Falšovanie

Celý svet v posledných rokoch máta téma falšovania volieb. Väčšinou ide o tvrdenia porazenej strany, ktorá takéto konštatovanie jednoducho vyhlási. Preverovanie pravdy či nepravdy sa väčšinou nekoná. Hlavné je, že ulice sa zaplnia protestujúcimi a médiá (až donedávna) vždy uverili tým slabším a vraj poškodeným. Isteže, Lukašenkových 80 % vzbudzuje podozrenie, ale už hodne dávno na Ukrajine súboj o prezidenta medzi Juščenkom a Janukovyčom najprv skončil o 3 % v prospech toho druhého a pri opakovaní sa pomer takmer v rovnakej miere otočil. Nedá sa skalopevne tvrdiť, že prvé hlasovanie bolo zmanipulované, lebo je jednoducho možné, že pri opakovanej voľbe volili čiastočne iní stúpenci tej-ktorej strany.

Pridanou témou k falšovaniu je téza o ovplyvňovaní volieb či politických rozhodnutí „z vonka.“ Nemusí ísť o podhodené informácie tajných služieb cudzej mocnosti, stačí ak nemecká kancelárka napríklad navštívi Taliansko a vzápätí sa tam rozpadne vládna koalícia a z vlády sa vyšachuje nie príliš proeuropsky Salvini. Kde sú tie časy, v ktorých neúspešný kandidát sa pokorne zmieril so svojím osudom a zablahoželal víťazovi. Napríklad v USA hneď po víťazstve Donalda Trumpa v roku 2016 sa takmer celá tlač ovládaná liberálnymi demokratmi predháňala v tvrdeniach, že k víťazstvu Trumpa pomohli Rusi. Tvrdenie sa udržovalo pri živote celé tri roky, no aj tak porazená strana nebola s verdiktom súdu spokojná.


Kresba: Ľubomír Kotrha

V komentároch k aktuálnym voľbám v USA zaznelo množstvo tvrdení, že Trump rozdeľuje americkú spoločnosť. Isteže mnohé jeho tvrdenia, napríklad o ženách či prisťahovalcoch, k tomu zadávali isté dôvody. Ale rovnakým dôvodom rozdelenia americkej spoločnosti bolo aj považovanie legálne zvoleného amerického prezidenta div nie za agenta Moskvy, čím médiá sústavne masírovali amerických občanov, ktorí na rozdiel od Európy nemajú od mediálnych informácii kritickejší odstup. Hoci sa teraz pri natoľko rozhodujúcich voľbách dozvedáme, že tamojší volebný systém má ďaleko k dokonalosti, nikto sa neodváži povedať celú pravdu.

Ak naozaj tohoročné prezidentské voľby v USA neboli férové, nie je to nič nové. Veď už v roku 2006 sa stal George Bush ml. prezidentom len vďaka tomu, že najvyšší súd zamietol žiadosť kandidáta demokratov Al Gora o prepočítanie hlasov na Floride pod zámienkou, že by to poškodilo jeho republikánskeho protikandidáta. Do zabudnutia upadlo aj  rozhodnutie súdu, že Demokratická strana neférovo uprednostňovala Hillary Clintonovú pred jej rivalom Sandersom. Ale nejasnosti okolo regulárnosti volieb sa množia aj mimo USA. Napríklad po posledných voľbách v Turecku to tvrdila tamojšia opozícia. Pravda, nemusí ísť vždy o falšovanie hlasovacích lístkov. Napríklad pri pomajdanských voľbách na Ukrajine sa v jej západnej časti mnohí voliči neodvážili hlasovať podľa svojho svedomia, aby neskončili v kontajneri na odpadky, alebo neboli inak vystavení teroru zo strany nacionalistov.

 Jednoducho v dnešnom svete (hoci o regulárnosti volieb panovali pochybnosti aj v minulosti, napr. pri pripojení Sicílie k vznikajúcemu Talianskemu kráľovstvu), kedy je získanie moci viac ako poctivosť, voľby málokedy sú prejavom ozajstnej vôle občana. Skvelý marketing dokáže mnohých zmanipulovať, takže vlastne hlasujú proti svojim záujmom. Volebné programy alebo sľubujú nesplniteľné, alebo jednoducho používajú frázy o západných hodnotách (ľudské práva, sloboda, demokracia), ktoré už spôsobili nemálo ľudských tragédií nielen státisícom jednotlivcov, ale celým národom. Nemalý význam majú aj financie na volebnú kampaň, kvôli nedostatku ktorých napríklad v USA Sanders minule podľahol Clintonovej a teraz Bidenovi. V boji o moc je dovolené všetko. Už nie je treba dokázať obvinenie, stačí obviniť, a to platí aj na kauzy mimo problematiky volieb.

Špecifikom volieb v posledných rokoch je aj skutočnosť, že namiesto ozajstných odborníkov sa do najvyšších funkcií dostávajú „herci“ (ako povedal svojho času Feldek: „beda tomu národu, v ktorom mysliteľov nahradili herci“), čo platí tak pre Taliansko, Ukrajinu, Slovensko či USA, ktorí svojou demagógiou, zneužívaním osobného šarmu či vďaka mediálnej podpore dokážu získať politikou otrávené masy. Lebo dnes v kríze sa nachádzajúci demokratický systém má isté problémy zakódované už vo svojej podstate partokracie. Ak si zoberieme dejiny vládnutia v Európe po druhej svetovej vojne, vidíme, že sa pri moci takmer pravidelne striedajú dve veľké politické formácie konzervatívna ( dnes už skôr liberálna) a sociálnodemokratická, momentálne prežívajúca ešte väčšiu krízu. Voliči uveria sľubom jedných a o pár mesiacov po voľbách zistia, že zasa boli oklamaní, a tak volia druhých. A to sa strieda s pravidelnosťou už vyše 70 rokov. Najnovšie úspechy populistov a demagógov sú jedným (bohužiaľ, nesprávnym) pokusom uniknúť z tohto začarovaného kruhu.

Kedysi náprotivné strany medzi sebou aspoň diskutovali a predháňali sa v sľuboch. Dnes je nositeľ iného názoru nepriateľom, agentom cudzej mocnosti, ktorého argumenty netreba vyvracať, stačí jeho nositeľa označkovať nejakým hanlivým pomenovaním. A keď tečie do topánok, treba pomocou médií nájsť nejaký zástupný problém na odvedenie pozornosti obyčajných ľudí, či už je to problém interrupcií alebo očisťovania justície, polície a pod.

Ako nám bolo dobre, keď sme si pred rokom 1989 správy z našich médií mohli porovnávať s informáciami z viedenskej televízie a kedy sa väčšina ľudí správala podľa hesla, dôveruj ale preveruj. Pravda, aj dnes okrem oficiálnych informácií sa vďaka technickému pokroku môžeme zoznámiť aj s inými názormi. Sú medzi nimi pravdy, polopravdy aj lži. Ale občan by mal mať právo sám si určiť, čomu chce veriť a čomu nie a nepotrebuje k tomu návrat cenzúry, ktorá sa ako „plazivá kontrarevolúcia“ k nám dostáva poučujúc nás o jedinej možnej pravde.4

Ak sa vrátim k pôvodnej téme amerických volieb, som rád, že nie som Američanom a nemusím si vyberať medzi dvoma zlami. Ale aj v Európe (a na Slovensku) sa už, bohužiaľ, volí nie za niečo, ale proti niečomu či niekomu. Budú sa opakovať voľby v Bielorusku? A v USA?