František Škvrnda: O zmene vzťahu USA ku Kube

Vzťah ku Kube predstavuje dlho jednu z mrzkých tvárí politiky Washingtonu. Znamenajú návrhy USA na normalizáciu vzťahov s Havanou skutočný obrat v ich politike, alebo ide len o ďalší krycí manéver upadajúcej superveľmoci na zlepšenie vlastnej vizáže?

Už viac ako polstoročie trvajúca blokáda Kuby je medzinárodnoprávnym politickým atavizmom nepatriacim do 21. storočia. Napokon, 69. valné zhromaždenie OSN na zasadnutí 28. októbra 2014 prijalo už dvadsiaty tretí raz po sebe rezolúciu: Nevyhnutnosť skončenia ekonomickej, obchodnej a finančnej blokády zavedenej USA proti Kube. Hlasovalo za ňu (už niekoľko rokov takmer rovnako) 188 zo 193 členských štátov OSN. Proti boli len USA a Izrael; Marshalllove ostrovy, Mikronézia a Palau sa hlasovania zdržali. Všetky členské štáty EÚ ale aj NATO(!) teda žiadajú zmenu konania USA.

Po 26. júli 1953, keď povstalci vedení F. Castrom zaútočili na kasárne Moncada v Santiagu, sa zdalo, že išlo o jednu z bežných udalostí boja o moc v Karibiku a Latinskej Amerike, ktorá pre neúspech upadne po čase do zabudnutia. Tobôž ak Kuba, ekonomicky závislá od USA, bola aj destináciou, kam sa chodilo lacno a bujaro zabávať panstvo.

Brilantná reč F. Castra na súdnom procese, zakončená výrokom „Dejiny mi dajú za pravdu!“ naznačovala, že to môže byť aj ináč. Odsúdili ho síce na 15 rokov, ale po všeobecnej amnestii sa už po necelých dvoch rokoch dostal z väzenia. Odišiel do mexického exilu a v roku 1956 sa na čele 82 povstalcov vrátil na jachte Granma na Kubu a začal boj proti diktátorovi F. Batistovi – proamerickému exponentovi vládnucemu de facto od roku 1933.

V USA považovali úspechy povstalcov za efemérnu aktivitu a vážnosť situácie si uvedomili až po páde F. Batistu na začiatku roka 1959. Prezident D. Eisenhower sa vraj čudoval, prečo sú Kubánci takí nespokojní s USA. Biely dom sa však spupne k F. Castrovi obrátil chrbtom a hľadal niekoho  iného, kto by ďalej presadzoval a chránil záujmy USA na ostrove.

Po odmietnutí USA F. Castro, aj vzhľadom na svoju ľavicovú orientáciu, hľadal pomoc v ZSSR. Prešiel plne na pozície marxizmu a pod jeho vedením sa na Kube začal budovať socializmus. Washington prijal voči Havane rad odvetných opatrení, ktoré vyústili do úplnej blokády.

Po rozpade bipolarity sa predpokladalo, že vláda F. Castra na Kube bez podpory socialistických štátov dlho nevydrží. Nestalo sa, a Kuba zostala socialistickým štátom až doteraz. Podmienky života más na Kube sa iste nedajú porovnávať so strednou Európou, ale pre obyvateľov Latinskej Ameriky sú príťažlivé – zlikvidovala sa negramotnosť, existuje lekárska starostlivosť a vzdelávací systém pre všetkých, kriminalita je na latinskoamerické pomery na mimoriadne nízkej úrovni a pod.

Fidel Castro – symbol kubánskej revolúcie a schopnosti odolávať tlaku USA, ktorý sa stal príťažlivý nielen pre Latinskú Ameriku, ale aj pre ďalšie rozvojové krajiny, pre celý ľavicovo a pokrokovo cítiaci svet – bol tŕňom v oku Washingtonu. Podnikli naňho ťažko zrátateľné množstvo pokusov o rozličné atentáty – niekedy sa uvádza, že ich bolo až 638, pričom vo väčšine z nich mala prsty CIA. Ide o unikátny barbarský svetový politický rekord.

Po vyhlásení ministra zahraničných vecí USA J. Kerryho v novembri 2013, že Monroeova doktrína z r. 1823 už prestala platiť, prišiel prezident USA na konci roka 2014 s ďalšou správou o zmene na západnej pologuli. Washington chce normalizovať vzťahy s Kubou.

Obnovenie diplomatických vzťahov prerušených v roku 1961 by B. Obama chcel dosiahnuť do 10. apríla 2015, keď sa začne 7. summit Amerík. Kubánsky prezident R. Castro však zdôraznil, že to môže byť len začiatok normalizácie vzťahov, lebo tá vyžaduje ukončenie blokády Kuby a vrátenie územia základne Guantánamo, ktoré si USA prenajali v roku 1903 pôvodne na 99 rokov. V roku 1934, keď na Kube už fakticky vládol F. Batista, Washington uzavrel novú, časovo neobmedzenú dohodu, vypovedateľnú len so súhlasom oboch strán či po porušení dohodnutého štatútu. Od príchodu F. Castra k moci Kuba neprevzala ani jednu platbu USA za prenájom základne a považuje ju za okupované územie. Okrem toho podľa Havany zriadenie väzenia na Guantáname v roku 2002 porušuje dohodnutý štatút. Kuba požaduje aj vymazanie z washingtonského zoznamu štátov podporujúcich terorizmus.

K zblíženiu Kuby s USA sa vyjadril aj F. Castro, ktorý sa v roku 2008 vzdal zo zdravotných dôvodov všetkých štátnych a neskôr aj straníckych funkcií. Po niekoľkotýždňovom mlčaní napísal článok v Granme, že síce USA neverí, ale podporuje mierové riešenie problémov.

Znovu teda nepôjde o žiadnu dramatickú zmenu hodnôt a zásad zahraničnej politiky USA, ale skôr o priznanie toho, že Washington už nie je schopný brániť „červeneniu“ či niekedy len  „ružoveniu“ štátov Latinskej Ameriky, ktoré s Kubou spolupracujú a nenechajú ju v izolácii. USA však potrebujú zrejme aj čoraz viac síl a prostriedkov na to, aby sa mohli angažovať v Európe a vo vytváraní chaosu v blízkosti Ruskej federácie a Číny, čím sa usilujú oddialiť svoj úpadok ako jedinej superveľmoci a hegemóna svetovej politiky.

Autor prednáša medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite

Vyšlo v Literárnom týždenníku 9 – 10/2015