Jarmo či oslobodenie?

V nedávnych dňoch som si so záujmom prečítal v .týždni krátky historický výlet Martina Mojžiša „O slobode? Nie!“, v ktorom už v nadpise dal jasnú odpoveď na otázku, či sme boli „stalinským Ruskom“ v roku 1945 oslobodení alebo dobytí.

To „stalinské Rusko“ (zrejme ide o ZSSR, ale načo do toho zaťahovať tie „okupované“ zväzové republiky, však?) začalo vraj vojnu spolu s hitlerovským Nemeckom. „Druhú svetovú vojnu začali hitlerovské Nemecko a stalinské Rusko spoločným napadnutím Poľska.“ S prihliadnutím na faktografiu by sa tu ale hodila malá zmena formulácie: „Druhú svetovú vojnu začali hitlerovské Nemecko a Tisov Slovenský štát spoločným napadnutím Poľska 1. septembra 1939.“ To stalinské Rusko, teda ZSSR, vstúpilo do toho trochu neskôr. A predchádzalo tomu viacero dejinných epizód a momentov: Poľsko pár rokov predtým (1934) uzavrelo pakt s tým istým hitlerovským Nemeckom, dokonca s podobnými ambíciami ako Nemecko; fašistické ambície Poľska  pod vedením Pilsudského sa začali  už po prvej svetovej vojne;  Poľsko začalo ťaženie proti vtedajšiemu Sovietskemu zväzu, obsadilo časti Bieloruska a Ukrajiny v snahe vytvoriť Medzimorie pod vedením Poľska; v poľsko-sovietskej vojne 1919 – 1921 nechali Poliaci zahynúť desiatky tisíc sovietskych zajatcov; s hitlerovským Nemeckom uzavreli dohodu aj západné mocnosti (Mníchovská dohoda či mníchovská zrada); Poľsko po Mníchovskej dohode obsadilo Tešínsko a časti Spiša a Oravy; pakt Molotov-Ribbentrop ako odpoveď na neochotu západných mocností uzavrieť pakt o vzájomnej pomoci so Sovietskym zväzom.  

Takéto nepodstatné maličkosti nemôžu však zviklať tvrdenie Františka Mojžiša o pôvodcoch druhej svetovej vojny.  Veď aj Radovan Bránik to tvrdí v SME, ešte ostrejšie a aj s personifikáciou toho stalinského Ruska do súčasnosti: „Putin je nástupcom Stalina a dnešné Rusko je nástupníckym štátom krajiny, ktorá rozpútala druhú svetovú vojnu.“ Už treba iba ďalší Norimberg a Haagský tribunál.

Ako vidieť, stačí si  vybrať z dejín jeden dátum, jedno sladké alebo kyslé hrozienko, podľa toho, čo sa má „dokázať“. Že sa pritom účelovo stratí či sfalšuje celkový obraz? Veď ako inak sa brániť proti tej ruskej hybridnej vojne? 

Martin Mojžiš ďalej poučí čitateľa, že operácie sovietskej armády na našom území boli „vojenskou nevyhnutnosťou, a nie oslobodzovaním“. Oslobodzovaním by to bolo, keby nám priniesli ozajstnú slobodu. Keďže nám takúto slobodu nepriniesli, tak nás „... neoslobodzovali, oni len postupovali podľa základnej logiky vojny“. Ale západný front? To už bola iná káva. Ten naozaj priniesol slobodu. „Povojnové usporiadanie Európy ukázalo celkom jasne, ktoré krajiny boli v konečnom dôsledku naozaj oslobodené a ktoré len vymenili nemecké jarmo za jarmo ruské.“ My tu, v strednej Európe, sme neboli oslobodení. My sme iba vymenili jarmo. A vôbec, bolo šťastím, že druhý front sa napokon otvoril, aj keď až po Stalingrade a Kursku, keď už  bolo o vojne prakticky rozhodnuté, lebo ten front mal podľa Martina Mojžiša aj pridanú hodnotu:  „... aby po porážke Nemecka nebola v Európe prítomná len jedna víťazná armáda – tá ruská. Pretože to by bola rovnaká katastrofa, ako keby vojnu vyhralo Nemecko.“

Predpokladám, že Martin Mojžiš tú víziu Európy po prípadnom víťazstve Nemecka prekonzultoval –  najmä v súvislosti s koncentračnými tábormi, plynovými komorami, holokaustom, žltými židovskými hviezdami  – aspoň s Fedorom Gálom, keď nedávno spolu podpisovali, zrejme v záujme mierového dodržiavania minských dohôd, vážny apel západným mocnostiam na „účinnú a rozsiahlu vojenskú pomoc“ Kyjevu. Mimochodom, ten apel bol veľmi dôležitý, lebo s vlastnými občanmi na východe Ukrajiny ako aj s Ruskom si Kyjev chce poradiť iba s poriadnym arzenálom zbraní. Aj keď, podľa aktuálnych zistení, s Ruskom by to už mohlo byť jednoduchšie. Veď to Rusko – ako zisťuje Juraj Mesík, analytik dlhodobých trendov vo svojich kultivovaných výskumoch –, to Rusko je už len „... opitý obor na hlinených nohách – obor, ktorý ... si vytrvalo močí na svoje rozpadajúce sa nohy. Keď si ich dokonale rozmočí, zosype sa tak, ako sa pred 20 rokmi za pár mesiacov rozsypal Sovietsky zväz.“ Prípadne sa bude „... prepité vodkou ďalej potácať na periférii Európy.“  Zostáva len dúfať, že analytik neutrpel nejakú ujmu, ak bol v tesnej blízkosti toho obra.

Pre Martina Mojžiša je teda nemecké jarmo či  ruské jarmo, rovnaká katastrofa. Dve jarmá s rovnakou katastrofou na miskách jednej váhy. No ja s touto Mojžišovou teóriou rovnakej katastrofy nedokážem pochopiť, prečo naši otcovia a dedovia obetovali svoje životy v boji práve proti nemeckému jarmu, keď išlo iba o výmenu jarma? Prečo v našej dedine vyhlásili povstanie proti nemeckému jarmu 26. augusta 1944? Hodili si žreb proti komu bojovať, aby sa doma nenudili, lebo v tom vtedajšom blahobyte  nepotrebovali pracovať a živiť svoje rodiny? Nemali toľko poznatkov, ako mali o sedemdesiat rokov neskôr intelektuáli v .týždni? Falošne vnímali realitu, v ktorej žili? Nedokážem pochopiť ani vojakov-záložníkov breznianskej posádky, medzi nimi aj môjho otca, ktorí dobrovoľne išli do povstania proti jednému jarmu – tomu nemeckému. Svoj boj proti nemeckému jarmu neľutovali ani potom, keď sa po niekoľkomesačnom utrpení v nemeckom zajateckom tábore vrátili, spolu s mojím otcom, domov. Išli do boja, hoci aj vtedy bolo nemálo Mojžišov s víziou rovnakej katastrofy – odíde Nemec, príde boľševik.  Dokonca – ako to radi „pripomínajú“ po sedemdesiatich rokoch  ani  nie tak pamätníci tých čias ako skôr mladší „dôveryhodní“ svedkovia z počutia – ten boľševik  prišiel a potom neoslobodzoval, ale raboval, kradol, znásilňoval, zabíjal. Jedného z nich si aj ja pamätám. Videl som ho, keď  nám „vyraboval“ vajce z kurína. 

A oni, naši predkovia, príbuzní i susedia,  s tým rabujúcim a násilným boľševikom dokonca spoločne aj bojovali. Nemohli vedieť, že mravy vo vojne by mohli byť aj kultúrnejšie, kultivovanejšie, civilizovanejšie. Také mravy, ako o hodne rokov neskôr napríklad v Abu Ghraib, na Guantáname, na svadobných hostinách, keď ich tam  omylom „navštívi“ americký dron, alebo – podľa najnovších správ – také mravy, ako majú americkí vojenskí inštruktori na Ukrajine.

Keby bojovníci proti nemeckému jarmu vedeli to, čo vedia dnešní nezávislí analytici z finančne závislých inštitúcií, asi by do toho boja ani nešli. Veď ich príspevok k oslobodzovaniu (či presnejšie k výmene jarma) bol aj tak nulový. Pretože ZSSR vojnu vyhral iba náhodou. „Pred porážkou Rusko zachránila iba šťastná súhra viacerých faktorov.“ (Juraj Mesík) Tomu náhodnému víťazstvu Sovietskej armády pri jej chabom výcviku a malej motivácii sa ani nemožno čudovať. Veď ešte aj dnes, po sedemdesiatich rokoch „sedemdesiat percent ruskej armády sú mizerne vycvičení a nemotivovaní odvedenci, ktorým velia opití a skorumpovaní dôstojníci.“ (František Šebej) Taký Henry L. Stimson, minister obrany USA, asi len zo zdvorilosti po skončení vojny povedal: „História nepozná väčšiu ukážku statočnosti, než akú predviedol ľud sovietskeho Ruska.“ A Frank Knox, tajomník vojenského námorníctva USA, bol asi diletant, keď povedal: „My a všetci naši spojenci si uvedomujeme, že máme naveky dlh vďačnosti armáde a ľudu Sovietskeho zväzu.“ No na vďačnosť sa pri zmene politického vetra veľmi rýchlo zabúda. Už sa nenosí, aby sa vďačnosť sovietskemu ľudu demonštrovala v Moskve, tam, kde bolo hlavné centrum protifašistického boja. Už sa to má len tak, opatrne, nahradiť dušičkovými návštevami po cintorínoch. Tak ako napríklad prezident Andrej Kiska, ktorý chce 8. mája navštíviť čo najviac cintorínov a na každom jednom zapáliť sviečku.  Možno pochybovať, či tento čin, síce chvályhodný  a dôstojne občiansky, postačuje aj k vyjadreniu štátnického postoja.    

Vrátim sa ale k Mojžišovej teórii rovnakej katastrofy nemeckého a ruského jarma. Ak  touto  teóriou neviem pochopiť zmysel boja Slovákov proti  nemeckému jarmu v Slovenskom národnom povstaní, tak potom už vôbec nechápem správanie a činy tých sovietskych vojakov, ktorí mali podľa Mojžiša iba „... postupovať podľa logiky vojny...“, ktorí to ale nerobili. Prečo sa zbytočne zdržovali všelijakými malinkými slovenskými dedinkami namiesto toho aby ich obišli? Zopár slovenských mužov, žien alebo detí by síce Nemci ešte zastrelili, možno by prikázali hodiť do vápenky v Nemeckej ešte niekoľko desiatok Židov a nespoľahlivých občanov, možno by ešte stihli vypáliť niekoľko Kremničiek. No aj tak by im napokon nezostalo nič iné, iba sa pripojiť k udatným oddielom ukrajinského národného hrdinu Banderu a tiahnuť  mierumilovne  cez slovenské hory a doliny na západ, tak ako si to podaktorí pamätáme.

Prečo si sovietski vojaci v Hronci urobili postavenie a snažili sa zlikvidovať jednotku nepriateľov v Hruškove? Len preto, že tí ostreľovali cestu do Osrblia? Už by to predsa dlho nerobili, boli tam už takmer v osamotení. Ešte by možno zastrelili zopár nič netušiacich ľudí, ale aj tak by sa neskôr museli vzdať alebo niekam ujsť. No sovietski vojaci išli s nimi bojovať.  Siedmi v tom boji zahynuli. Medzi nimi asi aj ten vojačik, čo nám vyraboval vajce z kurína. Zahynuli asi zbytočne lebo nepoznali Mojžišov zákon „základnej logiky vojny“, podľa ktorého mali postupovať na Banskú Bystricu, na Berlín a nie robiť zbytočné odbočky kdesi do hôr Rudohoria.

Naši predkovia už pred sedemdesiatimi rokmi, v Slovenskom národnom povstaní a v celom priebehu bojov počas druhej svetovej vojny vedeli jednoduchú odpoveď na otázku, za čo a proti komu bojovať. Volili boj proti „nemeckému jarmu“, pretože ono bolo stelesnením najhoršieho zla v novodobej histórii, bolo symbolom smrti, holokaustu, plynových komôr, vykynoženia slovanských národov ako menejcennej rasy. Zla, z ktorého v prípade víťazstva by nebolo úniku. To „ruské jarmo“ bolo symbolom života, aj keď – ako ukázali nasledujúce roky – života komplikovaného a neľahkého. Ale aj komplikované a neľahké pomery sa dajú meniť, tak, ako sa to vždy deje a ako sa to napokon aj stalo. 

Podaktorým toto rozlíšenie aj po sedemdesiatich rokoch robí problémy.

Prešlo sedemdesiat rokov od konca druhej svetovej vojny, od najväčšej historickej udalosti dvadsiateho storočia – porážky nacizmu a fašizmu, ktorá stála takmer 25 miliónov ľudských obetí Sovietskeho zväzu. Stali sme sa súčasťou EÚ, NATO, stali sme sa  „... súčasťou silného zoskupenia...“, píše Martin Mojžiš. Zároveň upozorňuje, že aj napriek tomu sme „takí malí a slabí, že to s našou účasťou nemyslíme celkom vážne a že vlastne chceme byť len takým drobným čiernym pasažierom...“

Bolo by však poctivé k tomu dodať, že okrem „drobných čiernych pasažierov“ (ktorí sú považovaní za čiernych pasažierov obvykle preto, lebo nechcú aktívne podporovať nebezpečné geopolitické ambície toho silného zoskupenia), existujú aj veľmi horliví a za horlivosť odmeňovaní pasažieri, čo si ochotne a slobodne namiesto jarma nasadia chomút oportunizmu a čo stále, no najmä teraz, v čase výročia víťazstva nad fašizmom,  chcú prepisovať a prispôsobovať dejiny, históriu, relativizovať hodnoty, a to všetko s povinnou dávkou protiruského šovinizmu a xenofóbie. 

Tak, ako v prípade, keď sa pokúšajú hodnotiť „ruské jarmo“ a „nemecké jarmo“ ako rovnakú katastrofu.

Foto: Wikipedia.org