Horšie ako predtým

Uvedenie opery Hrad kniežaťa Modrofúza
Počet zobrazení: 2213

Parafrázou názvu Pirandellovej hry som sa rozhodol nazvať dojem z koncertného uvedenia známej Bartókovej opery Hrad kniežaťa Modrofúza, ktorá odznela v Zrkadlovej sieni Primaciálneho paláca v rámci festivalu komornej hudby Konvergencie (18. 9.) K námietkam, ktoré uvediem, organizátori zaiste by mali svoje protiargumenty, ale v tom základnom si na svojich názoroch stojím.

Moja prvá výhrada sa vzťahuje k tomu, že čaro spomínanej opery je v nádhernej orchestrálnej partitúre, kým teraz odznelo len so sprievodom klavíra (Peter Pažický). Najzávažnejším nedostatkom však bolo ozvučenie sály, zrejme nevyhnutné kvôli tomu, že autentický spev dvoch kvalitných sólistov (všestranná sopranistka Eva Šušková a barytonista Peter Mazalán s bohato výrazovým prejavom) sa miešal s elektroakustickou hudbou a v úvode aj hovoreným neskôr mimickým prejavom (Jany Oľhovej), takže došlo k technickému ozvučeniu celého priestoru. Zaujímavej forme koncertného prevedenia teda organizátori obetovali autentickosť spevu. Pritom akustika sály je taká skvelá, že v nej bez ozvučenia znejú pekne aj malé hlasy. A miera zosilneného zvuku ďaleko presahovala intenzitu dozvučenia kritikmi tak kritizovaného otváracieho koncertu sezóny Opery SND. Ak k tomu pridáme ešte aj svetelnú réžiu, ktorá kúzlila so stropom sály vytvárajúc (namiesto orchestrálnej partitúry) dojem pestrej impresie, tak potom sa na výsledný dojem dobre hodia slová slávnej lotyšskej speváčky uverejnené v denníku Sme, kde Elina Garanča (ktorá čoskoro vystúpi na BHS) tvrdí, že dnešné publikum prestáva rozumieť opere, lebo sa sústreďuje hlavne na vizuálne dojmy.

Nemožno povedať, že tento experimentálny pokus nemal chvíľami svoje čaro, ale načo vylepšovať čosi, čo si nijaké vylepšovanie nežiada? Tu vstupuje zrejme do hry aj generačný problém a módny trend miešania elementov rôznych umení a technických prostriedkov (tu napríklad aj zbytočné použitie dymostroja). Pre mňa však zostáva najväčším zážitkom orchestrálne naštudovanie tejto opery v SND slávnym Zdenkom Košlerom (1974) a z hľadiska javiskového tvaru Bendikova réžia Bartókovej opery (2003). Nuž som konzervatívec. Už len čakám, kedy sa návštevníci koncertov vážnej hudby a operných predstavení začnú pýtať: „Prečo speváci nemajú mikrofóny? Veď v muzikáli sú!“  

Aby som nebol len kritický, treba pochváliť, že bulletin obsahoval libreto diela v maďarčine, slovenčine i angličtine, z čoho sa dá usudzovať, že sa plánuje s opakovaním uvádzania tejto podoby diela. Možno by sa v ňom zišla aj krátka úvaha o filozofickom prazáklade konfliktu mužského a ženského princípu.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984