Reklama
Reklama

Globalizácia a ľudské práva: ide to dokopy?

Počet zobrazení: 4171

Globalizácia, to nie je iba ľahšie cestovanie, spoznávanie iných kultúr, internetové prepojenie sveta či nadväzovanie nových kontaktov naprieč kontinentmi. Ak by to tak bolo, s globalizáciou by nemal nikto ani ten najmenší problém, práve naopak. Problém je, že globalizácia v neoliberálnej podobe, v akej ju dnes poznáme, predovšetkým oslabuje moc štátov a posilňuje moc veľkých súkromných ekonomických hráčov vrátane nadnárodných korporácií, investičných bánk, finančných skupín. Posilňuje trhy na úkor sociálneho štátu. Posilňuje kapitalizmus na úkor demokracie. Posilňuje spoločenský darvinizmus na úkor ľudských práv. Dramaticky sa to dotýka aj Európskej únie, ktorá momentálne čelí kvôli globalizácii viacerým hrozbám voči sociálnemu a zelenému modelu, ktorý bol pre (západnú) Európu typický od skončenia druhej svetovej vojny.

Prečo globalizácia ohrozuje ľudské práva?
 

Ľudské práva majú podľa klasickej definície Thomasa Marshalla tri základné podoby – občianske práva, politické práva a sociálne práva. Tie prvé zahŕňajú napríklad právo na život či slobodu myslenia. Politické práva pokrývajú tie práva, ktoré zabezpečuje demokracia, a teda predovšetkým právo voliť a ovplyvňovať verejný priestor. Sociálne práva zahŕňajú napríklad právo na prácu, na dôstojnú mzdu, sociálne zabezpečenie, bývanie či zdravotnú starostlivosť, a teda práva, ktoré človeku zabezpečujú dôstojnú životnú úroveň. Všetky tri druhy ľudských práv aktuálna podoba globalizácie vážne ohrozuje, nehovoriac o ďalších typoch práv, ktorým sa zvykne hovoriť postmateriálne, a ktoré zahŕňajú právo na uznanie menšín, ochranu životného prostredia či právo na mier.

Tou najočividnejšou obeťou sú sociálne práva. Najlepšie je to vidieť v rozvojovom svete, do ktorého presúvajú výrobu bohaté nadnárodné korporácie (zväčša prostredníctvom subdodávateľov), aby využili lacnú pracovnú silu, neexistujúcu sociálnu ochranu, nízke dane a ďalšie podnikateľské zvýhodnenia. Tento proces, ktorý je jedným zo základných prejavov neoliberálnej globalizácie, sa odohráva v takzvaných zónach voľného obchodu, ktoré sa nachádzajú v rôznych regiónoch tretieho sveta. Spomínané zóny sú akési štáty v štáte. Platí tam iný režim ako vo zvyšku krajiny. V Latinskej Amerike im hovoria „zonas francas“ a továrne, v ktorých miestni vyrábajú tovar pre nadnárodné korporácie, sa nazývajú „maquiladoras“ (v angličtine sa používa výraz „sweatshop“, slovenský preklad by mohol znieť „robotáreň“). Vo východnej Ázii sa hovorí o „zónach voľného obchodu“ a situácia v robotárňach je tam často ešte brutálnejšia.

Robotárne – peklo na zemi
 

sweatshop.jpgAko dokladá kanadská sociologička Naomi Kleinová, nech sú tieto zóny voľného obchodu, v ktorých pôsobia dodávatelia najväčších svetových nadnárodných korporácií, umiestnené kdekoľvek, „príbehy ich zamestnancov sú si až fascinujúcim spôsobom podobné. Všade je pravidlom veľmi dlhá pracovná doba. Na Srí Lanke je to štrnásť hodín, v Indonézii dvanásť hodín, na juhu Číny šestnásť a na Filipínach dvanásť hodín. Prevažnú väčšinu zamestnancov tvoria ženy. Vždy sú mladé a vždy pracujú pre zmluvných dodávateľov či subdodávateľov z Kórey, Taiwanu či Hongkongu. Zmluvní dodávatelia obvykle plnia objednávky spoločností sídliacich v Spojených štátoch, Veľkej Británii, Japonsku, Nemecku či Kanade. Systém riadenia pripomína vojenskú organizáciu, vedúci pracovníci sú suroví, mzdy sa pohybujú  pod hranicou životného minima a práca je jednotvárna a nekvalifikovaná.“

Spomínané trendy, o ktorých píše Kleinová a ďalší významní teoretici globalizácie, sa začali zhruba v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch 20. storočia, ale s posilňovaním neoliberálnej globalizácie sa ešte viac rozšírili do celého sveta v deväťdesiatych rokoch a v prvej dekáde 21. storočia. Od 90. rokov sa dramaticky zhoršuje aj situácia zamestnancov vo vyspelých západných ekonomikách. A nie je to len preto, že im pracovné miesta „kradnú“ lacní robotníci v treťom svete a zaostalejších krajinách. Je to predovšetkým kvôli kríze sociálneho štátu, spôsobenej neoliberálnou globalizáciou.

Sociálna Európa v ohrození
 

Odkedy sa rozpadol sovietsky systém, západné štáty postupne obmedzujú sociálne práva svojich zamestnancov, do popredia sa dostáva práca na živnosť, sociálne istoty prestávajú platiť, nezamestnanosť rastie, mzdy sa znižujú. Vo chvíli, kedy sa vytratila spoločenská hrozba zo strany komunistov, bohaté firmy prestávajú mať záujem na sociálnom zmieri. Navyše, vďaka globalizácii už môžu svoj kapitál presúvať po celom svete a hľadať lacnú pracovnú silu a nízke pracovné náklady mimo západných sociálnych štátov. Tým vytvárajú tlak na vyspelé sociálne štáty, aby lákali kapitál znižovaním daní a sociálnych štandardov. V sociológii tento proces dostal zlovestné označenie – „preteky ku dnu“.

Prvým obetným baránkom tohto neoliberálneho globalizačného procesu boli rozvojové štáty Latinskej Ameriky, ale dnes už dôsledky ekonomickej globalizácie ťažko dopadajú aj na rozvinuté štáty Severu, vrátane EÚ, prinajmenšom cez globálne preteky ku dnu a tlaky finančných trhov. Vyústením týchto drastických liberalizačných procesov, ktoré udupávajú sociálne a environmentálne práva, je aj plánované neoliberálne transatlantické partnerstvo o voľnom trhu medzi EÚ a USA, známe pod skratkou TTIP.          

Globalizácia požiera sociálny štát
 

Problém je, že jediný reálny spôsob, ako občanom zabezpečiť sociálne práva, sa nachádza v politickej sfére. Bankám a korporáciám ide len o vlastný zisk, to nie je žiadne tajomstvo. Iba štáty môžu občanom zabezpečiť sociálne práva. Logika neoliberálnej globalizácie však vytláča štát zo sféry ekonomiky a oslabuje aj jeho pôsobenie v iných sférach. Nadnárodné subjekty získavajú čoraz viac priamych či nepriamych rozhodovacích právomocí: o ekonomických a sociálnych stratégiách sa už nerozhoduje primárne na úrovni národného štátu, ale na úrovni nadnárodného práva, liberalizačných dohôd, investičných obchodných plánov (napríklad spomínaná TTIP).

Národné štáty sú ohrozované tzv. štrajkom kapitálu (investori môžu žiadať nižšie dane či sociálne štandardy a vyhrážať sa, že v opačnom prípade dôjde k hromadnému prepúšťaniu a opustia krajinu), medzinárodným obchodným právom (liberalizačné dohody neumožňujú štátom kontrolovať ekonomický život vo svojej krajine), nadnárodnými útvarmi (od rozhodovacích právomocí voľnejších útvarov ekonomickej spolupráce, ako je severoamerická NAFTA, až po zdieľanú (resp. delenú – pozn. red.) suverenitu v EÚ) a pod.

Neznamená to, že národný štát úplne mizne, ako skôr to, že radikálne mení svoje funkcie. Kým v povojnovom období bolo jeho hlavnou úlohou regulovať ekonomiku a sociálne prerozdeľovať bohatstvo, dnes je jeho primárnou úlohou uľahčovať nadnárodnému kapitálu vstup na svoje územie odstraňovaním rôznych bariér, vrátane sociálneho zákonodarstva a posilňovať teda takzvanú konkurencieschopnosť. Namiesto sociálneho štátu teda dnes môžeme spolu s Robertom Coxom hovoriť o neoliberálnom štáte.

Demokracia v ohrození


Sociálne práva sú v prostredí neoliberálnej globalizácie na ústupe. Zhrňme si, prečo. Po prvé, bez existencie sociálneho štátu ich nemá kto chrániť. Po druhé, ideová hegemónia neoliberalizmu samu myšlienku sociálnych práv chápe ako prekážku v ekonomickej konkurencieschopnosti, ako aj individuálnej podnikateľskej slobody. Po tretie, žiaden štát dnes nedokáže vykonávať rozhodnutia, ktoré sú diametrálne odlišné od rozhodnutí iných štátov, resp. veľmocí. Vzhľadom na previazanosť globálnej ekonomiky je akákoľvek snaha o návrat k sociálnemu štátu vopred odsúdená na neúspech a akýkoľvek takýto pokus silnejší medzinárodnopolitickí aktéri tvrdo trestajú (tragický prípad gréckej ľavicovej Syrizy, ktorá sa v januári 2015 dostala k moci a vzoprela sa politike škrtania zo strany EÚ a MMF, je jeden z najaktuálnejších príkladov).  

V neoliberálnej globalizácii nie je miesto pre sociálne práva a v pochybnej pozícii sa ocitajú aj politické práva. Ak totiž ľudia nemajú reálnu šancu ovplyvňovať verejné rozhodnutia, pretože tie sa už neprijímajú na úrovni národného štátu, ktorého predstaviteľov si volia, ale na globálnej či nadnárodnej úrovni, na ktorú nemajú žiaden dosah (centrálne banky, nadnárodné korporácie, ratingové agentúry, medzinárodné fondy, banky a iné globálne inštitúty), potom sú ich politické práva iba deklaratórne. Predpoklad, že demokratický proces sa posunie z národnej na globálnu úroveň, kam sa už dávnejšie presunul ekonomický proces, je zatiaľ skôr utopickou požiadavkou a tak základný rozpor globalizácie, na ktorý poukazujú mnohí najvýznamnejší teoretici súčasnosti, vrátane Jürgena Habermasa, a teda skutočnosť, že globalizácia politiky ďaleko zaostáva za globalizáciou trhov, ďalej pretrváva. Obeťou tohto procesu sú sociálne aj demokratické práva; otázkou je, nakoľko v tomto príbehu dokážu obstáť občianske práva.

Globalizácia ako vírus


Existujú teórie globalizácie, ktoré občianskym právam dávajú nádej na prežitie. Rhoda Howard-Hassmannová tvrdí, že zvládnutie globalizačných procesov môže priniesť konkrétnym krajinám tretieho sveta ekonomické napredovanie ruka v ruke s nárastom vzdelaných stredných tried, ktoré aj v autoritárskych režimoch môžu vyvíjať tlak na demokratizáciu a posilňovanie občianskych práv. Autorka však sama upozorňuje, že hrozí aj iný scenár: ak globalizácia bude prebiehať tak ako dnes, a teda na báze financializácie, čiže pôjde o čisto špekulatívny kapitál, ktorý nevytvorí podmienky pre stabilný ekonomický progres a tvorbu stredných tried, potom naopak dôjde k upevneniu autoritárskych režimov, ktoré globalizačný neoliberalizmus využijú vo svoj prospech na úkor ľudských práv svojho obyvateľstva. Taký je osud mnohých afrických štátov: nečudo, že Howard-Hassmannová konštatuje, že globalizácia prichádza do Afriky ako vírusová choroba, ktorá sa šíri vzduchom a niet pred ňou úniku ani ochrany. Následky cítime aj v Európe v podobe migračných vĺn z Afriky.

Hoci doktrína ľudských práv v ére globalizácie formálne získava na sile a mnohé autoritárske režimy sa vďaka globálnej ére ocitli pod silnejším tlakom medzinárodnej komunity, pravdou tiež je, že prehrešky voči ľudským právam sa oveľa ľahšie odpúšťajú geopolitickým spojencom západných veľmocí (napr. Saudská Arábia či Turecko), najmä pokiaľ sú títo spojenci ochotní spolupracovať s nadnárodným kapitálom pochádzajúcim zo západných veľmocí (príklady brutálnej ťažby koltánu v Demokratickej republike Kongo hovoria za všetko). Pri hlbšom analytickom pohľade sa ukazuje, že žiaden kauzálny vzťah medzi aktuálnou neoliberálnou verziou globalizácie a zavádzaním ľudských práv neexistuje, skôr opak je pravdou.

Kamaráti do dažďa: neoliberalizmus a fašizmus


Nie je historickou náhodou, že prvé neoliberálne experimenty prebehli v štátoch, ktoré skôr pripomínali fašistický model než akúkoľvek demokraciu. Čile za diktátora Pinocheta bolo prvým neoliberálnym laboratóriom, pretože žiadny demokratický tlak zdola nemohol zabrániť tvrdým neoliberálnym reformám. Odborári boli „zmiznutí“, rovnako ako aj všetci aktívnejší opoziční politici.  Ako píše Tariq Ali: „Latinská Amerika bola prvým laboratóriom pre hayekovské experimenty, ktoré nakoniec vyprodukovali Washingtonský konsenzus. Takzvaní ,chlapci z Chicaga, ktorí propagovali neoliberálnu ekonomiku, použili Čile po prevrate generála Pinocheta v roku 1973, aby otestovali svoje teórie. Bolo to o dosť jednoduchšie presadiť ich po krvavej politickej čistke, ktorá sa tu odohrala. Čilská pracujúca trieda a jej dve hlavné strany boli rozdrvené, ich popredné kádre zavraždené alebo ,zmiznuté… Čile ,fungovalo, pretože desaťtisíce ľudí bolo zavraždených.”

Môžeme však nájsť ešte aktuálnejší príklad. Stačí sa zamerať na prax v dnešnej Číne, v ktorej – ako sme už naznačili – v tzv. zónach voľného obchodu dochádza k surovému vykorisťovaniu pracovnej sily podobnému zneužívaniu robotníkov v časoch manchesterského kapitalizmu v prvej polovici 19.storočia. Raný kapitalizmus je tu zavádzaný pod taktovkou autoritárskeho čínskeho režimu, čiže opäť vidíme, že kapitalizmus a demokracia nie sú prepojené žiadnou logickou slučkou. Ekonomické úspechy Číny skôr dokazujú, že demokracia a politické práva sú pre kapitalizmus voľného trhu skôr na ťarchu, nehovoriac o občianskych právach, ako je sloboda myslenia či právo na súkromie. 

Cesta do otroctva


Otázka je, či globálna hospodárska kríza neohrozí občianske práva a demokratické mechanizmy aj v moderných západných spoločnostiach. Netreba zabúdať, že demokracia pre vládnuce elity nie je žiadnym nemenným ideálom. Na historickom príklade postoja medzivojnovej konzervatívnej pravice možno vidieť, ako ťažko sa u nich rodila podpora liberálnej demokracie. Predstavitelia kapitálu v 30. rokoch minulého storočia takisto na demokracii nemali eminentný záujem. Autoritatívne fašistické režimy im totiž prinášali viacero výhod, nemuseli sa napríklad obávať robotníckeho hnutia a politickej ľavice, mohli sa spoľahnúť na podporu zo strany štátu pri upevňovaní pracovnej disciplíny a pod. Kapitál rozhodne neprotestoval, keď fašisti ako prvých poslali do koncentračných táborov práve robotníckych lídrov. Aj v týchto súvislostiach možno chápať podporu, akej sa fašizmu dostalo od predstaviteľov kapitálu v medzivojnovom období.

História dokazuje, že žiaden automatický kauzálny vzťah medzi kapitalizmom a demokraciou neexistuje. Filozofia zasa ukazuje, že medzi kapitalizmom a demokraciou neexistuje ani žiaden logický vzťah (liberálny filozof Isaiah Berlin napríklad jasne preukazuje, že myšlienka negatívnej slobody nijako nepredpokladá demokratický štát, ale iba liberálny štát).

Deglobalizácia alebo iná globalizácia?
 

Namiesto toho, aby sme ideologicky spájali trhové hospodárstvo s hodnotou demokracie a individuálnej slobody, možno skôr skonštatovať, že neregulovaný trhový mechanizmus má hlboko autoritatívne prejavy, vedie k vytvoreniu obrovských spoločenských nerovností, ku každodennej neslobode na pracovisku, k submisivite pracujúcich a pocitu nadradenosti u oligarchie. V konečnom dôsledku teda potláča aj myšlienku ľudských práv, ktoré predpokladajú rešpekt k ľudskej dôstojnosti a slobode. Ako upozorňovala už Alva Myrdalová, „iba v spoločnosti, v ktorej sú malé príjmové rozdiely, sa budú ľudia na seba navzájom pozerať ako na rovných“. Naopak, v spoločnosti, kde sa nožnice príjmovej nerovnosti roztvárajú, sme už len kúsok od neslobody, autoritárstva a totality. Nech sa na ekonomické štatistiky v ére globalizácie pozeráme z ktoréhokoľvek uhlu pohľadu, vždy nám vyjde, že ekonomické a sociálne nerovnosti dramaticky rastú, čo nedávno majstrovsky doložil francúzsky ekonóm Thomas Piketty.

Kľúčovou otázkou je, či je projekt záchrany ľudských práv v rámci globalizácie možný: jedna stratégia záchrany hovorí o deglobalizácii a návrate k národným sociálnym štátom, regulovaným ekonomikám, kontrole kapitálu a odpojenia sa od globálnych trhov (napríklad Walden Bello či Eric Helleiner); druhá stratégia naopak hovorí o alterglobalizácii, a teda o vytvorení nových globálnych autorít, ktoré by boli schopné plniť tie sociálne a regulačné funkcie, ktoré kedysi plnil štát na národnej úrovni (napríklad Joseph Stiglitz či Thomas Piketty). Bez ohľadu na to, ktorá stratégia (antiglobalistická alebo alterglobalistická) sa ukáže ako zmysluplnejšia, globalizácia v jej dnešnej neoliberálnej podobe sa ukazuje ako nezlučiteľná s projektom ľudských práv.

Článok vychádza zo štúdie Ľ. Blahu, ktorá onedlho vyjde v knižnej publikácii venovanej slávnej eseji T. H. Marshalla Občianstvo a spoločenská trieda

Foto: marissaorton / Creative Commons

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama