Existoval mýtus o Štefánikovi? (2)

Tragédia a lúčenie

Informáciu o tragickej udalosti v Bratislave dostali minister pre správu Slovenska Šrobár a hlavný veliteľ česko-slovenského vojska Piccione počas nedeľného obeda po slávnosti sadenia Lipy slobody v Skalici. Okamžite sa vybrali do Bratislavy. Šrobár hneď začal organizovať pohreb a Piccione zisťovať, čo sa vlastne stalo.

V memorande datovanom 4. mája píše Masaryk z Prahy Benešovi do Paríža: „Milan je mrtev... A právě odešel v okamžiku, kdy jsem si dělal plány jak všechno urovnat a jak jednat s ním... Ja mám tolik práce, že jen úkradkem filosofuji o Milanovi a jeho smrti.“ A Beneš 6. mája odpovedá. „Otřáslo to mnou velice a bolelo mne, že tak to s ním skončilo – a mezi námi. Byli jsme přece jen příliš úzce a přátelsky spjaty.“

V tých dňoch však Beneš pod vplyvom majestátu smrti napísal vecne presné najväčšie uznanie Štefánika, ktoré už nikto neprekonal a ani on sám sa k nemu nevrátil. Aspoň pár Benešových viet o Štefánikovi: „On to byl (...), který dal první základy naší diplomatické činnosti a který právě byl prvním a nejlepším naším diplomatem... Byl to duch veliký, který viděl v československém problému jen maličkou součast problému světového, který dělal vždy jen světovou politiku a který řešil problém války vždycky jen světově... on to byl, který princip zřízení naší armády především postavil a s krajní obětavostí probojovával... Byl skutečně krajně pracovitý, byl neobyčejně poctivý a lásku k lidem pokládal za hlavní vlastnost člověka... Měl neobyčejnou odvahu slova a ve svém jednání s lidmi často si je získával tím, že dovedl jim říci neústupně pravdu do očí... Často říkaval, že těžko bude možno oceniti to, co v boji zahraničním všecko udělal.“ (Československá korespondence, Paríž, 6. mája 1919)


Mŕtvy generál po prevoze do vojenskej nemocnice 4. mája 1919.
Foto: Západoslovenské múzeum v Trnave.

Ale o tom, čo všetko Štefánik za vojny pre slobodu národa vykonal, doma takmer nikto nevedel. Zdá sa, že ani Šrobár si nebol istý Štefánikom a o jeho svetovom rozmere ani nechyroval. V nedeľu 4. mája to na jeho ministerskej rade vyzeralo tak, že Štefánika pochovajú v stredu na košarišskom cintoríne. Streda stačí na pochovanie bývalého priateľa, ale nie tragicky zahynutého národného hrdinu. V utorok však poveril organizáciou pohrebu architekta Dušana Jurkoviča, ktorý si bol v ten deň pozrieť temeno Bradla a pre svoju predstavu pohrebu a miesta hrobu získal aj súhlas pozostalej rodiny. Pohreb v rukách Jurkoviča je to najlepšie čo sa mohlo mŕtvemu Štefánikovi prihodiť.

O deň v Prahe na Smíchove za účasti prezidenta Masaryka sa konal veľký koncert na uctenie Štefánikovej pamiatky. A vo Versailles predložili víťazi Nemcom podmienky mieru. Dvoch z tých štyroch najvyšších, čo budú o mierových zmluvách rozhodovať, sa smrť Štefánika veľmi dotkla.

Maršal Foch sa v sústrastnom telegrame predsedovi vlády Kramářovi vyjadril: „Strata generála Štefánika je nenahraditeľná pre vec, ktorej všetci slúžime. Bolo to vznešené srdce a veľký duch: obetoval sa vždy a všade bez výhrady za slobodu všetkých... Zostane nám iba ako vzor, ktorý nás bude ďalej povzbudzovať.“ A taliansky premiér Orlando sa v kondolencii Masarykovi o Štefánikovi vyjadril ako o človeku „ktorý v sebe spájal také vynikajúce vlastnosti vojaka a bystrozrakosť štátnika... Oplakávam v ňom jedného z najdrahších a najvernejších priateľov a so mnou spomína ho s hlbokým súcitom pohnuté celé Taliansko, ktorému prejavil vrúcnu oddanú lásku.“

Publikované vyjadrenia špičiek svetovej politiky vyvolávali úžas. Pozdvihli Štefánika na Olymp. A Louise Weissová, zakladateľka časopisu L´ Europe nouvelle a žena, pred ktorou Milan uprednostnil Giulianu, to vyjadrila: „Pred dejinami sa týči ako obor.“ To sú výšiny, stvorené pre básnikov, umelcov, aj pre mýtotvorcov. A čo znamenali pre tých, ktorí sa usilovali a napomáhali eliminovať Štefánika z domácej česko-slovenskej politiky? Verejnosť o Štefánikovi veľa nevedela a tomto zámere nemala ani tušenie.

Vládny referent Šrobárovho ministerstva Anton Štefánek 8. mája zvestoval z Prahy Slovenskému denníku, že to potrvá nejaký čas, než sa dozvieme podrobnosti o jeho životnom diele, ale „keď národ zvie“, čo všetko Štefánik urobil, „potom teprv pochopíme prečo plače Praha, Čechy, Morava, prečo tak okázale slávia pamiatku jeho, prečo ho nazývajú Argonautom, antickým hérosom, bohatierom slovanským“.

V týždni od tragédie po pohreb sa výrazne zmenilo poznanie o Štefánikovi. Cez tlač, ako najsilnejší dobový prostriedok masovej informovanosti, bol vytváraný základný obraz o jeho živote a činnosti. Išlo predovšetkým o popis jeho pôsobenia v jednotlivých krajinách. Vznikol obraz chlapca z najbiednejšej fary nitrianskeho evanjelického seniorátu, obraz hvezdára skúmajúceho súcno, čo určuje ľudské osudy, obraz generála oslobodzujúceho národ. V jeho biede a chorobách sa videlo veľa ľudí, veď po štyroch rokoch vojny žili v zúfalej sociálnej situácii. Absentovali informácie o tom, aké politické prekážky musel hrdina prekonávať.

Bez správ o veľkosti prekážok, ktoré museli byť prekonané, aby vznikol vlastný národný štát, sa však prirodzene otvorila možnosť pre domýšľanie obsahu veľkosti Štefánikovho života a zápasu. Vymyslené údaje, popisy a tvrdenia boli prejavom trúfalosti jednotlivých pisateľov, ale najmä rozprávačov. A to, že sa narábalo aj s menami hrdinov gréckych bájí či biblických príbehov? Veď Štefánikov tragédia nemá v dovtedajších slovenských dejinách obdobu. Akoby priam vzišla z gréckeho mytologického sveta. Napokon, otec, poznajúc synovo zdravie a životné sny, už pred prvým výstupom na Mont Blanc, varoval Milana pred osudom Ikara.

Dušan Jurkovič bol všestranne disponovaný na výnimočný spôsob lúčenia s hrdinom, na výnimočnú podobu vyjadrenia jeho veľkosti a zachovania jeho historického činu vo vedomí národa. Už za vojny v Karpatoch tvoril aj na vrchoch cintoríny – pamätníky ako posolstvá tým, čo prežili a tým, čo ešte len budú žiť. A je tu aj rodové puto. Narodil sa v tom istom notárskom dome v Turej Lúke ako Milanova matka Albertína, rodená Jurenková.

V Jurkovičovej predstave má lúčenie tri dejstvá: rozlúčka ministra v centre novej národnej štátnej moci, prevoz rakvy do rodiska – rozlúčka so slobodnou krajinou a jej obyvateľmi., a rozlúčka rodáka s ľudom na Bradle, končiaca spočinutím v rodnej zemi. Je to také prirodzené, akoby to ani inak nemohlo byť, ale len a len takto.

Prvé československé oddiely vstúpili do mesta Pozsony na Nový rok 1919. V druhom týždni februára sa tu usídlila Šrobárova ministerská skupina. Odpor proti novej moci počas štrajku železničiarov bol potlačený streľbou. „Bratislava“ je nový názov mesta.

Po štvrťroku prítomnosti ozbrojenej československej moci sa tu koná smútočný akt, rozlúčka s tým, ktorý ju vydobyl od veľmocí a organizačne budoval. Smútočne zhromaždenie sa konalo 10. mája na nádvorí vojenskej nemocnice (dnes budova Úradu vlády). Zúčastnila sa ho politická elita mladého štátu. Bol tu aj veľký priateľ Slovákov Škót Seton Watson. Prezidenta zastupoval šéf jeho kancelárie Šámal. Predseda vlády Kramář s ministrom Benešom boli na mierovej konferencii v Paríži. Prítomní boli zástupcovia spojeneckých krajín, cirkví, početných štátnych orgánov a inštitúcii, miest, obcí, spolkov a občianskych organizácii. V porovnaní s pomermi pred rokom je toto všetko neuveriteľný zázrak.

Za vládu vystúpil minister národnej obrany Klofáč, ktorý povedal, že ak sme živému nemohli ďakovať, tak pamiatke mŕtveho sľubujeme, že veľké dedičstvo zachováme neporušené, také, ako snívali o tom so Štefánikom Masaryk a Beneš.

Generál Piccione vystúpil za talianského kráľa: „My Taliani, ktorí sme videli Milana Štefánika organizovať v Taliansku prvú brannú moc Česko-Slovenskej republiky, ktorá vtedy bola ešte púhym snom... očakávali sme jeho návrat práve tak túžobne ako vy Čechoslováci.“

Generál Pellé zastupoval francúzsku vládu: „My vojaci Francúzska, splatíme dlh svojmu bojovníkovi, pred ktorým sa dnes koríme, a ktorý ako my bojoval s nami za obranu Francúzska, tým, že budeme pracovať za veľkosť vašej zeme.“

A minister Šrobár: „Strata tohto veľkého syna Slovenska je tak ohromná, že dnes stojac nad rakvou jeho nie sme vstave poňať a vysloviť všetko, čo nám uniklo.“

Dvojkilometrový smútočný sprievod, v ktorom išli aj vybrané časti talianskej, ruskej a francúzskej légie, odprevadil cez zaplnené mesto rakvu s mŕtvym generálom na hlavnú železničnú stanicu, na poslednú cestu do rodných Košarísk. Rozlúčka a tragický osud Štefánika zapôsobili aj na obyvateľov  mesta.

Ministerstvo obrany nariadilo konať v tento deň smútočné podujatia vo vojenských posádkach a jednotkách.

Prítomnosť československej politickej reprezentácie a zástupcov víťazných veľmocí ako aj to, čo povedali, znamenalo, že Československá republika a Bratislava je definitíva. A nič na tom nezmení ani mierová konferencia a pripravované mierové zmluvy. Mladý štát pozoruhodnou štátnou a armádnou rozlúčkou s ministrom preukázal úctu a vďaku svojmu zakladateľovi. Manifestoval spojenectvo s víťazmi vojny ako aj schopnosť zabezpečiť pokoj a poriadok, čo v porovnaní s pomermi v Maďarskej republike rád bolo istou hodnotou aj pre miestne obyvateľstvo. Smútočné rozlúčkové podujatie v Bratislave položilo základ historickej veľkosti hrdinu. Vyjadrilo hodnoty nového štátu a naznačilo potenciál oslobodených národov, Čechov a Slovákov, tvoriť si novú lepšiu budúcnosť.


Štefánikova matka a bratia na rozlúčke v Bratislave 10. mája 1919.
Foto: Múzeum SNR v Myjave

Len pred štvrťrokom v okolí železničnej trasy Bratislava – Trnava – Jablonica – Brezová prebiehal ozbrojený zápas o Slovensko. Mŕtvy hrdina sa lúčil s krajom, ktorý tak miloval. Spätosť so Slovenskom a jeho ľudom mal hlboko zažitú z vlastného rodu. Bolo v tom niečo mýtické, keď rakvu s ním v noci za svetla ohňa fakieľ vykladali v Brezovej z vlaku a prevážali do miestneho evanjelického kostola. Rakvy troch Talianov do kostola katolíckeho. Na druhý deň v nedeľu sa konal pohrebný obrad v košarišskom kostole, ktorý postavil Milanov otec Pavol. On vybral aj motív oltárneho obrazu, pred ktorým spočinula synova rakva. Rybár Pavol prosí Ježiša Krista, aby ho zachránil na rozbúrenom Genezaretskom jazere. A ten sa ho pýta: „Prečo si mi neveril?“

Byť pochovaný na cintoríne v Košariskách znamená spočívať v pokoji, ale aj nebyť na očiach. V predstave architekta nedominovala jama, ale Panteón. Namiesto cintorína za kostolom zvolil pre posledný odpočinok hrdinu vrch nad krajinou. Dvesto sapérov-ženistov upravilo vrchol pre masy ľudu a vyrúbalo v skale miesto pre štyri obete. Jurkovič ako režisér trojaktového lúčenia s národným hrdinom sledoval najmä dosiahnutie nezabudnuteľného zážitku účastníkov pohrebu a nadčasového posolstva národu. Na to potreboval výnimočný priebeh rozlúčky, výnimočné miesto hrobu, účasť masy ľudu a dobré počasie.

Holý vrch v dohľade rodného domu, zďaleka viditeľný a s výhľadom do krajiny, v ktorej sa zrodil slovenský národný zápas, takým výnimočným miestom bol. Tri veľmi odlišné podoby rozlúčky s mocou, krajinou a ľudom v priebehu dvoch dní boli samy osebe nevídané.

V prípade ďalšieho trvania víchrice a dažďa by sa však pohreb na strmom vrchu skončil katastrofou. „Ale v pamätný deň 11. mája 1919 – ako sa vyjadril sám Jurkovič – bol ku mne Pán Boh opravdu milostivý.“ Po hroznom počasí prišla slnečná nedeľa. Kroviny a čerešne rozkvitli a spev škovránka znel architektovi v ušiach až do konca života.

V ten deň sa v širokom okolí nekonali bohoslužby. Jedinou omšou bol pohreb generála Štefánika. Dediny a mestečká sa vyprázdnili. Masy krojovaného ľudu zo všetkých generácií smerovali k Bradlu. Také početné zhromaždenie Slovákov sa neuskutočnilo v celých dovtedajších dejinách. Prvý, a niektorí ľudia možno aj posledný, raz zažili ten povznášajúci pocit vzájomnej jednoty a spoločnej sily, ktorý vyvolala tragická smrť. „To sme My, tí včerajší rabi, ktorí rečou svojich materí nesmeli hovoriť ani na ulici.“ Tu na pohrebe svojho rodáka, ktorého si ctia aj víťazi v tej strašnej vojne, si možno uvedomiť samých seba, veriť vo vlastné sily vo vlastnom novom štáte. To je ten najväčší a najlepší výsledok Jurkovičovej predstavy o pohrebe národného hrdinu na Bradle. Jeho poňatie pohrebu ako ľudovej púte a budúceho trvalého hrobu ako púťového miesta k nadčasovému národnému hrdinovi viedlo vari k najsilnejšiemu odkazu v slovenskom historickom povedomí. Mŕtvy Štefánik a jeho tragický osud bol jedným z najvýznamnejších faktorov integrácie Slovákov ako národa.

(Pokračovanie)

Existoval mýtus o Štefánikovi? (1)

Stať v podstate v polovičnej verzii vyšla v Literárnom týždenníku 15 – 16/2017.