Reklama
Reklama

Globálne trendy 2030 2

Počet zobrazení: 5616

Global_Trends_2030_Cover.jpgAké sú teda Globálne trendy 2030 z pohľadu analytikov spravodajskej komunity USA? Už podtitul Alternatívne svety evokuje vytváranie stavu, ktorému sa USA a ich politické elity bránia – multipolarity moci v súčasnom (meniacom sa) svete. Proces jej vytvárania sa washingtonský establishment a jeho multiplikátori snažia rôzne a veľmi sofistikovane až špekulatívne spochybniť. V dokumente sa síce uvádza, že svet bude v roku 2030 iný ako ten súčasný, ale jedným dychom sa dodáva, že nijaká krajina, či už USA alebo Čína ani žiadna iná veľmoc nebude v ňom mať hegemonickú pozíciu. USA si však zachovajú postavenie prvého medzi rovnými.

Otázka je, či sa o hegemóniu v dnešnom svete okrem USA (a za nimi sa schovávajúcich ich lojálnych a submisívnych spojencov) vôbec niekto usiluje. Jediný aktér súčasných medzinárodných vzťahov, ktorý má na hegemonickú pozíciu v najbližších desaťročiach potenciál – Čínska ľudová republika – o ňu (zatiaľ) nestojí. Odchádzajúci čínski komunistickí vodcovia štvrtej generácie na čele s Chu Ťin-tchaom odmietli v novembri 2009 pri návšteve B. Obamu v Pekingu dokonca aj washingtonskú ideu o vytvorení „G2“ – zoskupenia, ktoré by tvorili Peking a Washington a „zobrali by na svoje plecia“ veľkú ťarchu zodpovednosti riešenia problémov súčasného sveta. Odpoveď podaná mužom č. 2 pekinského vedenia – premiérom Wen Ťia-paom, bola zdvorilá, ale chladná – Čína sa necíti na to, aby riešila problémy za iných. Aj keď dnes už žijeme podľa H. M. McLuhana v globálnej dedine, pripomenieme, že na slovenskej dedine v minulosti ohrdnutie bohatej nevesty vyvolávalo neprívetivú reakciu ...

Západný pohľad na svet ako jediný prijateľný

Napriek tomu, že už od prvého „vydania“ Globálnych trendov patrí otázka Číny k ústredným témam ich obsahu, stále sa vníma len západným uhlom pohľadu. Fatálny problém, ktorý sa prelína všetkými piatimi vydaniami Globálnych trendov, spočíva v tom, že na Západe sa za jediný prijateľný spôsob pohľadu na svet dnes i zajtra považuje západný. Všetko iné, najmä čínsky, čiastočne aj ruský a, samozrejme, moslimský pohľad na fungovanie spoločnosti či už v jej vnútri, ale najmä vo svete, nie je dobré, pokiaľ sa neopiera o bezvýhradné akceptovanie toho, čo sa považuje za západné hodnoty.

Vôbec sa neberie do úvahy fakt, že v doterajších dejinách až na menšie výnimky mali oveľa horšie skúsenosti Číňania, Rusi a moslimovia (a to možno len narýchlo doplniť aj genocídu Indiánov či tragické príbehy kolonizácie, ktorých obeťami sa stali rôzne etniká v Afrike a Ázii) so Západom ako Západ s nimi (so „zvyškom“ sveta). Ale aj tak sa stále hľadajú osoby, skupiny, hnutia, ktoré budú v „nezápadnom“ svet šíriť západné idey, za čo sa spravidla výdatne „sponzorujú“.

Zdá sa, že výdavky na udržanie bohatstva a moci sa vždy oplatili, ale všetko sa raz skončí. Márnomyseľná predstava o tom, že to, čo je veľké, nemôže zle skončiť (too big to fail), odchádza aj v podobe „Made in USA“, či „Pax Americana“ od začiatku 21. storočia nenávratne do minulosti. Nielen u ruského profesora I. Panarina (v minulosti analytika rozviedky KGB), ale už aj v samotných USA sa objavujú úvahy o možnom rozpade tohto impéria. Vytvárajú sa, zatiaľ len v málo početných veľkostiach, rôzne hnutia, ktoré chcú, aby niektoré spolkové štáty vystúpili zo zväzku USA.

