Generálna prokuratúra – rozpad inštitúcie, alebo snaha vrátiť ju k európskym štandardom?

Minulý týždeň špeciálny prokurátor pán Kováčik mal zaujímavý rozhovor v TA3, ktorým však musel vydesiť mnohých občanov.
Ukázal nám nielen, ako funguje táto inštitúcia, ale i to, ako sa vyostruje personálna situácia na Generálnej prokuratúre. Potvrdil, ako boli a i dnes sú mnohí pracovníci pospájaní nielen s vládou, parlamentom, Najvyšším súdom, ale, bohužiaľ, aj s organizovaným zločinom.
Je neuveriteľné, ako sa dokázali ľudia z mafiánskych zoznamov infiltrovať a podieľať na riadení Generálnej prokuratúry. Kauza vraždy investigatívneho novinára potvrdzuje, že prepojenie najvyšších funkcionárov na organizovaný zločin dosiahlo absurdné rozmery.
Až dnes mnohí ľudia neznalí pomerov v tejto inštitúcii začínajú chápať, prečo bol taký obrovský zápas o zvolenie dnešného generálneho prokurátora.



Z pohľadu dnešných dní je jasnejšie, prečo bývalá premiérka pani Radičová bola schopná hroziť vlastnou demisiou, ak bude opätovne zvolený za generálneho prokurátora pán Trnka.
V tomto prípade môžeme povedať, že mala šťastie, chýbal mu iba jeden hlas!
Výhra pani Radičovej však bola prehrou pána Sulíka. V prípade víťazstva jeho kandidáta mu hrozilo zo strany pána Kočnera, že by neskôr musel robiť možno ešte horšie veci.
Zo strany pána Sulíka bolo naivné sa domnievať, že ak bude posilňovať pozíciu pána Kočnera, ako aj jeho metódy, že bude politicky silnejší aj on.
Pre pána Sulíka bolo skôr šťastím, že pán Kočner sa naňho nahneval, že nesplnil svoju úlohu, a preto zverejnil s ním tajne nahraný rozhovor, ktorý ukazuje, ako sa voľba generálneho prokurátora organizovala.
Skutočnosť, že bývalý generálny prokurátor, pán Trnka, bol úkolovaný a riadený ľuďmi z mafiánskych zoznamov, a ktorý úspešne a určite nie z čisto ľudských dôvodov plnil úlohy svojich „šéfov“, je šokujúca.
A takýto človek, ktorý sa netajil svojimi blízkymi vzťahmi k pánovi Kočnerovi, je stále pracovníkom tejto inštitúcie.
Jeho vyšetrovanie zo strany Generálnej prokuratúry za protizákonnú podporu pochybných nárokov pána Kočnera sa riešilo až tak dlho, že možná doba jeho potrestania expirovala...
Máme si preto myslieť, že všetky dnešné dôkazy a žaloby voči pánovi Kočnerovi by mohli ľudia z GP klasifikovať tak, že pán Kočner je nevinný a skutok sa nestal?
Sú toto všetko dôkazy, že dnešné vedenie Generálnej prokuratúry už opäť vie, že pán Kočner je nevinný a skutok sa nestal?
Súčasnú situáciu dokresľuje aj zástupca GP pán Šufliarsky, ktorý na tlačovej konferencii oznámil, že pán Kočner sa usiloval o jeho zavraždenie...
Na motákoch z väzenia od pána Kočnera je rovnako vidieť jeho nespokojnosť s ľuďmi z Najvyššieho súdu a parlamentu, o ktorých si určite myslí, že majú nepoplnené záväzky voči jeho osobe a vôbec nekonajú...
Aj pani Zsuzsová, bezprostredná objednávateľka tých dvoch vrážd, ako aj profesionálne sledovanie novinárov, ukazujú, ako sofistikovane pracovali ľudia z tejto štruktúry.
Preto je úplne absurdné, keď sa pán Kováčik pohoršuje nad tým, ako niektorí ľudia z Generálnej prokuratúry a z polície vynášajú informácie z vyšetrovacieho spisu na verejnosť. Je to asi tým, že nepochopil, že zúrivá kritika a útoky na jeho osobu zo strany médií a opozície sú za jeho spoluzodpovednosť za stav Generálnej prokuratúry a za jeho osobnú nečinnosť.
V tejto situácii je úplne kontraproduktívne chváliť sa, že bol tromi parlamentmi schválený ústavnou väčšinou za špeciálneho prokurátora.
Nechápe, že vynášanie informácii z Generálnej prokuratúry a polície je výsledkom straty dôvery mnohých profesionálnych a čestných policajtov a sudcov, ktorí stratili dôveru vo vedúcich funkcionároch Generálnej prokuratúry.
Je možné, že tieto informácie poskytujú aj tí, ktorí vyšetrujú tieto úniky... Nedôvera k tejto inštitúcii a k jej vedúcim funkcionárom dosiahla tak vrchol.
„Zamúčení a nezamúčení“ bojujú o svoju existenciu, ale všetci sa chcú zbaviť označenia, že by mohli patriť medzi tých, ktorí často uzatvárali vyšetrovanie konštatovaním, že „skutok sa nestal“. Nemožno však ani vylúčiť, že takéto konštatovanie bolo výsledkom iba toho, že prípad bol speňažený. Pre iných to mohla byť iba prirodzená daň za miesto, ktoré zastávali a za vďačnosť tým, ktorí ich tam dosadili.
Každý občan Slovenska si musí klásť otázku, kto nesie za tento stav zodpovednosť.
Jedni sú presvedčení, že je to vina a zodpovednosť mečiarovcov, druhí, že sú to dzurindovci a iní, že sú to ficovci.
Pravda je asi v tom, že všetkým trom politickým garnitúram to vyhovovalo. Všetci z toho ťažili a všetci dokázali z toho profitovať.
Po sľuboch a vysokých očakávania zo strany občanov a po vypršaní ich mandátu, skončili.
Ich reálpolitika v konfrontácii s poslaním politiky ako služby občanom, sa skončila fiaskom. Z tohto dôvodu ich väčšina slovenského národa opustila a prekliala!
Aj toto by mohol byť dôvod, aby vrcholoví politici z týchto zoskupení už nekandidovali v prezidentských voľbách, voľbách do europarlamentu či Ústavného súdu.
Nemali by zaťažovať tieto významné funkcie svojimi osobnými záujmami. Pre jedných by to mohol byť útek pred zodpovednosťou, pre iných pokus o vlastnú rehabilitáciu. Preto by mali kriticky posúdiť svoje ašpirácie a vzdať sa pokusov o návrat.
Podobne by mohla postupovať aj GP. Musela by však skončiť s presúvaním ľudí v rámci tejto inštitúcie a mala by zaujať k problémovým osobám jasné stanovisko.
Záujmom vlády, parlamentu, Najvyššieho súdu, polície... by malo byť ukončiť neštandardný stav na Generálnej prokuratúre a vrátiť túto inštitúciu do európskych štandardov. Samozrejme, je aj druhá možnosť, t. j. zachovať túto štruktúru tak, ako je, a oceniť všetkých pracovníkov za ich lojalitu k ich „šéfom a donorom“.
Držme palce našim politikom, aby sa rozhodli správne!

(Autor je konzervatívny socialista)