Reklama
Reklama

HZDS - smutný koniec jedného príbehu

Počet zobrazení: 3280

Keď začiatkom januára zaznela v správach informácia o tom, že mimoriadny snem rozhodol o ukončení činnosti HZDS, bola to správa sotva strednej dôležitosti. Pritom v prvej polovici deväťdesiatych  rokov bolo HZDS jasným hegemónom na slovenskej politickej scéne. Stálo pri zrode či priamo iniciovalo najvýznamnejšie štátotvorné akty - zvrchovanosť, prijatie ústavy, dohoda o kultivovanom rozdelení Česko-Slovenska. HZDS je spojené aj s úspešným príbehom vybudovania vlastnej štátnosti.

Ako je možné, že strana s takýmto rodným listom skončila tak neslávne? Veľmi jednoducho. Politika je tvrdé a často aj nespravodlivé remeslo, v ktorom  nie vždy ten najlepší víťazí a umenie adaptovať sa na nové nálady spoločnosti je priam podmienkou prežitia. Ak zoberieme definíciu úspešnej strany ako tej, ktorá prežije svojho zakladateľa, tak HZDS sa to celkom zjavne nepodarilo.

Poďme však hlbšie k príčinám vzostupu a pádu tejto veľkej strany. Ako sa ukázalo, HZDS stálo a padalo so svojím predsedom. Dnes je už zbytočné mudrovať nad tým, čo by sa stalo, keby Mečiar v roku 1998 nadobro odišiel z politiky, alebo či by sa strana dala zachrániť, ak by tak urobil v roku 2002 či v roku 2006. Faktom je, že Mečiar bol politikom s obrovskou charizmou, neskutočne pracovitý, s jasným ťahom na bránu, s vynikajúcimi rétorickými schopnosťami. No zároveň bol aj politikom, ktorý až príliš úzkostlivo dbal na to, aby jeho výsadné postavenie nikto neohrozil. V jeho tieni nemohla vyrásť garnitúra silných podpredsedov, ktorí by dokázali korigovať jeho nesprávne rozhodnutia a ktorí by dokázali otočiť kormidlo strany, keď sa pokles jej preferencií zmenil na voľný pád. 

HZDS bolo na vrchole moci v rokoch 1992 – 1998. Vo voľbách v roku 1992 získalo HZDS sedemdesiatštyri mandátov, čo až do roku 2012 žiadna iná strana neprekonala. Ako sa neskôr ukázalo, napriek tomuto skvelému výsledku si toto víťazstvo dlho neudržalo. V priebehu  necelých dvoch rokov odišlo z poslaneckého  klubu HZDS vyše dvadsať poslancov. Pád vlády v roku 1994 bol potom logickým dôsledkom vážnych politických chýb, ale aj neskúsenosti a nezrelosti značného počtu členov poslaneckého klubu.  

HZDS dostalo v roku 1994 šancu na reparát. A skutočne – voliči sa postavili na stranu odvolaného premiéra. Roky 1994 – 1998 možno skutočne považovať za mocenský zenit HZDS a Mečiara. Napriek tomu, že vládol v koalícii  HZDS – ZRS – SNS, správal sa ako politický hegemón. Bohužiaľ, práve v tomto období nastala až nepredstaviteľná polarizácia slovenskej spoločnosti. Vtedajšia opozícia bola všetko možné len nie štátotvorná a médiá najneobjektívnejšie a najtendenčnejšie po celé obdobie od roku 1989. Práve toto obdobie dostalo HZDS do politickej izolácie. Vladimír Mečiar v snahe vyhnúť sa rozpadu koalície začal používať metódy, ktorých politická cena bola až príliš vysoká. Kauza Gaulieder, ale aj skutočnosť, že v tom období došlo k zavlečeniu Michala Kováča ml. do Rakúska, extrémne spolarizovalo slovenskú spoločnosť.

Treba však jasne povedať, že extrémy sa diali na oboch stranách. Dnes už vychádzajú svedectvá vtedajších aktérov (kniha Bežec od Petra Tótha), ktoré jasne dokazujú neprípustné previazanie vtedajšej opozície a „jej médií“ s „paralelnými spravodajskými službami“. Čarnogurského denníky zase poukazujú na masívne snahy zahraničných, predovšetkým amerických diplomatov hrubo zasahovať do našich vnútorných záležitostí. Otázka znie, či sa dalo tomu všetkému vyhnúť. Som presvedčený, že do istej miery áno. Nepochybujem, že súčasná pravica, ak by to bolo len trocha možné, by tak, ako v deväťdesiatych  rokoch „diabolizovala“ Mečiara, použila tento model „politiky“ aj proti Ficovi. To však v rovnakej miere nejde, pretože Fico neurobil tie chyby ako Mečiar.

Vývoj HZDS po roku 1998 je už príbehom najprv pozvoľného, a potom prudkého pádu. V roku 1998 ešte HZDS „utrpelo“ Pyrrhovo víťazstvo, ale už v roku 2002 zaznamenalo ťažký a výrazný pokles. Pritom ešte pol roka pred voľbami boli jeho preferencie nad 30 %.

Politické harakiri spôsobilo (pre voličov HZDS nepochopiteľné) vylúčenie Ivana Gašparoviča z kandidátnej listiny. Ten následne založil HZD, ktoré síce HZDS zobralo len niečo vyše 3 %, ale minimálne dvakrát toľko voličov znechutilo tak, že svoj hlas dali inej strane (prevažne Smeru). 

Rok 2006 na jednej strane potvrdil trend trvalého a jasného poklesu preferencií strany, na druhej strane sa HZDS po dlhých ôsmich rokoch dostalo do vlády. Svoje vládne angažmán však HZDS nevyužilo. Ak si uvedomíme, že gro podpory HZDS bolo vždy na vidieku, rezort pôdohospodárstva bol ideálnym na to, aby si svoje postavenie na vidieku upevnilo a posilnilo. Opak sa stal pravdou. Za štyri roky HZDS vystriedalo štyroch ministrov v tomto rezorte a potenciál, ktorý strana mala, ostal nevyužitý.

Takisto generačná výmena v strane síce prebehla, ale skupina nových mladých podpredsedov zväčša nemala dostatok politického talentu, ale ani politického priestoru, aby zadefinovala nové smerovanie strany. Dnes sa nájde len veľmi málo ľudí, ktorí si s odstupom necelých štyroch rokov spomenú čo len na ich mená, i keď niektorí sa celkom dobre uplatnili aj mimo politiky (napr. Jozef Habánik je rektorom Trenčianskej univerzity).  

Voľby 2010 už len potvrdili dlhodobý trend. Strana sa po devätnástich rokoch nedostala do parlamentu a počínala si veľmi neisto. Ak obdobie do predčasných volieb môžeme definovať ako prešľapovanie na mieste a hľadanie cesty ako ďalej, obdobie po predčasných voľbách v roku 2012 už nemožno nazvať inak ako pomalou agóniou strany. Abdikácia Mečiara na post predsedu a jeho neskoršie vystúpenie zo strany jasne nasvedčovalo, že sa chystá umieračik.

Nanešťastie, HZDS nikdy nevedelo vykročiť z tieňa svojho zakladateľa a ísť ďalej už bez jeho dohľadu. Je to škoda, pretože v jeho strede vyrástlo zopár politických talentov – Sergej Kozlík, Vojtech Tkáč, Tibor Mikuš či Viliam Veteška. Napriek tomu je HZDS stranou, ktorá v novodobej histórii vyorala veľmi hlbokú brázdu, splnila svoje poslanie a odišla do histórie, lebo sa nedokázala adaptovať na nové politické pomery.

Nech je teda mementom pre iné strany, ktoré dnes dominujú. Už zajtra môže byť všetko inak...

Vyšlo v LT 3 - 4/2014

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     

Komentáre

Obrázok používateľa Lucy
#1
Lubica Sestakova
29. január 2014, 12:32

HZDS bola v prvom rade skupina ludi, ktori velmi rychlo pochopili, ze je tu jedinecna moznost ziskania velkej´ho majetku na ukor naivnych a nepoucenych, ci neskusenych obcanov, pochybujem, ze niektori z nich zostal po svojom posobeni v politike chudobnym clovekom, takym , akym bol, ked vstupoval do tohoto hnutia. Pre mna sa s HZDS bude predovsetkym spajat zaciatok velkeho rozkradania majetku slovenskych obcanov,  likvidaciou slovenskeho priemyslu - a jeho nosnych lodi ako bol Slovnaft  ( darmo budete p. Michelko vinu zvalovat na Miklosa, ten len dal Slovnaftu poslednu ranu z milosti - hlavnu robotu tam urobili politici a ich chamtivi privatizeria) VSZ, potravinoveho  a chemickeho priemyslu, ci likvidaciou celejho technickeho zazemia slovenskej filmovej tvorby. Nastavili politicku kulturu a sposob vykonu moci tak, ze na Slovensku kazdy ostatny po nich vyzeral  ako velky demokrat.

Obrázok používateľa anton b.
#2
anton braxatoris
31. január 2014, 12:12

pan Michelko, tak schvalne - viete ktora bola sama prva oranzova revolucia ?? pod oranzovou revoluciou myslim umelo, sofistifikovanymi metodami vyvolany tlak na zakonne zvolenu vladu, aby padla, aby sa vytvorila nova vlada, ktora bude "povolnejsia" voci zaujmom urciteho druhu a urcitych ludi...

asi sa zhodneme, ze nie vsetko co sa deje a udialo v tomto state je demokraticke, demokracia je z pohladu jednotlivca, volica viac menaj len take psychologicke zaklinadlo. prvou revoluciou za radu tych "oranzovych" bolo odstranenie Meciara a strany HZDS v roku 1998, vonkajsim spustacom bol v malicherny konflikt medzi majitelmi TV Markiza, ktory sa mediami interpretoval tak, ze zly Meciar chce zrusenie tejto vtedy pomerne novej TV stanice. Z dnesneho pohladu uplna hlupost, ktora vsak odstartovala  hystericku kampan obvinovania Vladimira Meciara zo vsetkeho mozneho aj nemozneho. Problemom Vladimira Meciara neboli niektore jeho osobne vlastnosti, trebars to, ze sa nevedel obklopit spravnymi ludmi, alebo ze skor ci neskor sa pohadal so vsetkymi svojimi podpredsedmi - ustredny problem Vladimira Meciara bol v tom, ze nechcel dovolit privativovat narodny majetok zahranicnym vlastnikom, ze chcel vytvorit vlastnu kapitalotvornu slovensku vrstvu. ci sa mu to podarilo alebo nie je druha vec, scasti sa to podarilo, scasti nie - niektori jeho privatizeri ako vieme obratom predali sprivatizovany majetok zahranicnemu vlastnikovi, alebo tento majetok vytunelovali a doviedli do krachu...

aktermi oranzovej revolucie 1998 boli najma uplatni novinari, ako Stefan Hrib, Eugen Korda, Luba Lesna, rozni "politologovia", resp. ludia ktori boli takto oznacovani, aj politici typu Mikloska, Dzurindu, Miklosa, Hrusovskeho, Weissa, Smoegnerovej, ale aj taky Janko Carnogursky si zahral svoju partituru, nech sa dnes tvari akokolvek nevinne. boli do toho zamontovane mimovladky, napriklad lobisticka Mesa10, peniaze dodaval George Soros a koordinaciu mal na starosti Ralph Johnson a jeho ludia. Lzi o tom aka je Meciar zruda boli zopakovane nie iba stokrat ako za doktora Goebelsa, ale tisic krat, napriklad asi najoblubenejsia loz o samounose Kovaca mladsieho, ktory bol v tom case stihany Intepolom za svoje pochybne aktivity okolo Technopolu a melody boys zo SIS ho jednoducho nalozili do auta a dopravili do Hainburgu pred radnicu, lebo inak to vtedy nebolo mozne urobit - strasny to hriech, ktore ine demokraticke tajne sluzby robia kazdy druhy den...

Slovensko vdaci Vladimirovi Meciarovi za vela, myslim tym jeho cinnost ohranicenu rokmi 1990-1998, potom sa v nom akoby nieco polamalo a uz to potom nikdy nebol ten prezieravy politik stojaci nad vecou s mimoriadnou pamatou a schopnostou orientovat sa v roznych politickych zaludnostiach...

 

Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama