Grécke „OXI“ je hlasom demokracie v Európe riadenej bankami a korporáciami
Poukazovaním na nesolventnosť Grécka v minulosti sa v médiách vyvoláva dojem, že za krízou eurozóny sú obvyklí, nepolepšiteľní vinníci. Tým sa zakrývajú štrukturálne chyby eurozóny stojacej na spoločnej mene bez toho, aby sa v nej vyrovnávali rozdiely, vytvárala rovnakosť šancí a presadzovala sociálna spravodlivosť. Už v jej začiatkoch, v roku 1998, upozorňovala Die Linke na to, že ak má mať projekt budúcnosť, treba si stanoviť, či bude Nemecko európske, ale Európa nemecká. V druhom prípade to totiž znamená, že posilnený export krajiny položí výrobu slabších krajín a vytvoria sa nové delenia, pretože takto budú ich štruktúry systematicky ničené.
Podobnú skúsenosť majú Nemci aj doma v prípade východnej, ex-socialistickej časti spolkovej republiky, ktorá napriek dotáciám celkom stratila vyhliadky dobehnúť bohatšiu západnú časť. Je len pochopiteľné, že kvôli absencii vyrovnávania rozdielov a užšej integrácii dochádza Severoeurópanom, tak ako západným Nemcom, trpezlivosť. Týmto regiónom sa nedáva možnosť postaviť sa na vlastné nohy presadením sa na vlastných trhoch, ale využívajú sa ich slabiny, takže dokážu konkurovať len znižovaním daní a ekologických, právnych a sociálnych štandardov.
Vyvstáva tiež vážna otázka, či európski lídri chcú naozaj riešiť vzniknutú krízu eurozóny, alebo len ponížiť a zosadiť radikálne ľavicovú vládu. Snaha pritlačiť Grékov, ktorí chcú odbremeniť trpiacich bežných ľudí a zvrátiť kurz škrtov prinášajúcich sociálny úpadok, pôsobí ako varovanie ostatným voličov nevoliť reálnu ľavicovú alternatívu. Zdá sa, akoby chceli španielskemu a portugalskému elektorátu predviesť, že sa neoplatí vzpierať diktátu nikým nevolených inštitúcií a medicíne nekonečných a nezmyselných škrtov.
Takzvaná pomoc zo strany Trojky zatiaľ viedla k 25% poklesu HDP krajiny a zvýšeniu dlhu zo 127% na 180% k HDP. Tým sa znižuje šanca na splatenie dlhu, takže si táto pomoc bude žiadať pomoc ďalšiu. Akým politikom môže vyhovovať presadzovanie ďalších pôžičiek, ak na ne doplácajú občania ako veriteľského tak i zadlženého štátu? Aj preto sa minister financií Yanis Varoufakis vyjadril, že táto grécka vláda, na rozdiel od tých predchádzajúcich, nechce byť závislá na ďalších dávkach úverov ako narkoman. Od veriteľov a Európanov chce čas, zhovievavosť a aby vzali rozum do hrsti a dali im možnosť pozviechať sa.
Namiesto preklenovacieho úveru sa premiérovi Tsiprasovi dostalo len ultimáta, aby zneužil svoj demokratický mandát a rozhodol proti záväzkom, ktoré dal svojim voličom žiadajúcich zastaviť „úsporné opatrenia“. Tie krajine od roku 2010 priniesli 40% zníženie dôchodkov, takže pri dnešnom stave až 45% penzistov dostáva penzie, ktoré sú pod hranicou chudoby. Netreba sa preto čudovať, že v referende ďalšie škrty odmietnu pre ich nehumánnosť. A nebudú to len oni, keďže milióny nezamestnaných (ktorých počet narástol na 26%, no len polovica z nich dostáva dávky v nezamestnanosti) a rodín bez príjmu, sú na ne tiež naviazané.
To neznamená, že by sa Grécko vyhýbalo svojim splátkam. Naopak, minister Varoufakis oslovil veriteľov s férovou ponukou prepojiť budúce splatenie dlhu s ekonomickým rastom. To by napokon v prípade zadlženej firmy spravil každý rozumný bankár, aby tak umožnil rozvinúť jej kapacity a dostal nazad svoje peniaze. „Z chorej kravy viac mlieka bičovaním nedostanete, iba ju zabijete,“ prirovnal stav Grécka minister financií.
Rozdiel je aj v tom, kto koho záujmy zastáva. Zatiaľ čo Syriza bráni ľudí, takže odmietla znížiť výdaje na dôchodky a zvýšiť spotrebnú daň a DPH, MMF nechce zaťažiť korporácie, aby údajne nebola poškodená ekonomika. Vzhľadom na to, že sa tak už kvôli úsporným opatreniam fakticky stalo, ide skôr o frašku. Trojka síce súhlasila s nárastom korporátnej dane z terajších 26%, no len na 28%, namiesto vládou navrhovaných 29%. Odmietla tiež jednorazovú, 12% daň na zisky nad 500 000 eur. Inak je to s výdajmi na obranu a NATO, o ktorých znížení nechcela Trojka ani počuť a naopak navrhla ich zvýšenie.
Už aj na Slovensku vieme, že nielen škrty, ale i dezilúzia zo straníckej politiky plodia fašizmus. Zo strany veriteľov čelí Syriza požiadavke 1% navyšovania rozpočtového prebytku ročne, čo si bude žiadať ešte tvrdšie úsporné opatrenia. Svoju situáciu však chce riešiť konštruktívnym spôsobom, teda nie zbabelým zvaľovaním viny na rozličné menšiny, ktoré sa nedokážu brániť. Na to, aby sa jej to mohlo podariť, musia Gréci odmietnuť ponižovanie a vytvoriť hrádzu voči diktátu, ktorý vedie len k ďalšej akumulácii moci nehľadiacej na ľudí.