Čínsku koncepciu harmonickej spoločnosti (sveta) tvorcovia Globálnych trendov akosi stále nechcú vziať do úvahy. V tejto koncepcii, kde majú pôsobiť viaceré „princípy“ vedľa seba bez toho, aby sa usilovali o získanie nadvlády, nemožno nájsť úsilie o hegemóniu. Prehliadanie tohto faktu v nás vyvoláva silnú domnienku, že v materiáli ide viac o snahu podať v novom šate akoby meniaci sa washingtonský pohľad na svet, než objektívne či dokonca kriticky sa zamýšľať nad skutočnými trendmi a koncepciami riešenia problémov, ktoré sa v ňom vytvárajú v budúcich desaťročiach.
Veľkú pozornosť tvorcov dokumentu priťahuje od počiatku aj Rusko, na ktoré je tiež veľmi kritický pohľad. Z jednotlivých Globálnych trendov vytŕča aj „stredne veľký“ Irán ako veľká washingtonská trauma (súčasť „osi zla“, „darebácky“ štát a pod.), s ktorou sa politické elity USA už vyše 30 rokov nevedia vyrovnať. Možno túto traumu zištne priživuje silná izraelská loby, na ktorej vplyv na zahraničnú politiku USA poukázali v roku 2007 J. Mersheimer a S. Walt v práci Izraelská loby a zahraničná politika USA (The Israel Lobby and U.S. Foreign Policy).

Atlantizmus ako bezalternatívnosť západnej liberálnej demokracie

Aj pri kritickom hodnotení textu sa dá pripustiť, že jeho tvorcovia usilovne hľadajú cesty ako viac zaujať „neamerický“ či „postamerický“ svet. Napriek tomu, že v závere publikácie sa uvádza rozsiahly zoznam odborníkov, ktorí sa podieľali na spracovaní Globálnych trendov 2030 a sú medzi nimi aj „nezápadní“, tento zámer sa zatiaľ nedarí.

Na čele zoznamu aktérov podieľajúcich sa na spracovaní Globálnych trendov 2030 sa  totiž nachádza Atlantický výbor USA. Snaha o posilnenie atlantizmu neznamená po rozpade bipolarity nič iné ako úsilie zachovať dominanciu USA v Európe aj s jej postsocialistickou časťou. Hranice atlantického regiónu sa v predstavách „echtovných“ atlantistov nachádzajú na hraniciach súčasného Ruska. Súčasný atlantizmus šíri predovšetkým ideu bezalternatívnosti západnej liberálnej demokracie (čoraz horšie fungujúcej) pri riešení ekonomických, politických, bezpečnostných, sociálnych, kultúrnych i všetkých ďalších problémov súčasného sveta.

Atlantický výbor USA sa zapojil nielen do získavania podkladov a spracovania Globálnych trendov 2030, ale 10. decembra zverejnil aj vlastnú správu Predstava o 2030: Stratégia USA pre postzápadný svet. (Envisioning 2030: US Strategy for a Post-Western World). Materiál sa v mnohom podobá Globálnym trendom, ale výrazne sa odlišuje tým, že obsahuje šesť základných prvkov (odporúčaní) pre zahraničnopolitickú stratégiu B. Obamu v jeho druhom funkčnom období.

O tom, že atlantické kruhy, ktoré sú šíriteľmi názorov militantných politických a hospodárskych kruhov USA, sa nevzdávajú myšlienky na akúsi „perestrojku“ či obnovenie postbipolárnej obmedzenej hegemónie Washingtonu, svedčia až príliš optimistické vyjadrenia predsedu Atlantického výboru F. Kempeho pri prezentácii Predstavy o 2030, opierajúce sa však oveľa viac o jeho želania ako o skutočnosť súčasnej svetovej politiky. Uviedol, že USA sa ocitli v situácii, ktorá je v dejinách výnimočná – majú druhú šancu na vytvorenie medzinárodného systému na zaistenie svojich dlhodobých záujmov. Žiadny iný národ vraj stále nemá takú možnosť pôsobiť na globálnu budúcnosť. A vo viac komplexnom a konkurenčnom svete sa chyby USA zmenšujú.

Poznamenáme, že Atlantický výbor USA predstavil 19. apríla 2007, teda ešte pred prepuknutím globálnej krízy začiatku 21. storočia, štúdiu Transatlantické vodcovstvo v novej globálnej ekonomike (Transatlantic Leadership for a New Global Economy). Vyjadrené dostihovou terminológiou – stávka na tohto koňa, ktorý zakopol krátko po vybehnutí na dráhu, nám už neposkytne nikdy vyhliadky na víťazstvo, hocijako dlhý bude beh.

V znamení štvorky, teda aj štyri megatrendy

V úvode Globálnych trendov 2030 sa poukazuje na to, že na základe odporúčaní recenzentov sa ich tvorcovia pri porovnaní s minulosťou zamerali na dôkladnejšie poznanie a zohľadnenie kľúčových „črtajúcich sa“ výziev, ktoré predstavujú:

  • rola USA v medzinárodnom systéme,
  • ústredné prvky medzinárodného systému,
  • čas a rýchlosť,
  • kríza a diskontinuita,
  • ideológie,
  • druho- a treťoradé dôsledky.

V súvislosti s úzkostlivým pridržiavaním sa nejakého vzoru, ktorý je pred nami ako čitateľmi materiálu skrytý (možno sme k nemu málo empatickí), sa dá ukázať na ďalšiu fascináciu tvorcov textu štvorkou. Vymedzili sa štyri megatrendy, ktoré sa charakterizujú ako:

1. Rast individuálnych možností. Mal by byť vyvolaný najmä zmenšovaním chudoby, zväčšovaním (na s. III sa označuje dokonca prívlastkom mohutný) globálnej strednej triedy, rozšírením vzdelávania, využívaním nových komunikačných a výrobných technológií a zlepšením zdravotnej starostlivosti.

2. Rozptyl moci. V situácii bez hegemóna sa moc rozptýli medzi koalície a siete v multipolárnom svete. Ázia prekoná Severnú Ameriku a Európu v takých ukazovateľoch globálnej moci, ako je HDP, vojenské výdavky, technologické investície. Čína by mala ekonomicky predstihnúť USA už niekoľko rokov pred 2030. Okrem toho vo svetovej ekonomike narastie význam Indie a Brazílie a špecificky aj takých regionálnych mocností, ako sú Kolumbia, Indonézia, Juhoafrická republika, Nigéria a Turecko, prípadne aj Thajska a Vietnamu. Podiel Ruska podobne ako Európy a Japonska s veľkou pravdepodobnosťou poklesne.

3. Demografické zmeny. Zúži sa oblúk demografickej nestability, počet štátov s „mladou“ demografickou štruktúrou poklesne. V „starejúcich“ krajinách môže dôjsť k poklesu ekonomického rastu. 60 % obyvateľstva bude žiť v mestách a dôjde k rastu migrácie. Počet obyvateľov Zeme má narásť z tohtoročných 7,1 miliardy na 8,2 miliardy v roku 2030.

4. Rastúce prepojenie potravinových, vodných a energetických zdrojov. Dopyt po týchto zdrojoch bude rásť v dôsledku zvyšovania počtu obyvateľstva Zeme, pričom problémy jednotlivých komodít sa navzájom prepoja do nedeliteľného celku.
Tieto megatrendy sú citeľné už v súčasnosti a za ďalších 15 – 20 rokov sa ich vplyv rozšíri. Celkový dojem z pôsobenia týchto megatrendov vo svete v podmienkach už takmer pol desaťročia trvajúcej globálnej krízy a upadajúcej globálnej moci najmä vojenských neúspechov Washingtonu je nakoniec však pre USA i svet na prvý pohľad celkom dobrý a priaznivý. Zrejme z toho dôvodu sa poukazuje aj na s nimi súvisiace zlomy („tektonické posuny“), ku ktorým dôjde do roku 2030. Sú to:

  • rast globálnej strednej triedy,
  • širší prístup k usmrcujúcim a narúšajúcim technológiám,
  • definitívna zmena ekonomickej moci smerom na Východ a Juh,
  • rozširujúce sa starnutie vo viacerých spoločnostiach,
  • urbanizácia,
  • tlak na potravinové a vodné zdroje,
  • energetická nezávislosť USA.

V súvislosti s pôsobením megatrendov a zlomov, ktoré prinesú, sa zmenia aj pravidlá hry vo svetovej politike. Budú k nim patriť:

  • náchylnosť globálnej ekonomiky ku krízam,
  • medzery vo vládnutí,
  • potenciál narastania konfliktnosti,
  • rozširovanie regionálnej nestability,
  • účinky nových technológií (informačných, výrobných, automatizačných a bezpečnosti životne dôležitých zdrojov),
  • rola USA.

Na ďalšie možné komplikácie svetovej bezpečnosti sa poukazuje prostredníctvom „čiernych labutí“, ktoré môžu mať najrušivejšie následky. Ide o:

  • závažné pandémie,
  • rýchlejšie zmeny klímy,
  • kolaps eura i celej EÚ,
  • vývoj Číny (kolaps alebo demokratizácia),
  • pôsobenie Iránu (neúspech reforiem),
  • jadrová vojna alebo útok zbraňami hromadného ničenia či v kyberpriestore,
  • solárne geomagnetické búrky,
  • kolaps alebo náhly ústup USA z medzinárodnej scény.
     

Tradičný je aj počet scenárov, teda štyri

Po objasnení štyroch megatrendov a ich súvislostí a dôsledkov nemôžeme ani v najnovších Globálnych trendoch očakávať iný ako už tradičný počet štyroch scenárov. Opäť sú esejisticko-poeticky pomenované ako:

1. Zastavené motory – najhorší scenár. Počíta s rastom medzištátnych konfliktov. USA sa v ňom obrátia do svojho vnútra a globalizácia sa zastaví.

2. Splynutie – najlepší scenár. USA a ČĽR budú spolupracovať v rade oblastí, čo povedie aj k širšej globálnej spolupráci.

3. Džin vypustený z fľaše – horší scenár. Nárast nerovnosti povedie k tomu, že časť štátov  sa ocitne medzi víťazmi a časť medzi porazenými. Vnútri štátov stúpajúca nerovnosť povedie k zvyšovaniu sociálneho napätia. Aj bez úplného stiahnutia sa zo svojej angažovanosti  USA už nebudú pôsobiť ako „globálny policajt“.

4. Neštátny svet – lepší scenár. Neštátni aktéri využívajúci nové technológie budú čeliť globálnym výzvam.

Pri kritickom pohľade na materiál sa nemožno zbaviť dojmu, že je určený predovšetkým pre ľudí, ktorí sú produktom západného myslenia na spôsob USA a bez výhrad mu aj veria. Ústredná téma textu, za ktorú považujeme vymedzenie štyroch trendov, sa rozličným spôsobom (v rôznom rozsahu) opakuje najmenej päťkrát (na s. II, III – V, 3, 7 – 26). Podobným spôsobom sa v texte opakujú aj štyri scenáre.
Štýl spracovania materiálu silne pripomína relácie mainstreamových elektronických médií, najmä televízie. Informácie v nich sa viackrát opakujú – spočiatku ako „upútavky“ a pre istotu vždy aspoň v trochu inom rozsahu a s mierne zmeneným obsahom, aby sa lepšie zapamätali (viac ovplyvnili). Nakoniec, keď príde súhrnná informácia, recipient je s ňou už čiastočne oboznámený (v mnohých prípadoch aj stotožnený) a naservírované poznatky ho už len utvrdzujú o správnosti chápania problému.

Druhou záhadou (možno až kamuflážou) je to, prečo sa dokument už tradične objavuje v čase medzi zvolením nového prezidenta a jeho nástupom do funkcie, ale výhľad sa podáva takmer na 20 rokov dopredu. Druhá družina v administratíve prezidenta B. Obamu by mala prakticky a najmä z hľadiska amerického pragmatizmu využívať závery Globálnych trendov 2015, ktoré vyšli v roku 2000.

Keby existovalo nejaké globálne plánovanie, mal by takýto dokument väčší význam. Napriek tomu by bolo možné preskúmať, čo sa splnilo alebo pôsobí z toho, čo sa uviedlo v Globálnych trendoch 2015, ale vyžadovalo by si to samostatnú rozsiahlu analýzu.

Len marginálne poznamenáme, že 11. september 2001 sa nielenže čiernymi písmenami zapísal do svetových dejín, ale bol aj prejavom nepripravenosti spravodajskej komunity USA ako aj celého ich bezpečnostného sektora na takúto udalosť. Reakcia administratívy G. Busha ml. sa nedala predvídať, ale nebola adekvátna a ani spravodajská komunita nebola schopná komplexne a primerane reagovať na vývoj udalostí. Až v roku 2004 došlo k najväčšej reorganizácii bezpečnostného sektora USA po druhej svetovej vojne, ktorá je spojená s viacerými kontroverznými krokmi a opatreniami.

V Globálnych trendoch 2015 sa však nepočítalo s fenoménom globálnej krízy, ktorá vyšla navyše z vnútra hospodársko-politického systému USA. A to už možno považovať za vážny nedostatok, najmä v súvislosti s tým, že jadro textu je postavené na ekonomických ukazovateľoch a problémoch.

Rámec na premýšľanie alebo skutočný cieľ zahmlený

Autori Globálnych trendov 2030 v úvode k materiálu uvádzajú, že sa nesnažia predpovedať budúcnosť, ale len poskytujú rámec na premýšľanie o nej a jej dôsledkoch. O skutočnom cieli a zmysle materiálu možno preto špekulovať. Globálne trendy nie sú teda ani pravým analytickým spravodajským materiálom, kde sa zvažuje každá veta a niekedy aj slovo, ale ani „akademickým“ textom, kde nepatrí k dobrým mravom myšlienky hoci aj v trochu pozmenenej podobe viackrát opakovať. Opakovanie je síce matka múdrosti, ako sa hovorí, ale ako by diváci i kritika prijali film hollywoodskej veľkoprodukcie, kde by sa niektoré scény viackrát opakovali?

Nejde ani o svojráznu futurologickú víziu, lebo v tomto smere sa tiež nič nové vlastne nedozvieme – skôr naopak – niektoré témy sa komplikujú a zahmlievajú. Čo sa chápe ako stredná trieda – je to pojem z mediálno-politickej dielne alebo zo sociológie? Sociológia aj v USA už desiatky rokov poukazuje na úpadok až zánik strednej triedy v jej tradičnom chápaní najmä z čias po druhej svetovej vojne.

Z tohto hľadiska je preto téza o raste globálnej strednej triedy v budúcnosti teoretickým nezmyslom, ktorá má opäť len zastierací, zástupný charakter. Kto tejto téze uverí, uverí ďalším podobným nezmyslom. Stačí len uviesť príklady vzniku blyštiacej sa nádhery zárodkov globálnej strednej triedy na Slovensku a v ďalších postsocialistických štátoch po prevratoch od začiatku 90. rokov minulého storočia, ktoré sa nevedia z vajca vyďobať ani po viac ako 20 rokoch ...  Vidíme aký blahobytný je v týchto štátoch život „obnovenej“ strednej triedy pozostávajúcej z učiteľov, lekárov, úradníkov, malovýrobcov, živnostníkov, poľnohospodárov (farmárov) a pod.

Podobne sa možno opýtať, kto bude hlavným aktérom vojen o suroviny – v prvom rade tí, ktorí dnes najviac spotrebúvajú a žijú si nad pomery väčšiny obyvateľstva planéty. A nemusíme chodiť ďaleko – stačí nám opäť príklad Slovenska, Českej republiky, Maďarska, Poľska a ďalších postsocialistických štátov, kde sa spotreba obyvateľstva ani štátov nezvyšuje takým tempom ako ich zadlžovanie. Ak by spotreba v týchto štátoch dosiahla parametre USA alebo Veľkej Británie, bolo by dôvodov na vojny aj medzi „liberálnodemokratickými“ štátmi viac a zrejme by prestali platiť aj závery M. Doylea o nemožnosti vojny medzi nimi. Čo by sa však stalo v USA a vo Veľkej Británii, keby sa štandardy spotreby v nich dostali na úroveň „priemerného obyvateľa“ planéty?

Rast počtu neštátnych aktérov znamená aj pokles priestoru a možností pôsobenia spravodajských služieb, ozbrojených síl i štátnej polície. Dôsledkom je rozširujúca sa privatizácia bezpečnosti a štátneho bezpečnostného sektoru, ktorá však samotným USA vôbec neškodí. Rôzne súkromné vojenské a bezpečnostné spoločnosti profitovali na vojnách v Iraku, Líbyi, ale aj v iných ázijských a afrických štátoch. Dnes zarábajú na vojne v Afganistane a na nátlaku na Sýriu. Iné časti týchto spoločností sa zapojili do viacerých nevydarených reforiem bezpečnostného sektoru v postsocialistických štátoch vrátane toho, čo dnes vidíme v Ozbrojených silách SR.

Nevyhnutnosť multipolarity a nástojčivé otázky

Od prejavu ruského prezidenta V. Putina na mníchovskej bezpečnostnej konferencii 10. februára 2007, kde dôrazne až militantne kritizoval unipolárny svet, realistické kruhy na Západe (nie však tak už neorealistické teórie medzinárodných vzťahov) pripúšťajú nevyhnutnosť vytvárania multipolarity vo svetovej politike. Vidia aj prínos multipolarity pri porovnaní s tým, čo pôsobilo v bushovskom unilateralizme (napr. pri formovaní utilitaristických koalícií) s takými lapsusmi pre svetovú bezpečnosť, ako bola idea veľkého (širokého) Blízkeho východu. Nedá sa dokázať podmienenosť procesov arabskej jari s touto bushovskou idéé fix z dielne neocons, ale existuje minimálne časová nadväznosť týchto fenoménov, ktorá je prepojená aj s jednoznačnosťou ich interpretácie v západných mainstreamových médiách.

Nástojčivo vzniká aj otázka, ktorá sa „medzi gentlemanmi v špionážnej brandži“ nemá klásť – do akej miery je vlastne spravodajská komunita USA dôveryhodná po tom, čo predviedla pri argumentácii o existencii zbraní hromadného ničenia v Iraku? Výsledky vlaňajšej vojny proti Líbyi a stále pokračujúcej  podpory bojovníkov (silne inklinujúcich k teroristickým metódam) proti režimu B. Asáda v Sýrii v spojení s kontraproduktívnosťou arabskej jari pre bezpečnosť Arabov, ale aj celého sveta znovu nič nepridávajú na dôveryhodnosti rôznym informáciám blízkym spravodajskej (špionážnej) komunite USA, nech sa prezentujú akokoľvek premyslene i presvedčivo. Skôr naopak, viac možno premýšľať o tom, do akej miery je prepojené mediálne spravodajstvo západných mainstreamových médií s informáciami z kruhov spravodajských služieb USA a ich blízkych spojencov a záujmami vojensko-priemyselného komplexu a ďalších hospodárskych záujmových skupín.

Zlatý čas spravodajských služieb sa aj pre spravodajskú komunitu USA skončil rozpadom bipolarity v medzinárodných vzťahoch. Dokument napriek perspektívne zameranému pohľadu dýcha minulosťou. Vzhľadom na to, že je príliš „amerikocentrický“, nemôžeme chcieť, aby sa čo aj len trochu pripustil fakt, že po rozpade bipolarity USA viac komplikácií vo svetovej politike a bezpečnosti spôsobili, než ich dokázali vyriešiť a že ich vodcovstvo je výhodné, len pre tých, ktorí sa im bezpodmienečne prispôsobia.

+ + +

V dokumente môžeme skúsiť čítať aj medzi riadkami. Text však vzbudzuje aj dojem špecifického nástroja na ovplyvňovanie verejnej mienky v medzinárodnom spoločenstve. Dá sa vnímať tiež ako tuctový – jeden z mnohých súčasných materiálov (najmä v spojení so „scenáromániou“), ktoré prezentuje určitá skupina zamestnancov/expertov v snahe zachovať si dobre platené pozície a obstáť na čoraz nemilosrdnejšom trhu mediálno-politických informácií.

Nič nové, čo by nebolo už inde uverejnené, sa z textu však nedozvieme. Prínosom je snáď len určitá konzistentnosť pohľadu a jeho usporiadanie, ktoré nám podáva jeden z možných relatívne ucelených obrazov o svete v roku 2030. Celkove je materiál postavený relatívne jednoducho s nezastieraným preferovaním záujmov Washingtonu a jeho pohľadu na problémy svetovej politiky a bezpečnosti a ich riešenie.

Ak uvažujeme v budúcnosti o potrebe zahraničnej politiky SR zameranej na štyri svetové strany, dokument nám poslúži ako jeden vyhranený ale zúžený pohľad na možný vývoj sveta. Je však nevyhnutné konfrontovať ho s ďalšími pohľadmi a to aj z tých štátov, na ktoré sa v Globálnych trendoch 2030 poukazuje, ale ich predstavy a názory sa nepovažovali za potrebné brať do úvahy.  

Autor je vysokoškolským učiteľom

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
Booking.com
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama