Hokejová štafeta 2019

Hoci vonku na uliciach miest i v najhlbších dolinách „zúri“ horúce leto (ako hovoria ľudia spoza mantinelov), poriadny „šrumec“ je práve v ľadovom hokeji. Napriek tomu, či práve preto, že máme za sebou nielen svetový šampionát 2019 pod Vysokými Tatrami, že poznáme držiteľa Gagarinovho pohára v KHL aj víťaza Stanleyho Cupu v NHL. Vo večernej televíznej gala šou sa už rozdali ceny aj pre najlepších Slovákov v ankete „Hokejista roka“. V priamom prenose uviedli do Siene slávy slovenského hokeja štyri ďalšie výrazné osobnosti hokejovej histórie. Bodkou za spoločenskou slávou generačnej štafety 90-teho výročia udomácnenia sa kanadského hockeya na Slovensku, v rámci ČSR, mal byť očakávaný výročný aj volebný Kongres SZĽH 26. júna 2019. Ako priamy aktér a účastník vývoja i prevratných zmien v hokejovom hnutí som sa nestačil čudovať. Perfektne zariadené a najmodernejšou technikou vybavené priestory hotela Double Tree by Hilton v Bratislave mi atmosférou pripomínali skôr nominačný republikánsky zjazd pred americkými prezidentskými voľbami... Nevdojak sa mi z pamäte vynorili spomienky na rozhorúčené a skromné priestory v Dome športu, keď na hokejovom zväze pracovalo iba 5 až 7 ľudí. Darmo je, vývoj nezastavíš! Skôr ako viditeľné a uchopiteľné však všetkých zainteresovaných zaujímal osud a perspektíva slovenského hokeja. Najrýchlejšieho kolektívneho športu, ktorý sa v krajine pod Tatrami – vďaka masovosti a medailovým úspechom – stal spoločenským fenoménom. Pred aj počas samotného kongresu mňa osobne zaujalo niekoľko momentov. Najviac niečo, čo je v slovenských podmienkach skôr zázrakom ako bežnou súčasťou verejného života.
 

Odísť na vrchole = umenie

Preukázal ho doterajší prezident hokejového zväzu Ing. Martin Kohút, čím prekvapil nielen činovníkov z hokejovej rodiny, mnohých odborníkov i laickú verejnosť. Veď vo vrcholnej funkcii bol iba tri roky. No podarilo sa mu upokojiť rozbúrené vody po mediálnej „vojne o trón“ medzi Nemečkom a Lintnerom v roku 2016. V úlohe krízového manažéra vytiahol zadlžený zväz z červených čísiel. „Zväz bol v roku 2016 v strate 450 tisíc eur, v priebehu troch rokov sme sa dostali do plusu. Zväz je dnes ziskový a dokáže platiť svoje záväzky,“ povedal dosluhujúci prezident Martin Kohút.


Foto: szľh

Pochváliť sa môže aj vysokým ziskom z úspešne zorganizovaného svetového šampionátu. „Zisk z MS v roku 2019 je 7,5 milióna eur pred zdanením. V roku 2011 bol zisk 2,5 milióna. Na štadiónoch videlo zápasy 470 tisíc ľudí, viac ako 200-tisíc milovníkov hokeja navštívilo fanzóny. Peniaze po vyplatení dividend spoločnosti Hockey Event zostanú k dispozícii novému vedeniu zväzu. Môže ich využiť na rozvoj v kluboch aj na ďalšiu činnosť,“ dodal Kohút. Napriek tomu sa rozhodol odísť. Na Slovensku nebývalé, nevšedné, ba až neuveriteľné! Spomeňme si napríklad na vyše 10-ročné „odchádzanie“ legendárnej rockovej kapely ELÁN, na politikov ako František Mikloško, ktorého vyplavil z katolíckeho disentu politický prevrat v novembri 1989. Alebo taká europoslankyňa Mária Záborská z KDH, ktorá po zbohatnutí počas troch funkčných obdobiach v EP založila ako 71-ročná „svieža politička“ novú konzervatívnu stranu. O exprezidentovi Andrejovi Kiskovi, ktorému hrozí trestné stíhanie za daňové podvody, nekalé kupčenie s podtatranskými pozemkami a pre podozrenie z ožobráčenia tisícov klientov jeho nebankových či splátkových firiem ani nehovoriac... Hoci v týchto horúčavách riskujem úpal: pred Martinom Kohútom dávam klobúk dolu!
 

Zlatý šprintér v blokoch...        

 Druhým pozoruhodným momentom bolo to nezvyklé ticho pred hlasovaním o novej hlave hokejovej rodiny. Najúspešnejšieho hokejistu ovenčeného medailami všetkých kovov, dlhoročného kapitána národného tímu Miroslava Šatana, ako svojho nástupcu, avizoval Martin Kohút už v závere májového svetového šampionátu. Čo lepšie by sa mohlo nášmu hokeju prihodiť, ak by zodpovednosť za jeho budúcnosť prevzala „zlatá generácia“? Naši hokejisti stredného veku, ktorí sa dotkli hviezd, videli svet, zarobili si zaslúžené peniaze a ktorí môžu teraz svoju hráčsku aj osobnostnú energiu pretaviť do služby v prospech malých talentov, aktívnych hráčov a zneistených trénerov. A, samozrejme, pre radosť hokejových fanúšikov. Krátko na to sa však v médiách objavili ďalšie dve mená. Skvelý dlhoročný útočník Slovana Bratislava, bývalý reprezentant Československa, hokejový majster sveta z roku 1985 Dárius Rusnák i verejnosti takmer neznámy funkcionár Jaromír Šmátrala. Hra na demokraciu a na liberálny výber alebo malosť, chamtivosť či odraz neustáleho nepochopenia symboliky Svätoplukových prútov? Do začiatku kongresu som čakal, že sa ohlásení kandidáti ukážu ako vizionári a že sa vzdajú kandidatúry v prospech „Šarkiho“. Že si spomenú a zopakujú konanie predstaviteľov klubov z celej republiky z roku 1997, keď sa o funkciu uchádzal iný veľký hráč a manažér schopný zjednotiť celé hokejové hnutie: Ing. Dušan Pašek. Nestalo sa tak, preto končiaci prezident SZĽH Kohút v závere bilancie svojho pôsobenia otvorene zvolal: „Slovenský hokej dnes nepotrebuje za prezidenta Martina Kohúta. Ani pána Šmátralu alebo Rusnáka. Dnes potrebuje osobnosť. Človeka, ktorý rozumie hokeju, ktorý je akceptovaný doma aj v zahraničí. Dokáže pokračovať v tom, čo sa naštartovalo v slovenskom hokeji. Vidím takého jediného – Miroslava Šatana.“ Spolu s ním aj mne v tom okamihu vírilo v hlave lobistické pôsobenie skupín a skupiniek v samotnom hnutí. Vidina profitu, cvengot dotácií, vôňa moci a vplyvu... Spomenul som si ako tesne dopadlo vždy hlasovanie delegátov v predchádzajúcich prípadoch. V roku 2015 zdolal Igor Nemeček vo voľbách šéfa zväzu Richarda Lintnera o trinásť hlasov a o rok neskôr vyhral Martin Kohút nad Tiborom Turanom len o 23 hlasov. Príslovečné ticho pred búrkou? Áno, inokedy sa pred hlasovaním hašterilo, „kupovali“ sa hlasy, lobovalo, presviedčalo, ovplyvňovali sa mienkotvorní novinári. Tentoraz akoby sa nad ľadom plazila tichá hmla...
 

Voľba nie je cieľ

Ulicami mesta na Dunaji aj vzdialenými rovinami sa v podvečer  rozľahol hlasný hrmot. Nebola to letná búrka. Popadali kamene nádejí, iným balvany sklamania... Najskôr, keď sa pri predstavovaní  uchádzačov o hokejový trón ústretovo a konštruktívne vzdal kandidatúry 59-ročný Dárius Rusnák. Šmátrala k tomu nepristúpil. Tak aj dopadol. Delegáti z klubov a vyslaní zástupcovia verejnosti si vybrali 229 hlasmi svojho nového prezidenta: skvelého športovca telom i dušou, srdciara Miroslava Šatana. Jeho protikandidát dostal 99 hlasov. Prezident teda vyštartoval z blokov. No do odovzdania štafetového kolíka svojmu nástupcovi musí prekonať dlhočiznú prekážkovú trať. Miro Šatan nie je šprintér, hoci na ľade medzi mantinelmi preukázal neraz rýchlosť, bleskové rozhodovanie, cit pre kolektív aj strelecký inštinkt „tichého zabijaka“. Želajme mu v novej kariére šťastie, úspech a rozvahu i trpezlivosť orientačného bežca na dlhú trať. Lebo tentoraz je už tímovým kapitánom bez korčúľ ...