Herci a študenti alebo výchova publika

Počet zobrazení: 5872

advent.JPGSignálom, ktorý pomyselne zahájil útok proti komercii v umení (a v masmédiách) bol prejav ministra kultúry.



Politický prevrat v novembri 1989 bol dielom študentov a hercov (a, pravdaže, aj ďalších umelcov). Dnešní študenti (na rozdiel od vtedajších) už nemajú toľko možností stretať sa s kvalitným umením v kníhkupectvách, divadlách a v televízii, všade vládne masová kultúra niekedy presnejšia nazývaná ako komercia. Mnohí umelci si tento paradox dnes uvedomujú a reptajú, že kultúra a umenie sú dnes na chvoste záujmu počnúc vládou a končiac prevažnou väčšinou populácie, predovšetkým jej mladšej časti. Reptanie však situáciu nevylepší.

Signálom, ktorý pomyselne zahájil útok proti komercii v umení (a v masmédiách) bol prejav ministra kultúry. No v podstate už od jesene 2012 sme svedkami, že jednotlivé kultúrne inštitúcie si konečne uvedomili, že ak si chcú naďalej udržať svoje opodstatnenie, musia si aj ony samé začať vychovávať publikum. Alarmujúcim signálom nie je napríklad len veková štruktúra publika na koncertoch Slovenskej filharmónie či neschopnosť zaplniť divadelné sály SND (sála opery v novej budove SND má cca 900 sedadiel, kým kapacita opery v Grazi, ktorý je takmer o polovicu menší než naše hlavné mesto, je 1 200 sedadiel, ktoré sú takmer stále vypredané), ale celkové „zhrubnutie vkusu“ potenciálnych konzumentov umenia. Príčiny nie je ťažké identifikovať. Už Marx tvrdil, že spotreba vytvára potrebu, čiže to čo nám kultúrne inštitúcie ponúkajú, sa nám časom stáva potrebou. Istý taliansky sociológ umenia sa na to pozerá z iného zorného uhla tvrdiac, že ozajstné umenie popri estetickom pôžitku má obsahovať aj tendencie morálne a poznávacie. A to sa o značnej časti našej dnešnej „umeleckej“ ponuky nedá povedať.

Aktivity Slovenskej filharmónie a SND

Pravda, istá snaha kultúrnych inštitúcií orientovaná na mládež tu existovala kontinuálne, ibaže tvorila len zanedbateľnú zložku ich činnosti. Napríklad Slovenská filharmónia v tejto koncertnej sezóne z trinástich abonentných cyklov až tri venuje práve mladým adresátom. Sú to cykly Rodinné koncerty, Hudobná akadémia SF a Junior. Na nich popri vlastných telesách SF vystúpia aj budúci umelci, nateraz poslucháči bratislavského konzervatória a VŠMU. Navštívil som jeden z nich (28. 11.), kedy v Koncertnej sieni SF vystúpil Symfonický orchester Konzervatória a miešaný zbor tej istej inštitúcie. Za dirigentským pultom sa objavil Juraj Jartim, doteraz viac činný ako zborový dirigent (kedysi v Techniku, teraz v Cantuse), ktorý popri elegantnom geste dokázal zladiť všetky interpretačné zložky do pôsobivého celku. Po dvoch Vivaldiho koncertoch pre dychové nástroje a Poulencovom koncerte pre organ, sláčiky a tympany predviedol známy Mozartov zbor Ave verum corpus a skladateľovu Missa brevis D dur. Konzervatoriálny zbor som doteraz počul spievať len v komornej zostave. Teraz pod vedením Ivety Viskupovej a v kompletnom miešanom zložení znel farebne a isto.

Raz za nejaký čas sa prihováral deťom aj operný súbor SND. V dňoch 6. a 7. decembra pripravil pre deti premiéru opery Milana Dubovského Veľká doktorská rozprávka. Išlo už o druhé naštudovanie tohto diela (prvé sa konalo v prvej polovici 90. rokov), tentoraz z dielne režisérky Andrey Hlinkovej a dirigenta Mariana Lejavu. Dielo je prístupné deťom cca v rozmedzí medzi štvrtým a desiatym rokom ich života, popri speve obsahuje aj hovorené dialógy a v niektorých scénach používa rytmizované melódie na spôsob „masoviek“, ktoré dokážu detské publikum zaktivizovať. Režisérka, známa svojím tradicionalistickým rukopisom, sa na viacerých miestach pokúsila nenásilne vtiahnuť do príbehu aj detského diváka. Za problém tejto inscenácie ale aj vôbec akéhokoľvek výchovného pôsobenia na dnešnú mladú generáciu považujem nájdenie správneho kľúča, akým sa prihovoriť špecifickému publiku. Niektorým hudobným či divadelným odborníkom sa bude zdať, že inscenátori sa prihovárali deťom príliš tradičným rozprávkovým rukopisom, iní zase aj v tomto, proklamatívne vyhlasovanom protipóle dnešnej komerčnej kultúry, nájdu tu i tam jej prvky. Tento problém sa tiahne potom aj celým radom nižšie spomínaných aktivít. K opernej rozprávke v SND ešte toľko, že manažment divadla nešťastne určil dátum premiéry na všedný deň v predpoludňajších hodinách, kedy (okrem školských detí s učiteľom) ostatné spolu so svojimi rodičmi sa predstavenia nemohli zúčastniť. Práve v tomto ohľade by si SND malo zobrať príklad zo SF, ale aj viacerých zahraničných operných scén, ktoré produkujú špeciálne operné predstavenia pre rodičov s deťmi.

Sitnianski rytieri v základných školách

Už od začiatku školského roku beží na siedmich bratislavských základných školách projekt Sitnianski rytieri skoncipovaný autorom úspešného letného festivalu Viva musica a podporený Národným osvetovým centrom a ministerstvami školstva i kultúry. Projekt spočíva v tom, že počas celého roka sa celé triedy spomenutých škôl (v počte cca 700 detí) budú venovať nácviku 10 piesní, ktoré spolu s textovou časťou a za účasti hereckých osobností odznejú najprv na Drličkovom spomínanom festivale a potom aj v Košiciach v rámci slávností Mesta kultúry 2013. Nepochybne zaujímavý projekt má však aj chyby krásy. Deti, ktoré chceme naučiť spievať, doteraz poväčšine majú k tejto aktivite ďaleko, pretože spevavosť treba rozvíjať už od predškolského alebo raného školského veku. Predstava, že ak ich doteraz k spievaniu nedokázali pritiahnuť ich pedagógovia, teraz sa to podarí osobám z okruhu hercov (najmä z populárnych seriálov) a moderátorov často pôsobiacich v šoubiznise (tí majú priebeh nácviku usmerňovať svojimi návštevami škôl), sa mi nezdá celkom reálna, resp. môže mať len krátkodobé výsledky. Plne chápem, že v dnešnej dobe sa pri presadzovaní svojich predstáv musí namiesto serióznej argumentácie občas používať aj veľkohubá reklama, ale tvrdiť, že tento projekt privedie zvrat vo vzťahu detí k hudobnej výchove, je ilúziou. Veď roky tu už existujú nielen tradičné výchovné koncerty, ale aj rôzne projekty, napr. úsilie J. Hatríka pôsobiť na deti multiumeleckou výchovou (hudba+pohyb atď.), alebo pôsobenie odnoží medzinárodných organizácií, o ktorých na tlačovke opery SND hovoril dirigent Lejava a o ktorých sa nevyjadrujú ministri a nepíše sa v novinách.

Televízne adventné koncerty

Čosi podobné sa dá povedať o televíznom projekte Slovensko 2012 – advent. Séria koncertov, ktorá sa začala 2. decembra a potrvá hádam až do Vianoc, má niekoľko rovín. Proklamatívne sa hlási k charitatívnemu poslaniu, pretože sumy získané z SMS správ od divákov sa použijú na podporu Nadácie pre deti Slovenska (v prvom týždni) a Proti prúdu (v týždni druhom). Projekt je scenáristicky zaujímavo koncipovaný tak, že sa priame prenosy posúvajú z jedného konca republiky na druhý. Každý program moderuje nejaká známa osobnosť (Dado Nagy, Dano Dangl, Adela Banášová, Pavel Dvořák a pod.), ktorá si vždy prizýva ďalšie osobnosti (väčšinou rodákov z príslušných miest) na neformálne rozhovory (šéf SND M. Chudovský, Milka Vášáryová, choreograf Lúčnice J. Nosál atď.), kým hudobnú zložku vytvárajú osobnosti z vážnej, ľudovej i (a predovšetkým) populárnej hudby. Už z tohto popisu je zjavné, že relácia chce byť akýmsi protipólom komerčným televíznym programom. V naplnení tohto predsavzatia vidím dve úskalia. Po prvé je to fakt, že okrem nedeľných večerov vysielaných na STV1, ostatné môžu televízni diváci sledovať len na STV2, ktorej sledovanosť je značne nízka. Druhým problémom je podľa môjho názoru skutočnosť, či je možné vychovávať k náročnejšiemu umeniu s prispením osobností, ktoré sa prevažne pohybujú na opačnom, tom komerčnom póle. Pokiaľ ide o samotnú hudobnú zložku, z oblasti klasickej hudby sa v prvých dvoch týždňoch prezentoval tenorista Miroslav Dvorský a sopranistka Adriana Kučerová, výborne na mňa zapôsobil koncert z renovovaného jezuitského kostola v Skalici s účasťou Mariana Vargu a Moyzesovho kvarteta. Ľudové umenie zatiaľ reprezentovali Darina Laščiaková a tanečný súbor Lúčnica, hudbu populárnu Katarína Koščová, Zdenka Predná, Jana Kirschnerová, rad príde na ďalších, a to Pavla Hammela, Katarínu Knechtovú, Andreja Šebana, Mariana Čekovského. Zatiaľ za menej vydarené hudobné expozé považujem spevácke vystúpenie herca Jána Koleníka, ale ani speváčky Predná či Kirschner ma nijako zvlášť neoslnili.

Umelecká výchova nielen za stredoeurópskym štandardom

Aj keď tento projekt si zasluhuje uznanie, diskutabilnou sa mi javí jeho účinnosť a predovšetkým vysoké náklady, ktoré si tento (ale aj vyššie spomínaný „zborový“ projekt) vyžaduje. Domnievam sa, že azda by bolo účinnejšie, keby sa umelci a zodpovední riadiaci pracovníci zo všetkých umeleckých a kultúrnych inštitúcií zjednotili a popri premyslených akciách zameraných na mladých vyvinuli tlak na Ministerstvo školstva SR. Úroveň umeleckých výchov na našich školách totiž ďaleko zaostáva nielen za stredoeurópskym štandardom, ale aj za výchovným úsilím niektorých krajín „tretieho sveta“ napr. Venezuely.

Vracajúc sa k úvodu tohto článku dovolím si apelovať na hercov a umelcov ďalších umeleckých druhov, aby svojich (vtedy mladých) spoločníkov z námestí novembra 1989 nenechali napospas pseudohodnotám, ktoré sa dnes vyhlasujú za umenie, hoci prinajlepšom sa dotýkajú len jeho periférie a popri devastácii estetického vkusu nie sú schopné robiť ľudí lepšími a vzdelanejšími.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Komentáre

Obrázok používateľa Eva Sládeková
#2
Eva Sládeková
12. december 2012, 18:21

 

Nerozumiem tým záverečným slovám... Umelci majú vytvárať tlak na Ministerstvo školstva... Aj začiatok je v takom politicky korektnom duchu, ale možno je to samotnou témou uzatvoreného kruhu. Ale to, že adventné večery začali ešte pred Adventom... Snáď sa dramaturgia v RTVS nerobí pár týždňov vzad...

Keď ono je to tak (a to fandím a vždy budem fandiť verejnoprávnej televízii aj, s minimálne, tromi okruhmi a pôvodným názvom):

Čo sme si, to sme si. A ostatní makajú alebo trpia. Vrátane skutočných umelcov. Čím neladím na kritickú nôtu. Ale, zachraňujeme pre efekt. Aby sa z esemesiek stalo klišé... Aby sa inflácia prejavila v ich tohtoročnej nárazovej cene... Nekritizujem. Ale ťažko sa k tomu hovorí, hoci sa ani nedá mlčať, keď sme odstránili základné pravidlá komunikácie: Áno - Nie. Keď v deficite istých mien vidíme, že niekto permanentne ignoruje ľudí, ktorí sa, hoci len v ich poslednej "verejnej" príležitosti, ešte dokázali postaviť nielen za cudzích, ba aj za svoj vlastný názor, ktorý týchto iných od nich zahrňoval. Ivan Tásler, tu nie je dôvod mlčať. 

Pripomínam si, najmä, medziriadkového Umberta Eca. Ten by žasol. Nielen na spochybňovaní, napríklad, talentu, ktorý sa vedľa v Česku stal "ikonou". Zaslúžene. Zažila som krátko-nedávno koncert Lucie Bílej. Túto hviezdu, ktorá by možno v Carnegie Hall, keby pôvodný scenár, skutočne zatienila Božského Káju, som si niekoľkokrát osobne zastala u jednej známej slovenskej osobnosti. V pomyselnom "spore" technika, aká zabrala na úspech - či vlastné piesne alebo coververzie. Ďalší známy "zážitkovo-cestujúci" spisovateľ si dokonca trúfol verejne (v doobedňajších hodinách) ešte viac: On jej neverí absolútne nič, čo zaspieva.

Tak ja sem niečo napíšem. Možno zabolí srdce, ale mňa bolelo nádherne aj pre neskutočné umenie, ktoré v tom hrdle pani Hana má - dar od Boha aj bez krížika na čelo od kňaza, ktorý ju na koncerte uvádzal. Ak niekto počul Luciu Bílú naživo zaspievať čo i len pár nôt - hocikedy (!), tak ak mal všetko jasné sám u seba, tak nemôže spochybniť človeka... Ktorý dokáže prespievať báječnú Barbru Streisand o tri úrovne vyššie - tzv. nezhodnotiteľne.

Píšem dlho, áno. Píšem. Ale viete, Bílú len tak niekde nedostanete. Môže mať rada Madonnu, môže mať rada metal, ale ak svoj dar vie rozvíjať, v prvom rade, kontinuálne a tak, že jej ani Jozef Bednárik nezlomí krídla, ani Pavol Habera nebude klamať, keď dá, že je naj a aj ja jej dám, možno úplne sama, standing ovations aj počas komorného koncertu a diania, tak...

Takto sa to nedostane von: maratónom s cieleným účinkom.  Už keď sme to dobabrali, zase to chce iba pozvoľne - čas. A ešte som veľa nenapísala. Ale to len, že mi prišli slová ako príklad. Skrátka, názory sa tvorili dlhý, veľmi dlhý čas. A najhoršie je, že mám pocit, že aj teraz je to zákulisne bez záujmu a tak. Proste, práca. Platená práca. Či dobre, zle nie je podstatné. To už je o inej, osobnej téme.

Ale predsa niečo optimistické: Na hodinách klavíra stretávam pätnásť- a šestnášťročné "decká". Vedia rozlišovať už teraz. Počujú Streisand a: Wow. Nepoznali ju, ale povedia to: Wow. Nezúfajme. Buďme my jednotlivci svedkami krásy bez výčitiek, kade-tade a zapôsobíme - s úsmevom, otvorene a maličkosťami, keď dokumentu s hviezdou, hoci aj o Bachovi, spontánne zatlieskame ako trochu starší od nich... Buďme inšpiratívni, verme si. Vo vlastnom určení, pretože tu, na tom-ktorom mieste, sme za otvorenými bránami (nie pred nimi). Možno mladých práve ten aktuálny televízny kontrast - kto, čo, kde a v ktorej reklame či na akej stanici a v akom nápodobnom seriáli prezentuje a čo robí zase v takomto programe - dostane na obraz svetla. Neviem, mne sa chce veľmi, veľmi dúfať v to, že je nás dosť takých, ktorí si pamätajú a dosť tých okolo nás, ktorí pre túto pamäť už fungujú...

A veľmi držím palce tým, ktorí to už skúšajú na umeleckej pôde zodpovedne!

Obrázok používateľa Eva Sládeková
#3
Eva Sládeková
12. december 2012, 18:29

Veď, kto môže povedať režisérovi, napr., adaptovanej, zmodernenej klasiky, že vulgarizmus už nie? Bizardné obchytkávanie sedemdesiatničky už nie? Excentrická nahota už nie? Iba herec. Aj ten špičkový. A všetci, keď by boli všetci (typicky zamestnanecky) nahraditeľní. V jednote je sila. Nielen teoreticky. A vlastne, ešte niekto to môže povedať: divák. Zdvihne sa hoci zo slušne zaplateného predstavenia a odíde. Zdvihnú sa všetci, nie rozrehocú. A odídu. A vypnem ten-ktorý televízny program, nech sa aj tvári opakovane zvláštne...

Žiaľ. Je to ťažké. Ale stretávam tých typicky rozporuplne mladých ľudí a nie sú zlí. Naozaj, mne sa žiada veriť pokornejšie, pretože je dôvod... Ľudia nechcú byť zlí. Zase tak trochu požičiavam a ďakujem mlčiacim...

Obrázok používateľa Eva Sládeková
#4
Eva Sládeková
12. december 2012, 18:56

A do tretice, keď aj politika...
Bílá nedávno v interview verejne podporila kandidatúru Miloše Zemana. Ona, ktorá si váži súčasného prezidenta, čo je dostatočne známe, nemá problém ani s "ľavicovejšími" ľuďmi, ak sú to osobnosti. Nemá problém s ľuďmi a s ich vlastnými názormi. Skrátka, osobnosť, ktorej to myslí. Dobrý príklad.

Obrázok používateľa Sinibaldi
#5
Francesco Sinibaldi
31. január 2013, 18:19

The good time.

 

Here, in the

present, while

the sound of

a new day

appears in the

sky with a

delicate glimmer.

 

Francesco Sinibaldi

 

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984