Reklama
Reklama

Generation Google

Neurobiológovia začínajú biť na poplach
Počet zobrazení: 3318

manfred-spitzer_digitale-demenz_2.jpgV USA už na stále rastúcom počte základných škôl vôbec neučia deti písať rukou. Takže Generation Google už ani v prípade núdze nebude v stave komunikovať týmto starým spôsobom. Niet však dôvodov pre obvyklé nadšené tirády nad zmenami, ktoré prinášajú digitálne technológie. Zdá sa, že aj v tejto oblasti sa ocitáme v bifurkačnom bode, keďže neurobiológovia už začínajú biť na poplach. Pozornosť v tomto ohľade najnovšie upútava kniha nemeckého neurobiológa Dr. Manfreda Spitzera s veľavravným názvom „Digitale Demenz“ (v angl. mutácii: Digital Dementia). Tvrdí v nej o. i., že pre malé deti je lepšie, ak hrajú hry s počítaním prstov, než sa venujú laptopom. Tým, že strávia viac času s počítačom, ich mozgový vývoj môže aj utrpieť (!), pričom takto spôsobené deficity budú ireverzibilné, nebude možné ich napraviť počas ich neskoršieho vývoja. Každopádne, teória M. Spitzera sa zatiaľ nejaví ani v rozpore s princípmi najnovšej odnože genetiky: epigenetiky.

So samotným výrazom „digitálna demencia“ prišli ako prví vedci z Južnej Kórey, po nich sa objavili práce opisujúce tento fenomén v USA a teraz sa k nim pripája aj varovanie lekárov z Nemecka. Veľmi zjednodušene sa ich odkaz dá formulovať stručne: Internet vás ohlupuje! Ich fyziologický základ sa opiera vlastne o tzv. Krebsov-Szentágotaiho zákon neuronálneho regresu, ktorý vyjadruje známu ľudskú skúsenosť, že orgány, ktoré nepoužívame, zakrnejú. Jednostranným uprednostňovaním digitálnych prístrojov počas procesu učenia detí teda hrozí, že v nepoužívaných mozgovým centrách sa môžu redukovať, až vypadávať niektoré ich funkcie. Proti takejto deficitnej vývojovej špirále však je ľudský mozog „poistený“ mechanizmom neuroplasticity. Zjednodušene povedané, ten umožňuje, aby funkcie vypadnuté v jednom nervovom centre prebrali, nahradili neuróny v iných nervových centrách a tak zmiernili hroziace deficity funkcií. Dr. Spitzer však dokazuje, že ani neuroplasticita nedokáže zabrániť dostatočne vzniku vývojových deficitov u detí, ktoré venujú príliš veľa času počítačom, internetu, televízii, mobilom, proste prístrojom digitálnej techniky.

Problémy sa začínajú tým, že mladí ľudia dnes používajú viacero digitálnych médií súčasne: napr. vedú telefonický hovor počas počítačovej hry, alebo písania e-mailu, atď. Znamená to, že takto pripadá trebárs 8,5 hodín používania digitálnych médií na 6 hodín reálneho času. Simultánnosť potom ide na vrub koncentrácie, ako to ukazujú výskumy amerických neurobiológov. Simultánne používanie médií vôbec nie je niečím, čo by som odporúčal budúcim generáciám, dodáva aj M. Spitzer. Štúdia University College of London ukazuje, že mnoho ľudí nie je dostatočne pripravených na simultánne sledovanie digitálnych médií. Napr. merania využitia pracovnej doby potvrdzujú, že sa pre simultánne riešenie úloh stráca 30% pracovnej doby, keďže často dochádza k prerušeniu plnenia úlohy, resp. k jej znovuzačatiu.  Experimenty ukazujú, že u malých detí existuje špeciálne časové rozpätie v dĺžke piatich sekúnd, ktoré nesmie byť prekročené (ani pred, ani po) medzi dvomi zmyslovými vnemami o tej istej udalosti. Ak sa tento časový interval nerešpektuje, dieťa nebude schopné určiť koreláciu existujúcu medzi dvomi vnímanými stavmi. K tomu treba ešte vziať do úvahy aj význam tzv. názornostného korelátu. Experimenty potvrdzujú, že ak je nejaká udalosť vnímaná v spojení s určitým pohybom, prispieva to k názornosti vnemu a to zasa napomáha porozumeniu, pochopeniu udalosti, ako aj k jej uloženiu do pamäti. Stručne povedané, zvyšuje sa tak efektivita učenia. M. Spitzer sa tu odvoláva aj na švajčiarskeho pedagóga Johanna H. Pestalozziho, ktorý v tejto súvislosti zdôrazňoval význam holistického, komplexnejšieho učenia „srdcom, mysľou aj rukami“ ako u detí, tak i u dospelých. Nedostatkom digitálnych médií je, že príliš sugerujú vizuálnu stránku javov, pričom neponúkajú dostatok holistických, celostnejších skúseností. To po čase začne mať vplyv na organizmus (konzumentské správanie), vrátane myslenia. Simultánne aktivity spôsobujú, že čerstvo nadobudnuté informácie sú znova prepisované v pamäti ešte novšími, čo často ruší dostatočnú konsolidáciu ich pamäťového záznamu.

Problémy spôsobované jednostrannou orientáciou mladých ľudí na digitálne médiá môžu mať aj bezprostredný efekt na ich zdravotný stav. Napr. je už dlhšie známe, že nadmerné sledovanie počítačových videohier (viac ako dve hodiny denne) môže viesť k poškodzovaniu mozgového centra substantia nigra v dôsledku príliš rýchleho striedania často protichodných svetelných, zvukových, atď., efektov. Keďže substantia nigra zohráva dôležitú úlohu pri vzniku a rozvoji Parkinsonovej nemoci, prekračovanie uvedeného časového limitu pre videohry sa mnohým nemusí vyplatiť v ich neskoršom veku. Všetko, čo robíme, zanecháva stopy v našom mozgu, takže nemôže byť správna ani tolerancia voči násilnému obsahu mnohých videohier. Robert Musil vo svojej prvej prednáške „O hlúposti“ cituje slová Heglovho žiaka Jonathana E. Erdmanna o tom, že „násilie je vždy prejavom hlúposti“! Logickým vyústením uvedenej tolerancie je potom digitálna demencia.

Podľa M. Spitzera tu ide o bludný kruh. Z časových dôvodov stimulovaných digitálnymi médiami sa už Generation Google nenaučí zaobchádzať s plnou šírkou rozmanitosti dnešnej reality. Následne absencia tejto kapacity znamená, že sa sústreďuje stále menej a menej na podstatné a integrálne súvislosti (konzumný spôsob života, celebrity). Napriek permanentnej online prítomnosti digitálnych médií sa však vstupuje stále menej do vzájomných interakcií so svetom a v dôsledku čoho v rastúcej miere zakrnejú aj samotné spôsobilosti na takéto interakcie.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama