Reklama
Reklama

Iveta Rušinová: Sto rokov Krompašskej vzbury

Ladislav Novomeský: Desať rokov krompašského krviprelievania
Počet zobrazení: 1610

Krompašská vzbura... je zrejmé, že väčšine z dnešnej mladej generácie to nič nehovorí. Práve preto si ju treba pripomínať: dňa 21. februára 2021 uplynulo od tejto tragickej udalosti sto rokov. V Krompachoch si ju pripomenuli v pondelok 22. februára 2021. Vzhľadom na pandemickú situáciu sa pietneho aktu zúčastnili len predstavitelia mesta, ktorí položili vence a zapálili sviečky na hroboch padlých. Prinášame slová Ing. Ivety Rušinovej, primátorky mesta Krompachy, uverejnené v mesačníku Krompašský spravodajca, odtiaľ sú aj fotografie.

krompachy2.jpg


„Chlieb náš každodenný daj nám dnes...“


IVETA RUŠINOVÁ
 

Niektoré mestá a dediny majú podivuhodné osudy. Dostávajú sa do dejín i do povedomia generácií nielen ako prosté geografické pomenovania určitej historickej udalosti, ale stanú sa priamo symbolom určitej epochy, alebo počinu niektorej spoločenskej skupiny. Krompachy sa stali symbolom ťažkého postavenia robotníkov, neľútostného drancovania a odbúravania priemyslu v medzivojnovom období na Slovensku.

Mesto za svoj obrovský skok vo vývoji v druhej polovici 19. storočia vďačilo predovšetkým tomu, že sa tu postavil moderný železiarenský závod, ktorý spôsobil nielen prílev kapitálu, ale aj značného počtu robotníkov, technikov a inteligencie. Zlom vo vývoji mesta spôsobili nepriaznivé ekonomické podmienky spôsobené svetovou hospodárskou krízou, ktoré významne ovplyvnili postavenie Krompašskej železiarne. Vlna nespokojnosti so životnými podmienkami sa prehnala Amerikou a celou  Európou. Robotníci na celom svete prejavovali svoju nespokojnosť prostredníctvom štrajkov a demonštrácií. Dôkazom toho bolo aj povstanie Krompašských robotníkov, ktoré vyvrcholilo otvorenou vzburou dňa 21. februára 1921.

Vzbura ľudí v Krompachoch bola spôsobená hladom, nedostatkom peňazí a nespokojnosťou robotníkov s podmienkami, v akých žili ich rodiny a v akých podmienkach pracovali. Výnimočnosťou Krompašskej vzbury bolo, že nespokojnosť ako prvé prejavili ženy. Ženy boli iniciátorkami protestného zhromaždenia a k ním sa pridali muži, aby ich ochránili pred puškami žandárov. Jediným ich cieľom bolo dosiahnuť, aby sa prídely potravín pre ich rodiny neznižovali, aby zabezpečili obživu pre ťažko pracujúcich mužov a hladné deti.

Mama, otec, chlieb náš každodenný dajte nám dnes“... denne sa ozývalo v chudobných príbytkoch. A niekto rozhodol o tom, že tento chlieb matkám nedá. Čo mali vtedy ženy robiť? Zamyslime sa, čo by sme robili my? Tak isto by sme kričali a bojovali o chlieb ako krompašské ženy v chladné pondelkové ráno vo februári v roku 1921.

Odkaz Krompašskej vzbury nech sa stane mementom pre každého človeka, pre každú spoločnosť. Ľudia nedokážu žiť a vychovávať svoje deti o hlade a v neľudských podmienkach. Zodpovedný a milujúci rodič nemôže pozerať na hladujúce dieťa. Každý zodpovedný človek je schopný tej najvyššej obety a postaví sa aj proti prevahe a proti zbraniam, len aby pre svoje deti, pre svoju rodinu zabezpečil chlieb a obživu.

krompachy1.jpg

Preto je povinnosťou každej vlády, každej spoločnosti zabezpečiť životné podmienky pre svojich občanov v každom kúte republiky tak, aby nedochádzalo k násilnostiam, aby každý človek mal rovnaké právo na dôstojný život, či už je to malé bezbranné dieťa alebo starý človek, ktorý potrebuje dôstojne prežiť svoju jeseň života. Toto je výzva a posolstvo ľudí, ktorí pred 100. rokmi povstali a otvorene vyjadrili svoju nespokojnosť so životom a životnými podmienkami aj za cenu straty slobody, za cenu straty ľudských životov.

Hlad je zlým radcom a toto musíme mať na zreteli v každej dobe, v každý čas.

Zachovajme si spomienku na padlých hrdinov, ale aj na obyčajné – neobyčajné ženy a pričiňme sa všetci o to, aby sa takéto tragické udalosti, aké sa udiali v Krompachoch pred 100. rokmi už nikdy a nikde nezopakovali.


Desať rokov krompašského krviprelievania
 

LADISLAV NOVOMESKÝ


Pri desiatom výročí Krompašskej vzbury napísal Ladislav Novomeský v DAV-e stať o pomeroch v novej republike v rokoch 1920 – 1921. Jej podstatnú časť tvorí návrat k tragickým udalostiam v Krompachoch. Citovanú pasáž uverejňujeme podľa znenia publikácie Ladislav Novomeský: Znejúce ozveny, Výber z politických statí a článkov 1924 – 1932, Nakladateľstvo Epocha, Bratislava 1969, 374 strán.


21. II. 1921 V STARÝCH
SPOMIENKACH

Ako v starej, dávno neupratovanej truhle medzi najdrahšími pamiatkami, tak sa prehrabáva vo svojich spomienkach starý robotník Š. D., účastník krvavých zrážok, ktorý bol sám ranený a odležal si krompašskú tragédiu niekoľkomesačnou chorobou.

„Ako to bolo? Nuž takto: vtedy sme pracovali v železiarňach a dostávali prídel potravín i múky, a to týždenne vo fabrickom konzume. Dve kilá múky týždenne. Zrazu kde nič tu nič, že sa bude dávať menej múky. To bolo v pondelok: žena šla do konzumu a povedali jej i ostatným, že sa bude dávať iba kilo a 85 deka múčnych potravín, a z toho 25 deka kukuričnej krupice a toľko kukuričnej múky. Ja som tam nebol, len žena vravela: ,Zostali sme stáť pred konzumom, a keď už nás tu bolo veľa žien, zvolili sme si deputáciu a tá išla k riaditeľovi fabriky Králikovi.‘ Ten vraj za to nemôže a že ľud sa nemá búriť. Slovo dalo slovo, ženy vyšli a jedna z nich mala povedať ženám vonku čakajúcim, ktorých tu už bol pekný počet, čo a ako vybavili u riaditeľa.

Ale nehovorila.

Išla okolo patrola, vedená novým strážmajstrom Kroupom. Azda náhodou, azda na zavolanie. Strážmajster chytil ženu, ktorá chcela hovoriť k zhromaždeným, za ruku a že je zatknutá. Vtom som ta prišiel i ja s mnohými inými kamarátmi. A ostatní četníci do žien, aby sa rozišli. Nuž veru, vtedy sa na slovo nerozchádzalo. Nastal krik a hluk, a ,čo vy takto na nás‘ a tak. A mladý Hainiš – nemal vtedy ani 20 rokov – hneď ku Kroupovi: ,A nemyslite si, pán četník, že to bude takto…‘ – Snáď to nepovedal tak ako ja tu teraz, ale Kroupa na to: „Raz dva a střílejte!“

Četníci boli prekvapení, stáli a dívali sa chvíľu na seba. V druhej chvíli už prásk-prásk… To Kroupa strelil do tej trmy-vrmy z revolvera. Prvý padol Hainiš.

Nastal hrozný zmätok. Utekali sme, ako sme len mohli a kam sme mohli. Ale vtom už za nami prásk-prásk…

Krv sa mi valila do hlavy, keď vedľa mňa utekajúci Gotek sa zvalil. Nemal som strach o seba, len strašný hnev! A tak asi i tí druhí. Zostali stáť. Utekal som do fabriky a len som zazrel ako bijú Kroupu. Vo fabrike nevedeli nič a boli veľmi pobúrení, keď som im tak sem-tam dačo povedal.
 

FABRIKA SA VALÍ DO ULÍC

„Ktosi bežal do strojovne a za chvíľu zahučali sirény na poplach. Všetko tiahlo von. Stretli sme kamarátov, ako niesli do nemocnice mŕtveho Hainiša a Goteka. Stretli sme ich práve pod oknami kancelárie. V okne stál vrchný inžinier Podhradský a smial sa. To všetkých rozčúlilo. Videli sme mŕtvych, počuli sme stonanie odnášaných ranených, cítili sme zápach krvi a nevedeli sme, čo máme robiť. Vtom sa pozrieme do okien, kde stoji Podhradský a smeje sa. Skočíme dnuka do kancelárie, mnohí azda všetci. Stojí tam riaditeľ Králik. Neviem, čo mu kto povedal. Kričali sme naň všetci. A on: že nič, to že Podhradský. Kto? Pod-hrad-ský? Inžinier? Vrchný inžinier. [Ani neviem ako, o chvíľu s krvácajúcou hlavou utekal von na dvor, kde ho vonku čakajúci robotníci dobili. Videl som mŕtvolu Podhradského. Ležal na zemi a hlavu mal celú dokrvavenú, i ruku zmodrané i napuchnuté.

Tie jeho ruky boli práve také ako ruky mnohých z nás, a i moje za vojny, keď nás Podhradský pre hocičo udával vojenskému veliteľovi, ktorý nás na slovo Podhradského dával vyťahovať na stĺp, alebo nás nechával uväzovať. I my sme mali vtedy ruky modré a nabehnuté.“]
 

PO INŽINIEROVI – SLÚŽNY

Môj starý rozprávač by vedel rozprávať o rukách po vojenskom „uväzovaní.“ Bola to asi jeho najstrašnejšia spomienka na ktorýkoľvek z telesných trestov. Ale potom predsa sa dal vyrušiť a pokračoval.:

„Dajaký deň pred pondelkom dal zavrieť, ani už neviem prečo, slúžny Lukács asi 30 robotníkov z fabriky. A tento slúžny Lukács pribehol teraz sem medzi najrozzúrenejší zástup. Prišiel chrániť Podhradského.

Netrvalo dlho a tam neďaleko krvácajúceho tela Podhradského ležal ubitý slúžny Lukács.

Oni mali dvoch mŕtvych. My šesť. Lebo štyria okrem Hainiša a Goteka zomreli v nemocnici.“
 

EPILÓG A PROLÓG

Starý robotník Š. D., svedok a účastník krompašskej tragédie, nemal viac čo povedať.

Hodiny prinášali obrovské rozčúlenie a pobúrenie v okolí. Začal sa štrajk. Vláda sa pripravovala na najťažšie situácie. Všetka pozornosť bola upätá na Krompachy.

Na pohrebe prvých dvoch obetí zúčastnilo sa dvanásťtisíc robotníkov. Na druhom pohrebe deväťtisíc. S bojovou majestátnosťou sa skláňali zástavy nad hradbami mŕtvych. Prišli i dvaja sociálnodemokratickí poslanci: Tadlánek a Zverec, ktorých robotníci poslali domov. Nemali čo hľadať pri hroboch najdrahších tí, ktorých režim tie mesta na krompašskom cintoríne pripravil.

Druhý pohreb sa ešte nekonal, keď všetka žurnalistika uzavrela svoj interes o Krompachoch správičkou:

Z Košíc, 26. februára. ČTK. – Dnes bol v Krompachoch po celý deň úplný pokoj. V železiarňach je práca zastavená.

A od tej doby sa práca v krompašských železiarňach neobnovila.

 

Krompašské variácie

Na ilustráciu uverejňujeme faksimile reportáže Vladimíra Jancuru Krompašské variácie z Nového slova č. 47/22. 11. 1984. Vyšla v rámci reportážneho cyklu Svetlo v tmavých kútoch. Autor v nej pripomína tragické udalosti z roku 1921, ale najmä približuje dobovú súčasnosť Krompách polovice osemdesiatych rokov minulého storočia.

V okruhu Slova sa dnes uvažuje pozrieť sa dnes, po tridsiatich piatich rokoch aspoň do niektorých „tmavých kútov“. Aká je ich súčasnosť?

ns_47_22.11.1984_krompachy_1._cast_svetlo_v_kutoch_ol1.jpg

ns_47_22.11.1984_krompachy_2._cast_svetlo_v_kutoch_ol1.jpg

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama