Reklama
Reklama

I. Veľkí hráči vo svetovej politike

Pohliadnutie sa za ťažkým rokom 2020
Počet zobrazení: 3519

Rok 2020 v zlom znamení koronavírusu

Uplynulý rok väčšina hodnotení považuje za veľmi zlý, čo sa zdôvodňuje najmä rozšírením koronavírusu vo svete a jeho následkami. Mnohí autori ho označujú dokonca za najhorší, aký zatiaľ poznali, resp. vo svojom živote doteraz mali.

Koronavírus vyvolal aj novú vlnu konšpiračných teórií. Vláda D. Trumpa bez primeraných dôkazov obviňovala z rozšírenia vírusu Peking. Čo však s tým, keď vo vojenských laboratóriách USA, neraz spolupracujúcich aj so zahraničím, sa stále skúmajú rôzne biologické preparáty? Nie je vylúčené, že sa mohli dostať z nich pri rôznych „únikoch“ aj von. Ťažké následky pôsobenia koronavírusu nemožno poprieť, hlavným problémom však nie je jeho pôvod (povestný pacient 0 sa už nenájde), ale to, ako proti nemu bojovať. Na pozadí boja s koronavírusom prepukla aj vojna farmaceutických veľkých firiem o zisky z očkovacej látky proti nemu, v ktorej sa angažujú nielen lobisti, ale aj politické kruhy.

V súvislosti s koronakrízou zdôrazníme, že svet po jej prekonaní už nebude taký, ako býval. Ide o koniec neoliberálnej globalizácie na spôsob Západu (USA) a potrebu riešiť problémy sveta ináč ako v posledných desaťročiach. Bude to vyžadovať viac rešpektovať utvárajúcu sa multipolaritu moci v ňom a prestať blúzniť o vodcovstve USA (ako aj s jeho lokajským podporovaním).
 

Pokračujúci trend pomalého, ťažkého a protirečivého presadzovania multipolarity moci vo svete

Pomalé, ťažké a protirečivé presadzovanie multipolarity moci vo svete, sprevádzané úpadkom vplyvu USA, trvá už niekoľko rokov. Nejde teda len o fenomén roku 2020, ale o jeden z hlavných trendov vývoja medzinárodnej politiky v druhom desaťročí tohto storočia.

Multipolarita moci sa začala výraznejšie prejavovať po septembri 2013, keď ruská diplomacia zabránila, aby USA na čele s B. Obamom surovo zaútočili bez náležitého zdôvodnenia na Sýriu za údajné použitie chemických zbraní. Ruská rola v sýrskom konflikte na Blízkom východe sa posilnila po zapojení do obrany Sýrie na pozvanie jej prezidenta B. al-Asada na konci septembra 2015.

Nový svetový poriadok, v ktorom prestane byť dominujúcim Západ (USA), sa len utvára, ale už vidieť jeho kontúry. Staré usporiadanie, ktoré pôsobí so značnou zotrvačnosťou, má stále veľkú silu a niektoré kruhy sa, pochopiteľne, obávajú jeho konca a snažia sa mu za každú cenu zabrániť. Problémy medzinárodnej politiky v týchto podmienkach sa riešia len dočasne a čiastkovo. Súvisí to s nedostatočnou účinnosťou medzinárodného práva (vrátane fungovania OSN), narastajúcou asymetriou bohatstva a s ňou spojenou chudobou v mnohých štátoch sveta, problémami so životným prostredím atď. Špecifickú oblasť predstavuje medzinárodná bezpečnosť – vo svete pretrváva veľa násilia i ozbrojených konfliktov.

Pri hodnotení roku 2020 sa v časti veľkí hráči v medzinárodnej politike zameriame na pôsobenie ČĽR, EÚ, RF a USA. Ich aktivity rozhodujúcim spôsobom ovplyvňujú dianie vo svete už dlhší čas, pričom pomer ich vzájomných síl sa mení v neprospech USA.
 

Narastajúce problémy v USA a ich dopady na medzinárodnú politiku

Pohľad na USA sa pod vplyvom pôsobenia D. Trumpa (trumpizmu) skomplikoval a akoby rozčesol. Pri D. Trumpovi stáli najmä národno-konzervatívne kruhy a kritizovali ho neoliberálno-globalistické sily, ktoré v ňom videli hrozbu pre svoje plány. Sociálne-kritické pramene poukazovali na to, že protirečivé pôsobenie zahraničnej a bezpečnostnej politiky USA sa vo svojom jadre nezmenilo, len sa realizovalo s inými prioritami.

Udalosťou roku 2020 v USA boli prezidentské voľby. „Nádeje“ analytikov, ktoré sľubovali veľkú záležitosť, sa naplnili. D. Trump, ktorý bezostyšne klamal a v záujme navrátenia „veľkosti“ USA sa neohliadal na problémy s porušovaním práva, sa naraz stal veľmi citlivým na údajné podvody pri prezidentských voľbách a ich falšovanie. Americký politický a volebný systém má svoje slabé miesta, kde sa dá postupovať „neštandardne“ a manipulovať. D. Trumpovi to začalo vadiť až potom, keď sa ukazovala jeho možná prehra vo voľbách.

Po prehratých voľbách sa trumpovský cirkus roztočil na plné obrátky. To, čo tvrdil, sa mu nepodarilo dokázať. Zostáva však otázka, či skutočne v americkej demokracii sa dá vo voľbách podvádzať a falšovať, alebo ide len o urazenú samoľúbosť politika, ktorý za jediný správny a možný pohľad na problémy a ich riešenie považuje vlastný svoj názor.
 

Problémy historického charakteru pri zmene na čele USA v roku 2021

Správanie sa D. Trumpa a jeho stúpencov po prehre vo voľbách sa stalo v amerických dejinách historickým unikátom, ktoré vyústilo do bezprecedentnej udalosti. Dňa 6. januára 2021 došlo k útoku na sídlo Kongresu v Kapitole – historickej budovy a symbolu demokracie USA.

To, či išlo o zákonitosť v duchu slovanského príslovia, „kto čím zachádza, tým zo sveta schádza“, či to bol zárodok pokusu o farebnú revolúciu v USA alebo o štátny prevrat, keď Kongres nebol ochotný neuznať ani na Trumpove naliehanie výsledky volieb, ktoré potvrdili volitelia 14. decembra, či „vylomenina“ pravicových radikálov a iných živlov z americkej ulice, alebo niečo celkom iné, nebudeme hodnotiť. V každom prípade to je ďalšia voda na mlyn pre konšpiračné teórie amerického pôvodu...

Momentálne sa zdá, že americká štátna mašinéria funguje bez problémov ďalej, hoci udalosť môže mať v budúcnosti ešte rôzne dopady. Došlo k ďalšiemu poklesu prestíže Washingtonu. „Veľkosti a vzoru“ demokracie à la USA veria už len naivky a ortodoxní, nenapraviteľní amerikanofilovia, ale zdá sa, že neoliberálni globalisti po znovuzískaní moci vo Washingtone, sa chystajú prejsť do nového útoku na všetkých ináč zmýšľajúcich. Zatiaľ na to využívajú najmä nový „príbeh“ A. Navaľného.
 

Peripetie trumpizmu v medzinárodnej politike

Trumpizmus ani v roku 2020 pre medzinárodnú politiku nepriniesol nič pozitívneho. Vo vnútornej politike v ekonomickej oblasti dosiahol D. Trump určité úspechy, ale silnela polarizácia spoločnosti. Hodnotenie D. Trumpa na domácej politickej scéne zhoršilo podcenenie potreby systémových opatrení v boji proti koronavírusu. USA sa zaradili medzi štáty, ktoré sú najviac zasiahnuté koronavírusom.

Ani jeden z problémov, ktoré D. Trump pateticky nastolil ako súčasť zvýšenia vplyvu USA vo svetovej politike, sa mu nepodarilo vyriešiť. Vďaka nemu sa však zvýšilo napätie najmä na Blízkom východe (predovšetkým vo vzťahoch s Iránom) a vo vzťahoch s ČĽR. Teatrálny pokus zmeniť vzťahy so Severnou Kóreou skončil v slepej uličke. Okrem toho sa nediplomaticky zachoval voči viacerým spojencom.

Vyjadrenia D. Trumpa o zahraničnej politike sa niekedy zo dňa na deň menili, pričom State Department neraz konal ináč, ako to avizoval D. Trump. Vypočítateľnosť zahraničnej politiky Washingtonu sa znížila. Minister zahraničia M. Pompeo (z radikálneho krídla Tea Party republikánov) sa však stal najbližším politickým „druhom“ D. Trumpa. Išlo o jedného z veľmi mála ľudí, ktorý ho sprevádzal celé funkčné obdobie – od 23. januára 2017 do 26. apríla 2018 ako riaditeľ CIA a odvtedy ako minister zahraničných vecí. M. Pompeo sa mu odvďačoval tým, že niektoré jeho vyjadrenia i kroky boli ešte tvrdšie ako prezidentské.

Pokračovala zištná a zlomyseľná politika sankcií – najmä voči RF, ČĽR a Iránu. Špecifickým problémom sa stali sankcie proti Turecku za nákup ruského protilietadlového raketového systému S-400. Sankcie proti výstavbe Severného prúdu 2 (Nordstream 2) sa dotkli aj firiem v EÚ a najmä v Nemecku, čo z ich strany vyvolalo ostré reakcie. USA zo svojho postoja neustúpili a v roku 2020 ho pritvrdili a sankcie zaradili dokonca medzi aktivity financované z vojenského rozpočtu. V decembri 2020 sa ukladanie trúb plynovodu, ktoré bolo prerušené kvôli sankciám z roku 2019, znovu rozbehlo. Podľa niektorých zdrojov zostáva uložiť už len 146 km potrubia a sankcie dokončeniu plynovodu asi nezabránia. Budovateľom plynovodu však spôsobili vážne starosti a jeho výstavbu predražia i predĺžia.

Sankcie rôzneho druhu sa stali už systémovým prvkom americkej politiky a ani po nástupe J. Bidena sa neočakáva odklon od nich. Vo vzťahu k USA táto situácia vyvoláva vo svete aj narastajúce pokrytectvo. Na najvyššej úrovni sa sankcie síce formálne rešpektujú, ale aj medzi spojencami Washingtonu sa hľadajú cesty, ako ich nejakým spôsobom obísť. D. Trump na to neraz reagoval neprimerane, čo len ďalej podlamovalo prestíž USA.
 

Bez obrazu veľkých nepriateľov USA nemôžu fungovať

Ďalšou nepeknou tradičnou stránkou zahraničnej politiky USA je vytváranie obrazu veľkých nepriateľov, význam pôsobenia ktorého vzrastá s narastajúcou polarizáciou spoločnosti. Vlani v nich dominovala trojica ČĽR, RF a Irán. V podmienkach trumpizmu sa stala nepriateľom č. 1 Čína. Ekonomické pôsobenie proti nej nadobúdalo už prvky zúfalstva, lebo hlavný cieľ – oslabiť ju – sa nenaplnil. Vo vzťahu k RF sa politika USA vyznačovala špecifickou politickou schizofréniou. D. Trump formálne prezentoval k Moskve a najmä V. Putinovi relatívne dobrý vzťah, ale zato na Rusko sa hrnula jedna americká sankcia za druhou.

Minister zahraničných vecí ČĽR Wang I v júli 2020 v telefonickom rozhovore so svojím ruským kolegom S. Lavrovom uviedol, že USA, ktoré uskutočňujú egoistickú politiku, neprihliadajú k iným aktérom medzinárodných vzťahov (ani veľkým) a kde-koho zastrašujú, stratili v dnešnom svete rozum, mravnosť aj dôveru. V mediálno-politickej sfére, nie vždy len v priamej súvislosti s trumpizmom, pokračovala rusofóbia a zosilňovala sa sinofóbia.

