Geopolitika a moc

Podľa Nikolaja Starikova je podstatou svetovej politiky boj o zdroje a udržanie kontroly nad nimi. S touto tézou spája vlastnú koncepciu geopolitiky, ktorú chápe ako súčet politiky, histórie a geografie. Vývoj vo svete prirovnáva k šachovej partii, ktorá sa skladá z množstva období, úsekov a ťahov. Ako uvádza, za čias Napoleona bolo do tejto hry zapojených šesť rozhodujúcich aktérov - Rusko, Anglicko, Francúzsko, Rakúsko, Prusko a Turecko. Postupne sa zloženie mocností menilo. Po II. svetovej vojne ostali rovnocennými súpermi len ZSSR a USA spolu s Veľkou Britániou. V súčasnosti identifikuje štyroch hráčov, a to spomínané USA (s Veľkou Britániou), Európu (na čele s Nemeckom a Francúzskom), Rusko a Čínu.

NIKOLAJ STARIKOV
Geopolitika. Ako sa to robí.
Vydavateľstvo SSS, 2015, 1. vyd., 372 s.

Pozvánka
Beseda s Nikolajom Starikovom, autorom knihy Geopolitika. Ako sa to robí



Ukážky z knihy
Nikolaj Starikov: Geopolitika. Ako sa to robí 1.
Nikolaj Starikov: Geopolitika. Ako sa to robí 2.
Nikolaj Starikov: Geopolitika. Ako sa to robí 3.
Nikolaj Starikov: Geopolitika. Ako sa to robí 4.
Nikolaj Starikov: Geopolitika. Ako sa to robí 5.
Nikolaj Starikov: Geopolitika. Ako sa to robí 6.

Autor knihy konštatuje, že zmierenie medzi jednotlivými aktérmi je nemožné. Pripúšťa iba jedinú alternatívu. Vyprázdnenie pozície jednou zo súperiacich strán akceptované ostatnými aktérmi. V tomto kontexte posudzuje historický vývoj v Rusku, predovšetkým od čias Petra I. Veľkého až po súčasnosť. Za rozhodujúci faktor, s ktorým spája hodnotenie jednotlivých dejinných úsekov a počínania ruských elít, považuje budovanie námornej flotily a získanie prístupu k morskému priestoru. Pracuje s termínmi ako More a Pevnina, ktoré majú symbolizovať rozdielne civilizácie. Morský živel v jeho reflexii predstavuje Severoatlantická aliancia s dominantným postavením USA. Civilizáciami Pevniny sú Rusko a Čína.

Civilizácia Mora sa podľa Starikova snaží oslabovať civilizáciu Pevniny jej rozdrobovaním, znemožnením prístupu k moru a zamedzením výstavby konkurenčného loďstva. Úlohu civilizácie Pevniny vidí v jej zjednocovaní, získaní prístupu k moru, budovaní loďstva a zbavením vlády civilizácie Mora nad „Svetovým oceánom“, ktorá predstavuje jej najdôležitejšiu výhodu. Poslanie Ruska v tomto konflikte dokumentuje prostredníctvom rozsiahleho historického exkurzu, v ktorom opisuje rozhodnutia politických predstaviteľov a ich dôsledky vo väzbe na mocenské, vojenské a obchodné stratégie tejto suchozemskej krajiny. Zaoberá sa konaním jeho súperov („partnerov“)i prípadných spojencov. Záujmy Ruska zovšeobecňuje už pri hodnotení historickej úlohy Petra Veľkého. Starikov vo svojej knihe uvádza: „Z hľadiska geopolitiky je nevyhnutné ovládnuť pobrežné pásmo a preraziť si cestu k moru. Kvôli obchodu. Bez uvedených počinov nenastane prosperita, bez prosperity sa krajina nestane veľmocou v žiadnom období.“ (str. 30 – 31)

Kontrola nad morskými cestami má tak nielen vojenský, ale tiež alebo najmä obchodný význam. Tento strategický prístup nepriamo korešponduje s teóriou svetového systému, ktorá za rozhodujúci faktor jeho kreovania (svetosystému) považuje rozvoj medzinárodného obchodu spojeného s námornými objavmi. Tie, podľa spomínanej teórie, stáli v polovici 16. storočia aj pri ekonomickom vzostupe Holandska, severného Talianska a vybraných regiónov Francúzska či Španielska. Napokon, bolo to dominantné postavenie Holandska v stredomorskom obchode, ktoré viedlo Anglicko a Francúzsko k zlepšovaniu vlastnej ekonomickej situácie. Prirodzene, postavenie jednotlivých krajín sa v prevládajúcom svetosystéme v ostatných stáročiach postupne menilo. Obdobne dochádza k zmenám aj v mocenskom postavení krajín, ktoré súperili o nadvládu nad morským priestorom či pevninou. Starikovov koncept geopolitiky je však (v porovnaní s teóriou svetového systému) podstatne jednoduchší, lebo sa neorientuje na širší komplex modernizačných faktorov. Primárne sleduje to, čo by sa dalo nazvať ako veľkoruské (imperiálne) záujmy, pričom jeho referenčný rámec sa akoby zužoval na budovanie loďstva. Prehliada pritom ostatné faktory, ktoré majú – v zmysle teórie svetového systému, za následok diferenciáciu štátov na krajiny jadra, semiperiférie a periférie. Jeho koncepčný prístup tak nie je sociálno-ekonomický, ale predovšetkým nacionálny.

Autor sa prevažne kriticky vyhraňuje k revolučným udalostiam, ktoré sa odohrávali v roku 1917, dokonca im na niektorých miestach pripisuje rozkladný význam na ruskú spoločnosť, smerujúcu k nadvláde civilizácie Mora. Nedoceňuje, že zmyslom uvedených revolučných udalostí bol, okrem iného, pokus o isté urýchlené prelomenie semiperiferijného postavenia Ruska vo svetovom ekonomickom systéme, a to prostredníctvom iného modelu industrializácie, urbanizácie a modernizácie, ako prebiehal na Západe. Jeho výsledkom však v konečnom dôsledku nebolo vybudovanie beztriednej spoločnosti (nezávislej na prevládajúcom svetosystéme), ale presadenie štátnej formy kapitalizmu ovládaného novou byrokraticko-straníckou triedou. Napokon, nemohlo to dopadnúť inak, keďže podľa autentického marxizmu mala byť proletárska revolúcia konečným výsledkom industrializácie, pričom k nej malo dôjsť najprv v priemyselne vyspelých krajinách a až neskôr v Rusku, ktoré medzi ne v danom čase nepatrilo. Tieto úvahy však prekračujú obsah Starikovovej knihy, ktorá sa nezaoberá spravodlivým prerozdelením zdrojov vo svete, ale skôr zápasom o tieto zdroje.

Rusko sa cíti byť ohrozené správaním „civilizácie Mora“, predovšetkým rozširovaním Severoatlantickej aliancie do oblastí, ktoré v minulosti patrili do sovietskej sféry vplyvu. N. Starikov obviňuje Anglosasov z toho, že narušujú krehkú rovnováhu vo svete, pričom koncipujú nový činiteľ, ktorý oslabuje všetkých aktérov. Doslova píše: „Začiatkom dvadsiateho storočia sa takýmto činiteľom stal v Londýne odchovaný marxizmus, v prvej polovici dvadsiateho storočia nacizmus a fašizmus. Začiatkom 21. storočia Washington a Londýn do pozície takéhoto činiteľa posúvajú islamský fundamentalizmus.“ (str. 359) Dianie vo svete podľa Starikova nie je výsledkom náhody. Akoby všetko bolo riadené z nejakého mocenského centra. Pri čítaní takýchto úvah a špekulácií vystáva otázka, či jeho kniha neplní aj istú propagandistickú funkciu?

Konšpiračné teórie sú vo svojej podstate nedokázateľné a preto sa i pomerne ťažko vyvracajú. Aj americkí kritickí intelektuáli, napríklad, ekonóm Jeffrey D. Sachs vyjadril požiadavku, aby USA ukončili tajné operácie CIA, ktoré sú orientované na destabilizáciu či zvrhnutie vlád, ohrozujúcich americké záujmy. Takéto operácie neriešia nahromadené problémy. Tento postoj sa však rozhodne nedá vysvetľovať tak, že za všetkým dianím figuruje jedna sila – mocnosť. Okrem toho, do sociálnej skutočnosti výrazne vstupujú aj nezamýšľané dôsledky ľudského konania. Úlohou vedy je, okrem iného, ich rozpoznanie, v opačnom prípade neslúži poznaniu, ale moci. A ospravedlneniu jej prípadných totalitných praktík.

Starikovove knižné dielo obsahuje viacero kontroverzných pasáží, no predovšetkým je dôležitým informačným zdrojom o tom, ako pomerne významná časť ruskej inteligencie reflektuje aktuálne dianie vo svete. S niektorými úvahami je možné polemizovať, s inými sa dá súhlasiť. Prípadne je možné pozorovať, ako sa budú vyvíjať v ďalšom období. Napríklad, v spojení s migráciou moslimov do Európy Starikov predpokladá, že môže poskytovať dôvod na stupňovanie tlaku na Európanov so zámerom zjednotiť Západ. „Vedľajším efektom bude pôsobivé zdôvodnenie príčin poklesu životnej úrovne, ktorá už vo všetkých „vyspelých krajinách“ nie je schopná udržať umelo úvermi navýšené pozície, voličom.“ (str. 360)

Knihu Nikolaja Viktoroviča Strikova - Geopolitika. Ako sa to robí – je potrebné čítať s kritickým odstupom. Ale kritický odstup si je potrebné zachovávať aj pri zahraničnom spravodajstve hlavného mediálneho prúdu, ktoré je na Slovensku veľa ráz nielen povrchné, ale i nepresné a zavádzajúce. Treba však zdôrazniť, že ak niekto odmieta militarizmus v americkej zahraničnej politike, potom by sa mal rovnako principiálne postaviť proti imperiálnym záujmom Ruska. A porušovaniu princípov medzinárodného práva bez ohľadu na to, ktorá krajina je jeho pôvodcom.

Vyšlo (krátené) v Literárnom týždenníku 3 – 4/2016