Reklama
Reklama

Film z krajiny osi zla – Rozchod Nadera a Simin

Počet zobrazení: 2770

NaderSimin2.jpgIránsky film Rozchod Nadera a Simin od Ashgara Farhadího získal Zlatého medveďa na filmovom festivale v Berlíne v roku 2011 a Zlatý glóbus a Oscara (v USA!) za najlepší zahraničný film v tomto roku.



V posledných dňoch sa premietal v Bratislave film z krajiny osi zla – Iránu, Rozchod Nadera a Simin. Ku sklamaniu všetkých, ktorých svetové médiá a svetová masová propaganda ľahko ovplyvní, vo filme neúčinkovali ani čerti, ani upíry, ani bosorky, ani z neho nevyžarovalo plutónium. Nechcem tým zľahčovať vývoj jadrovej zbrane a šírenie jadrových zbraní na Blízkom a Strednom východe, ale rád by som pripomenul, že keby aj Irán vyvíjal tajne jadrovú zbraň, nebude jeho prvotný cieľ Izrael, pretože akékoľvek použitie zbrane by vyvolalo masívny protiútok nielen zo strany Izraela, ale aj jeho spojencov, ale ako potenciálnu hrozbu a zvýšenie autority v regióne, kde okrem Izraela, vlastní jadrové zbrane Pakistan a India. Samozrejme, ak by Irán vlastnil jadrové zbrane, požadovali by rovnaký krok Saudská Arábia a Egypt, čo je neakceptovateľné.

Nie príliš inteligentným čitateľom médií je tŕňom v oku aj iránsky prezident Mahmúd Ahmadínežád a jeho protiizraelská politika. Treba dodať, že Ahmedínežád nevyhral prvé prezidentské voľby ako potenciálny diktátor, ale ako hovorca a zástupca sociálne slabších, čo preukázal predtým vo funkcii primátora Teheránu (samozrejme, sľuboval viac, než mohol splniť). Už jeho obliekanie nasvedčuje, že disciplína nie je jeho silná stránka. Jeho nedostatočná autorita u šiítskej vrchnosti, ktorá skutočne vládne v Iráne, spôsobila, že ju hľadá v iných oblastiach – v národnej hrdosti/nacionalizme a obracaním sa na mocenské zložky, najmä tajnú políciu, ktorá ho následne tlačí do silových riešení. Navyše sa písalo, že Ahmadínežád pôvodným priezviskom Sabúrdžiján je z  otcovej strany židovského pôvodu, čo bolo následne dementované a vyvrátené, ale ako u nacistu Rosenberga rodokmeň nepoznáme (bol zničený). Možno si niektorí spomenú, ako pred rokmi bývalý izraelský prezident Moše Kacav, ktorý tiež pochádza z Iránu, šiel v náhlosti podať ruku Ahmadínežádovi, no on ju odmietol. Neskôr prišli na Kacava udania, že  v minulosti svoje podriadené „chytal za zadok“ a robil im nemravné návrhy s vyhrážkami. Prezident neprezident, už sedí vo väzení. Márne kričí, že je nevinný...

Ako aj mnoho iných kvalitných iránskych filmov zaplavujúcich v posledných rokoch svet, ktoré môžeme takmer všetky nevidieť (na rozdiel od obyvateľov iných krajín) v našich kinách alebo v RTVS (ktorá sa síce snaží vysielať kvalitné filmy, ale na viac nemá ako vždy peniaze, pričom na  treťoradý futbal zo zahraničia alebo diskusie, ktoré sú menej objektívne ako za doby vlády KSČ, vždy peniaze nájde) sa aj film Ashgara Farhadího zaoberá čiastočne sociálnymi vzťahmi a má komorný ráz. Film sa okrajovo zaoberá aj vysťahovaním. To je síce spúšťačom deja, ale pre samotný film a vzťahy nemá následne podstatnejší vplyv. Pokiaľ ide o vysťahovanie, pred dvomi rokmi som sa prekvapivo pri kupovaní piva u Iránca v Brémach dozvedel, že Iránci sa môžu slobodne vysťahovať zo svojej krajiny. Pomätený propagandou som si myslel, že majú na hraniciach železnú oponu ako my v dobách nedávnych.  Bolo by dobré zistiť, či sa ročne vysťahuje dobrovoľne viac ľudí z krajiny osi zla alebo z našej milovanej krajiny obdarenej veľkou slobodou.

Rozchod Nadera a Simin sa zo začiatku javí ako manželská dráma. Kameňom úrazu je, že Nader sa nechce vysťahovať so svojou ženou do zahraničia za lepším životom, hlavne pre budúcnosť  ich dcéry, ale dáva prednosť doopatrovaniu svojho otca trpiaceho Alzheimerovou chorobou. Na vysťahovanie majú lehotu 40 dní. Simin požiada o rozvod a pridelenie dcéry k nej, pretože bez nej neodíde. Súd nerozhodne a Simin sa následne odsťahuje späť k rodičom. Nechá manžela a dcéru starať sa o nesamostatného otca. Nader najmä  slúžku, ktorá  napriek  tehotenstvu, malému synovi a komplikovanému dochádzaniu, chce pomôcť nezamestnanému a zadlženému manželovi. Všimnite, že film je sociálne kritický.

Postavy sa postupne stávajú obeťami svojich malých i veľkých životných rozhodnutí a skutkov, a zároveň vinníkmi. Každý koná s dobrým úmyslom a nakoniec sa to obráti proti nemu. Starý otec, kvôli ktorému Nader zostáva v Iráne, svojou nevedomou šibalskou  vychádzkou zapríčiňuje svojmu obetavému synovi obvinenie z vraždy. Simin túžiaca po novom, slobodnejšom živote, necháva svojou neoblomnosťou svoju rodinu ešte vo väčších trampotách a privádza ich do víru obvinení. Nader túžiaci po živote v Iráne, kde podľa neho je dostatočná sloboda, je po niekoľkých dňoch na pokraji dlhoročného väznenia. Dospievajúca dcéra uznávajúca iba hovorenie pravdy, pred sudcom vedome klame, aby zachránila otca. Nábožná a poverčivá slúžka, ktorá chce konať iba podľa islamu, vedome klame zo strachu pred mužom. Jej mužovi, ktorý často prisahá na Korán, je skutková podstata ukradnutá, rád prijme nezaslúžené peniaze. Každý sa nakoniec po sérií rôznych neželaných skutkov a príhod, príčin a následkov, ktoré sa dajú len ťažko rozoznať, nachádza v situácii, v ktorej  pôvodne vôbec nechcel byť...

Mysleli si, že konajú slobodne a pritom na nich číhala  pasca slobody.

V neposlednom rade treba spomenúť, že vo filme môžeme vidieť veľa reálií z Iránu, ktoré sa k nám nedostávajú. A je jedno, či ide o zariadenie bytu, obliekanie, súd a jeho fungovanie, ulice, autá, škola, chudobný dvor remeselníkov či oblečenie dievčat v škole.

Iránsky film Rozchod Nadera a Simin od Ashgara Farhadího získal Zlatého medveďa na filmovom festivale v Berlíne v roku 2011  a Zlatý glóbus a Oscara (v USA!) za najlepší zahraničný film v tomto roku.

Škoda, že podobné filmy ako Rozchod Nadera a Simin sa netočia v našej krajine, ktorá je na rozdiel od Iránu mekkou slobody – každý si tu môže robiť, čo chce a nikto nie je potrestaný (ak je chudobný a nemá si ako zaplatiť spravodlivosť, tak potom áno), teda aj ľudia od filmu; v našej  krajine, ktorá je proamerickejšia ako samotné USA (naši politickí jastrabi si zabudli všimnúť, že tretí kandidát na prezidenta – libertián Johnson, zobral rozhodujúce hlasy Romneymu a napomohol tak zvoliť Obamu) – najväčší nepriateľ Iránu.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama