Reklama
Reklama

Historické povedomie parlamentu Európskej únie

Počet zobrazení: 1135

          1.


O obsahu uznesenia parlamentu EÚ (europarlamentu) z 19. septembra 2019 sa širšia verejnosť na Slovensku dozvedela až z novinárskych komentárov na odpovede prezidenta Ruskej federácie, ktoré vyriekol na svojej tradičnej veľkej predvianočnej tlačovej konferencii. Vyslúžil si z tejto odpovede aj diplomatické rozhorčenie našich severných susedov, ktorí si v súvislosti s tým, pozvali na „koberec“ aj ruského veľvyslanca vo Varšave. Čitatelia týždenníka „Slovo“ bližšie a viac o tom vedia z článkov, ktoré sa dostali na jeho elektronické stránky, naposledy z odbornej publicistiky Jozefa Schwarza (26. 12. 2019). Šéfredaktor umiestnil pod stĺpec tohto príspevku aj niekoľko odkazov, „klikov“ na výstupy k tomu publikované v Slove, aj na plný text tohto eurouznesenia. Spomenuté poľsko-ruské diplomatické intermezzo predstavuje akoby diskurz k niektorým odborným historickým otázkam o začiatku druhej svetovej vojny. Pre politikov, štátnikov aj europoslancov, zdá sa, že odborné, vedecké rozbory, hodnotenia opreté o autentické archívne pramene nestačia. Asi sú presvedčení, že práve oni, s mandátom od ľudu vo voľbách, majú pravdu, alebo disponujú tzv. zjavenou pravdou. Rozihrávajú preto dišputy ako na stredovekých alma mater, ktorých nie reflexia, ale svár sa z prítmia univerzitných katedier, knižníc, dostáva do svetla a noblesy diplomatov, do reflektorov audiovizuálnych médií, do politického harmatanca, v ktorom sa porovnáva sila duelantov najmä ekonomická a nie na poslednom mieste aj vojenská. Spor sa totiž netýka iba tzv. európskeho historického povedomia, ale pod titulom jeho kreovania, upevnenia a odolnosti, pod zámienkou kolízie, kto začal druhá svetovú vojnu, priamo v eurouznesení zaznieva útočná poľnica o ideologickej vojne proti vláde a súčasnému režimu v Rusku. A to je znepokojivé pre nás, i pre svet. Možno povedať, že práve tento bod predstavuje ideologickú superbombu celého tohto eurouznesenia.
 

2.
 

Na prvý pohľad  je uznesenie Európskeho parlamentu z 19. septembra 2019 „O dôležitosti európskeho historického povedomia pre budúcnosť Európy“ pre tých, čo netrpia alzheimerom, ktorí si zachovali historickú pamäť, staronovým javom. Nie je to pre nich len záležitosťou povedomia, a vôbec nie už podvedomia (ako sa ponúka použiť popri povedomí aj tento termín). Podvedomie je predmetom bádania psychoanalýzy (Z. Freuda), ktorá sa venuje aj rozboru  ľudských snov. Svetové náboženstvá, sakrálne i sekulárne, sa usilovali (možno ešte usilujú) ovládnuť, motivovať a aj kontrolovať ľudské konanie aj ľudské myslenie (pripomeňme si výzvu: „modli sa a pracuj“, alebo heslo svetského náboženstva: „socialisticky myslieť, socialisticky pracovať, socialisticky žiť“). Cieľ, aby občania aj socialisticky cítili (ovplyvňovať emocionalitu) si najvyšší ideológovia z obdobia reálneho socializmu nedávali. Určite ani europarlament si podľa uvedeného uznesenia nedal za úlohu tvoriť a ovládnuť aj ľudské sny, teda nielen povedomie, ale aj podvedomie v tom zmysle, aby malo európske parametre. Europoslanci si vytýčili úlohu ovplyvniť tvorbu európskeho historického povedomia. Do kategórie „povedomie“ patrí asi vedomie, myslenie, poznanie aj emocionalita (negatívna, resp. pozitívna). Podmienkou však je, že takto kreované európske historické povedomie je „správne“. Myšlienkovou a emocionálnou konotáciou, asi aj príkazom (normou) musí byť, aby európske historické povedomie bolo „správne“ spojené, zviazané s príslušnými udalosťami, faktami, skutočnosťami. Predpisuje sa, ktoré udalosti a procesy treba aj osobnými emocionálnymi poryvmi vyzdvihovať, uznávať, ktoré kritizovať a ktoré zaznávať ako nedobré, či dokonca aj zločinné. A to podľa starého akoby „triedneho prístupu“. Podľa toho, kto to urobil, aký má „triedny pôvod“. A to aj v prípade, ak to bol vtedajší spojenec z druhej svetovej vojny, napríklad ZSSR. Európske historické povedomie sa má kreovať a upevňovať tak a do tej miery, aby bolo odolné, voči nástrahám, útokom, ako zvnútra EÚ, tak aj proti atakom protivníka zvonku. Pripomínajú sa tým slová z modlitby „a nedopusť, aby sme sa dostali do pokušenia“, a ešte viacej aby sme pokušeniu podľahli, s prosbou aby „nás Pán zbavil od zlého“. A tieto atribúty európskeho historického vedomia podľa citovaného uznesenia sa majú vzťahovať na udalosti týkajúce sa vzniku druhej svetovej vojny, aj globálnej studenej vojny, aj úspešných demokratických protikomunistických revolúcií z rokov 1989, ich geopolitických dôsledkov. A tieto atribúty majú byť rezistentné aj proti fenoménom politickým, ideologickými a ich vývoju v blízkej budúcnosti. Asi týchto oblastí našej súčasnosti, týchto kategórií ľudského „ja“ sa týka toto uznesenie europarlamentu.

Náboženské pospolitosti a politické útvary, ich vývoj, boli a sú spojené s prejavmi integrovania, zjednocovania či dokonca unifikácie povedomia ľudí, národov, sociálnych vrstiev pod určitými ideami, základnými hodnotami, „pravdami viery“. Obnovujú sa nám v mysli rozličné vyznania viery (kréda), pápežské encykliky, biskupské pastierske listy a uznesenia z ideologických plenárnych zasadaní komunistických strán, dokonca aj exekutívy Komunistickej internacionály či Informbyra. Pre ilustráciu možno uviesť napríklad uznesenie Komunistickej strany Československa (KSČ) k 30. výročiu vzniku ČSR v roku 1948, ktoré od gruntu rozbilo „buržoáznu a imperialistickú legendu“ o vytvorení tohto štátu (nie Francúzsko, V. Británia, ani USA, a nie trojica Masaryk, Štefánik, Beneš, ale Veľká októbrová socialistická revolúcia v Rusku a ľudové vrstvy rozhodli o genéze štátu Čechov a Slovákov). Uznesenie KSČ z roku 1952 s názvom „Proti kozmopolitizmu ako ideológii amerického imperializmu“, je už pomenovaním tak veľavravné, že ho netreba bližšie objasňovať. Mimo konkurencie je uznesenie Informbyra z roku 1948 s názvom „Komunistická strana Juhoslávie v rukách špiónov a vrahov“. Uznesenie Europarlamentu má k takémuto historickému extrémizmu a excesom komunistov, dúfajme ďaleko. Aj keď sa v ňom nachádzajú také texty, ktoré sú akoby na orbite, na obežnej dráhe k týmto uzneseniam, typu vyhlásenia ideologickej vojny. Obsahuje totiž v bode 15. svojej výrokovej časti aj výzvu  adresovanú ruskej spoločnosti, aby uzavrela svoju tragickú minulosť, pretože je aj naďalej najväčšou obeťou komunistického totalitarizmu, a jeho politická elita a propaganda ďalej kamufluje komunistické trestné činy a velebí sovietsky totalitný režim.
 

          3. 
 

Uznesenie Europarlamentu, ktoré sa usilujeme charakterizovať, sa skladá z troch častí. Z úvodnej, kde podľa príkladu a praxe anglosaského precedentného práva vypočítava všetky svoje predchádzajúce dokumenty, ktoré on, resp. iné jemu blízke orgány v rôznych rokov dvadsiateho storočia a začiatku súčasného prijali. Považuje ich akoby za zdroj oprávnenosti, legitimity prijať uznesenie „o dôležitosti európskeho historického právneho povedomia pre budúcnosť Európy“, rezolúcie takéhoto obsahu a zamerania. V poradí druhá časť uznesenia, je rozdelená použitím veľkých abecedných písmen od litery A. až po literu M., teda celkove ju tvorí trinásť odsekov, ktoré majú povahu ideových, hodnotových prameňov výrokových viet tohto uznesenia obsiahnutého v ďalšej a to v poradí tretej časti. Táto tretia časť eurouznesenia je rozdelená podľa arabských číslic (od číslice 1 až po 22), na dvadsaťdva častí. Texty v nich tvoria jadro eurouznesenia, resp. v týchto dvadsiatich dvoch častiach je obsiahnuté vlastné uznesenie europarlamentu. Uznesenie má teda dvadsaťdva výrokových viet, enunciátov, výrokov typu právnych viet, noriem či pravidiel. Každý výrok sa vyjadruje k problémom, k historickým udalostiam a k historickým skutočnostiam, a to z politologicky či dokonca právne z axiologického hľadiska. Uvádza sa v nich vyjadrenie s  hodnotiacou konotáciou, a to v tom zmysle, že sa k daným problémom či k témam, udalostiam vyjadruje pochvalne, kriticky či trestajúco, príp. tak, že si tieto udalosti zaslúžia odsúdenie. Uvádza sa v nich súčasne aj návod, ako dosiahnuť pozitívnu zmenu, nápravu v danom probléme (vydať nové učebnice, realizovať súdne politické procesy, odstrániť pamätníky, vydať trestajúce zákony).  

Absolútna, možno až dvojtretinová väčšina z výrokových viet, s hodnotiacou konotáciou o histórii Európy sa sústredila na spektrum slov a názvov, ktoré sú variantne formulované (teda rozmanite), ale bez rigoróznej jednotnosti. Sú to tieto slová a termíny: – „nacizmus, stalinizmus, komunizmus, totalitarizmus“, a asi jedenkrát, ale v množnom čísle, aj všetky „autoritatívne režimy“. Najfrekventovanejším slovom tohto uznesenia parlamentu EÚ, je termín: zločiny, zločinnosť a jeho varianty, komunistické zločiny, zločiny totality, stalinské zločiny a menej často aj nacistické zločiny. Slovo zločiny, zločinnosť použili redaktori eurouznesenia ako prívlastkové určenie, neodlučiteľný atribút vyššie spomínaných nedemokratických režimov, akýchkoľvek, aj bez ideologického kontextu. Podľa výskytu, frekvencie termínov zločiny, zločinnosť – možno povedať, že eurouznesenie patrí do vednej sféry, do vedného odboru, ktorý sa nazýva  kriminológia. Eurouznesenie teda patrí do kriminológie, nie do psychológie ani politológie. Má v tomto zmysle pravdepodobne kreovať a upevniť európske historické vedomie. Kriminológia je veda o zločinoch, náuka o zločinnosti. Za genézu, za príčiny zločinnosti považuje v zásade tri činitele, tri patologické faktory, a to: a) bio-patologické, b) socio-patologické, a c) psycho-patologické. A podľa týchto patologických faktorov príslušné vedné oblasti skúmajú aj typy a druhy zločinnosti (teda skúma ich biológia, sociológia, psychológia). Eurouznesenie sa ani neusiluje skúmať tieto kriminopatologické javy o ktorých sa široko rozpisuje. Nepokúša sa ich preskúmať vo vývoji, v genéze, v príčinných a vzťahových súvislostiach, najmä nie v sociálno-ekonomických súvislostiach. Podľa tohto znaku pojednáva o nich ahistoricky, aprioristicky (v tom zmysle, že sa zjavili  nevedno odkiaľ a prečo, asi z morskej peny alebo lastúry) a javovo dogmaticky. Vysvetlenie významu týchto v uznesení použitých termínov ako odborných pojmov (možno politologických), dobovo podmienených, historicky determinovaných v eurouznesení nenájdete. Celé tieto slovné tirády či kaskády sú tak akoby fyzicky aj morálne opotrebovanými. Zasiahnuté sú, trpia na proces inflácie a sú v dôsledku toho významovo atrofované až devastované.
 

            4.
 

Patrilo by sa aspoň zmieniť o tom, že všetky tieto určite zločinecké režimy mali svoju históriu, ktorá determinovala ich vznik a pôsobenie, a to objektívne i subjektívne. Proletárska revolúcia v Rusku (1917) sa uskutočnila v štáte samoderžavnom, pseudokonštitučnom, so zriadením typu vojensko-feudálneho imperializmu, ktorý podmienil aj jej priebeh, a to v čase prvej svetovej vojny. Vojna vyvolala biedu, rozpútala a prehĺbila nenávisť voči mocným a bohatým, ktorých považovala za pôvodcom svojho bezprávneho postavenia. Nenávisť sa prejavila aj v násilnostiach revolúcie a krutosti  protirevolúcie, vrátane vojenskej intervencie, okupácie na území Ruska, ktorú uplatňovali aj západné demokracie. Motivačne pre ruských revolucionárov pôsobila aj viera, že sú strojcami nového spravodlivého sveta.

V prvej etape revolúcia sa bránila v podobe „červeného teroru“, ktorý bol odpoveďou na biely teror, a vojnu cudzích veľmoci s cieľom boľševikov zvrhnúť a zlikvidovať, fyzicky aj ideovo. Skoro títo stratili nádeje, že drevené Rusko potiahne silný rušeň európskej priemyselnej dŕžavy, v ktorej by sa kormidla štátu uchopili taktiež komunistické sily a potiahli ho dopredu ekonomicky, sociálne, k štandardu západoeurópskych štátov aj k  politickej demokracii.  Tvárou tvár izolácii ZSSR, osamoteniu v obkľúčení nepriateľských mocností, autoritatívnych i buržoázno-demokratických, sa rozhodol Stalin po roku 1927, keď získal porážkou Trockého, a  Bucharina samovládu v strane a štáte, riadiť krajinu, riešiť jestvovanie sovietskeho štátu v čase, keď vojenská agresia proti nemu bola opätovne istá. Pevnosť tohto rozhodnutia Stalina sa prehĺbila po nástupe A. Hitlera k moci   roku 1933 v Nemecku, z jeho „Drang nach Osten“, a zúrivým antikomunizmom. Prioritnou úlohou pre ZSSR aj pre výstavbu socializmu v ňom sa stal atribút bezpečnosti. Bezpečnosti najmä vojenskej, ale i ekonomickej. A tomu bolo treba podriadiť doslova všetko. Viedlo to k „superindustrializácii“, a to diktátorskou až tyranskou rukou, ktorá aj fyzicky zničila opozíciu, aj „nepriateľov ľudu“, ich popravami, koncentrovaním do gulagov. Taký bol „stalinistický teror“. Svojím „oceľovým“, stalinským prístupom prispel spolu s patriotizmom národov ZSSR, k porážke nacistickej tretej ríše, ako aj jej spojencov. Sovietsky zväz priniesol mier Európe, slobodu jej národom, obnovenie ich štátnej zvrchovanosti spolu s angloamerickými spojencami. Bolo to zlo, zaslúži si to odsúdenie, a kvalifikovanie, že to bola sovietska okupácia ? 

Možno uplatnenie takého vládneho systému pripodobniť ku krvavým režimom ruských despotických cárov (Ivana Hrozného, ktorý Rusko patriarchálne, byzantské usmernil na európske koľaje, alebo na  tyraniu Petra Veľkého, ktorý prerúbal Rusku okno do Európy a upevnil ho ako ríšu). Stalin bol svojím spôsobom ich pokračovateľom. Možno celé toto obdobie šmahom ruky paušálne difamovať za obdobie zločinov komunizmu? Určite v prevažnej miere, pri monsterprocesoch a gulagoch to boli zločiny obdobia stalinizmu. Ale touto nálepkou, nevyčerpáme celkový charakter tejto doby a jeho význam pre ZSSR, Európu a celý svet. Rovnako ako krvavým zákonodarstvom Alžbety I., na základe ktorého sa vyháňali roľníci z pôdy v Anglicku, deportovali sa a tyransky donucovali k disciplíne námezdnej práci v manufaktúrach, fabrikách, baniach. Ani tu neobstojí bezo zvyšku nazvať celé toto vládnutie zločinným režimom obdobia pôvodnej akumulácie kapitálu. Obdobne pre jakobínsky teror nie je celé obdobie Veľkej francúzskej revolúcie dobou temna, dobou zločinov jakobínskej totality. Deštruoval sa tým feudálny absolutizmus, presadil sa konštitucionalizmus s Deklaráciou práv človeka a občana. Preexponovanie jedného atribútu v histórii príslušnej krajiny a štátu, nezohľadnenie iných atribútov vedie k tomu, že takéto odsudzujúce hodnotenie stráca zmysel a mení sa na nezmysel. A stotožňovanie komunistickej totality s nacistickou podľa eurouznesenia je tiež takýmto nezmyslom. Obdobie uplatňovania tortúry, upaľovania kacírov svätou inkvizíciou od 12. do 15. storočia a potom upaľovania bosoriek v 16. – 17. storočí nie je ekvivalentné s pomenovaním, že to bolo obdobie zločinov a totality rímsko-katolíckej cirkvi. Prinieslo aj iné hodnoty na ktorých je vytvorená historická pamäť Európanov, a to gotiku, neskôr renesanciu, baroko a ďalšie hodnoty.   

Eurouznesenie sa nezaoberá ani príčinami, podhubím, pôdou, z ktorej vyklíčil fašizmus (od r. 1922 v Taliansku), ani jeho vyšší typ (nacizmus) v Nemeckej (tretej) Ríši (od r. 1933), ani v početných ďalších západoeurópskych štátoch (Portugalsko, Španielsko, tiež v Bulharsku, Rumunsku). A týmto podhubím, touto pôdou bola svetová hospodárska kríza a hlboká kríza liberálneho kapitalizmu období po I. svetovej vojne. Z tohto podhubia, úrodnej pôdy, vyrástol nacizmus aj fašizmus. Politické režimy v týchto štátoch, ekonomicky a sociálne uplatňovali liberálny kapitalizmus, t. j. sociálny darwinizmus, s nerovnoprávnym a niekedy priamo bezprávnym postavením ľudí práce v tomto období.

Parlament EÚ určite vážne myslí svoju vetu z výrokovej časti uznesenia o tom, že otvorene radikálne, rasistické a xenofóbne skupiny a politické strany podnecujú k nenávisti a násilnostiam v spoločnosti napríklad šírením nenávistných prejavov na internete, čo často vedie k nárastu násilia, xenofóbie a neznášanlivosti. Chýba tu však sformulovanie myšlienky, prečo je to tak a ako zobrať takýmto skupinám pôdu spod nôh, ako pôsobiť proti týmto osobnostným deviáciam, sociálno-ekonomickým a psychologicky patologickým javom. Riešením môže byť ďalší rozvoj, ďalšie reformy sociálneho a právneho štátu, a najmä postupné pozitívne prekonanie neoliberalizmu ako súčasného sekulárneho náboženstva, panujúcej ideológie s jej hodnotami. Rozširovanie, prehlbovanie majetkovej nerovnosti v spoločnosti, je spojené aj s prejavmi nerovnosti v postavení občanov pred zákonom. Spomenuté prúdy a sily (rasistické, xenofóbne, neofašistické) sa živia, či parazitujú na neprekonaných prvkoch kapitalistických spoločenských vzťahov v systéme sociálneho a právneho štátu, ktoré sa prejavujú v tomto období. Tomu  však eurouznesenie nevenuje pozornosť.

Aj spravodlivosť v podobe rozhodnutí a rozsudkov súdov, ktoré sa akoby stali tovarom, predmetom kúpy a predaja, znamená, že trhová ekonomika sa rozšírila aj do posvätných siení, v ktorých má panovať iba spravodlivosť, pretože platí, že „Justitia regnum fundamentum est“.  Pri rozkolísanosti justície ako základov štátu sa zrúti celá jeho stavba. Veľký W. Shakespeare varoval pred situáciou, kedy spravodlivosť je ako – sieť z pavučiny, ktorá ulapí malú mušku, ale silný chrobák, túto pavučinu roztrhá. Spoločnosť sa blíži k stavu, kedy sa čoraz väčšie množstvo ľudí, občanov na vlastných skúsenostiach presviedča, že súčasnú spoločnosť treba zmeniť, premeniť. A to v zmysle spravodlivosti v dvoch oblastiach a atribútoch – a to sociálnej spravodlivosti (majetkovej rovnosti, nie nivelizácii, ale bez antagonistickej nerovnosti) a spravodlivosti pred súdnou stolicou, pred zákonom, bez ohľadu na sociálny a majetkový status osoby, občana.

Súhlasiť treba s uznesením v bode obsahujúcom výstrahu a odmietnutie  radikálnych rasistických a xenofóbnych skupín aj politických strán s ich prejavmi násilia a neznášanlivosti. Treba ich zakázať zákonom. Platí to ďalej nielen pre odmietnutie, ale odsúdenie glorifikácie nacistických kolaborantov v niektorých štátoch EÚ. Znepokojenie vyvoláva aj príklon k fašizmu, správy o tajných dohodách medzi niektorými politickými predstaviteľmi a radikálnymi rasistickými a xenofóbnymi hnutiami rôznych politických orientácií. Treba všetky tieto javy, trendy a tendencie čo najdôraznejšie odsúdiť (ako sa uvádza v bode 7. eurouznesenia), pretože skutočne ohrozujú hodnoty mieru, slobody a demokracie, ktoré vyznáva EÚ. Takéto je aj naše vyznanie. Po slovách majú nasledovať skutky. Podľa plodov, ktoré prinesú naše skutky dnes, nie iba dobrých úmyslov, nás budú hodnotiť, nedajbože aj súdiť budúce generácie.

Znakom nacistického politického a štátneho režimu bolo prijatie programu a systematická realizácia fyzického likvidovania celých etnických skupín, židov (industriálnym spôsobom), Rómov a najmä slovanských národov, stredoeurópskych (Poliakov) a východoeurópskych (Bielorusov, Ukrajincov, Rusov) sčasti priamou likvidáciou, sčasti otrockou prácou a sčasti deportáciou do nehostinných končín Sibíri, kde mali zahynúť a uvoľniť životný priestor „árijským nadľuďom“. A do toho poradia by sa dostali aj Slováci a Česi. Mal nacizmus a fašizmus okrem svetovlády, rasizmu, holocaustu, aj iné ciele, priniesol iné hodnoty pre Európu a svet ?

A tento režim nacizmu, fašizmu eurouznesenie stotožnilo s komunizmom, s komunistickou totalitou. Doslova je v ňom obsiahnutý text  „(... pripomína), že nacistické a komunistické režimy vykonávali masové vraždy, genocídu a deportácie a zapríčinili straty na životoch a obmedzovanie slobody v 20. storočí v rozsahu nevídanom v dejinách ľudstva...“. V tomto bode prekonalo uznesenie EÚ všetky zábrany dejinnej korektnosti a limity historickej pravdy.
 

5.
 

Podobne ani v celej problematike rozdelenia štátov Európy na dva antagonistické vojenské a politické bloky po roku 1945, potom na  vytvorenie tzv. ľudovodemokratických režimov v nich, neskôr s názvom socialistické demokracie (s triedne vyhranenou protikapitalistickou štátnou mocou) v krajinách strednej a východnej Európy, neprejavilo eurouznesenie iný prístup, inú diagnózu ako paušálny odsudok „komunistická totalita“.

Uznesenie Európskeho parlamentu, ktoré sa podľa svojho názvu zaoberá historickou témou, nepovažovalo za potrebné konkrétne historicky posúdiť túto problematiku, ktorú by sa patrilo aspoň sumarizačným spôsobom charakterizovať. V bode 18. totiž tvrdí, že sovietska armáda tieto krajiny okupovala, a v časti D. uviedla, že v nich zostala polstoročia pri moci diktatúra, pričom niektoré boli pod priamou sovietskou okupáciou či vplyvom a naďalej im chýbala sloboda, suverenita, ľudské práva a bol im znemožnený sociálno-ekonomický rozvoj. Nepochybne napísať uznesenie europarlamentu vyžaduje charakterizovať vývoj, zostručniť a zosumarizovať ho. Sumarizácia by nemala mať znaky „somarizácie“, hrubej simplifikácie, urážajúcej vulgarizácie, znehodnotenia celého historického vývoja aj jeho pretendentov vrátane obyvateľov príslušných krajín a štátov, ktoré v nich žili.

Po roku 1945 bolo možné, aby rodina európskych národov postupovala naďalej v spojenectve, a to cestou rozšírenia demokracie na pole hospodárske a sociálne, alebo podľa paradigmy, s ktorou prišli britskí labouristi, cestou premeny kapitalistického systému, na štát sociálny resp. welfare state. V ústavách Talianska a Francúzska (1946 a 1947) mali pomenovanie „sociálny štát“. Dokonca bolo možné, aby aj tzv. ľudové demokracie v sovietskej sfére vplyvu usilovali o iný socializmus ako sovietsky či stalinský. A to o socializmus bez diktatúry proletariátu, (diktatúry vôbec), bez zakladania „kolchozov“, teda demokratický socializmus v národných farbách. Veľmoci sa neriadia morálkou, ale svojimi záujmami. To je známou pravdou a to sa potvrdilo aj tentoraz. Bezkonkurenčný líder povojnového sveta boli USA s monopolom A-bomby, ktorú ešte v roku 1945 vyskúšali nielen na púšti v Nevade, ale aj na ľudnatých japonských mestách Hirošima a Nagasaki. USA boli vtedy krajinou s územím nezasiahnutým bojmi v druhej svetovej vojne, so silnou ekonomikou (tvorila vtedy päťdesiat percent svetovej produkcie), nedostižnou technológiou. Priemysel a poľnohospodárstvo v ZSSR boli v troskách, viac ako dvadsať miliónov ľudí zahynulo a živí bývali v zemľankách. Záujmy USA sa stretli, konfrontovali so záujmami ZSSR, vedeného J. V. Stalinom. Ten sa nevzdal úsilia stať sa bipolárnou superveľmocou so socialistickými a komunistickými cieľmi. Nevzdal sa. Použil pritom svoje už vyskúšané metódy, a to teror ideologický, politický, represie proti  nepriateľom, s monsterprocesmi s  trestami smrti. Trestal, zastrašoval tak aj svojich spojencov i  komunistov, nielen v Rusku, ale aj v štátoch patriacich do jeho tábora (bloku). Teror (strach) ich držal a mal držať v jednote. Mal predchádzať secesii, ako to urobil J. B. Tito a jeho Juhoslávia. Vypuknutím studenej vojny sa zrútila možnosť budovania socializmu s demokratickým modelom. Bola táto politika Stalinovi nanútená? Iba sa bránil? Dá sa uvažovať o tom, že táto politika v určitom stupni a v určitej miere (aj keď v ľudsky neprijateľnej podobe) spĺňala znaky nutnej obrany (sebaobrany) ZSSR a tábora jeho spojencov, alebo prípadne spĺňala kritéria tzv. krajnej núdze, resp. neodolateľného donútenia? 

Už v roku 1956  tieto činy komunisti sovietski a po nich ďalší v Európe a vo svete odsúdili  ako „kult osobnosti“. Po uplynutí niekoľkých ďalších rokov režim Stalina vyhlásili za „deformácie socializmu“, ktoré však údajne nezmenili podstatu socializmu. Za perestrojky boli vyhlásené tieto deformácie a kult osobnosti za zločiny J. V. Stalina, ktoré deštruovali, nielen deformovali pôvodnú humánnu podstatu tohto systému. V perestrojke, a to obnovou a obrodou socializmu sa tento mal vrátiť na svoju autentickú historickú magistrálu. V rokoch 1989 – 1991 pod tlakom týchto udalostí, tohto historického dedičstva, v čase prebiehajúcich rehabilitácií obetí týchto zločinov, pod ich ťarchou a pod deštrukčným dopadom zločinov stalinizmu na myslenie ľudí v ZSSR, perestrojka stroskotala, zrútila sa. Exitoval aj systém, ktorý sa mal obnoviť a obrodiť. Hovorilo sa tiež, že sa nezrútil v dôsledku explózie, ale implózie (vnútorného rozkladu) tohto systému. Na rozdiel od J. Stalina (najmä z rokoch 1945 – 1953), sa ďalší sovietsky vodca M. Gorbačov objektívne vzdal hodnôt socializmu s komunistickým cieľom. Pritom sa úplne iluzórne nádejal, že svet – západné mocnosti a ZSSR pôjdu spolu cestou k vytvoreniu novej civilizácie. Niekedy v roku 2019 M. Gorbačov mal povedať, že sľubom USA sa nedá veriť, ako sa o tom presvedčil v inkriminovaných rokoch aj on. Svetový kapitalizmus neoliberálneho typu  triumfoval. Mal nastať koniec dejín. Trvalo to do útoku na „dvojičky“, do vyhlásenia vojny USA proti svetovému terorizmu. Večný mier, po likvidácii „Ríše zla“, zostal znova chimérou, utópiou. Svet sa vrátil tým do svojho normálu, či štandardu ?

Na cestu realizovať západný model právneho a sociálneho štátu (podľa svojho základného zákona, teda Ústavy RF) cestou liberálneho kapitalizmu sa vydalo po rozpade ZSSR aj Rusko, ako Ruská federácia.  Po páde Sovietskeho zväzu sa stal predsedom Komisie pre rehabilitáciu obetí, už nie iba stalinizmu, ale rehabilitácie obetí politických perzekúcií A. Jakovlev, ktorý sa stal v roku 1987 členom Politbyra ešte za Gorbačova. Vo svojej monografii „Storočie násilia v sovietskom Rusku“ (slovenské vydanie 2008). na kvalifikovanie týchto perzekúcií použil termín –  homocídia. Nepovažoval tieto represie iba za genocídu (likvidovanie národa) ale homocídu (likvidovanie ľudu). Dňa 30. októbra 2017 sa otvoril v Moskve, na Prospekte akademika A. Sacharova memoriál „pamäti obetí politických represií“ s názvom „Stena skorbi“ (Múr nárekov). Mottom tohto memoriálu sa stala sentencia „Poznať, pamätať, posúdiť: A až potom prepáčiť“. Zmysel memoriálu má byť pre súčasníkov a potomkov pamiatkou a pamäťou na tragédiu represií, na tie príčiny, ktoré ich zrodili. Prezident RF V. Putin pri otvorení pamätníka vyhlásil, že to neznamená vyzývať k zúčtovaniu. Nemožno znova podnecovať spoločnosť do nebezpečnej hranice konfrontácie. Taká je a má byť historická pamäť Ruska. A tá je tiež súčasťou európskej historickej pamäti, aj povedomia. Aj ono by malo zakomponovať do svojho obsahu imperatív – „poznať pamätať, posúdiť“. A až potom prepáčiť – a nevyzývať k zúčtovaniu, ako je to v niekoľkých bodoch priamo uvedené v citovanom uznesení Parlamentu EÚ.

Nie je totiž pravdivý výrok v tomto eurouznesení, že by vláda Ruska, jeho parlament, t. j. Štátna duma, velebila komunizmus. Nie je pravdou, že by ruská politická elita a propaganda ďalej kamuflovala komunistické trestné činy a velebila sovietsky totalitný režim. Na prvý pohľad je to nedorozumenie. Na druhý pohľad je to nezmysel. A pri bližšom pohľade – ide s najväčšou pravdepodobnosťou o niečo iné, a to podnecovanie k protiruským negatívnym emóciám v európskej povedomí. Alebo ide o iný akoby vyšší morálny princíp, záujem vyjadrený v tomto eurouznesení? A to šírenia nenávisti ?

Možno by pre parlament EÚ, jeho historické povedomie zaimponovalo, ak by vyniesli mumifikované telo V. I. Lenina z mauzólea. Potom aj presunuli pochované telá J. V. Stalina a ďalších od kremeľského múru niekde inde, do ústrania a zabudnutia. Na takúto otázku, ktorú položili V. Putinovi na predvianočnej tlačovej konferencii v roku 2019 odpovedal tak, že v Rusku máme mnoho ľudí, ktorí s týmto spájajú svoj vlastný život, svoj osud, spájajú s tým určité úspechy minulosti, sovietskych rokov. S telom v mauzóleu preto netreba hýbať. Asi aj preto, že pojem Sovietsky zväz je tak alebo inak bezpodmienečne zviazaný s vodcom svetového proletariátu Vladimírom Iľjičom Leninom. Preto načo do toho veľmi zasahovať? Treba jednoducho kráčať dopredu, postupovať aktívne a to je všetko. Velebí tým prezident RF totalitný režim? Skresľujú sa tým historické fakty, kamuflujú sa tým zločiny, ktoré spáchal sovietsky totalitný režim, To všetko nájdeme v eurouznesení. Parlament EÚ je z toho údajne hlboko znepokojený. Dokonca tento vzťah prezidenta RF, vlády, poslancov Dumy k ruskej sovietskej minulosti, k zakladateľovi sovietskeho štátu považuje ho za nebezpečný prvok informačnej vojny vedenej proti demokratickej Európe. Nie je to prejav neúcty, arogancie až nepriateľstva vo vzťahu k historickému vedomiu nie celého Ruska, nie všetkých jeho obyvateľov, ale už iba k jeho ešte žijúcim starším občanom, seniorom, veteránom?! Ak sa im vymení vedomie a povedomie pomôže to k vytvoreniu a upevneniu európskeho historického povedomia? Ľudia sú rozliční, mali rozličnú minulosť. Rešpektujeme túto rozličnosť a usilujeme sa od nich získať to dobré, čo je v nich. To všetko pre budúcnosť Európy.
 

          6.
 

Možno symptomatické pre uznesenie parlamentu EÚ je fakt, že úplne obišlo postkomunistickú minulosť Ruska. Rusi prežili v dvoch funkčných obdobiach prezidenta B. Jeľcina nástup do éry ranného kapitalizmu, privatizáciu nielen šokovú, ale aj divokú až kriminálnu, ktorá zrodila aj skupiny organizovaného zločinu, ruských mafiánov, ale aj ctených oligarchov, pričom oba tieto typy expandovali aj do krajín Európy. Viacerí Rusi privatizáciu neprežili. Pokiaľ áno, zažili aj štátny bankrot, krach domácej meny (výmenu peňazí), obrovskú asi tisícpercentnú infláciu, aj vojny v krajine (tri čečenské, ďalšie na Kaukaze), teroristické útoky, so stovkami obetí (detí na základnej škole v Beslane, dvakrát v Moskve v divadle aj v metre, a tiež v petrohradskom metre).

Znepokojenie v mysli vyvoláva skutočnosť, že vtedy parlament EÚ nevaroval pred stalinizmom ani totalitou. Zločiny obdobia pôvodnej akumulácie kapitálu v Rusku, ktoré prebiehali skutočne drastickým až drakonickým spôsobom, nepovažovala EÚ za závažné, možno ani povšimnutiahodné. Pravdepodobne preto, že Rusko sa ako jeden z nástupných štátov ZSSR dostal z rangu svetovej superveľmoci, cez štádium veľmoci, na úroveň, ktorú prezident USA B. Obama pomenoval ako regionálna mocnosť. Približovalo sa videnie Z. Brzezinského, že sa ruský štát rozpadne na niekoľko desiatok útvarov, asi ako za moskovského kniežatstva a dvestoročného tatárskeho jarma. Po dvadsiatich rokoch od nástupu V. Putina na prestol prezidenta – máme tu Rusko iné. Bolo schopné usporiadať zimné Olympijské hry, aj svetový futbalový šampionát, pacifikovalo svojich oligarchov, stabilizovalo sa ekonomicky, vojensky vnútorne i navonok. Nedovolí, aby sa v Rusku organizovali farebné prevraty, delilo sa jeho teritórium. Západný svet túto zmenu hodnotí ako strategickú hrozbu pre seba. Vojenskú obranu už NATO posunulo na hranice pobaltských štátov, na Kaukaz, a na žiadosti súčasnej vlády a prezidenta Poľska aj so základňami a hranicami na tomto území. Od roku 2014 od majdanu na Ukrajine, realizovaného aj s participáciou Poľska, Nemecka, USA, od referenda na Kryme, v ktorom sa jeho občania rozhodli pre zjednotenie s Ruskom, nastúpili po jeho údajnej anexii Krymu, hospodárske sankcie USA aj EÚ. K vojenským opatreniam NATO, k hospodárskym sankciám EÚ aj USA sa záujem o „poeurópštenie“ Ruska skompletizoval práve týmto eurouznesením o európskom historickom vedomí, a to až do kalibru ideologických útokov, až vojny.

Kto sa chce biť, palicu si nájde. Veľký pruský kráľ Fridrich, prezývaný „veľký Fric“ sformuloval návod, ako ísť do bitky, do vojny s iným štátom. Potrebujeme k tomu nielen vojaka, ale aj historika a právnika. Historik zdôvodní expanziu ako obnovenie, či nastolenie historickej spravodlivosti. Právnik uvedie a zhrnie všetky zákony, právne normy prirodzeného, božieho i pozitívneho práva legitimizujúce a legalizujúce našu vojnu a vojnové ciele. A uznesenie o dôležitosti európskeho historického vedomia k doterajším pilierom ofenzívy proti Rusku pridáva aj piliere historické a aj právne. Veľký pruský Fridrich má z EÚ ktorá ide v jeho krokoch, aj posmrtnú radosť a potešenie.

Skúsenosť z reštauráciou raného kapitalizmu v Rusku, s oligarchickými, mafióznymi a kriminálnymi nie excesmi, ale plnohodnotnými javmi, zločineckými procesmi v jeľcinovskom Rusku, by mala byť taktiež zakomponovaná v uznesení o európskej historickej pamäti. Text v uznesení pod č. 14. poukazuje na to, že krajiny východnej a strednej Európy sa vďaka svojmu pristúpeniu k EÚ a NATO nielenže vrátili do európskej rodiny slobodných demokratických krajín, ale takisto preukázali úspech v reformách a sociálno-ekonomickom rozvoji s pomocou EÚ. Bielym miesto v historiografii parlamentu EÚ o tomto procese je absencia zmienky o tom, ako sa uskutočnil v Rusku. Históriu tiež falšuje ružovými farbami pri opise úspechu reforiem. Historické vedomie pevné navonok i dovnútra nepotrebuje skresľovanie údajov. Mohlo by sa to nevyplatiť v informačnej vojne aj ideologických konfliktoch.
 

           7.
 

Patrilo by sa do uznesenia parlamentu EÚ, a tým aj do kreovania a trvalého uchovania v európskom historickom vedomí a podvedomí, dostať a zakomponovať poznanie dejín plnenia tzv. historickej misie bieleho plemena v Ázii aj v Afrike. Dejiny koloniálnej politiky viacerých štátov západnej Európy sú neoddeliteľné od dejín dvadsiateho storočia, aj storočí predchádzajúcich. Niektoré členské štáty EÚ by mali do eurouznesenia zakomponovať aj počet ľudských životov, ktoré sa stali obeťami ich koloniálnej politiky. Napríklad v Indii (ktorá mala v roku 1945 400 miliónov obyvateľov). Ďalej pri uplatnení politiky divide et impera, rozdelením indického subkontinentu na Indiu a Pakistan, s podnietením vojny a dlhodobého nepriateľstva medzi nimi; ďalej v Indočínskej vojne (vedenej Francúzmi do roku 1954), potom v  Indonézii s dvomi „policajnými akciami“ Holandska (1947 a 1948) s jeho odchodom v r. 1954 odtiaľ. Koloniálny útlak, potláčanie národno-oslobodzovacích hnutí krajín tzv. čiernej a južnej Afriky koloniálnymi metropolami, a to V. Britániou, Francúzskom, Belgickom poznamenal aj historické povedomie týchto krajín. Nominálne tento koloniálny útlak trval do roku 1960, do roku dekolonizácie Afriky, resp. do roku 1965, kedy boli už prakticky všetky tieto štáty nezávislé. Posledné portugalské kolónie Angola, Mozambik a Namíbia viedli ozbrojené národné povstania proti svojej koloniálnej metropole oveľa dlhšie. A to od roku 1961 do roku 1975, resp. až do roku 1990 (Namíbia). A ich obete, najcennejšie ľudské, sa počítali na tisíce a materiálne sú prakticky nevypočítateľné. Ako je to teda masovými vraždami, genocídu a deportáciami, zapríčinením strát na životoch a obmedzovaním slobody v 20. storočí v rozsahu nevídanom v dejinách ľudstva...? Kto ich vykonával? Kto nemá čisté svedomie? A kto ako subjekt, ako mocnosť páchal zlo (a ako „zlo – dej“) potom kričal a kričí chyťte zlodeja? Kto chce krikom, krivým usvedčovaním dosiahnuť, aby zastrel svoj biľag, svoju stigmu z týchto zločinov? Odkiaľ od roku 2015 utekajú tisícky ľudí, najmä cez Stredozemné more, pre klimatickú katastrofu, ku ktorej prispeli aj bývalí európski kolonizátori? Sú to najsúčasnejšie zločiny proti svetu, ľudstvu ako celku. Do európskeho historického povedomia patria nepochybne, určite a zreteľne, aj tieto biedy a krivdy, utrpenia a škody, ktoré spôsobil európsky kolonializmus v dvadsiatom storočí v štátoch Ázie a Afriky. Možno to patrí do výrokovej časti eurouznesenia, v ktorých pojednáva o  autoritatívnych režimoch a ich zločinoch. Kolonializmus výslovne a neokolonializmus európskych štátov bol takýmto systémom násilníckym, autoritatívnym, určite aj zločinným.  
 

            8.
 

Viaceré, resp. mnohé a nielen niektoré body eurouznesenia vyjadrujú nepochybne stanovisko a pozície, ktoré sú v plnom súlade s našim presvedčením. Najmä odmietnutie rasistických a xenofóbnych skupín, príklon k fašizmu, glorifikácia nacistických kolaborantov, prejavy neznášanlivosti a násilie. Podporujeme tiež tézu, ktorá je v eurouznesení vypovedaná vo všeobecnosti vo formulácii, že odsudzujeme historický revizionizmus. Poznáme to ako prepisovanie dejín, deformácie v historiografii v prospech súčasných mocných. Kto ovláda dnešok, chce ovládať aj minulosť, jej opis, hodnotenie. Eurouznesenie v bodoch o začatí druhej svetovej vojny, jej agresorov, vývoja po nej vo východo- a stredoeurópskych štátoch takýto historický revizionizmus eklatantne prezentuje. Podpisujeme a plne podporujeme výzvu, aby členské štáty odsúdili a potláčali všetky formy popierania holokaustu vrátane zľahčovania a minimalizácie trestných činov, ktoré spáchali nacisti a ich kolaboranti a aby zabránili ich zľahčovaniu v politických a mediálnych prejavoch. Na Slovensku sa to týka najmä konaní, ktoré boli kvalifikované Národným súdom v rokoch 1946 – 1947 ako zločiny nacistickej okupácie, domácej zrady, zrady na povstaní, aj tých, nad ktorými rozsudky vyniesli ľudové súdy. Boli to skutky, ktoré medzinárodný vojenský tribunál v Norimbergu kvalifikoval ako vojnové zločiny, ako zločiny proti ľudskosti.    

Zmysel, raison d´être uznesenia parlamentu EÚ o dôležitosti európskeho historického povedomia vidíme v myšlienke, v známej v sentencii „História magistra vitae est“.  Eurouznesenie ho zaradilo ako bod 21. svojej výrokovej časti v dikcii „zdôrazňuje, že tragická minulosť Európy by mala naďalej slúžiť ako morálna a politická inšpirácia na riešenie výziev dnešného sveta, medzi ktoré patrí boj za spravodlivejší svet, vytvorenie otvorených a tolerantných spoločností a komunít zahŕňajúcich etnické, náboženské a sexuálne menšiny a to, aby európske hodnoty boli prínosom pre všetkých“. Osvojujeme si tiež eurouznesenie v tom bode, v ktorom požaduje spoločnú kultúru historického povedomia, ktorá zavrhuje zločiny fašizmu, stalinizmu a iných totalitných a autoritatívnych režimov minulosti, a tak posilňuje odolnosť voči moderným hrozbám pre demokraciu, najmä v radoch mladšej generácie. Prihlasujeme sa tiež k tomu, že uznesenie nabáda členské štáty, aby v rámci bežnej kultúry presadzovali vzdelávanie o rozmanitosti našej spoločnosti a o našej spoločnej histórii, a to i o zverstvách druhej svetovej vojny, ako sú holokaust a systematická niekoľkoročná dehumanizácia jeho obetí.

Viaceré body uznesenia však nemajú relevanciu takú, aby slúžili ako morálna a politická inšpirácia na riešenie výziev dnešného sveta. Vyvolávajú totiž nielen polemickú reakciu, ale dokonca úplné odmietnutie. Námietky alebo odmietnutie sa metodologicky opierajú práve o rozmanitosť spoločnosti, o rozmanitosť európskej histórie, a to o jej spoločné, odlišné, ale i osobitné resp. špecifické znaky, vrátane takýchto znakov aj v našej historickej pamäti a historickom povedomí. 

Redaktori uznesenia postupovali metódou selekcie bodov z rozličných tematických fór a z rozličných období. Neurobili následne aj potrebné obsahové zosúladenie, resp. kompatibilita a konzistentnosť bodov uznesení sa nerealizovala úspešne. Nekompatibilitu vyvoláva aj to, že ide o uznesenie o „historickom vedomí“, pričom berie zreteľ aj na pražskú deklaráciu o „svedomí Európy“ (2008), potom na vyhlásenie opäť o „svedomí Európy“ a totalitarizme (2009). Potom na vyhlásenia z Varšavy, tiež reflexie zo štátov Pobaltia, ktorých historická skúsenosť a následne aj historické vedomie je iné, ako historické vedomie slovenské, resp. československé. Sociálno-psychologické a sociálno-politologické kategórie a pojmy s konkrétnym historickým obsahom spred jedného, dvoch desaťročí stratili svoju relevanciu, či vyznievajú disharmonicky. Práve v tomto nevyzdvihujú kvalitu európskeho historického myslenia poslancov Európskej únie.  

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama