Glosy nielen o jazyku

Všestranne tvorivo disponovaná Inge Hrubaničová (participuje na činnosti viacerých bratislavských divadiel, píše prózu, podieľa sa na zostavovaní normotvorných slovníkových jazykových publikácií) sa najnovšie predstavila knihou glos, publikovaných v denníku SME v období rokov 2010 – 2013 pod názvom Ako zjesť žabu s podtitulom Od slova do slova (Kalligram 2013).

V úvodnej glose vysvetľuje, odkiaľ si zvolila pre svoju knižku názov – v jednej pasáži románu Gepard, známeho i z filmového spracovania, autor Tomasi píše o nutnosti dodržať rečové dekórum aj vtedy, keď sa nám to vrcholne prieči, tak ako donovi Calogerovi v spomenutom románe. Zmysel tohto príkladu spočíva vo výzve autorky k našej súčasnosti, kedy by sme sa mali naučiť pri rozhovoroch vážnych i menej vážnych, verejných i neverejných „zjesť žabu“, čiže komunikovať uvážlivo, bez agresie či arogancie, so vzájomnou úctou k partnerom, s ktorými vstupujeme do dialógov a pod. Autorka predmetnej knižky sa snaží tento postulát napĺňať aj v každej zo svojich glos, ktorých v publikovala úctyhodný počet – vyše 130.

Diapazón námetov je veľmi široký, až by sa zdalo, že okrem jazykových fajnovostí sa autorka snaží o určitý druh ak nie polyhistorizmu, tak určite polytematickosti. Tento prístup je zárukou čítavosti, no tematický rozptyl (aspoň pár príkladov) –  od činnosti polície, vyjadrovania sa vysokých politikov, jazyka učebníc dejepisu, škodlivosti jazyka rapu na školskú mládež až po Chucka Norrisa, pôsobí ako príliš naširoko roztvorený vejár, v ktorom sa mierne stráca ten hlavný úmysel či zámer autorky – zaoberať sa úskaliami nášho jazyka vo všetkých možných oblastiach našej každodennosti, najmä však takých, ktoré pôsobia na čo najširšie či najpočetnejšie publikum.

Hrubaničová glosovala aj vydanie viacerých kníh našich či zahraničných autorov, čo treba oceniť, pretože to už nie je až taký bežný jav v dennej tlači. Tak napríklad veľmi osobitne pôsobí glosa Básnenie/vrásnenie Františka Andraščíka, v ktorej nastoľuje okrem iného aj sugestívnu otázku – Načo sú básnici? Práve osobnosť tohto neprávom opomínaného spisovateľa (bol aj veľmi dobrým prozaikom) jej pomohla pochopiť, že básne pôsobia v toku času nevyspytateľne, ukážu na druhý či tretí raz akoby inú, dovtedy nepoznanú tvár. Všimla si aj osobitosť jazykového vyjadrovania sa ďalšieho spisovateľa, hoci v úlohe diplomata – Ladislava Balleka. Pomenovala jeho jazyk ako generačný, ktorý v sebe zachoval schopnosť prirodzene používať nezdeformované slovosledné a syntaktické normy nášho jazyka, ktoré sú tým skutočným znakom jeho kvality, jeho typickosti a originality zároveň. Škoda, že už nedokázala glosovať úroveň jazykovej a redaktorskej práce ohľadne tejto poslednej knihy L. Balleka...   

Skutočnosť, že glosy vychádzali v denníku, určite zohrala tiež svoju úlohu, takže Hrubaničovej vtipné a pútavé glosy mali svoje publikum. Druhou otázkou je však to, či boli považované za závažné a zásadné pripomienky k našej nielen jazykovej (ne)kultúrnosti alebo len za bežnú súčasť denníka, ktorý má svoju obvyklú štruktúru a čitatelia im mohli venovať už menšiu mieru pozornosti ako napr. správam zo športu, pikantnostiam z kultúry alebo vnútro- či zahraničnopolitickým komentárom. Ak zoberieme do úvahy to, že v knihách, novinách, časopisoch, v televíznych teletextoch sa dennodenne zjavujú až neuveriteľne školácke pravopisné chyby, jazyk politikov sa tiež nemení k lepšiemu, pri slogane na policajných autách „Pomáhať a chrániť“ – o ktorom tiež píše – sa pýtame, komu vlastne muži v zelenom pomáhajú a koho chránia, keď to príliš často nie sme my, bežní občania; tak potom sa nám núka skôr pesimistické konštatovanie – glosa-neglosa, nič sa nedeje, Hrubaničová šteká, no karavána si ide ďalej...