Hrané rozhorčenie na povel

Spravodlivosť (so značne podlomeným zdravím) navliekli nasilu do talára a v záchvate „oprávneného” hnevu ju nechali trestať všetkých  v rebríčku zodpovednosti, počnúc tým najvyšším.  Ale iba zo strany konfliktu, kde sa posledné dve hlásky v priezvisku zhodovali s „ić”. Nie že by sa vinníkov za celú nešťastnú anabázu na konci minulého storočia v civilizovanej Európe nenašlo požehnane aj na tej druhej strane. Na to len akosi nezvýšil čas a rozhorčenie, s akým všetci zainteresovaní i nezainteresovaní žiadajú niečiu hlavu napríklad teraz, pri inom strete záujmov, vtedy v sebe jednoducho dotyční nevedeli alebo neráčili radšej ani nájsť. Prepieklo sa im to a zrazu to nebola horúca téma. Podľa praxe „Nič nie je staršie ako včerajšie správy”. Taká smola pre slušne rozbehnutý proces zločinu a respektíve jeho následného potrestania. Spravodlivosti z racionálnych dôvodov poriadne oklieštili pole pôsobnosti a z 360 stupňov ponechali len polovicu. Natočili ju správnym smerom a pre istotu ešte znehybnili, aby paralyzovaný krk nedovolil pootočiť hlavu inam a nebodaj poukázať aj na zvyšok účastníkov. Pod vplyvom nových a naliehavejších výziev už zapadajú 23. rok prachom cieleného zabudnutia.

Žiaľbohu, zopár, aj keď nie priamych aktérov tejto hanby, obýva aj územie ohraničené Dunajom a Tatrami. Ten najhorlivejší z nich ani po rokoch duševne nedospel a opätovne sa pochválil niečím, za čo by sa súdny človek hanbil, ospravedlňoval do konca života, vytratil sa z toho verejného a za svoj podiel viny nadobro stratil pokojný spánok. Nemal by sa pripomínať, ale skôr modliť, aby si ho ľudia nepamätali. Pocitom špiny, ktorý je nemožné zmyť, evidentne netrpí. Práve naopak, ten priestor v jeho hlave zaberá opovrhnutiahodná hrdosť na uľahčenie či umožnenie „mäsiariny” a vlastnú spoluúčasť pri forme genocídy iného národa. Ubehlo ani nie štvrťstoročie a máme tu nechcenú reprízu. Nepotrestanie všetkých zodpovedných, ktorí ľahkovážne obetovali ľudské životy, vrátane ich kolaborantov, sa nám kruto vypomstilo a tí sa nám smejú do tváre. Tresty pre vojnových štváčov mali byť exemplárne, aby na niečo podobné ich nasledovatelia ani len nepomysleli. Bez výnimky, žiadne dvojité štandardy, žiadne dvojaké metre! Nikto nemá právo zahrávať sa s osudmi nevinných ľudí či zbytočnou vojnou pokaziť život niekoľkým generáciám. Na čo má každý štát vlastnú elitu, reprezentujúcu ho nielen v krízových chvíľach? Jej čestnou úlohou a bázou všetkého je – by malo byť – všade robiť pre blaho ľudí, zveľaďovať krajinu a vyhnúť sa stoj čo stoj akýmkoľvek konfliktom.

Kde je toľko avizovaná transparentnosť? Prečo sme niekde pri strate ľudských životov ľahostajní, prejdeme ich viac-menej bez povšimnutia, inde zas ihneď senzitívni a neúnavne „bijeme do zbroje”? Viac ako 400 tisíc obetí na životoch z radov civilného obyvateľstva v Jemene. A nikto sa nad tým veľmi nepozastavil. Prečo? Okolo milióna nevinných v Iraku. A čo Líbya, Sýria, Afganistan...  Existuje vôbec nejaká tabuľka ceny ľudského života, zoradená podľa národnosti? O žiadnej oficiálnej neviem, vy snáď áno?

(Autor je futbalový tréner a mentor, žije na Sunshine coast, Queensland, Austrália.)