Trumpovské útoky voči Iránu mali dve dimenzie. Prvou bolo, že zrušenie jadrovej dohody s ním signalizoval už vo svojej predvolebnej kampani, lebo ju považoval za veľkú chybu B. Obamu, ktorá ohrozila USA. Druhú predstavovala mnohostranná podpora Izraela, ktorá dosiahla nebývalé rozmery a zrejme špekulatívne rátala s veľkým ziskom židovských hlasov v prezidentských voľbách.
 

Posilňovanie pozície ČĽR ako potenciálnej superveľmoci

Vnútropolitický vývoj i medzinárodnopolitické pôsobenie Číny bolo diametrálne odlišné od toho, čo sme uviedli o USA. Čína sa stala prvým štátom, ktorý v roku 2020 zápasil s koronavírusom a jeho šírenie sa podarilo zastaviť. V dôsledku narastajúcej sinofóbie sa na Západe o Číne naďalej šírili deformované a nepravdivé informácie. V „poľovačke“, ktorú vedie na hoaxy Západ, však vzniká otázka, či ich neprodukuje viac on sám a zastiera to nepodloženým obviňovaním Číny (i Ruska) z ich šírenia. Čínu v roku 2020 Západ kritizoval najmä za stav ľudských práv, ale aj za postup voči Tibetu, Siang-kangu, Taiwanu a za jej obchodné praktiky. Čína však zdôrazňovala, že pre ňu sa západný model demokracie, ľudských práv a pod. nehodia a doma i vo svete ide vlastnou cestou.

V ČĽR sa realizovala línia 19. zjazdu Komunistickej strany Číny (ďalej len KSČ), pričom došlo k spomaleniu tempa ekonomického rastu. Aj v podmienkach pandémie bol v treťom kvartáli rast HDP 4,9 %.

Hlavná politická udalosť – každoročné zasadanie Všečínskeho zhromaždenia ľudových zástupcov, čínskeho parlamentu – sa kvôli koronakríze prvýkrát za desiatky rokov odložilo na neskorší termín. Namiesto tradičného marca, bolo až v máji, ale ináč prebehlo podľa stanoveného programu. V októbri 2020 zasadnutie Ústredného výboru KSČ rokovalo o štrnástom päťročnom pláne (2021 – 2025) a stanovení úloh národného hospodárskeho a sociálneho rozvoja a dlhodobých cieľoch do roku 2035. Päťročný plán sa má prijať na zasadnutí čínskeho parlamentu v marci 2021.
 

Rozdielny charakter vzťahov Číny s ďalšími veľkými hráčmi svetovej politiky

Čína pokračovala vo svojom otváraní sa svetu, pričom predpokladá, že sa bude rešpektovať jej špecifikum. Medzinárodné vzťahy Pekingu s tromi ďalšími veľkými hráčmi svetovej politiky nadväzovali na líniu uplynulých rokov a napredovali rozdielnym spôsobom.

Voči Washingtonu si Peking zachoval chladnokrvnosť a na rôzne útoky reagoval zdržanlivo a bez agresivity. S Moskvou sa vzťahy Pekingu rozširovali a upevňovali, pričom v niektorých oblastiach nadobúdajú už prvky spojenectva. Realistické kruhy zdôrazňovali, že politika USA voči RF a ČLR ich objektívne núti viac spolupracovať a postupovať spoločne.

Vo vzťahu k EÚ bol postup ČĽR opatrný, ale aj ústretový. Úspechom sa stalo po 7 rokoch rokovaní uzavretie obchodnej investičnej dohody v decembri 2020, ktorá by mala priniesť nové príležitosti pre európske firmy, ale musí ju ešte schváliť Európsky parlament. Dohodu, pri ktorej Peking urobil EÚ určité ústupky, však nevíta nová americká administratíva. EÚ považuje ČĽR za strategického partnera a snaží sa oddeľovať ekonomiku od politiky a bezpečnosti, ale nie vždy sa jej to darí a potom skĺzava do prowashingtonských koľají.

V posledných rokoch v USA označujú Čínu za hrozbu č. 1 najmä z  ekonomických a vojenských dôvodov. Príčina je v tom, že sa boja dominancie Číny nad USA. Politika sa opiera o informácie spravodajských služieb, pričom dôkazy v nich sú nepresvedčivé.

V januári 2020 sa ČĽR a USA dohodli o prvej fáze obchodnej zmluvy. Peking mal na jej základe zvýšiť nákup tovarov z USA o 200 miliárd USD, ale nové protičínske kroky nádejam Washingtonu na výrazné zníženie obchodného deficitu urobili koniec. Trumpova administratíva sa obávala, že tím J. Bidena nebude voči Pekingu dostatočne tvrdý. Čínsky prezident Si Ťin-pching patril medzi prvých predstaviteľov veľkých štátov, ktorí zablahoželali k víťazstvu J. Bidena v situácii, keď D. Trump hovoril o svojom víťazstve. Nebola to len zdvorilosť, ale aj symbolika, ktorá naznačovala, že D. Trumpa má Peking plné zuby.

Odstupujúca administratíva vo Washingtone voči Číne prijala s chvatom a zúrivosťou nové sankcie a pridala firmy na čierne listiny. Čínsky vládny denník The China Daily začiatkom decembra v úvodníku napísal, že ide o nebezpečnú cestu a niektoré škody vo vzťahoch sa jednoducho nebudú dať napraviť, čo chcel D. Trump asi dosiahnuť.

Kľúčový faktor súčasného pôsobenia ČĽR vo svete predstavuje iniciatíva Novej hodvábnej cesty (označovaná aj ako Iniciatíva pásu a cesty alebo Jeden pás, jedna cesta), ktorá má za cieľ prepojiť Čínu so západnou Európou a priestorom medzi nimi v oblastiach obchodu, infraštruktúry, financií, ale aj koordinácie politík a medziľudských vzťahov. Iniciatíva je  spojená s líniou prezidenta Si Ťin-pchinga a má dlhodobý charakter.

Peking pokračuje aj v rozvíjaní čínskej mäkkej sily, najmä vo zvyšovaní počtu Konfuciovych inštitútov. Prvý bol vytvorený v roku 2004 v Soule (Južná Kórea) a v roku 2019 ich pôsobilo už 530 na všetkých kontinentoch. Cieľom podľa čínskeho ministerstva vzdelávania je dosiahnuť, aby ich bolo tisíc.
 

Zložitosti pôsobenia RF vo svetovej politike

RF je zo sledovaných štyroch veľkých aktérov svetovej politiky v najzložitejšej situácii. Ekonomicky je zo súčasnej veľkej štvorky, takmer vo všetkých ukazovateľoch uplatňovaných na Západe (súhrnný HDP, HDP na hlavu, veľkosť exportu a pod.) na tom najslabšie. Má síce veľké zásoby nerastného bohatstva, ale kvôli nim proti Rusku huckajú politické obludy typu M. Albrightovej. V Rusku sa poukazuje aj na paralelu jej názorov s výrokmi šéfa nacistickej propagandy J. Goebbelsa.

Washington sa Moskvu snaží oslabiť vykonštruovanými i zákernými sankciami, ku ktorým sa spravidla, škodiac aj sama sebe, iracionálne pripája i EÚ. Washington núti aj ďalších spojencov, aby sa pridávali k sankciám. Vo svete je aj viacero podivných režimov, ktoré k týmto sankciám pristupujú „iniciatívne“, dúfajúc v judášske groše od USA. Snaha administratívy D. Trumpa prekaziť sankciami už spomenutú výstavbu plynovodu Severný prúd 2 nadobudla hysterické črty. V tomto ťažení sa zneužíva aj osoba A. Navaľného, kampaň okolo ktorého pripomína slaboduchý hollywoodsky film o návrate nepodareného hrdinu, pričom ide aj o ďalší diel komédie s novičokom.

Najväčšiu silu RF vo svetovej politike tvorí jej vojenský potenciál, ktorého stavom a súvislosťami sa budeme tiež podrobnejšie zaoberať v nasledujúcej časti o medzinárodnej bezpečnosti za rok 2020. Poznamenáme len, že Rusko je jediný štát, ktorý je vojensky zhruba na rovnakej úrovni ako USA, čo Washington a jeho deep state veľmi irituje. Na úskočnosť vojensko-priemyslovo-finančného komplexu Spojených štátov poukazuje aj to, že vojenské výdavky Ruska sú asi desatinou výdavkov USA (čínske tvoria asi ich tretinu). Šírenie mýtu o ruských vojenských hrozbách má za cieľ vytvoriť atmosféru strachu, v ktorej sa budú môcť zvyšovať vojenské výdavky.

Vnútropoliticky bol rok 2020 na ruské pomery pomerne pokojný a neboli ani žiadne centrálne voľby. Na začiatku roka došlo k výmene premiéra, ktorým sa stal M. Mišustin. Na Západe pokračovalo nasadzovanie „psej hlavy“ V. Putinovi a šírenie nových nezmyslov o ňom. Nové útoky voči nemu prinieslo aj to, že podľa niektorých zdrojov zosilnil boj proti liberalizmu, ktorý však len pomaly a v malých „dávkach“ prináša výsledky.

Treba vidieť, že sociálno-ekonomická situácia obyvateľstva v Rusku je ťažká, ale nemožno ju posudzovať podľa kritérií USA alebo EÚ. Sankcie voči Moskve život obyvateľstva ďalej zhoršujú, ale vláda sa snaží reagovať na to posilňovaním domácej výroby v oblastiach, ktorých sa dotkli. Aj na RF ťažko dolieha koronakríza, ktorá prináša obyvateľstvu ďalšie ťažkosti. Rusko dosiahlo úspechy vo vývoji vakcíny proti korone, ale veľké západné farmaceutické firmy na Západe hľadajú cestu ako zabrániť jej dodávkam, pričom im pomáhajú aj mnohé politické sily.

S Ruskom vo svetovej politike sú spojené aj ďalšie procesy. Prvým je situácia v postsovietskom priestore, ktorý aj 30 rokov po rozpade ZSSR protirečivo pôsobí na štáty, ktoré pri tom vznikli. Okrem jednotlivých štátov špecificky pôsobia v tomto priestore aj regionálne celky. Ide o 3 pobaltské štáty – členov EÚ a NATO, 3 štáty východnej Európy, ktoré tvoria akýsi koridor (i oblasť geopolitického boja) medzi RF a EÚ (Bielorusko, Ukrajina a Moldavsko), 3 zakaukazské štáty a 5 stredoázijských štátov.

V postsovietskom priestore bola z hľadiska vzťahov s RF v roku 2020 naďalej najzložitejšia situácia s Ukrajinou. Nové komplikácie priniesla ďalšia vojna v dlhodobom napätí v Náhornom Karabachu. Rusko zohralo úlohu mediátora medzi Azerbajdžanom a Arménskom a rozmiestnilo tam mierové sily. Do konfliktu zasahovalo podporou Azerbajdžanu aj Turecko. Niektoré zdroje poukazujú aj na skrývaný záujem Veľkej Británie angažovať sa v tejto otázke.
 

Vzťahy RF s USA a ČĽR

V USA sa voči Rusku vytvoril takmer schizofrenický stav. Prezident USA v čase pandémie v roku 2020 často telefonicky hovoril s V. Putinom, ktorého si váži. Celkové vzťahy s USA sa však v Moskve hodnotia ako najhoršie od vzniku samostatnej RF. Rusko bolo obviňované nielen zo zasahovania do volieb v USA, ale aj z viacerých hakerských útokov. K napätiu vo vzťahoch viedlo aj vypovedanie viacerých zmlúv v oblasti odzbrojenia zo strany USA, snaha Washingtonu rozpútať nové kolo pretekov v zbrojení i niektoré diplomatické incidenty.

