Jarovce sú multikulturálne odjakživa

My, miestni matičiari z Petržalky, už niekoľko rokov „zážitkovo“  spoznávame minulosť i prítomnosť dejín našej obce, jej užšieho (zadunajského) i širšieho (bratislavského) okolia. Naše poznanie rámcujeme slovenskými vlastivednými kritériami. Vznikol z toho súbor vlastivedných potuliek (fyzických i duchovných) s výnimočným názvom „Petržalský matičný rok“. Rok otvárame vlastivednou potulkou pri príležitosti dohody z parížskej mierovej konferencie (1946), ktorá potvrdila trvalú platnosť „Trianonu“ (1920), nulitu Viedenskej arbitráže (1938) a rozšírenie našej vlasti o tri zadunajské obce: Jarovce, Rusovce a Čunovo. Tohtoročné 69. výročie od jej podpisu, ktoré sa uskutočnilo 10. februára 1947, sme si pripomenuli v sobotu 13. februára 2016 vlastivednou potulkou po jednej z pripojených obcí, po Jarovciach.

Znak Jaroviec, mestskej časti Bratislavy;
po chorvátsky Hrvatski Jandrof,
po maďarsky Horvátjarfalu.

Zopár dejinných súvislostí. Jarovce a jej obyvatelia sa vyznačujú priemerným stredoeurópskym spôsobom vývoja a života. Oproti absolútnej väčšine slovenských obcí sa môžu navyše hrdiť, že niekoľko storočí boli súčasťou Rímskej ríše (neďaleká Gerulata). Následne priestor je pod domináciou včasnoslovanskou (Samo), avarskou a opäť slovanskou (Veľká Morava). Po bitke pri Bratislave (907), ktorá určite prebiehala aj v ich chotári, sa Jarovce pomaličky, pomaly (trvalo to 100 rokov) začleňujú do Uhorska. Hoci na dohľad od Bratislavy, inklinujú k župnému sídlu v Mošoni. Nečudo! Jeden z kmeňov kočovníkov, ktoré obsadzujú na prelome deviateho a desiateho storočia naše kraje, nesie meno Meder a pevnosť na dohľad od Mošoňu sa nazýva Maďarský Starhrad (Magyróvár). O pár kilometrov vyššie proti Dunaju zabezpečuje hranicu na protivnej strane pevnosť Nemecký Starhrad (Deutsch Altenburg). A tak Jarovce sú na polceste medzi Uhorskom a Rakúskom, pri rázcestí k preddunajskému Braslavovemu mestu.



Uhorské časy Jaroviec sú už typizované. Villa Ban zadokumentovaná ešte za kráľa Ondreja druhého. Osmanská invázia do strednej Európy spúšťa chorvátsku migráciu a tak k pozostatkom slovansko/slovenského osídlenia, k obyvateľom maďarského a nemeckého rodu sa ako neprehliadnuteľný element pridávajú v obci Chorváti. To až dodnes. Žijú a mrú ako ostatní Uhri, dokladujú to pamätné tabule padlých z prvej a druhej svetovej vojny. Pri menách padlých z tej druhej ma zarazila ich transkripcia. Napriek tomu, že tabuľu osadili až v tomto tisícročí, mená sú písané v maďarčine. Napriek tomu, že v absolútnej väčšine neboli Maďari. Chápem to ako neúctu, neúctu k mŕtvym, neúctu k našej krajine. Argument, tak sa písali, je neospravedlniteľný. Oni sa tak písať museli! V Maďarsku aj Chorvát či Nemec musel mať meno pomaďarčené... Preto uviesť ich meno po chorvátsky či nemecky (ak už nerešpektujeme náš štátny jazyk) za čias Slovenskej republiky by bolo korektné.

Od polovice októbra roku 1947 sa začala písať československá, neskôr slovenská história. V roku 1970 sa stávajú Jarovce súčasťou mesta Bratislava. V súčasnosti ich charakterizujú dve okolnosti nadobecného charakteru: diaľničný cestný prechod do Rakúska a mohutná bytová výstavba. Jarovce, vitajte v 21. storočí!

Pristavíme sa pri katolíckom kostole, náhodou je otvorený, prebiehajú akési opravy. Typická stavba dokončená 1772. Malé zastavenie pri spomínanom pomníku padlých z vojen. V kostolnom parčíku nás zaujme ešte socha sv. Mikuláša (meno po slovensky!) a „domčekové“ sošky sv. Floriána a Panenky Márie. Na budove fary tabuľa informuje, že základný kameň pastoračného centra posvätil pápež Ján Pavol II. pri svojej návšteve Rožňavy v roku 2003. Prejdeme hlavnou triedou k Jarovskému dvoru, kde z minulosti pretrvávajú medzi nami tie najlepšie občerstvovacie dojmy.

Dvakrát zahneme doľava a sme na cintoríne. Uprostred cintorína je dlažobnou mozaikou prekryté miesto románskeho karnera, významnej to archeologickej pamiatky. Prehliadka náhrobkov najlepšie ilustruje miestne dejiny za posledných 100 rokov. Chorvátčina dominuje. Nemčina, trochu maďarčiny a, samozrejme, v poslednom období vzrastajú slovenské popisy a epitafy. Zaujímavosťou sú chorvátske náhrobné povzdychy písané maďarskou gramatikou.

Pri plote sa formuje rad urnových hrobov. Zaujali ma dva nápisy. Jozef Ležovič nám odkazuje: „... neodišiel som, len som vás predbehol.“ A akademický sochár Ján Šuchaň zase: „Nezomrel som, ale zo života nič nezostalo.“ Hoci sa pasujem za polyhistora, meno sochára mi nič nehovorilo. Cez „gúgeľ“ som sa dozvedel skutočné pozoruhodnosti. Janko Šuchaň pochádzal z Polomky, sklársky sa vyučil v Katarínskej Hute a v Železnom Brode. Zamestnal sa v Elektrosvite Nové Zámky, kde okrem iného bol autorom tvarového riešenia (vtedy sa ešte tomu tak často nehovorilo dizajn) elektrickú stolovej lampy, pri ktorej píšem aj tento text. Fotografia jeho výtvoru - Stolové svietidlo typ 1012 01 (typ 215 03 01) z n. p. Elektrosvit Nové Zámky (1968) je vám určite povedomá. Odborníci tvrdia, že „minimalistický dizajn s funkčnými technickými prvkami je materiálovo aj formálne veľmi čistý“. Začiatkom ôsmeho desaťročia minulého storočia (od roku 1970) študoval na VŠVU aj u sochárov Trizuljaka a Kulicha. Minulý pondelok uplynulo sedem rokov od jeho smrti, ďakujeme pán Šuchaň.

Potulku končíme v obecnom (miestnom) športovom areáli, kde okrem futbalu či hokeja možno zahriať aj naše skrehnuté údy. Pritom sa tešíme na budúce objavy vlastivedného charakteru, ktoré rozšíria náš nielen slovenský obzor. V apríli si pripomenieme oslobodenie Petržalky a jej znovunavrátenie do našej vlasti spolu s tragédiou vyvražďovania maďarských Židov na cintoríne v Petržalke. A v súvislosti s parížskou mierovou dohodou sa môžete tešiť na 15. október, kedy si v Rusovciach pripomenieme odovzdanie spomínaného tzv. bratislavského predmostia pred 69-imi rokmi našej republike. Možno si pritom zatancujeme v tamojšom SĽUK-u.