Ján Golian: Portrét generála - I. časť
29. augusta 1944 krátko po 19.00 hod. vydal pplk. gšt. Ján Golian najvýznamnejší rozkaz v dejinách slovenského vojenstva. Na základe tohto rozkazu sa slovenská armáda postavila na odpor proti okupačným nemeckým vojskám. Začalo sa Slovenské národné povstanie. 40 dní bol jeho najvyšším veliteľom, ďalšie tri týždne bol zástupcom generála Viesta.
Narodil sa 26. januára 1906 v maďarskej obci Dombóvár. Pochádzal z chudobnej rodiny, mal deväť súrodencov, päť zomrelo v útlom veku. Rodičia sa neskôr presťahovali na Slovensko, Golian detstvo prežil v dnešných Mojmírovciach. Napokon sa jeho rodičia usadili v Trnovci nad Váhom.
Ján Golian. Foto: muzeumsnp.sk
Po maturite na bratislavskej Strojníckej vyššej priemyselnej škole chcel študovať na Vysokej škole technickej v Brne, pre finančné problémy si napokon podal prihlášku na Vojenskú akadémiu v Hraniciach na Morave, kde začal študovať 1. októbra 1925. Pravdepodobne vojenská služba nebola jeho snom, ale bola pre neho akýmsi východiskom v neľahkej sociálnej situácii. Jeho spolužiakom bol napr. neskorší generálplukovník Vilém Sacher, účastník bojov vo Francúzsku, Veľkej Británii i v Sovietskom zväze, počas normalizácie signatár Charty 77 a dvakrát degradovaný na vojaka, v rokoch 1951 a 1977. Ten ho v svojich spomienkach charakterizoval: „Tichý, skromný chlapec útlej postavy. Ulízané tmavohnedé vlasy s cestičkou na ľavej strane. Povahovo priezračný a čistý ako slovenské horské potôčiky. Otvorený. Vďačný za malú pozornosť a dobré slovo. Vzácny kamarát. Nie vždy s ním ako Slovákom hrali fair play. Niektorí profesori i akademici. Zahniezdila sa v ňom zatrpknutosť. Prepadal pocitu menejcennosti. Bol dôverčivý a nepoznal, keď mu niekto niekde nastražil pascu zo zlomyseľnosti. Sám taký nebol. Na svoj vek bol vážny, stále zahĺbený do seba. Jeho kamaráti mu hovorili Jánoš. V prospechu sa pohyboval niekde uprostred. Brali naňho prísnejší meter. Miloval kone a bol dobrý jazdec.“
Svadba s Jarmilou Peterkovou
V auguste 1927 bol Golian vyradený ako poručík delostrelectva. Slúžil v posádkach v Čechách, jeden čas aj v Čáslavi a tu si v roku 1931 našiel životnú partnerku, Jarmilu Peterkovú, dcéru miestneho právnika, s ktorou sa v roku 1934 oženil na Staromestskej radnici v Prahe.
„Pre mňa bol tým najlepším mužom na svete. Tichý, vyrovnaný, nikdy sa nerozčuľoval, nesmierne som si ho vážila, najmä preto, akú úctu mal k svojej matke... a pretože sa dokázal radovať z drobných radostí života, bol úžasne skromný. To som u neho považovala za to najcennejšie pre manželstvo. Bohužiaľ, trvalo to len desať rokov.“
S takouto láskou spomínala v roku 1990 Jarmila Golianová na svojho manžela Jána Goliana. Ako vdova po generálovi namiesto všeobecnej úcty prežila krutých štyridsať rokov prenasledovania, ústrkov a ponižovania. Nikdy sa pamiatke svojho manžela nespreneverila, vždy ho milovala a vždy bojovala za jeho česť, ktorá bola najmä v 50. rokoch hrubo pošliapaná.
Neskôr si Golian chcel prehĺbiť vedomosti štúdiom na Vysokej škole válečnej v Prahe, ktorú musel po druhom ročníku v roku 1938 predčasne ukončiť v súvislosti s vyhlásením čiastočnej mobilizácie. Podľa všetkého hovoril po maďarsky, nemecky a francúzsky, pretože z týchto jazykov skladal skúšky.
Protifašistická činnosť
Rok 1938 prežíval Golian a jeho manželka veľmi ťažko. Golian ako vojak bol pripravený bojovať a veľmi bol sklamaný prijatím Mníchovskej dohody, ťažko niesol, že sme sa nebránili. Na základe Viedenskej arbitráže muselo Slovensko ešte ako súčasť Československa odstúpiť Maďarsku rozsiahle južné územia, na ktorých žila Golianova rodina, matka a starší brat. Matku po potlačení Povstania zatkli v decembri 1944 Nemci a neskôr zahynula v koncentračnom tábore. Čiže po rozpade republiky on s manželkou žil na Slovensku, rodina manželky v Protektoráte Čechy a Morava a jeho rodina zase v Maďarsku.
V tom čase rozmýšľal o odchode za hranice, ale napokon z rodinných dôvodov sa rozhodol zostať. Bol napr. na rozdiel od Viesta alebo Gabčíka a ďalších príslušníkov zahraničného odboja ženatý. Domnieval sa, že bude užitočnejší doma ako v zahraničí. Bol rozhodnutý presadzovať kladné stránky dedičstva československej armády, jej demokratického ducha, čo najviac obmedziť politický vplyv ľudákov na vojsko. Pomáhal utečencom z protektorátu, ktorým poskytol nocľah, občerstvenie, podporoval ich finančne pri ich úteku cez Maďarsko do Juhoslávie. Cez ilegálne organizácie Flóra, Justícia, Obrana národa sa zapojil do spravodajskej činnosti a posielal rôzne dôverné informácie a správy do Londýna.
Vojakov s vojenským vzdelaním a vyšších hodností nebolo v Slovenskej armáde veľa. Počas prvej republiky bol len jeden generál slovenskej národnosti, Rudolf Viest, ktorý čoskoro emigroval, ani jeden plukovník, dvaja podplukovníci, jedenásť majorov a šesťdesiatjeden štábnych kapitánov. Väčšina českých dôstojníkov musela Slovensko opustiť, chýbali kádre, nahrádzali ich záložní dôstojníci, ktorí sa z rôznych dôvodov aktivovali. Golian bol v čase vyhlásenia Slovenského štátu kapitánom delostrelectva, bol niekoľkokrát povyšovaný, 1. januára 1943 do hodnosti podplukovníka generálneho štábu.
Po vyhlásení vojny Sovietskemu zväzu sa Golian trikrát ocitol na východnom fronte. Nešiel tam dobrovoľne, ako vojak musel plniť rozkazy politikov. Treba podčiarknuť, že Slováci videli v Rusoch nie nepriateľov, ale predovšetkým slovanských bratov, slavianska tradícia bola na Slovensku veľmi silná. Vojaci na východnom fronte boli neraz svedkami nemeckej brutality a sympatizovali s miestnym obyvateľstvom. Často spolupracovali s partizánmi, neraz ich zásobovali potravinami či dokonca zbraňami a vojenským materiálom.
Ako Golian vnímal východné ťaženie, vysvetlila jeho manželka v roku 1990: „Musel tam ísť tiež, vlastne bol donútený ísť na front. Bol na Kryme a tam ich mali radi (t. j. slovenských vojakov – pozn. J. B.), pretože sa im snažili pomáhať. Partizáni si vraj chodili po mináž s ešusmi, alebo vojaci zachraňovali z transportu ľudí, ktorí boli posielaní na prácu do Nemecka, mali tam jedného zajatca, volal sa Ivan, bol to veľmi statočný človek, a keď sa nám narodil syn, môj manžel si prial, aby sme ho na jeho pamiatku pomenovali Ivan.“
Hľadá sa hlavný veliteľ povstania
V roku 1943 po bitkách pri Stalingrade, pri Kursku, po vylodení spojencov na Sicílii prichádza k obratu vo vojne. V tom čase sa otázkou vojenského prevratu a prechodu na stranu Spojencov začal zaoberať minister národnej obrany Ferdinand Čatloš. V druhej polovici roku 1943 dochádza k nadväzovaniu kontaktov medzi občianskym a komunistickým odbojom. Ich predstavitelia (za občiansky blok Jozef Lettrich, Ján Ursíny a Matej Josko, za Komunistickú stranu Slovenska Karol Šmidke, Gustáv Husák, Ladislav Novomeský) v decembri 1943 podpísali Vianočnú dohodu, ktorá rátala i s ozbrojeným vystúpením.
Hľadal sa hlavný veliteľ ozbrojeného povstania a bola to veľmi neľahká úloha. Organizátori povstania museli nájsť nielen vojensky zdatného veliteľa, ale aj dôstojníka, ktorý by vyhovoval rôznym politickým záujmom, či už doma alebo v zahraničí, najmä v Londýne. Z tohto hľadiska bola neprijateľná akákoľvek spolupráca s generálom Čatlošom. Výhrady boli aj voči ďalším vysokým dôstojníkom, generálovi Augustínovi Malárovi, ten úzko spolupracoval s Čatlošom, ale proti nemu hovorilo najmä, že mal nemeckú manželku z prominentných kruhov a bol nositeľom vysokých nemeckých vyznamenaní.
Hovorilo sa aj o generálovi Jurechovi, ktorý na východnom fronte sa pokúsil zorganizovať prechod celej divízie na sovietsku stranu, ale ten bol pod dohľadom slovenských i nemeckých bezpečnostných zložiek, kandidát bol aj plukovník Imro, ale aj na pokyn londýnskej vlády za dočasného veliteľa povstania bol vybratý podplukovník generálneho štábu, náčelník štábu Veliteľstva pozemného vojska v Banskej Bystrici Ján Golian.
Generál Ján Golian, vpravo, sprevádza vo výcvikovom tábore v Detve predsedu SNR K. Šmidkeho, vedľa neho, a sovietskych partizánskych veliteľov – štvrtý sprava je veliteľ HŠPH N. A. Asmolov. V pozadí v čapici J. Šverma.
S Golianom súhlasili napokon aj komunisti, dôvody neskôr vysvetľoval v knihe Svedectvo o Slovenskom národnom povstaní v roku 1964 Gustáv Husák: „Za Goliana hovorilo, že mal na Veliteľstve pozemného vojska kľúčovú pozíciu a širší okruh dôstojníkov okolo seba. Proti nemu bol však dosť silný argument, všeobecne bol charakterizovaný ako kancelársky dôstojník, povahovo mäkký, ľahko ovplyvniteľný a medzi vojakmi a dôstojníkmi nemal zvučné meno. Okrem toho mal už spojenie s Londýnom. Odmietnuť Goliana však znamenalo rozdvojiť antifašistický tábor v armáde a dostať sa do rozporu s Londýnom. Vo vedení strany sa nakoniec prijalo také riešenie: ak bude ochotný prijať politický program Slovenskej národnej rady, to znamená Vianočnú dohodu, podriadiť sa Slovenskej národnej rade a prijať od nej poverenie, spolupracovať s činiteľmi Komunistickej strany Slovenska, potom ho poveriť vedením vojenského ústredia, s tým, že Imro a Talský budú jeho zástupcami.“
Ilegálna Slovenská národná rada pozvala Goliana 27. apríla 1944 na tajnú poradu do Bratislavy, kde ho požiadali, aby prevzal funkciu hlavného vojenského veliteľa a súčasne mu oznámili, že to isté poverenie má aj od prezidenta Beneša.
Golian poverenie prijal. Dnes už vieme, že mal na prípravu povstania len štyri mesiace, pretože vypuklo 29. augusta 1944. Bol v neľahkej situácii. Musíme si uvedomiť, že nešlo len o prípravu ozbrojeného boja proti útoku nemeckej armády, ale zároveň aj o prevrat proti vládnucemu režimu.
Príprava ozbrojeného boja
Pod Golianovým velením sa vytvorilo Vojenské ústredie ako ústredný orgán prípravy povstania. Všetko sa uskutočňovalo v absolútnej ilegalite a Golian a jeho najbližší spolupracovníci museli vystupovať navonok ako lojálni prívrženci vlády. Golian musel predovšetkým vypracovať strategický plán povstania a pripraviť jeho uskutočnenie. To znamenalo osloviť dôveryhodných antifašisticky orientovaných dôstojníkov, veliteľov jednotlivých posádok, a ak tam boli takí, ktorým nedôveroval, nájsť iných, ktorí by v príhodnom čase prevzali velenie. Mal nadviazať spoluprácu s partizánskymi jednotkami operujúcimi najmä na strednom a východnom Slovensku, zásobovať ich najmä zbraňami a muníciou. Plán povstania musel predovšetkým vychádzať zo situácie na nemecko-sovietskom fronte, čiže povstanie malo vypuknúť, keď sa sovietske vojská priblížia k hraniciam Slovenska.
Podľa spomienok Júliusa Noska Ján Golian na prvej porade Vojenského ústredia predložil plán. Rátal predovšetkým s dvoma východoslovenskými divíziami, ktoré minister obrany Ferdinand Čatloš pod zámienkou, že budú využité v boji proti Sovietskej armáde, kvalitne vyzbrojil.
1. východná slovenská armáda uvoľní prechody cez Karpaty premysleným ústupom až na čiaru Prešov – Košice a tu prejde k Červenej armáde... V prípade, že by povstanie nastalo prv, než východné divízie budú v styku s Červenou armádou, mala sa východná armáda prebiť k Rusom;
2. jednotky určené na obranu operačného trojuholníka udržia operačný trojuholník Bystrica – Brezno – Zvolen;
3. zatiaľ jednotky ostatných posádok zaistia priestory posádok, urobia pod týmto zaistením mobilizáciu a prebytočné jednotky po ich postavení odošlú do priestoru stredného Slovenska k dispozícii ústrednému veleniu;
4. postupne, ako budeme mocnieť, budeme sa zmocňovať ďalších oblastí Slovenska, až na východe nadviažeme styk s Červenou armádou a na západe ovládneme celé Slovensko, podľa možností prejdeme na Moravu.
Manželka Jarmila Golianová nebola úplne informovaná o činnosti manžela, ale predsa len niečo tušila:
„Čas plynul, no a tie styky s ilegalitou naberali na obrátkach, spoznávali sme sa s mnohými ľuďmi. Raz prišiel manžel a povedal mi: nepýtaj sa ma na nič, ja ti aj tak nesmiem nič povedať, je to v záujme bezpečnosti tvojej i tých, s ktorými spolupracujem. Tak som mu to musela tolerovať. Keď už práca sa stávala intenzívnejšia, dostali sme falošné legitimácie, mali sme pripravené dva ruksaky v skrini s tým najnutnejším, keby sme museli utiecť do hôr. Potom sa mi manžel, to už bolo v štyridsiatom štvrtom zveril, že ho ilegálna SNR chce navrhnúť za veliteľa príprav povstania. Boli sme vtedy na prechádzke, keď mi povedal, bude to zodpovedná práca: ,Keď sa to vydarí, bude to zásluha druhých, keď sa to nevydarí, bude to moja vina.´ A napokon to bolo presne tak.“
(Dokončenie nabudúce)
