Jak na svátek bez práce
pondelok 04. máj 2015Největší oslavou Svátku práce byl seriál článků v britském deníku The Guardian o tom, jak lidé ohrožení nezaměstnaností dokázali převzít a udržet zavíraný podnik. List přinesl příklady z celé Evropy a ukázal, že se nakonec našla veřejná pomoc, která umožnila podnik odkoupit nebo aspoň zpřístupnit družstvu zaměstnanců. Co mělo lehnout, znovu běží.
Pracovní místa jsou velkým tématem volebního boje, který teď v Británii vrcholí. Levicový The Guardian chce inspirovat labouristy k závazkům, že zvrátí trend, kdy se ničení pracovních míst jen přihlíželo.
Labour Party má ve svém volebním manifestu zmínku o podpoře zaměstnaneckých odkupů podniků, ze kterých chce investor odejít (employee buy-outs).
Širšímu tématu partnerství mezi zaměstnavateli a zaměstnanci věnuje dva odstavce. Píše v nich, že vztahy zaměstnavatelů a zaměstnanců mají být propojeny na principu vzájemnosti, na povinnostech jednoho k druhému, na partnerství, které přináší vyšší výkonnost i lepší pracovní místa. Vedle vzletných slov však připomíná i konkrétní britskou praxi. Oceňuje charity, svépomoci (mutuals), družstva a sociální podniky, které jsou průkopníky nových výrobních modelů a sledují sociální hodnoty. Nebo podporují zpřístupnění finančních nástrojů pro marginalizované (financial inclusion). Posilují práva jednotlivců i komunit. Manifest slibuje podporu sociálního podnikání (social economy) prostřednictvím vznikající British Investment Bank, která by měla poskytovat na tyto projekty rozvojové fondy.
A pak najdeme to klíčové:
„Zvážíme, jak podpořit zaměstnanecké odkupy podniků, které jsou na prodej.“
Věta přitom navazuje na zmínku o nové British Investment Bank, takže ta by asi měla klíčovou roli. Uvedená banka by měla být založena na podporu malého a středního podnikání a měla by se opírat o síť regionálních bank.
http://www.labour.org.uk/manifesto/all (na stranách 21 a 22)
Než Labour, která se nejspíš ujme vlády, zváží, The Guardian nabízí příklady z celé Evropy. Napadlo mne, proč nemají příklady taky od nás?
Zkusím popsat, o co jde a kde to vázne.
Podniky se zavírají z nejrůznějších důvodů. Nemusí to být vždycky neúspěch a krach. Podnik může být zavřen i uprostřed konjunktury, pokud vlastník našel lukrativnější uplatnění pro svůj kapitál. Jeho peníze pružně zamíří za lepší budoucností, avšak na propuštěné zaměstnance čeká horší až žádná budoucnost. Ostatní občané se pak musí složit a vybrat daně a pojistné na pomoc v nezaměstnanosti a sociální dávky. Není divu, že zaměstnavatelé v civilizovaných zemích nemívají úplně volné ruce, aby státu nepřerostly tyto náklady přes hlavu.
Přesněji, nemívali. Dokud byl svět ještě srozumitelný, levici jsme poznali podle toho, že stála za ochranou zaměstnanců, zatímco pravice blouznila o zpružnění pracovního trhu a co chvíli navlékala montérky k demontáži sociálního státu. Jenže dnes už pravici od levice rozeznají jen specialisté, a ne vždycky se shodnou. Pravidla jsou pružná jak hedvábné šle za tisíc dolarů, a to pak svádí k parazitnímu jednání. Je to stejné jako při deregulaci bankovnictví, kdy miliardové zisky patří akcionářům, avšak když banka lehne, je to na daňových poplatnících, aby uhradili garantované vklady a doplnili chybějící kapitál.
Propouštění lidí prostě nemá být tím nejlákavějším řešením. Jsou taková pravidla zastaralá? Tak dobře, osvícená moc připouští alternativy. Ať si vlastník jde, ale nikoliv z vybydleného domu. Napřed ať spolupracuje, a ať se probudí i stát a sáhne pro investiční pobídky na zachování pracovních míst a nejrůznější formy podpory pro nový start. Úřady a samosprávy mohou pomáhat při hledání nových partnerů. A když se o podnik ucházejí samotní zaměstnanci, tedy lidé, kteří mu rozumí? To by mělo být preferované řešení.
Není však snadné. Všechny příběhy, které zachytil The Guardian, ukazují, jak bylo obtížné přejmout role podnikatelů a managementu lidmi, kteří dosud jen vykonávali příkazy. Museli se ujmout role, která nevystačí s pouhou odborností a vyžaduje také čich, talent, přirozenou autoritu, schopnost přesvědčit a vést. Jinak je to pochod slepých po provaze. Jenže tohle všechno nedáte dohromady ze dne na den.
Jak ale předejít bezradnosti nad možností záchrany důstojného života s pracovními příjmy? Napadne to každého - začít s přípravou včas. Zní to jako hraběcí rada, ale netýká se jen těch dole. Stát, jeho zákony, předpisy, instituce, to všechno se musí připravit na to, že taková situace nastane. Musí to být k dispozici. Musí to pomáhat, ne překážet. Vedle aktivní politiky zaměstnanosti, která operuje na pracovním trhu, potřebujeme i politiku zaměstnaneckého podnikání.
V Česku – jako obvykle – kráčíme opačným směrem. Ponechme teď stranou nájezdy insolvenční mafie, které mohou podnik vykrást a zničit pod dohledem soudu stejně dokonale jako nejlepší tuneláři. Držme se situací v mezích zákona, kdy vlastník ve vší slušnosti roli nezvládne. Vede podnik kamsi do bažin, ale protože se tvářil do poslední chvíle optimisticky, jak vyčetl z brožurek, zaměstnanci se o svém neštěstí dozvědí až z hromadných výpovědí. Nebo do práce chodí, ale bez výplaty.
Signály nebezpečí mohou zaměstnanci zaznamenat jen tam, kde mají zástupce v dozorčí radě. Těch však ubylo. Už to není ze zákona, aby třetinu dozorčí rady volili zaměstnanci. Tato povinnost je od loňského roku zrušena a jsou spory o to, jestli ji lze zavést prostřednictvím stanov dobrovolně.
Jenže ani zástupci zaměstnanců v dozorčích radách nemusí postřehnout riziko zcestného podnikatelského přístupu, pokud jim chybí potřebná dávka finanční gramotnosti. Někdy proto zvolili někoho z manažerů, třeba odjinud, a spoléhali na jeho dobrotu. Pokud si nenechali podstrčit kývala, kterého funkce korumpuje. Avšak to, že někdo neuměl právo využít, neznamená, že nemělo smysl. Pře několika lety v Praze zástupci Evropské odborové konfederace ETUC ukazovali učebnice finanční analýzy pro odboráře, kteří se chystali do dozorčích rad. S takovou výbavou už to smysl má.
Zástupci zaměstnanců, kteří svoji roli zvládnou a postřehnou horšící se stav hospodaření podniku, mohou zasáhnout dřív, než začnou předčasně mizet peníze na mzdy. Mohou organizovat protesty, varovat, vybízet. Ale co když to nezabere? Mohou nabídnout alternativu?
Těžko si představit, že by zaměstnanci dali dohromady peníze, za které podnik koupí. Potřebovali by veřejnou pomoc, zásah spřízněného kapitálu, místní záložny, které mají zájem na udržení prosperity regionu. Potřebovali by pomoc státu. Když stát umí nabízet miliardy zahraničním investorům, aby vytvářeli nová místa, měl by si poradit i se zachováním existujících míst ve spolupráci s potenciálními nezaměstnanými. Zatím se tím moc nezabýval. O funkčních lokálních záložnách škoda mluvit. Představovaly by konkurenci pro velké banky, a to se v naší zemi netrpí.
Alternativy, které popisuje britský The Guardian, mají nejčastěji podobu družstva. Jenže v ČR se družstvům moc nedaří. S oblibou bývají odkopnuta jako pohrobek něčeho strašného z minulosti. I to živoření nezaměstnaných, kolem kterých krouží exekutor a skončí někde pod mostem, je lepší než rudý ďábel lákající do družstevní propasti pod záminkou, že by mohli dělat sami na sebe.
Proto se do evropského přehledu o nových formách podnikání, které dostávají v Evropě rostoucí veřejnou podporu, příklady z ČR nedostaly. Tak snad až příště, třeba až se bude psát o něčem napínavějším, jak honili a nechytili, nedostali a platili.
Zdroj foto: engagemedia.org - Jamie McMechan /CC
Reagujte na článok
Komentáre
Je to veľmi dobré, že sa tu objavil článok s touto témou.
Po situácii "siedmich horiacich fabrík" na Slovensku (fabriky ako DMK, textilka Jacis, Oceliareň Strážske, RCC Prakovce, niektoré závody Sitno holdingu, nakoniec i Váhostav ako sui generis podnik) sa už informačne "zľahla zem" a dnes 4.mája už ani nevieme, ako "to dopadlo"...iste dobre, všetci pracujú a fabriky sú zachránené, či?
Možnosť na Slovensku je dokonca ešte nádejnejšia než ako v tom Česku či Británii. Máme sociálnodemokratickú vládu, máme v tripartite odbory, máme predovšetkým už hotový projekt zamestnaneckých samospráv pre upadajúce fabriky i projekt družstiev pre možné vznikajúce kolektívne výrobné organizácie nielen pre poľnohospodárstvo.
Čo nemáme, to je politická vôľa. Šancu za šancou mesiac po mesiaci strácame, lebo...
A teraz doplnenie k článku:
Ano, ESOP (zamestnanecká akciová spoločnosť na báze podnikateľského partnerstva) je predsa roky známy postup. Prečo to nezafungovalo na Slovensku a v Česku?
Ano, EFES ( aliancia európskych zamestnaneckých združení) je už roky známa. Ale neboli doriešené právne a finančné podmienky.
A nikde, ozaj nikde, ani tam, kde vládli socialisti či sociálna demokracia, sa nerozvinuli tieto formy, pretože vždy sa narazilo na problém: kto to bude financovať? Kto to bude riadiť?
K záveru napísal autor trpkú pravdu, ktorá platí i na Slovensku:
"Alternativy, které popisuje britský The Guardian, mají nejčastěji podobu družstva. Jenže v ČR se družstvům moc nedaří. S oblibou bývají odkopnuta jako pohrobek něčeho strašného z minulosti. I to živoření nezaměstnaných, kolem kterých krouží exekutor a skončí někde pod mostem, je lepší než rudý ďábel lákající do družstevní propasti pod záminkou, že by mohli dělat sami na sebe."
Čiže, problém je v nás, problém je v zakríknutosti.
Som k dispozícii.
Ja si myslim, ze to cele musi byt pod ochranou statu. Ak nie, tak akykolvek podnik sa da znicit bez ohladu na to, ci ho spravuju zamestnanci ci jeden vlastnik, alebo spravna rada. Ak povedzme vyrabam na Slovensku tlaciarne a je dovolene dovazat tlaciarne z Ciny za podstatne nizsiu cenu bez tarifu tak tie tlaciarne vyrabat prestanem, pretoze mi ich nik nebude kupovat, budu sa kupovat tie cinske.
Nie, nemusí byť nevyhnutne vždy ochrana a podpora štátu. Nemyslím si napríklad, že v Izraeli sa rozvíjajú na základe nejakej štátnej pomoci tie drobné maloobchodné predajne s potravinami, ktoré sú výhradne zásobované z kibucov, ktoré pestujú rajčiny, mrkvu, zeleninu i ovocie a dodávajú i živočíšnu produkciu. Takisto si nemyslím, že v Portugalsku tie družstvá, ktoré vykupujú úrodu od drobných pestovateľov a potom ich veľkoobchodne distribuujú a dokonca exportujú, že by mali štátnu ochranu. Ani v krajinách juhovýchodnej Ázie tí zberači korenia a čaju, ktorí si založili odbytové družstvo, nepôsobia na základe štátnych finančných fondov.
A predsa to robia a efektívnejšie ako pod súkromným kapitálom - a žijú z toho.
Kapitalizmus "posadil" Slováka na zem a núti ho hľadať štátnu ochranu a podporu aj všade tam, kde by stačilo vysúkať si rukávy. Veď družstvá prevažne pôsobia miestne a budú poskytovať služby a tovary pre lokálnu spotrebu a pre "komunitu" ( my to slovo tu nepoužívame) vo svojej obci, v okrese, pre najbližšie mesto. Ale najprv kupónová "škola" na podnikateľa a potom hra "kto nie je podnikateľom, nie je Slovákom" za 26 rokov odnaučila Slovákov ( i Čechov) kolektívne sa spájať v úsilí pracovať a zarábať.
Preto je, Peter, na SLovensku neúspešná aj ľavica politicky. Tá "oficiálna" ľavica má množstvo sympatizantov z radov ľavicových podnikateľov, ktorí sa časom stali "oligarchami" a už nepotrebujú, ale ani nechcú, aby im konkurovali nejaké miestne družstvá a aby ich zamstnanci v ich fabrikách vytvorili nejaké zamestnanecké samosprávy. Napísal som knihu, štúdiu o zamestnaneckých samosprávach - a odporúčali mi hľadať sponzorov na jej vydanie práve v tejto "ľavicovej šľachte". Odpoveď jedného z tých ľavicových oligarchov bola: "Azda si nemyslíš, že podporím vydanie Tvojej knihy o zamestnaneckých samosprávach, ak ma touto knihou potom budú chcieť mlátiť moji zamestnanci po hlave?!." Lebo veď, ľavičiar - a súkromník, podnikateľ, vykorisťuje svojich zamestnancov rovnako ako ktorýkoľvek iný kapitalista - lebo veď - žijeme v kapitalizme. To je smutná pravda, Peter D.
Pre odpoveď Petrovi D. som odbočil z témy, a tak späť k téme:
1. Pri argumentoch o družstvách a zamestnaneckých samosprávach oponenti vždy "vytiahnu" lišiacky nejaký konkrétny príklad, kde "to nejde". Peter D. "vytiahne" príklad tlačiarní z Číny, Juraj J. "vytiahol" dokonca príklad Atómovej elektrárne ako družstva, ale málokto "skúsi" natiahnuť príklad povedzme Váhostavu ako zamestnaneckej samosprávy, (lebo veď "ako by platili dlhy v reštrukturalizácii?") - a pritom týmto procesom vytvorenia novej firmy a presunutie záväzkov na subjekt v nútenej správe prešli Slovensku od dôb privatizácie stovky priemyselných podnikov a dokonca vážené banky, ktoré potom boli odpredané " za výhodnú cenu"...
...takže len výhovorka, lebo i dnes sa dá oddeliť skrachovaný podnik v nútenej správe od "organizácie plnej ľudí" a podporiť ich založením zamestnaneckej samosprávy, ktorá môže buď 1. odkúpiť produkčnú časť podniku, alebo 2.založiť si firmu a pokračovať v práci a kontraktoch tam, kde skončila tá skrachovaná, ovšem bez prevzatia dlhov - čisto účelovo kvôli produkcii - spomeňme si, kto prevzal Investičnú banku i s klientami a kto prevzal Nováky po krachu Petrimexu atak ´dalej a tak ďalej. Iba politicky to nejde, lebo by sme niekomu "šľapli" do jeho ekonomických záujmov...
2. Prečo sa všetci "experti" snažia hneď postaviť zamestnaneckú samosprávu či družstvo do konkurenčnej súťaže na svetových trhoch? Ako napísal Charles Handy, známy anglický mysliteľ v manažmente, úplne zbytočne sa každá miestna fabrika, dodávajúca do okruhu svojich zákazníkov tak najďalej do 100 kilometrov, snaží byť "svetovo konkurencieschopná" - keď ona má funkciu lokálneho, miestneho zabezpečovateľa tovarov a služieb.
Aj Agrokombinát JZD Slušovice bol svetovo konkurenčne schopný až koncom osemdesiatych rokov a práve preto ho politicky nová moc potrebovala zruinovať - lebo miestne družstvá neboli konkurenciou, ale Agrokombinát podnikajúci s počítačmi, osievajúci plochy ukrajinskej pôdy a schopný zberu zrna v susednej krajine, kupujúci a predávajúci až na vietnamskom trhu, dodávajúci mliečne produkty ako konkurent Danone či Scherdinger, to už bolo politicky neúnosné pre príchod globálnej ekonomiky do Československa.
Takže družstvá začnú miestne. Zamestnanecké samosprávy nebudú konkurovať ani automobilkám, ani zbrojným koncernom, ani Samsungu, ani US-Steelu, ale každá obec a každý samosprávny kraj má dosť a dosť potrieb, ktoré môže uspokojovať z miestnej produkcie.
Len treba politickú vôľu. A tú súčasná sociálna demokracia akosi nemá. A pravicová opozícia už vôbec nie, tá ma k tomu odpor.
Peter, predsa oponenti nehovorili, že zamestnanecké samosprávy nejde upaltniť. Len Juraj J. povedal, že nie na každej úrovni ekonomiky, veľkosti´a štátnej dôležitosti podnikov je možné upaltniť model zamestnaneckej samosprávy. A ja s tým súhlasím.
Najlepšie by bolo, keby sa mohol ozvať Juraj sám, ale redakcia mu zablokovala účet, takže sa nemôže vyjadriť k tomuto problému.
Myslím, že to je problém toho, že určitú (úspešnú) metódu alebo ľudskú vlastnosť ľudia absolutizujú a snažia sa ju uplatniť všadiaľ. Napr. dnes nám buržoázni ideológovia podsúvajú primitívnu tézu kapitalizmu na večné časy. Lenže určitá metóda či ľudská vlastnosť je v jedných podmienkach pozitívna, v iných negatívna.
Problém nie je len v slabej podpore štátu. Buržoázna propaganda vniesla do mysli ľudí toľko nezmyslov (a podporuje ich paradoxne aj tzv. avicová moderna), že majú problém postaviť sa pozitívne k tejto myšlienke. Stačí si všimnúť, že ľudia, obce, mestá, regióny, vláda sa nezameriavajú na podporu domácich firiem, vlastných živnostníkov, ale všetci upierajú túžobne oči na príchod nejakého zahraničného investora. Ktorý samozrejme prispôsobuje štruktúru ekonomiky regiónu svojim potrebám, neplatí dane, naopak dostane dotácie na pracovné miesta, je rizikovým sociálnym, ekonomickým faktorom, pretože hocikedy môže zbaliť kufre a zanechať región v chaose. Ale tak je nastavené myslenie ľudí, pretože tak je nastavený duchovný, psychický rozmer tejto spoločnosti. Aj na našej dedine mladí ľudia rozmýšľajú o tom, že by podnikali, vraj keby mali peniaze. Rozmýšľa sa hlavne o dotáciách, nie o samotnom podnikaní. Všetci chcú byť bohatí, ale nepracovať.
Buržoázna propaganda tvrdila, že po r. 1989treba všetko rozdeliť, pretože súkromník má lepší vzťah k svojmu majetku, ako to bolo v socializme. Lenže v socializme ľudia poznali hodnotu práce, že len práca vytvára hodnoty a preto boli dobrými hospodármi. Aj u nás na dedine, tak ako všadial choval sa dobytok, ovce, dopestovali sa lány zeleniny, ľudia sa súdili o každý kus pozemku a práva na vykášanie. Dnes je väčšina záhrad v dedine neobrobených, nepokosených, hektáre polí okolo dediny neobrobené. Aj ja s tým mám problémy, pretože okolo nášho domu sú lány buriny na cudzích pozemkoch, vyrastajú tam kríky.
Peter, ako chcete, aby ľudia nadšene zakladali družstvá, zamestnanecké samosprávy, ak nevedia, nemajú záujem obhospodariť ani vlastný pozemok. Toto nie sú roky socializmu, pracovného nadšenia a hospodárenia. V tomto smere treba podnikať kroky. Aj smerom k objektívnemu obrazu klasického socializmu, bez toho jednoducho nie je možné pokračovať v rozvíjaní ľavicových, socialistických, samosprávnych foriem ekonomiky. Lenže tento objektívny obraz klasického socializmu blokuje aj tzv. ľavicová moderna. A tým blokuje pozitívne ekonomické trendy..
Môžeme tu mesiace hovoriť o zakladaní samospráv, ak sa nezmení tento duchovný rozmer.
Západná propaganda vniesla do nášho duchovného sveta tiež silný individualizmus. Zosmiešňujúc socialistický kolektivizmus, ktorý v sebe nutne niesol pluralitnejšie chápanie sveta, pretože ucelený kolektív predpokladal toleranciu rôznych individualít. Kolektivizmus bol dôležitou podmienkou úspešného fungovania družstiev a je podmienkou ich fungovania aj dnes.
V duchu súčasného vyhroteného individualizmu potom náš človek vidí iného človeka ako konkurenta a každý sa preto snaží hospodáriť, podnikať individuálne. Vidím to aj u nás v dedine, či meste, neexistuje žiadna snaha spojiť svoje sily dohromady, rozdeliť si oblasti pôsobenia, aby sa zväčšila sila daného subjektu.
Ak má byť zakldanie samospráv úspešné, úlohou ľavicového hnutia je formovať v tomto smere aj duchovný priestor, vstúpiť do ideového zápasu s buržoáznou propagandou. Bohužiaľ, často nevedomky robíme opak. Tak sa podľa môjho názoru stalo aj v prípade článku p. Rothmayerovej "Prehrali a nevedia prečo. A tak hľadajú, kto za to môže". Ten titulok sám osebe totiž kruto vyjadruje sociálno-triedne videnie sveta a delenie ľudí. Na úspešnýcha neúspešných, smotánku a plebs, socky. Odráža hodnotenie ľudí podľa hodnoty ich majetku. Tí,ktorí majú menej majetku, prehrali, tí s mnoho majetkom vyhrali. Priznám sa, toto by som od Nového slova neočakával. Nové slovo bolo vždy ideovo novátorské, nebálo sa smelých, nekonvenčných, revolučných, ideí, pohľadov.
Staré sociálno-triedne delenie ľudí malo zmysel na nedostatočne rozvinutej úrovni výrobných síl, kedy bolo potrebné v záujme pokroku akumulovať zdroje v rukách úzkej skupiny ľudí. Lenže dnes má ľudstvo k dispozíci mohutné výrobné sily, je schopné naplniť prirodzené rozumné potreby ľudí a preto staré sociálno-triedne delenie ľudí sa stalo prežitkom, kontraproduktívne. Takéto delenie ľudí podľa vystrihnutej šablóny popiera individualitu človeka, zabraňuje rozvíjaniu prirodzených schopností ľudí. Chudák Diogónes, dnes by v sude bol tým, čo prehral. Buržoázny individualizmus stavia jednotlivcov voči sebe do ostrého konkurenčného triedneho zápasu. v rámci ktorého jedni prehrali, druhí vyhrali. Mňa až trhne, ak počujem podobné hodnotenia, pretože za tým stojí zosmiešňovanie individuality človeka, čara jeho osobitosti.
Podmienkou rozvoja družstvá, samosprávnej spoločnosti je rozvojr komunistického individualizmu v zmysle uznania osobitosti potrieb každého človeka. Ak sa cití dobre v sude, alebo v skromnej chalúpke, nabitej poéziou, samorastami, zvieratkami, neprisúdiť mu známku človeka, ktorý prehral. Jednoducho je iný, iný nielen v smere sexuálnej orientácie, k čomu sa rada hlási tzv. ľavicová moderna.
Komunistický liberalizmus vyjadruje hlboké pluralitné chápanie sveta, spôsobov života, ľudí (Každý podľa svojich schopností, každému podľa jeho potrieb). V diskusii som tu už viackrát spomenul, že ja nevidím problém v existencii kapitalizmu, ak chce niekto žiť v kapitalizme, je to jeho právo. Nakoniec, ľudia žijú ešte aj vo feudálnom spôsobe života, kmeňovom prvobytnom spôsobe. Probém je v tom, že si kapitalizmus prisvojuje funkciu hegemóna vývoja, čo mu dnes nepatrí. Ako som však videl, táto myšlienka aj v ľavicovom hnutí bola ťažko pochopiteľná. Na príčine je aj to, že súčasné chápanie individualizmu, individuality nie je prepojené s pluralitným chápaním sveta.
Antagonistický, nepriateľský charakter buržoázneho individualizmu sa podpisuje aj pod roztrieštenosť strán, Paradoxne, aj ľavicových, dokonca aj komunistických. Do komunistickej orientácie dnes môžeme rátať na Slovensku tri strany, s určitou podmeinkou aj štvrtú ZRS. Vládne medzi nimi nevraživosť, do volieb idú samostatne, nespolupracujúc. Ako chceme, aby sa ľudia dohodli na družstevnej samospráve, spolupráci, ak sa ani štyri komunsitické strany nevedia dohodnúť na volebnej spolupráci.
Jednoducho, bez toho, ak ľavicové hnutie nepopracuje samo nad sebou, nemôže vytvoriť ani produktívne podmienky pre vznik samospráv.
V čase rozbiehajúcej sa privatizácie, ktorá mala vtedy kvázi podporu zamestnaneckým spoločnostiam (ale po ich prikývkou sa vytvárali fakticky manažérske, viď Hatinov spoločnosť na privatizáciu Slovnaftu), sme boli vo Veľkej Británii s niekoľkými poslancami a našimi odborármi študovať skúsenosti tamojších , ESOP (zamestnanecká akciová spoločnosť na báze podnikateľského partnerstva). Pamätám si dobré skúsenosti s tým, ako si baníci kúpili baňu ktorej hrozilo zatvorenie, alebo uplalnenie v dopravných podnikoch. Napísal som vtedy z tejto návštevy asi 10 veľkých článkov, no v praxi na Slovensku nemali taký ohlas, aby sa zdeformovaná prax nejako napravila. Ďalším propagátoprm, ktorého vtedyašia pravica veľmi odmietala bol čechoameričan profesor Zelený. (Pri ceste vo VB nám prekladal 17 ročný študent Miroslav Beblavý, žiaľ ani on túto vo VB životaschopnú formu njikdy potom nepropagoval))