Hodžov novinový článok 2021

Uverejňujeme dve víťazné práce autorov Andrej Simendić a Alex Kanderka
Počet zobrazení: 2636

Od roku 2005 organizuje Ústav politických vied SAV v spolupráci so Základnou školou s materskou školou Milana Hodžu v Bratislave literárnu súťaž pre základné školy a prvé ročníky gymnázií Hodžov novinový článok. Hodžov novinový článok predstavuje vhodný študijný a inšpiratívny materiál pre pedagógov, žiakov a širšiu verejnosť. Aj tento rok sa uskutočnil napriek pandémii Covid-19 ďalší ročník. Uverejňujeme dve víťazné práce.


hodzov-novinovy-clanok-2021.png

Tento rok vyhlasovatelia súťaže – Základná škola s materskou školou Milana Hodžu v Bratislave v spolupráci s Ústavom politických vied SAV a s vydavateľstvom Veda – v rámci Dní Milana Hodžu vyhodnotili doručené práce žiakov základných a stredných škôl na tému:

Ako vnímať svet otvorenými očami.
 

Motto:

„Pán Boh mi nedal oči preto, aby som chodil slepý.

MARTIN MARTINČEK, významný slovenský fotograf

 

Celkovo prišlo do súťaže 139 prác nielen zo Slovenska, ale aj zo Starej Pazovy, Kovačice a Užhorodu. Okrem spomienky na Milana Hodžu je cieľom projektu podieľať sa aj na výchove a vzdelávaní mladej generácie. V Hodžovej eseji sa starší žiaci priúčajú politickej kultúre a tí mladší v Hodžovom novinovom článku spoznávajú význam všeľudských hodnôt.

Uplynulé obdobie bolo pre nás všetkých náročné, pandémia si vyžiadala vyše dvanásťtisíc obetí. Mnohých z nich sme poznali a mnohí nám boli dokonca blízki. Ujmu fyzickú aj psychickú utrpeli tiež státisíce mladých ľudí, ktorí nemohli chodiť do školy a zostávali zatvorení doma. Tieto okolnosti sa premietli aj do prác žiakov. Ich podtitulom je Ako ovplyvnila môj život Korona.

V novom školskom roku bude veľká ťarcha na pleciach našich učiteľov, aby sa spoločne so svojimi žiakmi a študentmi vysporiadali so vzniknutou stratou. Budú potrebovať pomoc od nás všetkých. Ak nič iné, venujme im aspoň svoj čas.

Dve práce, ktoré porota vyhodnotila ako najlepšie vám ponúkame na posúdenie.

PhDr. MIROSLAV PEKNÍK, CSc.,
predseda Organizačného výboru Dní Milana Hodžu


hodzov-novinovy-clanok-2021.png

 

Ako žiť a vnímať svet otvorenými očami

Andrej Simendić, 16 rokov, Republika Srbsko
 

Rok 2020 budem si navždy pamätať podľa vírusu Korona. Taký malý, neviditeľný nepriateľ mi ukradol rok môjho dospievania. Mám taký pocit, že mi vytrhol práve tú najkrajšiu časť z môjho životného portrétu. Vytrhol mi časť mojej mladosti a zahodil ju... akoby nič. Ten 15. rok môjho života sa už nikdy viac nevráti a to nikdy a nijako nebudem môcť nahradiť. Srdce sa mi zoviera a duša ma bolí, keď si predstavím, čo som si všetko mohol užiť. Možno práve vtedy som sa mal po prvýkrát zamilovať, po prvýkrát pobozkať s dievčaťom, tancovať na  diskotéke do rána a smiať sa s kamarátmi do popuku, fandiť na štadióne nášmu obľúbenému mužstvu, trénovať... Alebo len tak špásovať s kamarátmi v škole. Namiesto toho, bol som sám. Sám, zavretý v izbe. Cítil som sa ako vtáčik, ktorý sa práve naučil lietať, aj chcel by letieť, ale nemôže, lebo ho zavreli do klietky. A preto teraz iba smutné piesne spieva! Ale už ani nespieva, len tak dni ráta, kým sa to skončí. A vlastne ani nevie, či a kedy sa to skonči. Nevie, tak ako ani ja, koľko dní ešte bude v klietke sám. Keď sa mi podarí nakrátko ísť von, vtedy ako keby na mňa zo všetkých strán začali strieľať zákazmi. Nie to a nie ono. Vtedy cítim ešte väčší smútok. Nie sa objímať, nie podať ruku... nie to, nie tam... zovšadiaľ iba – NIE, NIE. NIE i do školy, NIE aj pre moju oslavu narodenín, NIE nadýchnuť sa plnými pľúcami, NIE ísť navštíviť starú mamu, iba NIE, NIE a NIE.

Chce sa mi kričať. Kto nahradí tie moje dni, týždne, mesiace? Odpoveď už dobre poznám aj sám. Nikto!

Mama mi hovorí, že nad rozliatym mliekom netreba smútiť, je to tak a hotovo. V poslednom čase mi často vraví, že aj v tých najťažších situáciách možno nájsť niečo dobré a že Pán Boh nám dáva na plecia iba toľko, koľko môžeme uniesť!

Nad týmito slovami som sa zamyslel. Áno, predchádzajúci rok bol nanič. Plný chorôb, smrti, smútku, samoty... Ale, predsa muselo tu byť aj niečo dobré, čo som nevidel. A vtedy som si uvedomil, že aj napriek tomu, že mi Pán Boh dal oči a dobrý zrak, ja som predsa bol slepý. Neviem prečo som si nikdy nevšimol ako krásne kvitne agát či lipa, aké je pekné naše okolie. Rozmýšľam, ako by bolo príjemne, keby som teraz sedel s kamarátmi pod tou lipou. Spomínam si, ako sme v minulosti boli niekedy nespokojní. Hnevali sme sa, že nemáme kam ísť a že musíme iba tak sedieť pod našou starou lipou. Teraz som si uvedomil, akí sme boli nevďační. Mali sme všetko, krásnu prírodu, dobrých kamarátov vôkol seba a aj slobodu pohybu a my sme si to vtedy nevedeli užiť a vážiť. Boli sme slepí, aj keď nám Pán Boh dal dobrý zrak. Keď by som mal čarovný prútik, vrátil by som čas a spolu s kamarátmi by sme si vedeli užiť každý moment. Lebo na dobrú zábavu nepotrebujeme najlepší, najdrahší typ mobilného telefónu, tabletu, alebo veľa peňazí, ale celkom obyčajné, každodenné veci. A to sú kamaráti, príroda, sloboda a, samozrejme, zdravie. Teraz už viem, že by som spolu s kamarátmi odišiel aj na lúku, ľahol si na mäkkú trávičku a všímal si pozoruhodný tanec bielych obláčikov, ktoré ako ozajstní kúzelníci menia svoj tvar. Spolu by sme súťažili v tom, kto uvidí viacej zaujímavejších tvarov a hádali, ktorý obláčik sa podobá akému zvieraťu. A predstavujem si, že kým by dievčatá vili venčeky z poľných kvetov, my by sme im hrali na gitarách a spoločne spievali. Vedeli by sme si užiť každý okamih našej mladosti.

Uvedomil som ale aj to, že mi chýba objatie mojej starej mamy, chýba mi aj vôňa jej kuchyne. Chýba mi aj to, čo ma niekedy vedelo rozhnevať. Ako mi napríklad svojimi staručkými rukami chcela upraviť môj strapatý účes, alebo keď ma chcela dlho objímať a bozkávať. Teraz by som jej dovolil aj to, aby mi napravila účes, aby ma aj pohladila aj pobozkala. Teraz, hoci je tak blízko, iba v druhej časti nášho mesta, pre mňa je tak ďaleko, lebo nemôžem ísť k nej na návštevu. A Pán Boh mi zas dáva najavo, že som vlastne chodil ako slepý a bol som nielen slepý, ale aj egoistický. Teraz to všetko veľmi ľutujem. Chcel by som vrátiť čas. Chcem, aby to bolo ako vtedy, keď som bol celkom malým chlapčekom, môcť zaspávať v jej náručí, kým ona mi spievala.

Teraz vidím, že som bol slepý a že moja mama mala pravdu, že predsa je niečo dobré aj v tej najhoršej a najťažšej situácii. Práve to ma naučil rok 2020. Vlastne on ako keby ma zobudil, akoby mi otvoril oči a práve vtedy som pochopil a naučil som sa, že v živote nič netreba brať ako samozrejmosť a že si musíme oveľa viac vážiť tie obyčajné veci vôkol nás, tie drobnosti, lebo práve z nich pozostáva náš život. Korona nám vlastne otvorila oči. Ukázala nám, že svet sa zrazu, v jednom okamihu môže zastaviť. Videli sme, že celé mesiace školy, námestia, kaviarne, detské ihriská proste kričali tichom. Boli pusté, prázdne. Možno aj vy v tejto chvíli zastanete a porozmýšľate o prioritách a túžbach, ktoré ste mali pred obdobím pandémie Korony a potom počas nej. Ja som pochopil, že v živote je na prvom mieste zdravie, aj to, že v živote sa nič nesmie brať ako samozrejmosť a že všetko v živote sa môže v okamihu zmeniť. Práve preto vás chcem poprosiť, aby ste nezabudli na túto krásnu a poučnú myšlienku známeho slovenského fotografa Martina Martinčeka: „Pán Boh mi nedal oči preto, aby som chodil slepý.“ A nech nás ona všetkých v živote vedie!

 

hodzov-novinovy-clanok-2021.png

 

Ako vnímať svet otvorenými očami

Kanderka Alex, 14 rokov
Gymnázium Jána Adama Raymana, Prešov
 

Boh nám daroval dve oči. Sú to dva drahé kamienky položené na mramorovom podnose, ktoré sa blyštia pod slnečnými lúčmi. Má ich každý z nás a  sú omnoho cennejšie ako zafír, jantár, perly, ba i diamanty. Bez očí sme úplne stratení, zostávame v temnom svete, ktorý má od toho nášho pestrofarebného veľmi ďaleko.

Práve naše oči spájajú naše vnútro s vonkajškom – dokážu o nás hovoriť, prezrádzajú naše činy, sú obrazom našich pocitov a emócií, sú zrkadlom duše. Pozerať sa na svet inak je jedinečnosť ukrytá v každom z nás. Je to dar. Niektorí ho hľadajú od kolísky až po hrob, iným ho sudička darovala do vienka. Tak ako Martinovi Martinčekovi.

Kto by bol povedal, že fotografie prostého ľudu oslovia toľko ľudí? Fotografie striech skromných domčekov, panorám vidieka, zákutí starých cintorínov rozprávajú svoj jedinečný príbeh. Portréty roľníkov a robotníkov, šantiacich detí na poli, spiaceho dieťatka hovoria o nezameniteľnom kolorite Slovenska.

Martin Martinček dokázal zachytiť jednoduchý život netradičným spôsobom, zvečnil momenty každodenného života, ktoré budú žiť vlastným životom navždy. Ešte dnes z jeho fotografií počuť smiech deduška pred chalúpkou, vzlyky starenky smútiacej za svojím synom, zvuky rúbania dreva a rezkých strún hudobných nástrojov.

Martinček hľadel na svet inak. Odfotil to, čomu iní nevenovali pozornosť, čo iní nevideli, no on to považoval za autentické a ľudsky majestátne. Počul to, čo iní nepočuli, cítil silu tam, kde iní nie, hľadal svetlo tam, kde ostatní akoby oslepli a v  jednoduchosti života obyčajného človeka našiel skutočnú krásu. V prostredí, ktoré Martin tak zbožňoval, čas plynul inak. Jednoduchosť vidieka ho napĺňala, nachádzal v ňom nevšedné motívy. Na jeho fotografiách sa akoby všetko zastavilo v čase. Pôvabnosť zabudnutých kútov Liptova navždy zvečnil svojím aparátom cez láskavé oko citlivého človeka.

Aj ja mám fotoaparát. Taký „instantný“, ktorý som dostal ešte predtým, než naše tváre ozdobili rúška a respirátory a ruky začali voňať po aróme dezinfekčných gélov. Aj ja ním zachytávam momentky z nášho obyčajného života. Posledný rok sú na nich ľudia so smutnými očami, ktoré hovoria o strachu a neistote počas pandémie. Hovoria o osamelosti, ale i o nádeji.

Je na nich aj naša rodina. Obyčajná, a predsa úplne iná...Viete, nepamätám si na časy, keď sme ja a moja rodina neboli v izolácii. Takej špecifickej. Mám totiž brata Miška, ktorý je autista. Takýto zvláštny izolovaný spôsob života je pre nás, rodiny detí s postihnutím autistického spektra, celkom obyčajný a prirodzený... Okrem pravidelného testovania a dodržovania nových opatrení sa u nás doma vlastne nič nezmenilo. Naďalej ma rodičia vídavali s knihami a učebnicami, najčastejšie v mojej izbe. Tam vždy chodievam, pretože viem, že som ten rozumnejší a vždy treba ustúpiť... tým slabším. Miško má totiž svoje stereotypy a často sa nechce deliť o pozornosť rodičov.

Na mojich fotografiách sa Miško objavoval čoraz častejšie. Cez karanténu sa mi podarilo nahliadnuť do jeho sveta a viac ho pochopiť. Čas strávený doma, keď som sa učil dištančne, mi poskytol možnosť byť s ním a prežívať náš vzťah intenzívnejšie. Pootvoriť bránu do jeho vesmíru, ktorý bol iný, ako som si predstavoval. Začal som ho častejšie navštevovať v jeho izbe. Toto miesto mi nedovoľoval bežne navštevovať, akoby si ho chránil. Život pred pandémiou bol taký uponáhľaný, že som si nenašiel čas viac si získať jeho priazeň, navštíviť ho v jeho izbe, len tak, z lásky. Čaro domáceho prostredia, v ktorom sa dozaista cíti najlepšie, nás počas pandémie zblížilo a spojilo. A teraz, keď ma viac akceptuje a verí mi, ma neustále víta veľkým úsmevom. Ide o obrovitánsky výbuch smiechu, pri ktorom si vymieňa očný kontakt so mnou, ale aj s jeho obľúbenými filmovými postavičkami, ktoré mu mamka vytlačila na malé kartičky. Aký nádherný je pohľad na nefalšovanú radosť!

V hlave sa mi vynára množstvo fotografií z karantény. Naše zážitky s Miškom by sa snáď nezmestili ani do veľkej škatule. Možno nie sú technicky dokonalé, ale sú o zmierení, hľadaní a odpúšťaní... a akceptovaní. Určite by z nich mohla vzniknúť výstava, na ktorej by ľudia pochopili, akí sú autisti úžasní a aj oni nazreli do ich sveta, podobne ako ja. Uvideli by to, čo oči na prvý pohľad nevidia. Počuli by to, čo bežne uši nepočujú. Pocítili by niečo, čo ešte nikdy v živote necítili.

Toto obdobie ma však naučilo, že nič nesmieme brať ako samozrejmosť. Veď aj naša sloboda pohybu, nad ktorou sme sa ani nepozastavovali, nám bola na chvíľu odobratá. Ťažké časy strávené za štyrmi stenami mojej izby mi však priniesli ešte niečo – lákali ma do neznáma. Pri pohľade na nočnú oblohu som spozoroval niečo zvláštne – padajúce hviezdy. Ide o maličké úlomky vesmírnych telies, ktoré sa náhle dostávajú do našej atmosféry a vytvárajú úchvatné nebeské divadlo. Predtým som ich nepovažoval za výnimočné, boli pre mňa bežným javom.

No počas nútenej izolácie som im chcel byť bližšie. Nakoniec som ich veľkoleposť pozoroval na severe východného Slovenska, obklopený malebnou horskou prírodou. Naskytla sa mi možnosť zachytiť meteorický roj Perzeidy na špeciálnej kamere, a to až niekoľkokrát! Na nočnej oblohe som uvidel to, čo iní, často kvôli svetelnému smogu nevideli, aj keď to bolo priamo pred nimi. Pocítil som niečo, na čo už nikdy viac nezabudnem.

A čo priatelia? Nikdy by som si nepomyslel, že keď sa v marci zatvoria brány našej školy, zostanem doma taký neskutočne dlhý čas. Je paradoxné, že aj napriek obmedzeniam som nestratil starých priateľov, i keď som ich nemohol denne vídať. A tiež získal som aj nových priateľov. A rozhodne nie hocijakých! Obaja sú z Francúzska, no každý býva v inom kúte sveta. S Margot, rodenou Parížankou, mávam online kurzy konverzácie. Anton sa zas prisťahoval na okraj Prešova a v našom susedstve si otvoril pekáreň. Široko-ďaleko lepšiu rozhodne nenájdete! Týchto výnimočných ľudí by som určite nestretol, keby som na svet nehľadel s otvorenými očami.

Posledný rok každého zmenil. Začali sme objavovať čaro aj vo všedných veciach, ktoré nás aj napriek obyčajnosti dokázali potešiť. Pán Boh nám predsa nedal oči preto, aby sme svetom chodili slepí. Vnímajme naše okolie a nebojme sa v ňom vidieť to, čo iní v dave nikdy nezbadajú. Martin Martinček odhodil šatku, ktorá mu prekrývala oči a objavil skutočnú krásu.

Po každom, kto odíde, zostane niečo na tejto zemi. Nechcem, aby po mne zostala len stopa v piesku, ktorú morská vlna ihneď zmyje. Neviem, čo toto obdobie dalo ostatným, no ja som našiel mnoho. Svoju rodinu, nových výnimočných priateľov a chuť zmeniť tento svet. Pochopil som, že ľudia sú šťastní, keď dokážu čítať medzi riadkami a vidieť srdcom.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984