Reklama
Reklama

Ján Kulich: Symboly ľudovej kultúry

Výber zo sochárskej a medailérskej tvorby
Počet zobrazení: 1660

Pre slovenské výtvarné umenie ide o výnimočného autora, ktorý nie raz prekvapil svojou mnohovrstevnosťou. No napriek všetkému – z teoretického hľadiska – vyskytuje sa okolo neho jeden nedostatočne analyzovaný problém, ba aj konflikt. Je to naozaj zložité, lebo na Slovensku vo výtvarnej teórii o slovenskom výtvarnom umení málokto dosiaľ vie, čo je to slovenské výtvarné umenie. A pritom práve Ján Kulich znamená tie príkladné, ale aj vrcholové vlastnosti toho slovenského v slovenskom výtvarnom umení.

gjk-nova-expozicia-maj2019.jpg

Problém spočíva v tom, že sa slovenskí umenovedci vydali cestou skúmania slovenského výtvarného umenia na pozadí svetových /európskych, stredoeurópskych/ výtvarných tradícií a vývinu, no pozabudli, že ide o iné zrkadlo etnickej slovenskej kvality. Nie o pripasovanie slovenského k svetovému, ale o slovenské /príznačné/ ako skutočnú jedinečnosť odkazu národnej výtvarnej kultúry. My si síce ctíme, vlastníme umelcov, ktorí vyjadrili mýtus rodného kraja, aj to slovenské, ktoré znamená meno ako Martin Benka alebo aj Ľudovít Fulla, Gustáv Mallý a či objavitelia slovenského ako Jozef Teodor Mousson a Jan Hála, neidentifikuje to však, že v tom všetkom ide o hlbšiu a autentickú vrstvu, ktorej interpretačným základom a oným zrkadliacim /českým/ príkladom môže byť a je, napríklad, hoci Karol Plicka. Ide o etnografickú a etnologickú bazalitu, pri ktorej je umelec i výtvarný teoretik bližšie k tomu skutočne slovenskému. Bez tejto novej odbornej výzbroje nerozumieme podstate veci. Pretože slovenské je v tomto prípade nie dvorské, ale, samozrejme, ľudové ako nesporný základ, ale aj ako nevyčerpateľné a slabo čerpané žriedlo – toho skutočného slovenského výtvarného umenia. Naozaj je nutné tieto hodnoty prestať vnímať odtrhnuto, estetérsky, ako priliepanie k cudzím a akademickým vzorom a hodnotám. Ján Kulich je nesporne, par excellence, príkladom toho, o čo ide. O svojráznosť /nie svojráz/, o osobitnosť /nie izolovanosť/, ale aj o naozajstnú jedinečnosť toho národno-historického ako slovenského a ako ľudového. Nikdy by tieto vrcholky nedosiahol, nebyť hlboko vrastený do života prostého ľudu, do iskrivosti slovenskej ľudovej hudby, do činorodých aktivít – ako huslista ľudových hudieb, ako pozorovateľ slovenského vidieka, ako činorodá súčasť slovenského „folklórneho“ hnutia. Okrem iného – ako prostý /vzdelaný a múdry, nezlomný/ Slováčisko, ktorý načieral aj do rôznych vrstiev vývinu slovenskej /slovanskej/ výtvarnej kultúry. Nie cez prizmu ornamentality, ale skôr symboliku obraznosti obyčajov – kalendárnych i rodinných, funkcionalitu osôb a umeleckých prejavov roľníckej, dávnej a doznievajúcej pohanskej, valasko-pastierskej i remeselno-výrobnej stratigrafie a kultúry, a nad to všetko zrkadliac estetiku ľudovej i kresťanskej obradnosti, mravnej prostoty, teda naozaj toho, čo je Slovensku vlastné.

moreny.jpg

Poďme však k symbolom ľudovej kultúry. Sú rôznorodé. No a patrí sa naznačiť aj ich hlbšie významy. Majster Ján Kulich narába nimi jasne námetovo, na báze extrahovaného sujetu. Z historizujúceho hľadiska pobadajme ten začiatok v Morenách. Ide o prežívajúci pohanský atavizmus prírodných symbolov a kultov, ktoré Kulichovi /pre istotu/ asistovala Eva Trizuljaková, ktorá však vyjavila daný vek nie na báze veľkomoravských legiend, ale popri Morenách nezabudla v ženskom rode ani na „triedu“ kňažiek. Morenu – pôvodne vytvorenú z dreveného kríža a slamy, odetú v tradičnom odeve, čakal vždy neľahký osud – bitka, roztrhanie, upálenie, kameňovanie či utopenie..., tak, aby už nadobro stratila svoju moc, keďže život musí ísť ďalej. Taký je kolobeh prírody, zimu strieda jar a smrť znovuzrodenie. Morena v diele Jána Kulicha, to je ten ľudový, národný a astrologický symbol – ukončenia/usmrtenia zimy, vyháňania bezduchej lenivosti, to všetko preto, aby nastúpila jar a s ňou „z poľa robotnica“. Kulich je vo svojich Morenách sochársky neprekonateľný a autorsky tvorí nie rustikálnu obsahistickú príživníčku, ale – symbol. Ten symbol je figurálny, námetový a historicky nežný. Nekarikuje, ale zobrazuje ženský i detsky radostný a folklórne dramatický, ihravý a odkazový – pomník, pri ktorom takmer možno započuť spev i krik ...

janosici.jpg

Už sme analyzovali symbol havrana. Je však uhorského šľachtického pôvodu. V historickom rade J. Kulich chopil sa však Jánošíka. Hôrneho chlapca, bojovníka za sociálne práva a spravodlivosť. Jánošík je však mimoriadne vážny symbol, ktorý prerástol cez hlavu mnohým spoločenským silám. Už sme naznačili, že v ľudových vrstvách mal „iba“ tieto významy, ale Kulich zdôrazňuje aj vraždiaci nástroj vnikajúci do ľudského tela. Verejne, mimoriadne mučiaci nástroj. Keďže ako revanš vymysleli gilotínu, nevyčítajme to Slovákom. Slováci na to reagovali – v čase objavov a nástroja ako injekcia začali na Slovensku fungovať humanisticky obranné cirkevné symboly ako limity – ihlancovité evanjelické a cyrilo-metodské veže a kalich+had ako atribúty dvojnásobného sv. Jána. To všetko dohromady sú aj ľudové, ale aj civilizačno-mravné symboly/limity. Kulich, tak ako v prípade dvojkríža, bol nie ledajakým tvorcom /znalcom/.

zvonciar_rinaldo.jpg

Z tých figurálnych symbolických postáv ľudovej kultúry pripomeňme aspoň dve. Jeden je Zvončiar a druhý tancujúci sólista, mužský element ľudového tanca /a vlastne Martin Ťapák/. V prípade Zvončiara i v prípade M. Ťapáka nemožno si nepovšimnúť nie antický kontrapost, ale hrdý vzrast a výpon, dynamiku, hybnosť a monumentalizovanie postavy z kontextu ľudovej kultúry Slovenska. Kto to je Zvončiar? Vyskytnúť sa mohol na trhu, ale aj v rámci ľudových slávností. Ale ani tomu tanečníkovi či predajcovi nemohla sa zakrútiť hlava. Kulich sa zaručene pohrával aj s inou dimenziou – Zvon/čiar. Francúzi mali colníka Russeaua a Slováci zvon, pod ktorý zobrazil majster Kulich hranice/košiare, ktoré neznášali, z výchovného hľadiska, najmä opiáty. Išlo nesporne o vkus a kultúru ľudu novšieho veku, v ktorom prichodilo, o. i., reprezentovať svoj národ.

