Generál Ján Nálepka sa vracia živý

Počet zobrazení: 4600

1_jan_nalepka_a_alexander_saburov_vlavo_medzi_partizanmi_v_bielorusku.jpgJán Nálepka a Alexander Saburov, vľavo, medzi partizánmi v Bielorusku.

Pred 55 rokmi vyšla o Jánovi Nálepkovi vtedy od mladého spisovateľa Miloša Krnu kniha Vrátim sa živý, ktorú venoval najmä mládeži. K jej názvu autora inšpirovali slová z dokumentárneho filmu Jána Beera Kapitán Nálepka z roku 1957, ktoré tento rodák zo Smižian opakoval pri rozlúčke matke, keď narukoval na východný front. Román vyšiel v slovenčine ešte päťkrát a deväť ráz v iných jazykoch.

V roku 1966 sa stal námetom pre rovnomenný televízny hraný film režiséra Andreja Lettricha s Elom Romančíkom v titulnej role a v roku 1973 pre snímku v slovensko-bieloruskej koprodukcii Martina Ťapáka a Alexandra Karpova Zajtra bude neskoro. Vtedy hlavného hrdinu úspešne stvárnil mladý herec Milan Kňažko, na XI. festivale československých filmov v Trutnove za to získal cenu Zlaté slnko.

nalepka_rodicia.jpgMiestne ženičky v auguste 1955 rozprávajú Nálepkovým rodičom a Milošovi Krnovi, vľavo, čo sa v Ovruči udialo pred dvanástimi rokmi.

Realita cez umelecké videnie

Miloš Krno navštívil v roku 1955 s Jánovými rodičmi a o rok nato s akademickým maliarom Júliusom Nemčíkom miesta vojenského pôsobenia Jána Nálepku, s krycím menom Repkin, na Ukrajine i v Bielorusku. Stretol sa s jeho viacerými spolubojovníkmi i s bežnými ľuďmi, ktorí ho v rokoch 1942 a 1943 spoznali a stále o ňom spontánne s nadšením rozprávali. Ich bezprostredné svedectvá, samozrejme, i s dávkou umeleckého videnia, využil vo svojom hádam najznámejšom prozaickom diele.

Pri príležitosti 70. výročia hrdinskej smrti Jána Nálepku (16. 11. 1943), jediného Slováka oficiálne oceneného Prezídiom Najvyššieho sovietu titulom Hrdina Sovietskeho zväzu, ktorého 7. mája 2004 prezident Rudolf Schuster povýšil in memoriam na brigádneho generála, vyberáme z knihy Vrátim sa živý kapitolu, ktorá približuje osudný večer.

2_scanm04.jpgMíting“ veliteľa oddielu so slovenskými partizánmi.

Nedopriali si zaslúžený odpočinok

Šestnásteho novembra 1943 príslušníci Prvého československého partizánskeho oddielu, ktorý Nálepka po svojom prechode k sovietskym partizánom pri obci Remezi v bieloruskom Polesí v polovici mája 1943 sformoval a viedol, oslobodili dedinu Lukiški. Bez jedinej obete sa rozhodným útokom zmocnili strategického, tzv. Tisovho mosta, ktorý poldruha roka predtým cez mútnu riečku Norin postavili vojaci Slovenskej armády.

Pred sebou mali ukrajinské mesto Ovruč, ktoré kapitán Nálepka dôverne poznal. Veď tu sa na niekoľko mesiacov dislokoval 101. pluk slovenskej Zaisťovacej divízie pre východný front. Po tom, čo ako pobočník veliteľa tohto pluku nadviazal kontakty s ilegálnymi bojovníkmi proti nemeckým nacistom a s partizánmi, získal si sympatie miestnych obyvateľov. Preto, keď sa sem po vyše roku vracal, mnohí ho spoznávali a srdečne vítali. Hoci jeho bezprostredný veliteľ generál Alexander Nikolajevič Saburov odporúčal, aby si Slováci po predchádzajúcich bojoch toho dňa oddýchli, Nálepka naliehal, že budú pokračovať v útoku proti spoločnému nepriateľovi. A tu sa začína dej vybranej kapitoly.

3_jan_nalepka_ilustracia_juliusa_nemcika_v_knihe_vratim_sa_zivy_1958.jpgIlustrácia Júliusa Nemčíka v knihe Vrátim sa živý, 1958.

Posledný boj hrdinu

"Keď prvý československý partizánsky odriad vkročil do Ovruče, ľudia z krajných domov sa vyhrnuli na ulicu. Podaktorí mali oči ešte vystrašené, ani čo by nechceli veriť, že ich štvrť je už oslobodená. No len čo zočili prvých partizánov, zahrmelo ulicou:
„Da zdrastvujut slovaki!“

Zástupom sa predral vysoký starec s dlhou bielou bradou a podišiel k Nálepkovi s chlebom v obrúsku. Spoza chrbta mu vykuklo čiernooké dievčatko, ponášajúce sa na starého muža, a držalo v tenkých rúčkach nôž a soľničku.
Nálepka objal starca, pobozkal úchytkom dievčatko na čelo a ticho povedal:
„Ďakujeme, veľmi vám ďakujeme. Zídeme sa, keď vyženieme fašistov.“
Spomedzi ľudí vykročil k nemu iný, zavalitý starec a zajakavo zvolal:
„Tovarišč kapitán!“
Nálepka sa obzrel a úsmev mu preletel po tvári. Tak budú v Smižanoch vítať Rusov, pomyslel si, no keď sa lepšie prizrel starcovej tvári, prekvapený vyhŕkol:
„To ste vy, tovarišč Sošenko?“
Ani sa k nemu nedostal, lebo v tej chvíli sa vyrútil kŕdeľ dievčat a štíhla počerná dievčina sa mu prihovorila:
„Pušky nám dajte, tovarišč Repkin.“
„Dosť nás je, dievčatá,“ stisol jej tuho ruku, „už len kúsok máme vyčistiť. Ale viete čo,“ zvýšil hlas, „chystajte veselicu!“
Odriad sa pohol hore strmou ulicou. Tu a tam horel ešte dom a streľba sa preniesla na vyšný koniec mesta, kde krúžili dve lietadlá. Ľudia sa hrnuli po chodníkoch hneď za partizánmi.
Tí ticho prešli po Drevenej ulici popri dome Ivana Petroviča a Nálepkovi žiaľ stisol srdce. Sokolovie dom stál s vybitými oblokmi. Ba aj brezu odpílili.
Neprežila ho breza, podumal.
Aj bránička na plote bola zvalená. O ňu sa podoprel, keď prvý raz zočil Táňu.
Spoza domu vyšli traja starci a medzi nimi nemecký vojak. Ruky držal nad hlavou a srdito gánil na slovenského kapitána.
Vyzerá, akoby ešte stále veril, že je víťaz, bleslo Nálepkovi v mysli.
Na námestí sa odriad rozštiepil na dve veľké skupiny, podobné obrovským bodákom. Jednu viedol Fiodorov, druhú Nálepka. Už sa zotmelo, keď pribehla spojka zo štábu. Saburovovi partizáni už oslobodili mesto. Iba letisko a železničná stanica ostali v rukách nepriateľa.
Nálepka pozrel na komisára. Aj z letiska sa už ozývala streľba.
„Ideme na stanicu,“ povedal, „ty ma budeš kryť.“
Fiodorov sa potmehúdsky usmial:
„Nie, Ján, ja pôjdem teraz prvý.“
Nálepka sa vzpriamil a zavelil žartovne:
„Tovarišč komisár, prikazujem, aby ste kryli môj útok.“
Podišiel k nemu, bratsky ho pooblápal a doložil:
„Neboj sa. Stanica bude naša, i keby sa čo robilo.“
Fiodorov ho zdrapil za plecia:
„Netáraj, Ján! Šanuj sa!“
04_smrt.jpgSmrť hrdinu v Ovruči, ilustrácia Júliusa Nemčíka v knihe Vrátim sa živý, 1958.

Nálepka sa zasmial a plesol ho po chrbte. Fiodorov sa namrzený poobzeral po partizánoch i ľuďoch, čo ich obstali.
Generál Saburov mu dôrazne prikázal, aby Nálepku krotil. Nechcel ho pustiť prvého do útoku, no ktože si s ním dá rady? Ján je tvrdý chlap a čo si raz vezme do hlavy, nedá si z nej tak ľahko vybiť. A potom, rozumel mu. Veď je to posledný boj Slovákov na sovietskej pôde.
Nálepka sa obrátil k partizánom a oduševnene zvolal:

„Tovarišči, našou úlohou je dobyť stanicu. Ani nohu nepustíme z tohto mesta. Dúfajme, že tento posledný boj bude bez obetí.“
Nato si strhol z pleca samopal a z pŕs mu vyletel pevný, ako oceľ zvonivý hlas:
„Tovarišči, za mnou!“
Vykročil dopredu. Ľudia sa rozpŕchli pomedzi domy a ktosi zanôtil:
„Slovenské mamičky,
pekných synov máte...“
Nálepka cítil aj v tme, ako sa na nich upierajú pohľady obyvateľov Ovruče. Prikrádali sa Októbrovou ulicou k stanici. Spojky sa rozbehli pozdĺž plotov a o chvíľu sa vrátili s hlásením, že na koľajniciach stojí obrnený vlak. Spoza násypu pred stanicou vyšľahla zelená raketa a jej mŕtvolné svetlo zalialo tváre partizánov.
Nálepka dal veliteľom čiat posledné pokyny, porozdeľoval úseky a mohutným hlasom zavelil:
„Dopredu! Smelo!“
Chlapci sa valili za ním a prvé granáty vyleteli do povetria.
„Podochli v bunkri?“ ozval sa Mrázik a aj Nálepkovi bolo čudné, prečo nepriateľ mlčí. Či ich nechce vlákať do pasce?
Ďaleko v parku sa ozýval spev dievčat:
„Smelo, tovaršči v nogu,
duchom okrepnem v borbe...“

Nálepka si spomenul na Ivana Petroviča, ako mu rozprával, že táto pieseň letela mestom i v osemnástom roku, keď červení partizáni tadiaľ  hnali nepriateľa.
Ohlásili sa Fidorovi guľometníci a vtom od stanice sfrndžali guľky. Chlapci sa zľakli. Stanica stála pred nimi asi tristo metrov. Nad Ovručou visela novembrová noc, ťažká a tmavá, bez jedinej hviezdy na nebi.
Nálepka sa zodvihol so samopalom nad hlavou a mocne zakričal:
„Dopredu! Hurrráá!“

Ktosi za ním zastonal. Nálepka sa obzrel a tuho stisol pery – partizán Sýkora sa nehýbal.
So zaťatými zubami kráčal ulicou a za ním sa rútil dravý prúd ľudských tiel. Zo všetkých strán znelo:
„Hurrráá! Hurrráá!“
Čím skôr umlčať guľomety za násypom, horúčkovito rozmýšľal Nálepka, čím skôr vtrhnúť na stanicu. Tu musí zaviaznuť ich obrnený vlak. Tu vraždili, tu nech aj pokapú.
Dušou mu víril nepokoj. Zelené fosforové guľky párali tmu. Takto lietali svätojánske mušky po smižianskych lúkach a on ich lapával do čiapky. Bolo to dávno, veľmi dávno...
Zašpliechala pri ňom voda v mláke. Ktosi nablízku vykríkol, no spev dievčat z parku zunel mu neprestajne v ušiach. Obzrel sa a rázne vykročil. Vtom pocítil tupú bolesť v hrudi. So stisnutými zubami napäl svaly, narovnal sa, a zrazu ani čo by sa bolo v ňom čosi zlomilo. Klesol na zem ako skosený. Krv v sluchách mu zahučala a do očí sa tisla tma.
Dávka z guľometu rozťala srdce. Stanica vzbĺkla v plameňoch a červená žiara mu zaliala tvár. Vráska na čele sa vyhladila a plameň v očiach vyhasol. Dotĺklo srdce veliteľa, ako keď pukne struna v hodinách.
Ale odriad, ktorý nič netušil, hnal sa vzpružený jeho hlasom do útoku. Blýskali sa bodáky a rapčali samopaly..."

5_ovruc_pomnik.jpgNový pomník padlým slovenským vojakom v parku mesta Ovruč.

Po hektickej dobe peripetií

Úryvok je z knihy Vrátim sa živý, ktorú v piatom, prepracovanom vydaní roku 1982 vydali Mladé letá. Ilustrácie sú z prvého vydania od národného umelca Júliusa Nemčíka.

Ján Nálepka na prvý pohľad nesplnil svoj sľub daný matke, ale vracal sa opakovane nielen v spomienkach ľudí, ale i v prejavoch umeleckých diel literátov, filmárov, hudobníkov a výtvarníkov. Hádam môžeme dúfať, že sa raz po hektickej dobe plnej prevratných peripetií hodnôt vráti k nám natrvalo.

„Nálepka ako úprimný vlastenec by bol určite bojoval proti všetkému zlému, čo sa vyskytlo na ceste našej spoločnosti do dnešných dní,“ napísal pred jedenástimi rokmi do týždenníka Slovo Miloš Krno. „Dal národu to najdrahšie – svoj život, no životom prekonal vlastnú smrť.“

Foto: Archív autora
 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984