Globalizácia verzus pozápadnenie

„Budeme moderní, ale nebudeme, čím ste vy.“ [1, s.110]

Globalizácia. Fáza ľudských dejín? Civilizačný fenomén? „Duch doby“? Alebo účtovník neoliberálneho geopolitického programu? Možno systém svetového vládnutia. Alebo vystupuje ako globálny trend pochybnej kvality, možno ako dynamický proces stierajúci hranice alebo ako bojovník kultúrnej spolupráce? Konštanta celej histórie ľudstva? Znamená globalizácia svet bez hraníc alebo je to iba psychologicky vytvorená globálna spoločnosť? Stáva sa „svetový občan“ len úspechom globálnych korporácií akejsi konzumnej spoločnosti prostredníctvom produktov?

Koniec bipolárneho usporiadania otvoril nový ekonomický a informačný priestor a sily globalizácie spôsobili, že štáty, spoločnosť a národy sú čoraz viac prepojené a vzájomne závislé než kedykoľvek predtým. Globálne informačné a komunikačné prostriedky vyústili do veľkého prelínania kultúr po celom svete, zrýchlilo sa šírenie technologických inovácií a vytvorili sa nové príležitosti pre „spoločné rozhodovanie“ v rôznych krajinách sveta.

Moskva, Starý Arbat, júl 2012. Foto: Emil Polák
 

Termín globalizácia sa objavuje v sociálnej teórii v šesťdesiatych rokoch 20.storočia, no tendencie o uznanie univerzálnych predstáv sa datujú už od vestfálskeho systému. Globalizácia sa do povedomia dostáva až v polovici osemdesiatych rokov, kedy sa začínajú aktívne využívať ekonomické teórie – nárast ekonomickej vzájomnosti v réžii Medzinárodného menového fondu, Svetovej banky, Svetovej obchodnej organizácie s využitím brettonwoodského systému. V deväťdesiatych rokoch 20. storočia globalizácia dosiahla kvalitatívne novú úroveň, kde nemôžeme hovoriť už ako o pojme samotnom, ale prevažne ako o istom fenoméne modernej doby s globálnymi problémami.

„Hlavnou myšlienkou tohto projektu je, že moderný svet je vzájomne taký závislý a komplexný, že potrebuje čoraz viac medzinárodných štruktúr, ktoré by ho regulovali. V ideálnom prípade má smerovať k svetovej vláde. Takže globalizácia sa chápe ako rozsiahly systém medzinárodných inštitúcií, ktoré sú navzájom pevne prepojené a vytvárajú svetovú či regulačnú, vládnucu štruktúru“ [2, s. 127-128]. Z historického hľadiska môžeme skonštatovať, že jedným z prvých globálnych spoločenských procesov vzniku medzinárodných inštitúcií bolo založenie Organizácie Spojených národov (OSN), severoatlantického paktu NATO, medzi významné globálne udalosti zaraďujeme aj transformáciu Európskeho spoločenstva uhlia a ocele na Európsku úniu, respektíve vznik tzv. „nového poľa“. Vo východnej časti vzniká od roku 1991, deklarovaním Ruskej federácie „samostatné pole“, a od roku 2015 naberá geopolitickú tendenciu nový integračný element – Eurázijská ekonomická únia. V regiónoch Blízkeho východu a Ázie môžeme hovoriť o „období osvietenstva“ v hospodárskom raste, no v oboch týchto regiónoch trendy globalizácie získali osobitný charakter. V rámci svojej hospodárskej politiky Čína otvorila aj prostredníctvom liberalizácie „nové trhy“ po celom svete, čo bolo taktiež dôsledkom globalizácie, a v súčasnosti predstavuje osobitý charakter aj vo forme Ázijskej investičnej banky pre infraštruktúru. A v neposlednom rade je to zoskupenie krajín BRICS, ako aj Šanghajská organizácia spolupráce.

Faktom zostáva, že žiadna z moderných spoločností (s niekoľkými výnimkami, ako napr. Severná Kórea), nemôže existovať v izolácii nielen pre „masovosť médií“ ale aj preto, že globalizačný motor tvorí najmä voľný obchod, prepojenie bankových a finančných koridorov, „demokracia“, „moderný kapitalizmus“, rozmach technologického i komunikačného systému, čo vytvára reťazec hospodárskych väzieb krajín v globálnom rozmere.

Na jednej strane globalizácia umožňuje riešiť ekonomické, politické, ekologické a kultúrne problémy v určitom regióne prostredníctvom globálneho charakteru, tým, že priťahuje pozornosť – „zdroje“ svetového spoločenstva. Okrem toho je schopná upriamiť svetovú pozornosť na riešenie globálnych problémov, ako sú: globálne otepľovanie, globálna zodpovednosť ľudstva za životné prostredie, ako aj venovanie pozornosti globálnym hodnotám, ako sú ľudské práva.

Na druhej strane obsahuje negatívny podtón – je dedičstvom snáh imperialistickej politiky západnej spoločnosti na čele s USA.

„Skutočnosť, že príslušníci nezápadných kultúr si pochutnávajú na Big Macu ešte neznamená, že prijímajú aj Magnu Chartu.“ [1, s.54]

Univerzalistické nároky a tendencie Západu, ako je šírenie západnej populárnej kultúry, normy vkusu a snaha o modernizáciu vyvolávajú aj napätie vo svetovom dianí. Snaha o „pozápadnenie“ v duchu globalizácie znamená ekonomický i politický úspech nadnárodných korporácií nad nezápadnými národmi v akejsi konzumnej spoločnosti prostredníctvom produktov, čím vzniká mocenský obsah globalizácie. Nová éra globálnej „macdonalizácie“ priniesla vlnu nielen rýchlo sa šíriacich výrobkov a tovarov konzumnej spoločnosti, ale aj zárodky „liberálnej demokracie“. Arogancia a sebeckosť západných elít začala novú vlnu globálnej ekonomickej krízy. [3]

Huntington definuje zrod globalizácie ako univerzálnu civilizáciu – kultúrne zjednotenie ľudstva v duchu rovnakých hodnôt celého ľudstva. Univerzalizmus je západnou ideológiou, ktorej cieľom je svetový občan s globálnou kultúrou v prostredí akéhosi svetového štandardu s medzinárodným životným štýlom a podľa Huntingtona je jedným z najvýznamnejších súčasných prejavov kultúrneho imperializmu západnej moci. Miera západnej nadvlády prispela k vytvoreniu mediálneho priemyslu. Irelevantnosť existencie univerzálnej civilizácie, ktorej prejavom je aj proces globalizácie, argumentuje neexistenciou svetového náboženstva a svetového jazyka, kde spochybňuje anglický jazyk ako „lingua franca súčasnej modernej doby“ ale hovorí o komunikácii interkultúrneho charakteru a konfrontuje to s kresťanským kalendárom určujúcim vo svete „brány času“.

„Život v globálnej civilizácii je iba tenkou ,pozlátkou‘ skrývajúcou pod sebou rozličnosť kultúr, národov, náboženských svetov, historických tradícií a historicky formovaných postojov.“ [1, s.52]

Huntington konštatuje, že proces vystupuje ako globálna integrácia a definuje ju ako univerzálnu, zatiaľ čo ostatné civilizácie to považujú za „západné“ a vnímajú to ako hrozbu. Pojem univerzálna civilizácia alebo „davoská kultúra“ vysvetľuje Huntington ako súbor názorov a doktrín, ktoré dnes zastáva západná civilizácia a niektorí ľudia z iných civilizácií. Expanzia Západu zapríčinila modernizáciu v podobe „pozápadnenia“ nezápadných spoločností. Huntington taktiež považuje za západnú aroganciu domnievať sa, že rozpad Zväzu sovietskych socialistických republík (ZSSR) znamená konečné víťazstvo Západu a moslimom, Číňanom, Indom a ostatným „civilizáciám“ nezostáva nič iné, ako prijať západný liberalizmus ako jedinú možnú alternatívu.

Reakciou na Západ a modernizáciu v podobe šírenia západných hodnôt, ako sú západné kresťanstvo, sekularizácia, jazyk, „vláda zákona“, spoločenský pluralizmus, zastupiteľské orgány a politika individualizmu jednotlivca, je odmietanie najmä v prostredí islamskej, čínskej a japonskej kultúry. Prílišná dynamika politiky moralizmu, individualizmus a dôraz na „meritrokraciu Západu“ na čele s USA vyvoláva v kontexte medzinárodných vzťahov nielen priaznivú odozvu, ale aj odpor u iných národov. [4]

Výnimočnosť prislúcha nielen Západu, ale aj ostatným národom, kultúram i civilizáciám, a jeho dominancia by nemala prerásť až do arogancie.

Udalosti posledných desaťročí súvisiace s rozpínavosťou Západu v Európe, Strednej Ázii, čiastočne na Strednom východe a dokonca aj v Rusku, nasvedčujú tomu, že neoliberálny model globalizácie na čele s rozpínavosťou Západu, ktorý sa stal fundamentom „nového svetového poriadku“ zaznamenáva krach.[5]

Globalizácia nebude znamenať pozápadnenie, pretože nezápadné spoločnosti sa môžu modernizovať so zachovaním si vlastnej tradičnej kultúry a rast ekonomickej prosperity sa môže zvyšovať aj v „neliberálnych demokraciách“. Status quo naberá multipolárny charakter, ktorý mení auru svetového poriadku a zmena rovnováhy moci prislúcha najmä Číne, Rusku, Eurázijskej ekonomickej únii, zoskupeniu BRICS, Indii a štátom Latinskej Ameriky. A Západ, ten sa podľa Huntingtona bude musieť prispôsobovať „nezápadným civilizáciám“.

Autorka je študentka Ruskej prezidentskej akadémie (Северо-Западный институт управления РАНХиГС).

Použitá literatúra:

1. HUNTINGTON, S. P. 2001. Střet civilizací. Praha: Rybka publishers, 2001. ISBN 80-86182-49-5
2. TÓTH, R.- HORVÁTH, P. – KRNO, S. – DŘÍZOVÁ, E. 2008. Úvod do politických vied. Bratislava: Smaragd. 2008. ISBN 978-80-89063-20-8
3. ЛУКЬЯНОВ Ф. А. 20. júl 2011. Запад как проблема. In  Россия в глобальной политике. [online] [cit. 2015-05-05] Dostupné na internete: http://www.globalaffairs.ru/redcol/Zapad-kak-problema-15265
4. LIPSET, S. M. 2001. Dvousečná zbraň. Praha: Prostor, 2001. ISBN 80-7260-094-X/ 
5. ПОНОМАРЕВА Е. 7.október 2011. Евразийский проект versus «новый мировой порядок». In Международная жизнь. [online] [cit.2015 – 05- 04] Dostupné na internete: http://interaffairs.ru/read.php?item=7939