Ivan Laluha – jeden z generácie 1968 (1)

Uverejňujeme štúdiu Vlasty Jaksicsovej,
ktorá vyšla v publikácii Slavomír Michálek a kol.:
Obraz a odraz osobnosti modernej doby.

Ivan Laluha – jeden z generácie 1968 [1]
 

„Zatiaľ čo kolektívna pamäť trvá a vyjavuje sa v určitej skupine ľudí, sú to jednotlivci ako jej členovia, čo sa rozpamätávajú.“
Maurice Halbwachs, 1992

Pri historickej reflexii a mapovaní dobového fenoménu „precitnutia“ či znovuzrodenia českej a slovenskej občianskej spoločnosti v 60. rokoch minulého storočia sa neraz odkazuje aj na istý generačný vklad či stopu. Tento postreh nie je marginálny ani zanedbateľný. Lebo dvom povojnovým desaťročiam – pre niektorých (tých skôr narodených) to bol „čas Herodes“[2], pre iných (väčšinou ich deti) naopak „šťastný vek“[3], keď sa utópia stala skutočnosťou, – vtlačila svoju tvár generácia narodená okolo roku 1930. Práve ona v pamätných 60. rokoch minulého storočia v čase dospelosti prežila svoju „hniezdnu chvíľu“, imaginatívny čas, ktorý bol pre ňu neopakovateľný, generačne neprenosný a ktorý ju slovami nášho hlavného protagonistu poznačil doslova „na večné časy“.[4]

„Vnímal som to možno trochu idealisticky, že práve teraz prišla tá pravá chvíľa, zdôvodniť si, prečo som do strany vstúpil a napraviť to, za čo nesiem ako komunista spoluzodpovednosť. Išlo o etickú záležitosť, myslel som to úprimne, aj keď to dopadlo nielen v mojom prípade celkom inak.“[5]

Zovšeobecnenia a paušalizácie, ako vieme, sú neraz ošemetné, navyše každý životný príbeh je jedinečný, no pri skúmaní osudov mnohých osobností tohto obdobia si nemožno nevšimnúť spoločne zdieľaný pocit. Bytostné presvedčenie o zmysluplnosti svojej občianskej angažovanosti v prospech hnutia, ktorému sa v mladosti upísali a ktoré sa v reálnej politike povojnového stalinizmu na ich prekvapenie a následné zdesenie zmenilo na nezvládnuteľné monštrum. Preto, možno aj z pocitu istej spoluviny mu v priaznivých rokoch politického „odmäku“ dávali ešte jednu šancu na prežitie, no so zásadnou podmienkou demokratickej transformácie a dištancom od morbídneho dedičstva stalinistickej minulosti strany. O tom, že je to možné, chceli presvedčiť nielen sami seba, ale i celú spoločnosť. A hoci iba na krátky čas sa im to aj naozaj podarilo. Či bol komunistický režim u nás vôbec reformovateľný si Ivan Laluha, hlavná postava tejto eseje, myslí, že áno aj nie... „Ak by sa pre reformy rozhodla suverénna krajina, ktorá si sama môže určovať chod svojho vývoja (napríklad Čína) a nemusí žiť trvale v predklone (ako bol príklad Československa), tak asi áno. My sme však v tom čase boli ponechaní sami na seba, Západ nemal záujem výraznejšie sa angažovať v náš prospech, takže sme ostávali v obkolesení svätej aliancie dogmatikov a po moci bažiacich maršalov...“[6] V tejto súvislosti ma napadá jeden zaujímavý postreh z pera historika Liptáka. Zo všetkých veľkých a zásadných spoločenských hnutí v 20. storočí bol rok 1968 podľa neho najautentickejším, česko-slovensky najoriginálnejším v tom zmysle slova, že sa vymykal z tradičnej schémy našej modernej histórie, keď Slováci a Česi ako malé národy vždy využili medzinárodné tektonické zlomy aj v svoj vlastný prospech. Možno aj preto to v tomto prípade skončilo tak, ako to skončilo.

Jedným zo spomínanej generácie je aj Ivan Laluha, všestranná osobnosť slovenského politického, spoločenského i akademického prostredia, ktorého meno (azda sa na mňa Ivan nenahnevá) si širšia kultúrne verejnosť spája vari skôr s jeho slávnym starším bratom Milanom Laluhom[7]. Výtvarníkom, ktorý už len svojím originálnym patriarchálnym a tak trochu starosvetským zjavom bol niekoľko desaťročí neprehliadnuteľnou postavou slovenského umeleckého života. Profesionálne celkom inou cestou života sa vydal jeho mladší brat Ivan[8] – historik, politológ, sociológ, pedagóg, autor početných publikácií z oblasti sociálneho rozvoja a kvality života, praktický politik i neúnavný iniciátor projektov venovaných odkazu Alexandra Dubčeka, ktorého bol dôverným spoločníkom v časoch disentu, a v súčasnosti je azda jedným z posledných žijúcich pamätníkov generácie „dubčekovcov“, „šesťdesiatosmičkárov“ či „obrodárov“, teda obrodných socialistov. 
 

Rodinné korene
 

Pri mapovaní rodinného zázemia a životnej filozofie nášho protagonistu, ktorú môžeme zhrnúť do vety: žiť trvalo v súlade so svojím svedomím, čo v praktickom živote politika Laluhu znamenalo celoživotné úsilie o demokraciu, sociálnu spravodlivosť a slušnosť vo verejnom živote, treba vopred zavrhnúť nijako neodôvodnené presvedčenie, že politická angažovanosť komunistického intelektuála nevyhnutne súvisí s proletárskou krvou kolujúcou v jeho žilách. Aj keď tá povestná „mináčovská“ plebejskosť je súčasťou genofondu takmer v každej slovenskej rodine, k čomu sa priznáva aj Ivan Laluha, predsa len on už vyrastal v klasickej stredostavovskej rodine – otec štátny zamestnanec, matka učiteľka – kde sa veľa čítalo, sociálne a národne cítilo a slušne podľa meštianskych pravidiel aj správalo. Bonusom pri výchove bolo aj tolerantné náboženské presvedčenie rodičov – otec, praktikujúci katolík, matka evanjelička – čo v slovenských rodinách zohrávalo vždy dôležitú úlohu.

„Nemali sme nikdy vlastný dom ani nijaké iné materiálne statky, ale neboli sme ani chudobní. Jednoducho príslušníci klasickej strednej vrstvy, ktorá vždy dbala na vzdelanie svojich potomkov. Veľa sa u nás čítalo – Dobšinského rozprávky a povesti, slovenská i svetová klasika a čo bolo na vtedajšie pomery výnimočné, ba priam moderné, rodičia nám deťom poskytovali veľa slobody a demokracie, žiadne násilné usmerňovanie na nás nevyvíjali. Napríklad, keď si brat vybral neistú dráhu umelca, vyslovili síce svoje obavy, ale neodrádzali ho, naopak podporili ho, ak bolo treba, spolu so starými rodičmi a tetou.“[9]

Na otca si Ivan Laluha spomína takto: „Otec ako odchovanec starej školy či starých dobrých mravov nikdy nerobil nadprácu ani nepolitikárčil. Áno, ako četník či žandár bol lojálny k štátu a plnil úlohy, ktoré mu štát zveril. No ak bolo treba, tak sa postavil aj proti režimu toho štátu, v ktorého službách bol. Nie pre osobný, ale podľa jeho hlbokého presvedčenia pre všeobecný, celospoločenský prospech. Tento postoj ho tak celkom logicky priviedol aj do radov povstalcov. Do roku 1948 nebol organizovaný v žiadnej politickej strane. Svoju profesiu ochrancu práva a poriadku vykonával ako sprostredkovateľ dvoch sporných strán, ktoré sa pre poriadok musia nejako dohodnúť. Vnímal som ho ako ústretového, dnes by sme povedali konsenzuálneho človeka. A to som si na ňom najviac vážil, a verím, že aj osvojil. Nejde o nijaké sofistikované životné stratégie, ale o jednoduchú zásadu – ak to nie je celkom proti pravidlám ľudskosti, slušnosti a humanity, je možné sa dohodnúť – aj s nepriateľom. A táto, po otcovi zdedená celoživotná zásada, ma pravdepodobne priviedla aj k Dubčekovi.“[10]

Život manželského páru – četníka a učiteľky – bol v tých časoch kočovný, no mladým Laluhovcom to zrejme nevadilo. Roku 1928 Ivanovho otca preložili do Tekovských Šarlúh (dnes Lužany), maďarsko-slovenskej obce na juhu Slovenska pri Želiezovciach v okrese Levice, kde neskôr dostala učiteľské miesto v zmiešanej slovensko-maďarskej škole aj matka. V Tekovských Šarluhách žili vari najdlhšie, až do roku 1938. Tým, že otec bol stále mimo domu v službe, väčšinu času v detstve prežil Ivan s matkou. Samozrejme, že fungovanie rodiny, kde obaja rodičia boli zamestnaní a bez vtedy bežnej „slúžky“ v domácnosti, bolo náročné najmä pre ženu. Keď sa im narodil druhý syn Ivan, matka, aby zvládla učiteľstvo a starosť o malé dieťa, prijala ponuku starých rodičov z jej strany, že zoberú staršieho, vtedy len ročného Milana, „do opatery“. Boli už dôchodcovia a z Banskej Bystrice sa odsťahovali do dedinky Dolná Mičiná, kde ich nevydatá druhá dcéra učila na miestnej škole. Táto rozprávkovo malebná obec medzi Banskou Bystricou a Zvolenom, ležiaca paralelne popri železničnej trati „za kopcami“ smerom na Podpoľanie, bola podľa Ivana zvláštny, akoby „zaspaný“ kraj bez príkrych kontrastov.

 „Tá dedinka, to bol malý raj a Milanovo zázemie. Tam chodil aj do ľudovej školy, tu vyrastal, to bol jeho skutočný domov. Milan bol do Mičinej zaľúbený, do jej neokázalej, v tom čase tichej, harmonickej krásy. Keď prišlo prvé auto na Mičinú, to bola senzácia, najmä pre školské deti. Teta, miestna pani učiteľka si zavolala taxikára z Bystrice a my sme sa v ňom hrdo ako prví odviezli. Aj vôbec prvé rádio v dedine, ešte na baterky, keďže tu nebola elektrina, mala moja teta a výsadu počúvať ho mali len tí, čo sa dobre učili. ... Janko Alexy má taký pekný súbor krátkych próz s názvom Na voľnej voľuške a ja som Milanovi vždy hovoril: ‚Milan, ty si na mičinskej voľuške, máš tu kráľovstvo slobody, demokracie bez civilizačného anarchizmu, iba ak detského.‘ Inak v Mičinej som aj ja trávil každé letné prázdniny. Pamätám sa, že ešte ako predškolské deti sme dostali detské pamätníčky. Milan si do svojho kreslil vodovými farbičkami zvieratká, čo dospelí veľmi obdivovali a ja som si z obrázkových časopisov zasa vystrihoval obrázky. Zvlášť ma priťahovali cudzie, exoticky znejúce krajiny, napríklad v novinách (ako učiteľkin syn som už vedel čo to preslabikovať) sa vtedy veľa písalo o Habeši (dnes Etiópia), kde bola práve vojna. Dobiedzal som na dospelých otázkami, aká je to krajina, prečo sú Habešania čierni, prečo je tam vojna.“[11]

Mičiná sa teda pre oboch súrodencov stala akýmsi druhým domovom. Sem sa rodina načas uchýlila, keď ju roku 1938 miestni horthyovskí vlastenci vyhnali z Tekovských Šarlúh, ktoré po Viedenskej arbitráži pripadli Maďarsku, tu zastihlo dvanásťročného gymnazistu Ivana aj povstanie, hoci v tom čase sa už rodina usadila vo Zvolene vzhľadom na otcove aktivity v prípravách povstania. V jednom z našich rozhovorov si Ivan Laluha na tie časy takto zaspomínal:

„Mičiná, napriek tomu, že bola priam v centre povstania a blízko Bystrice, bola relatívne pokojným miestom, kde sa dalo tieto časy prežiť. Iste aj preto, lebo ležala bokom od hlavného komunikačného ťahu. Dokonca aj vyšší dôstojníci a neskorší generáli z Bystrice, napr. Nosko alebo Ferienčík, tu a v okolí u miestnych gazdov, ktorých synovia u nich slúžili, ‚odkladali‘ svoje manželky s rodinami. Okrem starého otca nikto z rodiny, my deti už vôbec nie, nevedel v tých dňoch o otcovi, ktorý bojoval v povstaní so svojou žandárskou jednotkou, takmer nič, iba že žije. ... Po potlačení povstania cez Mičinú utekali desiatky ba stovky mužov na Staré hory, do Španej doliny, ktorú vtedy volali partizánska republika, a mnohí miestni prišli o všetko svoje šatstvo, lebo každý z utečencov sa chcel obliecť do civilu...“[12]

A v Mičinej počas jedných prázdnin už ako vysokoškolák sa vlastne prvýkrát stretol aj s menom Alexandra Dubčeka. „Keď som v roku 1953 trávil na Mičinej opäť prázdniny, miestni chlapci mi hovorili, že sem chodí hrávať futbal nejaký vysoký stranícky funkcionár z Bystrice, ktorý je veľmi sympatický a celkom iný ako všetci vtedajší funkcionári, taký normálny, obyčajný človek.“[13]
 

Od Foglara k Trati mládeže
 

Koniec vojny zastihol Ivana na prahu puberty, ako sa hovorí v „zelených rokoch...“ Dlhé „vojnové prázdniny“ gymnazistu spôsobené udalosťami na konci vojny bolo treba dobehnúť za dva mesiace. Život po oslobodení však ponúkal mladým chlapcom mnoho dobrodružstiev, ktoré bolo hodno prežiť a vyskúšať na vlastnej koži. Ako už bolo spomenuté, na rozdiel od brata nevynikal umeleckými sklonmi, skôr sa prejavoval v kolektívnych aktivitách – vtedy obľúbených čitateľských kluboch pre mestskú mládež – Foglarových Rýchlych šípoch, v Sokole, no a po víťaznom februári v  zväze mládeže. Jednoducho tu realizoval svoju nahromadenú mladícku energiu a cítil sa vo svojej koži. V tomto čase sa tiež priatelil s chlapcami spod Zvolenského hradu, čo bola chudobná štvrť mesta a Ivanovi rovesníci žili život, aký on, chlapec z dobrej rodiny, dovtedy nepoznal. Aj to bola skúsenosť dospievania a možno aj zárodok niečoho, o čo sa celý svoj dospelý život usiloval.

„Po vojne budovateľský duch čohosi nového, lepšieho – vtedy sme mysleli, že vari i spravodlivejšieho – visel vo vzduchu a my sme ten vzduch dýchali... Áno, boli sme neuveriteľne mladí, nepopísaný list, nezaťažení minulosťou a ‚hriechmi‘ dospelých a chceli sme žiť inak, čo sú vlastnosti každej nastupujúcej generácie. Veď ako básnik povedal, ‚mladosť, poézia, revolúcia – jedno sú‘. To, že nás režim zneužil, je už iná vec... ja som to tak vtedy nevnímal, ani som nemohol, na mnohé veci musíš najskôr dorásť, a to nás ešte len čakalo. No v tom čase som bol presvedčený, tak ako mnoho iných mojich rovesníkov, že veci sa majú tak, ako sa javia.“[14]

Patril k povojnovej generácii mladých, ktorá takpovediac vyrastala na balíčkoch UNRRY a na duchovnej potrave dobrodružných rodokapsov. Lacné zošitové vydania s pôsobivými obálkami odvážnych mladých mužov z neznámych prérií podporovali pubertálnu fantáziu a hoci to vyznieva paradoxne, táto „literatúra“ ich v podstate naučila čítať i klasickú svetovú a slovenskú literatúru. Duchovnú potravu im dopĺňala fyzická aktivita v už spomínaných Foglarových šípoch.

„Náš klub nazvaný Alvarézova skupina mal svoju kroniku a dokonca aj heslo: Alvarézi vpred, mladým patrí svet!. No a museli sme si prejsť aj bobríkom odvahy, mlčania i hladu, čo znamenalo v noci na cintoríne prevziať odkaz, celý deň neprehovoriť alebo nejesť. Najviac sme si však užívali pobyty v prírode pod stanom s gitarou pri táboráku. ... Sokolom prešiel azda každý z mojej generácie, no po štyridsiatom ôsmom roku mu odzvonilo. Na posledný Všesokolský slet v Prahe v lete roku 1948 asi nikto, kto sa ho zúčastnil, nezabudne. Na slávnostnej tribúne stál síce už nový predseda komunistickej vlády Gottwald, ale my sme prevolávali na slávu prezidentovi Benešovi a mnohí pritom na moje počudovanie aj plakali.“[15]

Vo februári 1948 však odzvonilo aj krátkej povojnovej ľudovej demokracii vlády Národného frontu. Veľkou politikou tých čias však žili skôr rodičia, ich deti celkom prepadli kolektívnemu nadšeniu mládežníckych brigád. Povojnovým fenoménom bola Trať mládeže a celonárodné nadšenie propagandisticky podporované budovateľskou agitkou – „Vyhrňme si rukávy...“, ktorú pohotovo zrýmoval veľký český básnik František Halas, – do omrzenia vysielal rozhlas i filmové žurnály. „Liezla nám poriadne na nervy, a preto po ‚vyhrňme si rukávy‘ sme recesisticky dodávali, ‚lehneme si do trávy‘.“ [16] Bez lacného spomienkového optimizmu si Ivan na svoje brigádnické obdobie nostalgicky zaspomínal:

„Medzi Hronskou Dúbravou a Banskou Štiavnicou sme budovali novú železničnú trať, ktorá mala nahradiť starú „dýchavičnú“ „štiavnickú Anču“, čo nás veľmi motivovalo. Tu som strávil dve nezabudnuteľné letá v štyridsiatom ôsmom i deviatom. Nezabudnuteľné preto, lebo sme aj veľa športovali, večer boli táboráky s kultúrnym programom, jednoducho to, čo nás mladých bavilo. Neskôr som bol aj na Priehrade mládeže pri Púchove, kde sme zasa kvôli vodnej nádrži robili prekládku železnice. ... S lopatou, čakanom a fúrikmi sme prevážali zeminu, ktorú sme museli najprv vykopať a potom pripraviť podložie na preloženie trate. Určite sa nedodržiavali dnešné normy ochrany a kvality práce, ale doteraz to stojí.“[17]

Februárový a pofebruárový politický vývin vnímal maturant a agilný zväzák Ivan mladícky jednoznačne a bezproblémovo, azda aj v duchu Hviezdoslavových mobilizujúcich slov: „Ó, mládež drž sa ideálu, lebo ak stratíš výšiny, upadneš v nížiny, a nájdeš v nich iba kameň.“

„Viac sa hovorilo o politike, aj doma, čo dovtedy u nás nebolo zvykom. Už to nebolo iba o dodržiavaní zákona... politika sa vkrádala oknami i dverami... zmena vlastníckych vzťahov sa našej rodiny nedotkla, lebo sme nič nemali a dobové patetické výzvy o budovaní novej, spravodlivejšej spoločnosti ma našli vcelku pripraveného, veril som tomu, preto celkom logicky som sa ešte ako študent pred maturitou stal kandidátom – ‚čakateľom‘ na vstup do strany. V rámci vtedajšieho ošiaľu záväzkového hnutia som si dokonca dal záväzok, že na počesť zjazdu československej mládeže zmaturujem s vyznamenaním. ... Keď miestny rozhlas zverejnil môj záväzok, čo vtedy bolo zvykom, chlapi v krčme sa otcovi smiali, čo mi doma vytkol, ale záväzok som splnil.“[18]

(POKRAČOVANIE)