Putinova administratíva neočakáva výraznú zmenu vzťahov s USA ani po nástupe nového prezidenta. Niektoré názory v Rusku i v zahraničí dokonca vidia možnosť ich zhoršenia, najmä ak administratíva J. Bidena začne Moskvu kritizovať napr. za oblasť ľudských práv alebo postoj k Ukrajine.

Naopak rusko-čínske vzťahy prežívajú konjunktúru a považujú sa za najlepšie od vzniku RF. Zopakujeme, že nepriateľský postoj Západu, najmä USA k obom štátom ich objektívne vedie k tesnejšej spolupráci.

Prezidenti Číny a Ruska uskutočnili štyri telefonické rozhovory. Ich témami boli boj s pandémiou, medzinárodný poriadok, svet a jeho strategická stabilita. Dospelo sa pri tom k zhodným stanoviskám v otázkach bezpečnosti a rozvoja a rozšírení sfér spolupráce. Uskutočnilo sa plánované stretnutie predsedov vlád, na ktorom sa rokovalo o smeroch praktickej spolupráce a spoločného rozvoja v podmienkach pandémie i po nej. Podpísalo sa viacero strednodobých dohôd.
 

Pokračujúca iracionálna a zákerná rusofóbia

Na medzinárodnú pozíciu Ruska pôsobí aj rusofóbia. Systematicky sa začala šíriť v prvom desaťročí tohto storočia ako špecifická reakcia časti síl Západu na silnejúcu pozíciu RF vo svetovej politike a bezpečnosti pod vedením V. Putina a zosilnela po udalostiach na Ukrajine v roku 2014.

Okrem „prepierania“ témy v USA v roku 2020 bola rusofóbia najviac rozšírená na Ukrajine, kde nadobudla fanatický a extrémistický charakter. Nezaostávajú ani pobaltské štáty, ktorých správanie sa podobá na výčiny rozmaznaných detí, podnecovaných zlomyseľným starým otcom voči susedovi. No a Poliaci pri šírení rusofóbie tiež vyzerajú ako pubertiaci, ktorí sú nahnevaní, že sa im nedarí, robia okolo seba zlo a vyhrážajú sa. Túto družinu zloprajných skautov dopĺňa aj väčšina postsocialistických štátov, ktoré sú členmi NATO a EÚ. Výnimkou je momentálne azda len Maďarsko, ktoré sa chystá nakúpiť ruské vakcíny Sputnik V na očkovanie proti COVID-19.

Rusofóbia nie je len ideová či propagandistická záležitosť, ale vyúsťuje do reálnych politických aktivít. V roku 2019 vydala korporácia RAND publikáciu „Ruské rozpínanie: konkurencia z výhodného terénu“ (Extending Russia: Competing from Advantageous Ground) s vyše 350 stranami. Na obranu proti ruskému rozťahovaniu navrhovali USA pôsobiť v 6 smeroch: dodávky letálnych zbraní na Ukrajinu, podpora povstalcov v Sýrii, zmena režimu v Bielorusku, zvyšovanie napätia v Zakaukazsku, zníženie prítomnosti Ruska v Strednej Ázii a obmedzenie prítomnosti Ruska v Moldavsku. V roku 2020 sa všetko to aj realizovalo.
 

Protirečivá špecifická pozícia EÚ vo svetovej politike

EÚ je špecifický typ aktéra svetovej politiky – nie je štátom ani medzinárodnou organizáciou. Disponuje však atribútmi štátu – má parlament, stáleho predsedu Európskej rady (ktorý sa obrazne považuje za prezidenta EÚ), vládu (Európsku komisiu – ďalej len EK), v ktorej je aj vysoký predstaviteľ únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku, zodpovedajúci za uskutočňovanie Spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky (ďalej len SZBP) a Spoločnej bezpečnostnej a obrannej politiky. Samostatným orgánom pôsobiacim v medzinárodných vzťahoch je Európska služba pre vonkajšiu činnosť. Únia vydáva normy, ktoré majú silu zákona pre jej členov (sú nadradené zákonom členských štátov), má vlastnú menu a centrálnu banku a tak by sa dalo pokračovať. Môže teda pôsobiť ako štát, pričom disponuje veľkým aparátom. Veľkú kritiku EÚ v jej vnútri vyvoláva prílišná byrokracia tohto aparátu, ktorý je často odtrhnutý od reality.

Z hľadiska pôsobenia vo svetovej politike má EÚ dlhodobo dve slabé miesta. Prvým je jej ekonomický neoliberalizmus a druhým závislosť od USA.

Reliktom z čias studenej vojny je to, že sa často spomína jedným dychom s EÚ aj NATO, hoci sa odlišujú štatútom i cieľmi pôsobenia. Zopakujeme aj známu vec, že z 30 členských štátov NATO 9 nie je v EÚ a z 27 členských štátov EÚ je v NATO len 21. V oficiálnych vyjadreniach (ale aj propagande) sa za nepresnosť a už vôbec nie dezinformáciu nepovažuje. Situácia sa po zvolení J. Bidena nezlepší, lebo atlantisti v EÚ jasajú nad tým, že odišiel D. Trump, ktorý si dovolil pochybovať o pokračujúcom „historickom poslaní“ NATO.

Podráždenie USA i NATO vyvolávajú úvahy o vytváraní spoločnej európskej obrany. S nevôľou sa pozerajú najmä na Stálu štruktúrovanú spoluprácu známu pod skratkou PESCO (z anglického názvu The Permanent Structured Cooperation), ktorá funguje od roku 2018. Sú do nej zapojené všetky štáty EÚ okrem Dánska a Malty. Od novembra 2020 sa spolupracuje  na 47 projektoch v 7 oblastiach.

USA pri úpadku svojho vplyvu sú touto spoluprácou znepokojené, lebo sa boja, že ak by sa EÚ stala vojensky sebestačnou, povedie to k strate vplyvu nástroja Washingtonu – NATO – v Európe. V rámci PESCO Európska únia posilňuje obranný priemysel členských štátov, čo vyvoláva zas obavy zo zníženia príjmov za predaj vojenského tovaru USA do štátov EÚ. Washington silne lobuje v Európskom parlamente proti prehĺbeniu vojenskej spolupráce medzi členskými štátmi EÚ. V EÚ sa oficiálne dbá na to, aby sa PESCO prezentovalo ako posilnenie európskeho piliera NATO.

Ani v podmienkach viacerých útokov voči EÚ zo strany D. Trumpa, ktorý sa netajil záujmom o jej oslabenie, sa nepristúpilo k zníženie závislosti od USA. Washington má v EÚ však aj „trójske“ kone, ktoré rôzne komplikujú fungovanie EÚ. V posledných rokoch to je najmä Poľsko.

Nová EK začala pôsobiť 1. decembra 2019. V prvej správe o jej činnosti v septembri predsedníčka komisie U. von der Leyenová predstavila víziu toho, ako môže EÚ vyjsť z pandémie silnejšia. Za priority na nasledujúci rok označila zníženie emisií skleníkových plynov, zintenzívnenie boja proti rasizmu, nový prístup k migrácii a dosiahnutie toho, aby toto desaťročie bolo „digitálnym desaťročím“ Európy.

Hlavnou politickou udalosťou roku 2020 v EÚ bol brexit – vystúpenie Veľkej Británie z únie, čo je prvé vystúpenie od jej vzniku. Proces vystúpenia Londýna bol komplikovaný a došlo k nemu až po treťom presunutí termínu na 31. január 2020 (štyri a pol roka po uskutočnení referenda o vystúpení). Hrozba tzv. tvrdého brexitu – vystúpenia Veľkej Británie bez uzavretia dohody o ďalších vzťahoch s EÚ – bola zažehnaná po zložitých rokovaniach až 24. decembra 2020.

Aj v EÚ spôsobil komplikácie koronavírus, ktorý ju tiež zastihol nepripravenú. Prioritou pôsobenia EK v roku 2020 sa stal boj s koronavírusom. Už v marci bol vytvorený tím zodpovedný za boj proti koronavírusu a EK prijala dočasný rámec, ktorý umožnil členským štátom úplnú flexibilitu pravidiel štátnej pomoci počas pandémie. V apríli Rada EÚ prijala upravený rozpočet na rok 2020 a poskytla dodatočných 3,1 miliardy eur na riešenie krízovej situácie v pandémii. V máji sa predložil návrh veľkorysého Plánu obnovy pre Európu vo výške 750 miliárd EUR. V júli sa na stretnutí vedúcich predstaviteľov EÚ prijal balík opatrení na obnovu a rozpočet na roky 2021 – 2027. V októbri vedúci predstavitelia EÚ rokovali o posilnení spoločného úsilia v boji proti druhej vlne pandémie. V novembri sa začala budovať európska zdravotná únia, upevňovať rámec zdravotnej bezpečnosti EÚ a posilňovať kľúčové agentúry EÚ v oblasti pripravenosti a reakcie na krízy. Pozornosť sa venovala aj aktivitám pri vyvíjaní vakcíny proti koronavírusu.

Pandemická situácia v jednotlivých členských štátoch sa vyvíjala rozdielne a vo viacerých je druhá vlna spojená s veľkými ťažkosťami. Aj opatrenia v jednotlivých štátoch sú rozdielne, pričom niekde došlo aj k masovým protestom proti nim.
 

Vzťahy EÚ s ďalšími veľkými hráčmi svetovej politiky

Aj v prípade EÚ majú jej vzťahy s  ďalšími veľkými hráčmi svetovej politiky rozdielny charakter, pričom sú v nich aj prvky napätia. Pôsobenie EÚ navyše komplikuje to, že Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika má medzivládny charakter, a teda členské štáty na rozdiel od spoločných politík v hospodárskej oblasti nezverili Bruselu svoje kompetencie. Z toho dôvodu sú rozdiely v konaní Nemecka a Francúzska a ďalších členov v rámci EÚ ako samostatných štátov.

Napriek tomu, že USA sú spojencom EÚ, v ich vzťahoch pretrvávalo napätie. D. Trump vyčítal EÚ, že nespravodlivo ťaží z obchodných vzťahov s USA a robil z toho aj politické závery. EÚ (aj väčšina vedúcich predstaviteľov jej členských štátov) privítala zvolenie J. Bidena. Vysoký predstaviteľ EÚ pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku J. Borrell už 11. novembra vyhlásil v Európskom parlamente, že za vlády D. Trumpa sa vzťahy s USA skomplikovali a uviedol, že EÚ má niekoľko prioritných oblastí, v ktorých chce po nástupe nového prezidenta USA užšie spolupracovať. Pôjde najmä o posilňovanie úlohy globálnych organizácií (OSN, WTO), boj proti klimatickým zmenám, boj proti COVID-19, ochranu ľudských práv a pod. Doplníme, že na psí tridsiatok vyšiel slovinský premiér J. Janša, ktorý sa tesne po voľbách ponáhľal s gratuláciou D. Trumpovi k víťazstvu. Pred voľbami podporil D. Trumpa aj maďarský premiér V. Orbán.

Napriek „euroradosti“ z víťazstva J. Bidena realisti poukazujú na to, že situácia sa už nevráti do „predtrumpovských“ čias. Nová EK v prvom roku svojho pôsobenia však neprejavila snahu využiť nenáležité konanie D. Trumpa na posilnenie nezávislosti od USA. Rozvoj európskej integrácie má prispievať k zvyšovaniu sily EÚ a jej pôsobenia vo svetovej politike, čo nemôže byť podriadené záujmom USA. Čím neskôr sa začnú riešiť nerovnosti a rozdielne záujmy vo vzťahoch EÚ s USA, tým neskôr sa EÚ podarí pôsobiť bez kurately USA vo vytvárajúcej sa multipolarite moci vo svete realizovať svoje skutočné záujmy.

Dynamicky, ale pokojne sa rozvíjali vzťahy EÚ s ČĽR, ktoré v roku 2020 slávili 45. výročie nadviazania a v súčasnosti existuje už viac než 50 vzájomných dialógov a ďalšie spoločné projekty. Určité napätie vo vzťahoch EÚ k Číne už dlhodobo vyvoláva jej kritika vo viacerých oblastiach, ktoré však neprerástla do konfrontačného charakteru.  

ČĽR bola jediným veľkým aktérom svetovej politiky, s ktorým sa EÚ stretla na samite. V júni 2020 to bol 22. summit, ktorý mal podobu videokonferencie. V septembri sa prostredníctvom videokonferencie konalo ďalšie stretnutie vedúcich predstaviteľov EÚ a ČĽR, na ktorom sa posudzovali prebiehajúce rokovania o komplexnej dohode medzi Bruselom a Pekingom. Podľa údajov Eurostatu za prvých 9 mesiacov roku 2020 Čína predbehla USA a stala sa najväčším obchodným partnerom EÚ, čo sa zdôvodňovalo tým, že pandémia narušila obchod s USA, ale aktivity Číny ďalej narastali. Ako sme už uviedli, rok vo vzťahoch EÚ a ČLR zakončilo uzavretie obchodnej investičnej dohody. Niektoré kruhy v EÚ, najmä tie, ktoré majú blízko k USA, však upozorňujú, že zo strategického partnera sa stáva systémový rival. Znepokojuje ich aj narastanie vplyvu Číny v Afrike.

Najkomplikovanejšie boli vzťahy EÚ s RF, ktoré sú pod silným politickým a ekonomickým tlakom USA. V bezpečnostných otázkach sa k nemu pridáva aj NATO. Vzťahy EÚ a RF už dávnejšie stratili prirodzený charakter susediacich veľmocí a od roku 2014 sú naštrbené v dôsledku udalostí na Ukrajine. RF pritom nestojí len „proti“ EÚ, ale za jej chrbtom sa nachádzajú aj USA a NATO. EÚ uplatňuje voči Rusku prístup „selektívneho angažovania“. Ako zaujímavosť uvedieme, že reštriktívne opatrenia EÚ po doplnení v októbri 2020 zahŕňajú 177 osôb a 48 subjektov, ktorých konanie vraj narúša alebo ohrozuje územnú celistvosť, zvrchovanosť a nezávislosť Ukrajiny.

Škála obviňovaní Ruska zo strany EÚ je pestrá. V popredí sú okrem Ukrajiny aktivity ruských spravodajských služieb najmä vojenskej rozviedky GRU, čo viedlo k vypovedaniu ruských diplomatov z viacerých štátov, dezinformačné pôsobenie ruských médií a pod. Hovorí sa aj o tom, že RF vedie proti Západu hybridnú vojnu, pričom v Rusku tvrdia to isté o Západe.

Špecifickou témou sú dodávky plynu z Ruska, ktoré vraj zvyšujú závislosť EÚ. USA vyhlásili túto oblasť za bezpečnostný problém. Cieľom kritiky z Washingtonu je však predovšetkým získať pozície na úkor RF, ale dodávky spoza Atlantiku by boli drahšie i komplikovanejšie. Hlavným poľom boja v roku 2020 sa stala dostavba Severného prúdu 2, čomu sa USA zúfalo snažia zabrániť a prijali nové sankcie, ktoré sa však v Nemecku považujú za neadekvátne. Berlín trvá na tom, že projekt Severného prúdu je ekonomická záležitosť. V boji o Severný prúd 2 sa zneužíva aj problém tranzitu plynu cez Ukrajinu, na čom sa podieľajú aj Poľsko a pobaltské štáty. Ako sme uviedli, na útoky voči plynovodu sa využívajú rôzne spôsoby, ako je aféra s A. Navaľným.

K určitému geopolitickému súpereniu RF s EÚ (Západom) dochádza na Balkáne. Prejavilo sa to aj vo vyhláseniach v EÚ po voľbách, ktoré viedli k ukončeniu 30-ročnej deformovanej vlády socialistov v Čiernej Hore. Srbského prezidenta A. Vučića pri návšteve vo Washingtone nútil k nevýhodnej spolupráci D. Trump.

S RF má EÚ v súčasnosti oveľa menej vzťahov ako s USA a ČĽR. Posledný samit bol v roku 2014. Obaja aktéri vyjadrujú záujem na pokračovaní dialógu, ale v roku 2020 nedošlo k jeho zlepšeniu. Okrem neoficiálneho stretnutia V. Putina s U. von der Leyenovou pri pracovnej návšteve v Berlíne v januári na konferencii o Líbyi, sa neuskutočnilo žiadne stretnutie na najvyššej úrovni.

S jednotlivými členskými štátmi EÚ udržiava však RF rôzne bilaterálne vzťahy. Nemecká kancelárka A. Merkelová bola v januári 2020 na návšteve v Moskve a s V. Putinom viackrát hovorila aj telefonicky. S francúzskym prezidentom E. Macronom sa V. Putin stretol ešte v decembri 2019 na rokovaní Normandskej štvorky v Paríži.
 

Niečo aj o Slovensku – medzinárodná hanba „matovičovlády“ a vnútorné hrozby jej pokračovania

Slovensko je ďaleko od siločiar svetovej politiky, ale pokračovanie „matovičovlády“ hrozí, že sa stane exemplárnym príkladom zlyhania liberálnej demokracie, hoci je členom EÚ. Zatiaľ sa Bratislava nenachádza v popredí medzinárodnej mediálno-politickej pozornosti, ale úchylné posadnutie premiéra opakovaným plošným testovaním nekvalitnými a neúčinnými prostriedkami vyústilo do teroru voči obyvateľstvu, jeho zastrašovania, obmedzovania osobnej slobody, politického zneužívania mocenských zložiek atď., ktoré zaváňa aj prvkami fašizmu. Parlament sa premenil na zbor bezduchých koaličných hlasovacích figúrok, ktoré prijímajú nepremyslené zmeny ústavy, likvidujúce právny štát. Pre neschopnosť vlády fušerov pomáhať v kríze krachujú firmy a rýchlo sa zvyšuje počet chudobných.

Zakomplexovaný a psychický narušený premiér s prvkami zákernosti, zlomyseľnosti a ďalších deviácií vo svojej povahe je v oblasti zahraničnej politike dávno nevídaným diletantom, ktorý si však o sebe o to viac namýšľa. Pri medzinárodných kontaktoch spôsobil už niekoľko faux pas. Vo vládnej koalícii sa ho však boja a namiesto snahy zmeniť hulvátske pomery, sú ticho a držia dokopy ako banda zločincov, ktorým ide po krku spravodlivosť. Smutným i varovným príkladom, kam až môže dôjsť snaha udržať si post v „matovičovláde“, je vulgárne ponižovanie a obviňovanie podpredsedu vlády R. Sulíka, ktorý však napodiv prosí o pochopenie konania premiéra, lebo ten vraj pôsobí v nesmierne vypätej atmosfére. Pokračovanie vlády, plodiacej chaos, neurózy a stres, je v scestnom pohľade koalície to najlepšie, čo dnes môže pre Slovensko byť, aj keď pri tom neostane ani kameň na kameni.

Proamerickí ministri zahraničných vecí a obrany „matovičovlády“ vydávajú za veľký úspech prijatie bezpečnostnej stratégie a obrannej stratégie, ktoré nás pribíjajú do okov atlantizmu. Pri realistickej, objektívnej analýze procesov v roku 2020 i celého druhého desaťročia svetovej politiky a ekonomiky vidieť, že tento priestor sa rozkladá a jeho vplyv vo svete upadá. Mnoho hrozieb, ktoré popisujú stratégie, vychádzajú pre svet práve z tohto priestoru, obzvlášť v dôsledku pôsobenia USA a ich nástroja – NATO.

Za to, že naši predstavitelia ronia krokodílie slzy nad Bieloruskom, A. Navaľným a pod., nám možno v Bruseli a vo Washingtone dnes a zajtra aj zatlieskajú. Doma však vláda nevyberá prostriedky na elimináciu iných názorov a pod hrozbou použitia násilia v núdzovom stave, rozdeľuje spoločnosť a vyostruje v nej napätie. Príkladom zvrhlosti vyšinutého I. Matoviča je jeho výrok už z januára tohto roku, že jedna miliarda eur straty a 4 500 mŕtvych v súvislosti s pandémiou sú akceptovateľnejšie ako návrat vlády R. Fica alebo rozpad koalície. Treba iný príklad toho, kam až došlo barbarstvo, chrapúnstvo a pomätenosť človeka, ktorý stratil zmysel pre realitu a je opitý mocou? V zajatí svojich „mindrákov“ sa možno tajne túži zapojiť do pomyselnej súťaže o najväčšiu politickú hlúposť už ani nie roku, ale priam desaťročia, lebo to chápe ako svoju PR akciu.

Pitoresknú mozaiku zahraničnopolitického pôsobenia predsedu vlády najnovšie doplnilo jeho infantilné vystupovanie na návšteve Francúzska začiatkom februára, ktoré má šancu zaradiť sa do príručiek diplomatického protokolu ako odstrašujúci príklad. Možno sme útlocitní, ale každá akcia medzinárodného charakteru, ktorú podnikne toto čudácke indivíduum, hrozí veľkou hanbou. Ak sú v zahraničí stúpenci idey, že každý národ má takú vládu, akú si zaslúži, „matovičovláda“ hrozí uvrhnúť imidž Slovenska do 19. storočia kdesi v Afrike alebo Ázii.
 

Záverom

Rok 2020 teda ničím nepotešil a priniesol mnoho ťažkostí. Ani pri riešení jedného z dlhodobých problémov, ktoré sužujú svet v posledných rokoch, sa nepodarilo postúpiť vpred. Okrem koronakrízy, ktorej druhá vlna na jeseň zasiahla mnohé štáty, prispievalo k zvýšeniu napätia vo svete pôsobenie USA najmä v dôsledku trumpizmu. Konanie D. Trumpa a jeho stúpencov po prehre vo voľbách viedlo k ďalšiemu úpadku imidžu USA. Otáznym je, do akej miery sa podarí novému prezidentovi zjednotiť polarizovanú spoločnosť. Predstavy o vodcovstve Washingtonu vo svete v treťom desaťročí 21. storočia sa napriek masívnej a sofistikovanej mediálno-politickej podpore stretávajú s čoraz menším záujmom.

Len pomaly postúpilo vpred vytváranie multipolarity moci vo svete. Relatívne najstabilnejšie bolo pôsobenie ČĽR, voči ktorej stále existujú rôzne výhrady zo strany Západu, najmä USA, ktoré nadobudli nepriateľský charakter. Čína odmieta obvinenia zo snahy získať hegemónne postavenie vo svete. Pokračovali aj nepriateľské aktivity Západu voči RF. V tejto situácii dochádza k zbližovaniu stanovísk ČĽR a RF o situácii vo svete a zvyšuje sa aj koordinácia ich zahraničných politík.

EÚ pokračovala v nevýraznom pôsobení vo svetovej politike a napriek napätiu vo vzťahoch s USA podporovala mnohé ich aktivity, najmä voči RF. Nepridala sa však k trumpovským útokom voči Číne. Nová EK nedokázala zvýšiť využitie potenciálu únie na posilnenie jej samostatného pôsobenia vo svetovej politike.

Na pozadí chaosu vo svete rástli aj problémy na Slovensku. Ide o dôsledok pôsobenia „matovičovlády“, ktorá nezvláda riešenie problémov koronakrízy. V záujme zakrytia svojej neschopnosti a udržania sa pri moci za každú cenu uskutočňuje neefektívne kroky v každej oblasti svojho pôsobenia. Pokračovanie tejto vlády hrozí nielen vytváraním zlého obrazu Slovenska, ale aj ďalším úpadkom celého štátu.

Autor prednáša medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite v Bratislave

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama