Filipíny: keď adresou bydliska je smetisko

Pozbíjané chatrče na gigantickom smetisku, všade špina a smrad. Odrazu z chatrče vybehnú krásne malé dievčatká, dočista špinavé, vysmiate od ucha k uchu a chcú si s vami dať ťapku. A vám mimovoľne vyhŕknu slzy a nahovárate si, že je to z tej ukrutnej vlhkosti, ktorá je tu na Filipínach všade. Utriete si oči. Tí ľudia nepotrebujú ľútosť.



Prešli sme slam v Tondo (Manila) vystavaný na hore Smokey Mountain, doslova na smetisku. Ľudia sa tu živia predovšetkým triedením odpadu, trochu farmárčia, niektorí robia taxikárov. Tí, čo triedia odpad, si zarobia zhruba 2 doláre denne (okolo 100 pesos), čo je hranica chudoby. Kúpia si za to kilo ryže a galón vody, možno nocľah, ak sa pošťastí, niečo na seba. Živia rodiny... Nechcem si predstavovať, aké choroby na nich číhajú, stačí vidieť tie dokaličené psy, mačky a sliepky, čo sú všade... Ešte raz – oni žijú na smetisku. Niektorí bývajú v ošarpaných panelákoch, čo postavila vláda, ostatní v zbúchaných chatrčiach. S viacerými sme sa rozprávali. Boli neskutočne milí, usmievaví, veselí, so smiechom sa s nami fotili, ukázali nám svoje príbytky. To nechcite vidieť... Mimovládky im pomáhajú s elektrinou, ktorá je tu jedným z hlavných problémov.



Pýtal som sa aj na politiku – väčšinou volia tých, ktorých odporučí líder komunity. S tým som sa rozprával, volia kongresmana z Liberálnej strany, lebo im občas niečo donesie. Duterteho boj proti drogám ho až tak nenadchýna, už kvôli nemu strávil noc v cele – polícia to čistí hlava-nehlava, zďaleka sa to netýka iba dílerov, ale všetkých nižších vrstiev. Na druhej strane, aktivistka z Francúzska hovorí, že odkedy je Duterte prezidentom, štát pomáha chudobným v slamoch viac. Hlavná pomoc pre tých najchudobnejších však pochádza z komunity – pomáhajú si vzájomne.  Pýtal som sa jedného pána, či sa odtiaľto plánuje presťahovať. Vraj nie. Má stabilnú robotu (triedenie odpadu), lacné ubytovanie, inde by nemal ani to. Čoskoro si našetrí na elektrický generátor a pošle deti do školy. Deti okolo nás behali, hrali sa, smiali sa.



Kúsok od Tonda stoja mrakodrapy, luxusné reštaurácie, limuzíny. Do očí bijúca nerovnosť, nad ktorou sa však príliš nezamýšľajú. Pýtal som sa, či tu pôsobia nejakí komunisti, alebo niekto, kto by chcel pomôcť chudobným a priniesť zmenu. Vraj nie, tu nie. Ľudia sú tu zmierení s osudom. Nezáleží na nich nikomu. Niektorí žijú na tomto smetisku už štyri generácie. Pozeral som sa na tie malé dievčatká a zamýšľal sa nad ich budúcnosťou: možno sa budú živiť ako prostitútky, možno – ak budú mať viac šťastia – ako slúžky. Jedno z nich sa chce s vami odfotiť, druhé vysmiate vás chytí za ruku. Potom vás zasa prepadne tá ukrutná vlhkosť, čo tu je všade okolo. A máte ju všade v očiach.

Status na FB, 30. 5. 2017, úprava a titulok Slovo