Z predmetného sveta, tak či tak, reflektoval sochár Kulich viaceré atribúty-symboly ľudovej kultúry – hoci ľudový odev, kroj, ďalej symbol detvianskeho ornamentálneho kríža, dnes už svetobornú fujaru, ale aj valašku. Nie ako prototypy, ale ako súčasť zobrazovaného hrdinu, resp. postavy, alebo ako súčasť pôsobivej sochárskej plastickej ilúzie prostredia.

Akoby bol anticipoval a nakazoval tým svojim. V predstihu, bez vonkajších stimulov, intuitívne i vedome zachytil vo svojej tvorbe unikáty tradičnej kultúry, ktorým dnes, napríklad, patrí významné miesto i v Reprezentačnom zozname nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska, ale aj ľudstva – UNESCO: fujara, gajdy, fujara trombita, vyrezávané kríže na Podpoľaní, podpolianske rozkazovačky. Výnimočné majstrovstvo tohto diela spočíva i v schopnosti zachytiť momenty plné tanca, hudby a skrytých významov, ktorých odkrývaním získavame vzácne poznanie a svedectvá dopovedávajúce príbehy medziľudských vzťahov či lokálneho hudobno-tanečného života.

plicka_pohlad_5.jpg

Ženský figurálny sochársky symbol, typický pre slovenské ľudové ideály, je motív a námet matky s dieťaťom. Cituplné materské zobrazenia vyjadrujú tento fenomén skutočne ako ideál, ako prekonaný a prekonávaný stupeň materského utrpenia a piety. Aj tento symbol je výrazne neklasického, neornamentálneho, ako skôr tradičného ľudového a extrahovaného, objavovaného hodnotového typu a charakteru, no a samozrejme ako súčasť lyrickej orchestrácie v „proľudovej“ tvorby majstra J. Kulicha. Zaručene nejde o trivialitu a prázdny folklórny sentiment. Ide, naozaj, o konštitutívne vrstvenia.

Hodnotovo vrcholné symbolické ľudové výtvarné celky súvisia práve s problémom hlbinného ľudového sentimentu. Ide o rozsiahle reliéfne celky, z ktorých všetky súvisia s reliéfnou tvorbou, pričom ten prvý celok – určený pre dvere obradnej siene a Dom smútku v Očovej – staval na zobrazení symbolických portrétov a výjavov zo života mimoriadne vzdelanej a exponovanej obce Slovenska /z ktorej vzišiel encyklopedista Matej Bel, kde pôsobia diela Majstra Pavla, atď./. Je dôležité si uvedomiť, že to ľudové a rôznorodé na území celého vznikajúceho Slovenska subsumoval a spracoval Matej Bel ako život dosť vyspelých slovenských sídelných administratívnych a výrobno-remeselných celkov, teda ľudové Slovensko bolo síce bez spisovného, ale nie bez písaného administratívneho prejavu, pričom ľud Slovenska nebol iba vidiecky, roľnícko-salašnícky. Takže onoho Mateja Bela pripíšme aj ako podnet budúcich skúmaní práve toho pojmu – ľudový a ľud Slovenska.

nedela_pohlad2.jpg
 

Nemožno sa však nechať okradnúť o to, čo je naozaj najkrajšie, predchnuté krásou, ako by povedal majster Š. Nosáľ. Expozícia Symboly ľudovej kultúry obsahuje aj dva ďalšie, rozsiahle reliéfne, resp. jednopohľadové sochárske, žánrovo koncipované námetové skvosty. Sú to dominanty láskavých pomerov slovenského vidieka – Svadbenie, ale aj Mitrovanie – symbolické ukončenie pastierskej sezóny, na Mitra. V expozícii sú zastúpené príznačnými čiastkovými motívmi ľudových slovenských zvykov a obyčajov: Priadky, Vianoce, Predjarie a Mitrovanie. Ako mimoriadne vzácnu, no a samozrejme ako nadšenú a pôsobivú možno oceniť kompozíciu komorných plastík primáša, kontráša, cimbalistu, atď. Teda dielo, ktoré znamená aj spomienku majstra sochára na časy, keď ešte iba začína študovať u O. Španiela v Prahe a chýba mu to spoločné cifrovanie, kde asistoval a vyhrával povedľa Rinalda Oláha. Toto voľne komponované figurálne súsošie je však v súčasnosti súčasťou expozície z diela majstra J. Kulicha na Ľupčianskom hrade.

rinaldo_pri_stene.jpgVýnimočné osobnosti, ktoré tu spomíname, sa spájajú so vznikom a pôsobením tých najvýznamnejších, inštitucionalizovaných nositeľov a reprezentantov našej tradičnej kultúry: umeleckými telesami Lúčnica a SĽUK, ktoré spolu s vlajkovými /a srdcu blízkymi/ folklórnymi festivalmi vo Východnej a v Detve, mnoho znamenali a zanechali svoju pečať v tvorbe majstra J. Kulicha. Ono, presnejšie povedané, to on nám zanechal svoju pečať. Tak ako je viac pravdy v tom, že ako autor a výtvarná osobnosť robil tak nie náhodou, ale, samozrejme, v plnej miere programovo.

Ak by sme mali tie práva, aby sme rozdávali tituly, ozaj bolo by možno pridať k menu Ján Kulich aj titul a ornament – ľudový národný umelec. U neho to úzko súvisí.

Úlohou odborníka nie je prerozprávať, okomentovať, a tým aj stlmiť, prebíjať Kulicha slovom o Kulichovi. Treba ho vnímať, reflektovať síce kontext a hodnotenia, ale predovšetkým naozaj precítiť, vnímať pôsobivosť a špecifickú hodnotovú mohutnosť tohto diela. Treba si ho odniesť v oku a v pamäti. Napríklad hoci aj také fenomény a vzácnosti ako Polomka, Plicka, Ukrižovanie, drevo-bronz, medaile, modelácia, zvárané železo/kov. Nech je pre každého návštevníka prehliadka tejto expozície malým odborným sympóziom. Ale aj sviežim, radostným zážitkom. Veď pozrime sa, ako sa tu slovensky, ba ľudsky tvária postavičky, skvelé komorné plastiky – šachové figúrky. Aj pán kráľ, a aj pani kráľovná. To je ten vtip, to je tá paráda. Je tu aj sochársky geniálny priam kohút budiaci zarána. Takmer sme zabudli na to, aké meno mu dal majster Kulich: A aj tak spievam.

g._husak.jpgstefanik.jpg

 

 

 

 

 

 

 

 

 





Určitý architektonický chór, prvé poschodie expozície a stavby Galérie Jána Kulicha je v roku 75. výročia Slovenského národného povstania doplnené výberom z diela umelca k podnetom Slovenského národného povstania a protifašistického odboja. K analýzam a hodnoteniam minuloročného širšie koncipovaného celku – Z histórie – takmer niet čo nového dodať. Naozaj, víťazi v druhej svetovej vojne nech si tento hrdý sochársky celok užijú. Ak by bolo čo dodať, tak hádam to, že expozícia vystaví portrét G. Husáka, keďže si ho slovenský ľud vyvolil na jednom z popredných miest v dejinách a zápasoch nášho ľudu o zdravý rozum, slobodu a pokrok v živote nášho ľudu. Samozrejme, v tejto chvíli nemôže na piedestáli slávy chýbať ani „Najväčší Slovák“. Má svoje sté výročie tragického skonu. Majster Kulich sa v 90.-tych rokoch zúčastnil a zvíťazil v súťaži na Pomník M. R. Štefánika v Bratislave. Právne normy hovoria, že realizácia víťazného diela v súťaži sa nemôže nekonať.

Autori: PhDr. Ladislav Skrak, Mgr. art, Mgr. Barbora Morongová, PhD.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama