Reklama
Reklama

Jaroslav Rezník: Miroslav Válek

Až na dno svedomia – spomienková esej
Počet zobrazení: 2119

j._reznik_1.jpg„Koľko je vecí, ktoré sme nevideli, / ktoré neuvidíme / a pred koľkými sme iba slepcami...“ (Miroslav Válek: Skľúčenosť, zbierka Milovanie v husej koži). „No koľkí z nás / sú opravdiví rybári / Koľkí z nás / suchou nohou z vody vystúpia /aby na Zemi sa zamočili /od vlasov/ až po členky“ (Jaroslav Rezník: S vodou na jazyku z rovnomennej zbierky).

valek-orez.jpgV piatok 24. augusta 2018 RTVS na 2. programe odvysielala druhú časť dokumentárneho filmu o básnikovi Miroslavovi Válkovi. Vždy ma hlboko upokojuje, keď básnik znepokojuje. O to viac, keď sa tak deje vyše štvrťstoročia po básnikovej smrti. Dokument, ktorý som si ja žánrovo pomenoval ako „dokumentárnu esej“, mal názov Válek. Názov veľmi jednoduchý, ale monumentálny.

Moja reakcia na tento televízny dokument nechce byť recenzno-kritická ani polemická, ba ani dodatočne a z môjho uhla pohľadu hodnotiaca esej o básnikovom živote a diele. Má to byť spomienková esej. Impulzom k jej napísaniu bol spomínaný dokument. Hoci nepatrím k ľuďom, čo sa často stretávali s básnikom Válkom, predsa len si myslím, že niekoľko mojich kontaktov s ním sa odohralo vo vypätej spoločensko-politickej situácii, a básnikov postoj i re­akcie v tých chvíľach môžu spresniť a zobjektivizovať naše vnímanie jeho ľudského charakteru i básnického rozpätia. Okrem tohto spoločenského motívu mám aj vlastný subjektívny motív. Chcem sa čistými očami pozrieť až na dno studne môjho svedomia a s týmto vedomím vypovedať pravdu. Len a len pravdu, tak mi Pán Boh pomáhaj!

Môj prvý dotyk s Miroslavom Válkom bol čisto literárny a písomný. Niekedy v roku 1962, teda v čase jeho pôsobenia vo funkcii šéfredaktora v časopise pre mladú literatúru Mladá tvorba som ako končiaci poslucháč Pedagogického inštitútu v Martine poslal do redakcie niekoľko svojich prvosienkových básničiek. Poslal som ich na adresu redakcie časopisu, no odpovedal mi priamo Miroslav Válek. Odpoveď bola stručná: „ Vaše básne ma zaujali. Odložil som si básne Dozrievanie a Otáznik. No to je málo, pošlite ďalšie." Ten list mám odložený vo svojom archíve dodnes.

Druhý dotyk s Miroslavom Válkom bol už osobný. Pozvali sme ho na literárnu besedu do školy. Poslucháreň bola nabitá. Ako to bolo vtedy takmer pravidlom, až povinnosťou, aj my sme si založili študentské divadlo poézie. Volalo sa Mikrobus a ja som bol jeho vedúcim. V podstate aj zostavovateľom, dramaturgom, režisérom a veru aj interpretom. Na začiatku besedy sme Miroslavovi Válkovi predniesli niekoľko ukážok, ja som zarecitoval jeho dnes už kultovú báseň Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať zo zbierky Príťažlivosť. Pamätám sa, že som sa cítil dosť suverénne, pretože s tou básňou som v júni toho istého roku vyhral vo svojej vekovej kategórii (16 – 20) celoštátnu súťaž Wolkrov Prostějov. Len pre zaujímavosť a literárnu pamäť uvediem, že v porote súťaže boli v tom čase také české básnické esá ako Jiŕí Šotola, Miroslav Holub, Jan Skácel a Josef Hanzlík. Miroslavovi Válkovi sa moja interpretácia básne páčila. Na titulný list zbierky Príťažlivosť napísal: „Jaroslavovi Rezníkovi za recitáciu, ktorá sa mi páčila. Miroslav Válek Martin 13. 12. 62.“

Povedané s Válkom a jedným veršom z tejto básne, „veci sa ďalej vyvíjali normálne“. Básničky som neposlal, s pásmom poézie podľa názvu Janovicovej zbierky Život je biely holub sme boli na Wolkrovom Prostějove tretí, keď pred nami bol pražský súbor z obce Psáry pri Prahe a vysokoškolský súbor z olomouckej univerzity. Podľa tohto hodnotenia sme boli najlepší súbor zo Slovenska, čo sa neveľmi pozdávalo divadlu poézie Za rampami a jeho šéfovi Jánovi Kamenistému, ktorý prišiel do Prostějova s výberom zo Smrekovej poézie. Zdá sa, že pre porotu to už bola troška zastaraná dramaturgia a ja si myslím, že pozornosť na nás obrátili práve Válkove básne z pásma. Okrem už uvedeného Domova... som tam mal aj Nite, Jablko, Nepochopiteľné veci, Citlivých, Ohýbačov železa a Osudy. V lete toho istého roku ma povolali na základnú vojenskú službu.

Viem, toto sú veci zdanlivo banálne. Uvádzam ich však preto, aby v kontraste s nimi ešte väčšmi vyniklo to, čo nasledovalo, lebo „veci sa ďalej vyvíjali nenormálne. Vrátil som sa z vojenčiny, po troch mesiacoch v škole som 6. februára 1966 nastúpil do literámo-múzejného oddelenia Matice slovenskej. Potom prišiel august 1968. Niekoľko večerov som pôsobil ako redaktor v krátkovlnnom rozhlasovom vysielači Kriváň, čo mi potom narastajúca normalizačná cunami tvrdo zrátala. Až tak, že som sa ocitol na ulici. Presnejšie – v kuchyni a detskej izbe. Štyri roky som opatroval svoje tri malé deti a vo chvíľkach voľna som sa usiloval nájsť si zamestnanie. V Martine, Žiline, Dolnom Kubíne, Banskej Bystrici, Liptovskom Mikuláši. Všetko máme. Až raz...! Bolo to zjari 1974.

Večer okolo deviatej mi zavolal jeden z dvoch matičných šoférov, konkrétne nebohý Janko Školník, že tak a tak... zajtra ráno ide sám do Bratislavy po nejakého papaláša a či nechcem ísť s ním. Bolo by mu veselšie a zároveň by som dával pozor, aby nezaspal. Nezaváhal som. Ako sme to na ten deň vymysleli s deťmi, lebo žena učila, to si už nepamätám. Dcéru a mladšieho syna v to dopoludnie asi postrážila suseda, no a starší Jaro už chodil do tretej triedy.

Dosť na tom, ráno čosi pred deviatou som sa ocitol na chodbe ministerstva kultúry rovno pred dverami ministra. Zaklopal som. Otvorila mi ministrova sekretárka, krásna mladá žena, tuším sa volala „pani Račková“. Predstavil som sa a poprosil ju, že ak je tu súdruh minister, či by ma nemohol prijať. Podozrievavo na mňa pozrela a spýtala sa: „A ste ohlásený?“ Odpovedal som: „Nie... Ale ja som z Martina a ešte včera večer o desiatej som nevedel, že dnes sa ocitnem tu...“ Tentoraz sa na mňa zahľadela dlhšie, potom povedala: „Počkajte, spýtam sa.“ O chvíľu naozaj vyšla a oznámila mi, že súdruh minister ma prijme, len čo vybaví stránku. Ešte mi stihla pošepnúť, že je tam vedúci odboru pre veci cirkevné. Čakal som asi pätnásť minút.
Potom sa otvorili dvere. Minister Válek vyprevádzal stránku a vzápätí ma pozval dnu. Vo dverách, ktorými sa vchádzalo zo sekretariátu do ministerskej pracovne, povedal: „Počul som, súdruh Rezník, že mále existenčné problémy.“ Odpovedal som: „Mám a som vám vďačný, že ste ochotný na túto tému so mnou hovoriť.“ Válek sa na mňa pozrel a spýtal sa: „Čo si dáte?“ Troška ma to zaskočilo, myslel som – obligátna káva, a troška som zaváhal. Válek sa pousmial a spýtal sa: „Víno, alebo koňak?“ Prekonajúc začiatočné rozpaky ako správny Stredoslovák z Liptova som odpovedal: „Koňak.„Len si dajte, aspoň sa popri vás zveziem. To viete – lekári sú na mňa prísni...

O chvíľu pani Račková priniesla koňak a pre ministra dve deci vína, vychladeného, v zarosenom pohári na stopke.

No a potom som musel rozprávať. Zatrpknuto, ale nekajúcne. Venoval mi čosi viac ako trištvrte hodiny. Potom povedal: Viete, súdruh Rezník, z pozície svojej funkcie som už bol vo všetkých okresoch Slovenska, ale do Martina nepôjdem." Asi mi troška trhlo obočím, čo Válek zbadal, preto rýchlo dodal: „Viem, bol som tam nedávno, ale to som bol odovzdávať Rad práce Divadlu SNP. No kultúrnu politiku do Martina riešiť nepôjdem. S martinskými súdruhmi totiž nie je rozumná reč. Myslia si, že keď nám nechávajú mladých schopných ľudí na ulici, že robia bohvieakú službu socializmu. To je medvedia služba. A ja sa obávam. že socializmus raz na to doplatí...“ Poslednú vetu zopakujem: „A ja sa obávam, že socializmus raz na to doplatí...“ Uvedomme si: toto povedal minister kultúry Slovenskej socialistickej republiky a člen predsedníctva Ústredného výboru KSS Jarovi Rezníkovi, vtedy s biľagom pravicového oportunistu, antisocialistu a antisovietistu, nedávno osobitnou vyšetrovacou komisiou vylúčenému po troch rokoch zo strany a vzápätí vyhodenému z Matice slovenskej a sledovaného štátnou bezpečnosťou.

Prvým vlakom som sa vrátil do Martina. Hneď na druhý deň sa začali veci hýbať. Minister kultúry ponúkol mimo rozpočtu Divadlu SNP miesto archivára. Keď sa to dozvedela herečka pani teta Hejná, jasala od radosti. Konečne sa usporiada zanedbaná dokumentácia o pôsobení Divadla SNP. Riaditeľ divadla bol však opatrnejší. Miesto by sa mu šiklo. Pre istotu však zavolal na OV KSS a – nepochodil. V druhej verzii minister ponúkol miesto navyše a mimo rozpočtu Slovenskému národnému múzeu – etnografickému odboru s 2 400-korunovým platom. Pre úplnosť musím povedať, že na moje muzeologické vzdelanie (v Brne) Válka upozornil predseda Zväzu slovenských spisovateľov dramatik Ján Solovič. Riaditeľ múzea Štefan Mruškovič bol môj dobrý priateľ, no celkom otvorene mi povedal: „ Prijmem ťa, keď mi m to dá súhlas vedúci tajomník OV KSS v Martine súdruh Ján Ferenčik. Súdruh minister žije v Bratislave, nevie celkom presne odhadnúť situáciu v Martine. Ja ťa prijmem, no akú záruku mám, že o dva-tri mesiace mi ideologický tajomník Lezone nevyhodí na oči, že zamestnávam pravicových oportunistov...“ Výsledok bol jasný – odmietol ma prijať. No a keďže som tam nemal isť do nejakej nomenklatúrnej funkcie, ale len do depozitu, tajomník OV KSS povedal, nie je to naša nomenklatúra, nemáme sa čo k tomu vyjadrovať.

Naštval som sa a na druhý deň som odcestoval do Bratislavy. Zastavil som sa najskôr na Zväze spisovateľov. Predseda Ján Solovič nechcel veriť, že v Martine ponuku odmietli. Preto zavolal na ministerstvo a vybavil mi prijatie u ministra. O pol hodiny som opäť sedel v ministrovej pracovni. Tentoraz krátko a bez pohostenia. Miroslav Válek sa ma spýtal: „Chcete isť do Bratislavy?“ Prikývol som, že chcem. A teraz dávajte pozor! Minister Válek sa ma spýtal: „A kde budete bývať?" To som neočakával, ale spamätal som sa: „Zatiaľ neviem, ale dokiaľ si zoženiem nejaký privát, budem dochádzať od svokrovcov z Dunajskej Stredy. To je 40 minút cesty osobným vlakom.“ Miroslav Válek nepovedal nič, zdvihol slúchadlo vnútornej linky a zavolal Jozefovi Kotovi, riaditeľovi odboru umenia: „O chvíľu príde k tebe súdruh Rezník a neodíde skôr, dokiaľ mu nevybavíš miesto v Bratislave.

O päť minút som sedel oproti Jozefovi Kotovi, ktorý horúčkovito telefonoval. Najskôr riaditeľovi vydavateľstva Tatran Antonovi Markušovi. Ako správny riaditeľ nebol tam. Potom riaditeľovi vydavateľstva Pallas Gustovi Hupkovi. Ako ešte správnejší riaditeľ – ani on nebol na pracovisku. Na tretí raz zavolal riaditeľovi agentúry LITA, dramatikovi Ladislavovi Luknárovi. Bol prítomný. Keď vysvitlo, že som rusista, o mojom ďalšom osude bolo rozhodnuté. O pol hodiny som sedel v riaditeľskej kancelárii. Bola tam aj námestníčka Ema Obuchová a kádrová referentka Eva Castiglione. Riaditeľ ma predstavil ako dobre známeho z divadelných festivalov a recitačných prehliadok, a to rozhodujúce povedal takto: „ Súdruh Rezník nastúpi v pondelok do našej organizácie. Bez ohľadu na kádrové materiály, súdružka Castiglione. Je to príkaz súdruha ministra...“

V pondelok 2. novembra 1974 som nastúpil do Slovenskej literárnej agentúry. Asi o pol roka sa nám podarilo vymeniť byt. Dovtedy som dochádzal na týždňovky. Zotrval som tam 15 rokov. Ale to je už o niečom inom.

Opäť parafrázujúc Válka, veci sa ďalej vyvíjali normalizačne normálne. Prišiel november 1989 a ja som sa stal výkonným predsedom Spolku slovenských spisovateľov, ktorý právne nadviazal na bývalý Zväz a ideovo na Spolok slovenských spisovateľov z roku 1923. Už v prvom roku môjho volebného obdobia, teda niekedy na jeseň 1990, prišiel za mnou čestný predseda Spolku prozaik Ladislav Ťažký a hovorí mi: „Jaro, pozajtra ideme do Piešťan. V spisovateľskom Domove Ivana Stodolu Laco Ondriš organizuje akési konšpiratívne stretnutie. Nikto nevie, kto tam príde."

Išli sme. Okrem Laca Ondriša v jedálni sme už našli sedieť Paľa Hudíka, vedúceho literárneho oddelenia Slovenského rozhlasu, Miroslava Válka a – Ladislava Mňačka. Bola to pikantná zostava. Každý z nás vedel, že vzťahy medzi Válkom a Mňačkom od celoštátneho zjazdu spisovateľov v roku 1967 v Prahe neboli práve najpriateľskejšie. Debatovalo sa o všeličom. Prím hral Ladislav Mňačko, ktorý s neskrývaným pohoršením nadával na kapitalizmus, lebo jeho manželka bola po trojnásobnej operácii vo Viedni, pritom tie dve operácie navyše bol vraj zbytočné. Lenže jedna ho stála 40 000 šilingov. No a o to šlo.

Miroslav Válek sa na mňa viackrát dlhšie zahľadel. Nepovedal to nahlas, no ja som z jeho očí vyčítal: To je neuveriteľné, aký vie byť život. Niekedy prekvapí aj báseň. Tento chlapec tu ma pred niekoľkými rokmi bol prosiť o pomoc pri nájdení zamestnania. Teraz je to predseda najväčšej spisovateľskej organizácie.

Počas fajčiarskej prestávky, keď sme stáli pri okne a hľadeli na cestu a na kúpeľný areál, mi navrhol potykanie. Pre mňa to bolo a stále zostáva jedno z najväčších uznaní, akého sa mi v priebehu života dostalo. No nie preto považujem Miroslava Válka za najväčšieho slovenského i európskeho básnika druhej polovice 20. storočia. Sú to jeho lyrické výkony, ktoré nehanebný čas ešte dlhé roky neprekope. Milan Hamada, uznávam tvoje literárne schopnosti i tvoju neuchopiteľnú transcendenciu, no tentoraz sa mýliš. Miroslav Válek nebol nihilista. Ani ako človek, ani ako básnik. Bol to človek humanista a básnik so sociálnym, národným a kresťanským cítením.

Dlhé roky, najmä po smrti Miroslava Válka, som premýšľal, prečo mi tento vysoko postavený politický činiteľ a všeobecne uznávaný i oceňovaný básnik pomohol v najťažších rokoch môjho života? Prečo sa vôbec angažoval za v podstate vtedy ešte bezvýznamného kultúrneho pracovníka a začínajúceho literáta. Vďaka tejto dokumentárnej televíznej eseji som to rozlúštil. Už to viem, ale neprezradím. Ti dôvtipnejší iste na to prídu sami.

(Esej vyšla v Literárnom týždenníku 31 – 32/2018)

Foto: Emil Polák - Jaroslav Rezník a plagát k filmu Válek
 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama