoodencov, ktoré sú tvrdšie ako tie z čias bratislavskej sviečkovej manifestácie z roku 1989. V Paríži  nejde o jednorazovú epizódu nespokojnosti, ale o dlhodobé protestné hnutie, ktoré malo doteraz už dvadsaťsedem repríz a bolo po nich treba opraviť okrem množstva výkladov  aj múry Víťazného oblúka.  Ale prezident Emmanuel Macron so svojou vládou sa nechystá odstúpiť.  Zámerne si nevšíma paradox, že  druhou svetovou vojnou zničené Francúzsko bolo schopné financovať sociálny štát, ale to súčasné, omnoho bohatšie Francúzsko sa vyhovára, že nemá  dostatok prostriedkov na financovanie štátu blahobytu. Pritom spolu s Nemeckom predstavujú motory európskej ekonomiky.

Je namieste pripomenúť nami opakované tvrdenie, že príčinou európskej nespokojnosti nie je nedostatok prostriedkov a tovarov, ale nerovnomerné prerozdeľovanie národného bohatstva, pri ktorom sú nespravodlivé tak mzdy ako aj ceny, určované súkromným sektorom s monopolným postavením. Problémy chudoby, exekúcií, bezdomovectva a vydedenosti zo spoločnosti patria do  prejavov neoliberálneho kapitalizmu, teda voľného a sociálne neriadeného trhu, ktorého cieľom nie je blahobyt bežných ľudí, ale majiteľov nadnárodných spoločností, oligarchov a špekulantov, ktorým neoliberalizmus umožňuje získavať nekresťanské majetky nielen podnikateľskou šikovnosťou a  konkurenciou, ale  aj vykorisťovaním pracujúcich, korupciou, podvodmi, úžerou a mafiánskymi praktikami. Neoliberálny kapitalizmus nie je preto obľúbený nikde na svete! Ani v Európskej únii. Ale Európsky parlament nerobí dosť pre to, aby situáciu zásadne zmenil.

Zlé riadenie EÚ a uťahovanie opaskov členských krajín s cieľom neprekročiť deficit troch percent hrubého domáceho rozpočtu sa premietlo do neúnosnej sociálnej situácie v Írsku, Portugalsku, Španielsku, Taliansku a v ďalších európskych krajinách. V Bulharsku nespokojní obyvatelia dokonca prinútili vládu odstúpiť. Veľká Británia sa za Davida Camerona pri škrtení rozpočtu dostala do recesie najdlhšej za ostatných päťdesiat rokov a v súčasnosti nie je schopná zabezpečiť bezproblémový brexit. V celom Poľsku štrajkovali učitelia za zvýšenie platov. Na Slovensku požadovali vyššie platy nielen pedagógovia, ale aj zamestnanci pri pásoch montovní  a sestričky v nemocniciach. V Maďarsku vyšli obyvatelia do ulíc, aby protestovali proti „otrokárskemu zákonu“ umožňujúcemu zamestnávateľom vyžadovať odpracovanie zvýšeného počtu nadčasových hodín.

Ekonomicky najsilnejšie a dominantné krajiny – Nemecko a Francúzsko –  nezvolili pre Európsku úniu sociálny model, známy z povojnového obdobia aj ako štát blahobytu, ktorý v rámci kapitalizmu prinášal ľuďom v západnej Európe najväčší prospech v histórii kapitalistického systému (nízku nezamestnanosť a sociálne istoty). Berlín a Paríž  dali po európskom prevrate z konca osemdesiatych rokov prednosť neoliberálnemu modelu založenému na privatizácii, odstránení ciel, liberalizácii cien, voľnom pohybe kapitálu i tovaru. Pápež poľského pôvodu Ján Pavol II. očakával, že po páde socializmu bude západná Európa solidárna s tou východnou, ale jeho očakávania sa nenaplnili. Bývalá zóna sovietskeho vplyvu bola ekonomicky okupovaná západoeurópskymi nadnárodnými spoločnosťami. Postsocialistické krajiny sa stali druhotriednymi členskými krajinami Európskej únie, zásobárňou lacnej pracovnej sily západnej časti starého kontinentu.

Vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv, ktorú schválila v Paríži 10. decembra 1948 Organizácia Spojených národov, sa uvádza, že každý človek má právo na prácu a na ochranu pred nezamestnanosťou, na spravodlivú a uspokojivú odmenu za prácu, na životnú úroveň zabezpečujúcu človeku a jeho rodine blahobyt zahrňujúci výživu, ošatenie, byt, zdravotnú starostlivosť, vzdelanie a sociálne služby. Ak západná civilizácia ani po sedemdesiatich rokoch neplní ľudské práva uvedené  vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv, sú za to zodpovedné popri OSN aj Európska únia a Európsky parlament!  Veď  počuli ste na túto tému  hovoriť a diskutovať europoslancov, eurokomisárov alebo premiérov členských krajín EÚ? Ja som ich počul iba vyzývať k účasti na  voľbách do Európskeho parlamentu (EP), ktorý však neprináša konkrétnu realizáciu spomenutých ľudských práv. A práve to odrádza ľudí od účasti na eurovoľbách. Prostí Európania (vrátane Slovákov) si hovoria: Načo sa budeme zúčastňovať na voľbách do europarlamentu, ktorý nám nevie zaručiť ani spravodlivé mzdy? Zároveň si kladú otázku: a  koho máme voliť ? Tých, ktorí sa o dobre platené miesta europoslancov uchádzajú bezobsažnými sloganmi „o zdravom rozume“ a pritom im ani na um nepríde, že podmienkou spoločenského pokroku je práve napĺňanie základných ľudských práv?

Komunistická strana Slovenska (založená v roku 1992) si dovoľuje voličov tiež upozorniť na skutočnosť, že do Charty základných práv Európskej únie (schválenej v roku 2000) sa neprevzali tri dôležité články zo Všeobecnej deklarácie ľudských práv OSN (schválenej  v roku 1948). Európska únia nevyužila z pokrokového dokumentu OSN  článok 17 o  práve na kolektívne vlastníctvo, ďalej neprevzala článok 23 odsek 2 o práve na rovnakú odmenu za rovnakú prácu, ani článok 25 odsek 1  o práve každého človeka na životnú úroveň zabezpečujúcu jemu a jeho rodine  blahobyt. Absencia týchto dôležitých práv na území Európy je  neoddiskutovateľným dôkazom, že Európska únia nie je založená na zásadách sociálnej spravodlivosti, ale na neoliberálnom egoizme nenásytného kapitalizmu.

Namiesto uplatňovania solidarity Európska únia a Európsky parlament tolerujú v únii diskrimináciu a existenciu dvoch kategórií členských krajín. Vo východnej Európe majú zamestnanci v pobočkách západoeurópskych spoločností za tú istú prácu iba tretinové alebo polovičné mzdy (napr. v  montovniach áut alebo elektroniky). Pritom ceny potravín a iných tovarov či ceny nájomného a služieb sú približne rovnaké. Je to do očí bijúce okrádanie, ktoré nemá s demokraciou nič spoločné. Rozdielna je aj kvalita potravín, ktorá sa vyváža zo západu na východ Európy.

Je čo naprávať v Európskej únii.  Neúspešný liberalizmus, plodiaci chudobu a nerovnosť, treba nahradiť sociálnym štátom. Európsky systém treba poľudštiť zavedením garancie spravodlivej odmeny za prácu. Namiesto ekonomickej okupácie a diskriminácie – rozdeľujúcej krajiny kapitalizmu na bohaté a chudobné, na dominantné a závislé –  treba  zaviesť v únii vzájomne prospešnú spoluprácu: vo výrobe, vo vede, výskume a vývoji nových technológií, pri hľadaní účinnejších liečebných postupov, pri metódach ochrany prírody a zdravého životného prostredia, pri vytváraní vedomostných spoločností, ale aj pri zdokonaľovaní celkového systému EÚ uplatnením účastníckej demokracie a rovnakých príležitostiach usilovať sa o ľudské šťastie.

Autor je predseda KSS

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984