Je Smer sociálno-demokratickou stranou, alebo stranou tretej cesty?

Počet zobrazení: 4410

Táto otázka sa vždy raz za čas otvorí v médiách, no bez nejakého reálneho výsledku.
V časoch slávy a úspechov to bola tak trochu aj nezmyselná a nepatričná otázka.
Kritika Smeru, že je v podstate podnikateľským projektom, ktorý má svojich akcionárov s presne dohodnutými pravidlami, sa objavuje od jeho vzniku. Často sa uvádzajú aj zakladatelia tejto skupiny, ba dokonca podľa stanov majú aj zvláštne postavenie a môžu sa napr. zúčastňovať snemov a zjazdov. Diskusia však zostala iba v rovine dohadov. Nikto tieto domnienky nevyvrátil a nikto ich ani nepotvrdil.Strana o tejto téme odmietala diskutovať s jej kritikmi mimo strany a členská základňa nemala k tomu vnútrostranícky priestor a ani odvahu.
Strana Smer dnes prežíva ťažké obdobie. Po dlhých rokoch úspešného vládnutia Smer dnes pôsobí unavene a niekedy sa zdá, že sa potáca ako uštvaná zver, ktorej je úplne jedno, ako to všetko dopadne.
Či je to výsledok „okukanosti“ z dlhého vládnutia, z neustálych bojov s médiami a opozíciou, alebo je to výsledok množstva káuz, ktoré sprevádzalo vládnutie Smeru, ťažko povedať. Asi všetko sa v nejakej miere môže podieľať na páde jeho prestíže.
Dnes, kedy Smer má časy najväčšej slávy za sebou, máme možnosť presnejšie odpovedať na otázku z nadpisu článku, t.j. či Smer je sociálno-demokratickou stranou, alebo je to biznis projekt úzkej skupiny politických manažérov a podnikateľov. Nakoniec, diskusia o tomto probléme by mohla ponúknuť aj riešenia, ako existujúcu krízu prekonať.
Možno sa niekomu môže zdať, že veľmi kriticky posudzujem túto stranu, pretože stále jej preferencie sa pohybujú okolo 20 %. O takomto čísle sa ostatným politickým stranám nemôže ani snívať.
Smer dnes nie je vyčerpaný iba z vlastných káuz, ale i z káuz svojich koaličných partnerov, ktorých preferencie sú na hranici voliteľnosti, ale vláda bez nich by bola nemožná.
Koaliční partneri si uvedomujú svoju dôležitosť, a preto si dovoľujú viesť svoje rezorty tak, ako to robil aj Smer, t.j. berú ich ako vlastné lénne panstvá, z ktorých si môžu vyberať svoje zisky. (Že to tak robili všetky strany, je taktiež pravda, ale nemôže to byť žiadnym ospravedlnením pre sociálnu demokraciu!)
Spolupráca Smeru s jeho koaličnými partnermi ho však viac diskredituje, akoby zvyšovala jeho politickú prestíž ako lídra tejto koalície!
Smer vo vzťahu k opozícii celú svoju marketingovú silu zakladal na tom, že opozícia nemôže byť alternatívou k jeho vláde pre absenciu reálneho programu a personálnej nespôsobilosti viesť tento štát. Je pravdou, že vystúpenia opozície veľmi často potvrdzovali túto pozíciu.
Táto taktika politického boja bola dlhodobo veľmi úspešná, ale jej potenciál za existencie súčasných koaličných partnerov sa vyčerpal.
V prípadoch, keď Smer už nemal kam uhnúť a prešľapy jeho funkcionárov boli neoddiskutovateľné, uchyľoval sa k nedôstojnej metóde – „A vy ste čo robili, keď ste boli vo vláde? Pozrite sa na vaše kauzy!“ Samozrejme, aj v tomto mali spravidla pravdu. Tento prístup však ukazoval neochotu zaoberať sa vlastnými problémami. Otvárať ich, riešiť a brať na zodpovednosť tých, ktorí prekračovali hranice zákona či morálky.
V zmysle tejto logiky Smer stratil možnosť zlepšovať seba a tým i celý politický systém Slovenska.
Odmietanie kritiky a absencia odvahy lepšie sa pozrieť  na seba a vyvodiť z toho dôsledky pre pochybiacich členov malo za následok, že strana, resp. jej vedenie sa uzatváralo do seba. Optimizmus do radov členskej základne sa pokúšala vnášať slávnostnými snemami a propagáciou svojich úspechov. Presvedčenie vedenia Smeru, že predstavuje najúspešnejší politický projekt od vzniku samostatného Slovenska sa stalo štítom proti každej kritike. Sebakritika sa nahrádzala marketingom a ideológia právnymi konštrukciami.
Takýto prístup spojený s jeho kauzami, ktoré sa stávali jeho bežnou súčasťou, musel viesť k jeho dnešnej kríze.
Základná chyba Smeru spočívala v tom, že strana sa vzdala ambícií riešiť celospoločenské problémy, kultivovať moc a slúžiť občanovi. To ju doviedlo k tomu, že sa skoncentrovala na pokrytie záujmov skupiny a jej podporovateľov.
Každú kritiku opozície odbíjali – „a vy ste čo robili, keď ste boli pri moci?“ Teraz sme tu my! My neotvárame vaše kauzy, tak sa nepleťte do našich! Tento postoj nám dáva odpoveď, kto Smer sociálna demokracia je. Potvrdzuje to, že Smer nielenže nebol, ani programovo nechcel byť klasickou štandardnou sociálno-demokratickou stranou.
Mnohí jeho zakladatelia sa rozhodli vstúpiť do politiky iba preto, že videli voľný priestor na ľavej strane politického spektra a tam sa rozhodli aj investovať svoj kapitál.
Smer povysával, resp. pospájal všetky ľavé strany a straničky, ktoré svoje slniečkarské a salónne programy nevedeli predať, a odštartoval svoj úspešný politický projekt mladej, dravej skupiny, ktorá sa nezaťažovala ideami a programovými otázkami. Jej cieľom bolo získať politickú moc a z tejto pozície pokryť svoje záujmy a svojich donátorov!
Možno sa to zdá mnohým, ktorí túto stranu podporovali a podporujú, príliš krutá pravda. Je pritom veľmi pravdepodobné, že takéto hodnotenie by sme mohli použiť aj pre väčšinu ostatných politických strán, ktorých zástupcovia sedia vážne a cnostne v našom parlamente.
Nakoniec možno takáto koncepcia nie je ani zlá. Určite nie z pohľadu tretej cesty. Pochybovanie o jej správnosti je možné, iba ak sa pozrieme na tieto strany cez prizmu ľavo-pravého boja politických strán.
Predseda Smeru sa v začiatkoch svojej politickej kariéry netajil, že je stúpencom tretej cesty, t.j. že politická strana by nemala byť ani pravicovou, ani ľavicovou, ale mala by byť vedená iba profesionálnymi manažérmi, ktorí majú jediný záujem pragmaticky riešiť každodenné problémy spoločnosti. Samozrejme, takáto strana musí byť vedená profesionálnymi manažérmi, ktorí sú zbavení akýchkoľvek ideológií a ich jedinou snahou je uspieť v politickom boji a získať politickú moc.
Takáto skupina nepotrebuje žiadnu členskú základňu, potrebuje iba profesionálnych manažérov a marketérov a nepotrebuje viac ako 150 členov.
Ich hlavnou pohnútkou je získať moc, slávu a, samozrejme, i peniaze.
Keď sa dnes pozrieme na Smer, vidíme, že projekt tretej cesty sa im podarilo vysoko úspešne naplniť. Smer vyhral 4-krát voľby a 3-krát dosiahol na premiérsku funkciu!
Napriek tomu, hlavne cez prizmu jej dnešnej krízy, nemožno povedať, že sú to chlapíci!
Dnes sú to unavení muži, ktorí síce hlásajú, že chcú vyhrať aj ďalšie voľby, ale aj sami si uvedomujú, že po vražde Jána Kuciaka musia zaplatiť vysokú daň za dlhé roky vládnutia.
Strana v zmysle tretej cesty rezignovala na ideologické otázky, ktoré sú iba na prekážku pri uskutočňovaní ich krátkodobého podnikateľského projektu. Rovnako mohli úplne eliminovať aj prácu s mladými. Vedia, že ich ukončením v politike sa končí aj ich politický projekt.
Pre riadenie štátu a dosiahnutie svojich záujmov bolo výhodnejšie stať sa uzavretou skupinou, ktorej jediným spojením s vonkajším svetom boli úzke vzťahy s najbohatšími skupinami podnikateľov.
Keďže Smer svoju členskú základňu nevytvoril, nakoniec ani o to nemal záujem, pretože ju iba prebral fúzovaním ľavicových politických strán, stala sa trpenou skupinou, od ktorej sa požadoval iba potlesk.
Dvanásť- až štrnásťtisíc členov Smeru sa tak ocitlo v rukách bojovníkov tretej cesty, ale bez možnosti niečo ovplyvniť. Boli iba neželaným dedičstvom, ktoré bolo potrebné iba obhospodarovať prostredníctvom slávnostných snemov. V ojedinelých prípadoch mohli byť aj ich stranícke štruktúry začlenené do riadenia štátu. Spravidla sa však dávala prednosť návrhom z podnikateľských štruktúr.
Tvárou a garantom tejto skupiny sa stal od samého začiatku pán Fico.
Príčinami jeho zlyhania sú dve závažné chyby, ktoré by sa u ľavicového politika nemali vyskytovať a ktorým by sa mal vždy vyhýbať.
Ide predovšetkým o:

      1. odpor či nechuť k osobným konfliktom;
      2. nezáujem o ideologické otázky. Preferovanie pragmatického prístupu sa však často zmenilo v oportunizmus. Nahradzovanie ideologických otázok marketingom a právnymi konštrukciami ich viedlo k strate tváre.

Podľa môjho názoru pán predseda Fico nemá rád konflikty s ľuďmi a za každú cenu sa im chcel vyhnúť. Nesedí mu poloha bojovníka. Je skôr typ zmierlivý, hľadajúci vždy kompromis a dohodu. Preto mnohé nepríjemné problémy rád prenechával na riešenie členom svojej skupiny, ktorí to za neho v jeho mene aj radi vykonali.
Najbližší spolupracovníci sa stali časom predstaviteľmi podskupín, ktoré medzi sebou bojovali o moc a vplyv na predsedu strany a tým i na chod štátu.
Všetci jeho najbližší spolubojovníci tretej cesty odvodzovali svoju silu a postavenie od pána Fica, ktorý sa stal značkou slušnosti, profesionality a záujmu o obyčajných ľudí. Jeho úžasná pracovitosť a schopnosť navštevovať všemožné akcie a podujatia na ľubovoľných miestach Slovenska mu vytváralo imidž obetavého a čestného človeka.
Jeho úsmev, pevný stisk rúk vytvárali dojem priameho, otvoreného človeka. Pri  jeho krátkych stretnutiach dokázal vyvolať pocit, že má záujem na riešení ich problémov.
Predseda strany rezignoval na mocenské boje vo vnútri strany a nechal im voľný priechod. Svoju úlohu pochopil tak, že jeho primárnou povinnosťou je obhajoba najbližších a tým i celej strany. V tejto veci často neváhal ísť až na okraj racionality, kde dokázal prekračovať hranice zdravého rozumu. Jeho najbližší spolubojovníci z toho čerpali istotu, či akúsi beztrestnosť, za čo sa mu odplácali svojou lojalitou a podporou.
Pán Fico často robil nielen pre nich, ale aj za nich a oni mu to splácali čím len mohli...
Dnes sa ukazuje, že predseda strany prenechal veľa voľnosti svojim verným, ktorí to zneužili a obhajoba týchto ľudí ho iba diskreditovala v očiach širokej verejnosti.
Osvedčený model nekritického obhajovania svojich ľudí sa rozbil na márne kusy až po vražde investigatívneho novinára Jána Kuciaka a už nie je možné ho reštartovať.
Stúpenec tretej cesty však bez moci je ničím. Iba moc, resp. aspoň nádej na jej získanie mu môže dať pocit plnosti života.
Zdá sa mi však, že pán Fico sa často krát cítil nie ako jej predseda, ale skôr ako disciplinovaný člen skupiny.
Preto aj jeho odchod z funkcie predsedu vlády a rozhodnutie kandidovať na funkciu prezidenta bolo skôr snahou podporiť skupinu z inej štátnej pozície. Rýchly a nepresvedčivý pokus o odchod z funkcie premiéra, a to bez detailnejšieho vysvetlenia členskej základni a občanom mal však za následok jeho prehru.
Odchod z funkcie premiéra po vražde Jána Kuciaka už nebola jeho osobná voľby. Bol to tlak ulice a pre neho osobná tragédie. Človek, ktorý žil v presvedčení, že jeho vedenie štátu bolo vysoko úspešné a nemalo sa s čím porovnať v moderných dejinách SR, sa končí vypískaním desať tisíckami vlastných občanov.
Aj v tejto situácii sa však prejavil ako člen skupiny, a nie ako vrcholový štátnik, pretože celú svoju energiu vyplytval na záchranu svojej skupiny a seba samého.
Smutnou ukážkou toho bolo i menovanie nového premiéra.
Podľahol pri tom ilúzii, že objímaním pána Pellegriniho pri jeho inaugurácii sa jeho duch či duch celej skupiny prevtelí, či vstúpi do nového premiéra, ktorý od teraz bude všetko robiť už iba tak, ako by to robil aj on.
Dnes je zrejmé, že sa zmýlil a že nemôže požadovať od premiéra veci, s ktorými nový premiér nemôže, či nechce súhlasiť, pretože je presvedčený, že by ho to diskreditovalo a zosmiešnilo.
Bolo by preto vhodné, keby pán Fico uznal, že pán Pellegrini nemôže prijať hru bábky, ktorá čaká na pokyny spoza nejakej opony. Predseda môže poradiť, ale nemôže dávať inštrukcie bez toho, že by nedestabilizoval vládu a nerozkladal stranu a jeho voličov.
Predseda by sa mal uspokojiť tým, že dal akceptovateľný návrh na premiéra a zachránil tak Smer pred totálnym rozkladom a za toto mu treba aj poďakovať.
Dnes je tu opäť snaha predsedu pána Fica odísť z funkcie predsedu strany a ašpiruje na predsedu Ústavného súdu.
Ani tento raz neprebehla žiadna vnútrostranícka diskusia o tomto návrhu, napriek tomu, že sa fundamentálne dotýka tejto strany. Zdá sa, že ani on sám nie je zvedavý na názor členskej základne, pretože to považuje za svoju osobnú, či skupinovú voľbu a nijaké diskusie nie sú pre neho zaujímavé.
Pán Fico by mohol byť tiež spokojný aj s návrhom, ktorý dal do prezidentských volieb. Pán Ševčovič je totiž vhodný kandidát s reálnou možnosťou stať sa prezidentom. Nemal by však vytvárať tlak, že je kandidátom bojovníkov tretej cesty a že automaticky musí prevziať a vstúpiť do záväzkov voči nim.
Nemal by vystavovať tohto kandidáta skúškam pri podpore jeho menovania za predsedu Ústavného súdu a mal by vziať do úvahy, že podľa posledného prieskumu až 70 % občanov si myslí, že by nemal na túto funkciu kandidovať.
Riziko je obrovské nielen pre tohto kandidáta, ale aj pre celý Smer. Ak bude vyžadovať od neho podporu, mohlo by to potvrdiť, že mu ide iba o seba a jeho skupinu a osud jeho strany a spoločnosti ho nezaujíma. Z toho by vyplývalo, že pán predseda je presvedčený, že strana, to je vlastne On a všetky riziká sú preto nedôležité.
Kam takýto postoj z minulosti priviedol HZDS i SDKÚ je všetkým známy.
A tomuto by sa mal aj pán predseda Smeru vyhnúť!
Záchrana či reštart Smeru by si však vyžadoval niekoľko podmienok:

  1. musí mať o to záujem pán predseda
  2. musí vytvoriť priestor  pre vnútrostranícku diskusiu a podporiť obnovenie vnútrostraníckej demokracie, ktorá je charakteristická pre štandardné demokracie
  3. členská základňa by musela kriticky posúdiť prácu svojich funkcionárov a navrhnúť nové orgány, ktoré budú mať záujem o realizáciu programu klasickej sociálnej demokracie
  4. nové orgány strany by mali rozhodnúť o vystúpení z dnešnej vládnej koalície
  5. strana by sa musela začať pripravovať na mimoriadne parlamentné voľby
  6. v prípade, že by vo voľbách neuspela z dôvodu veľkého množstva kostlivcov z čias dlhej vlády Smeru, by bolo nutné, aby strana kolektívne posúdila svoj politický kapitál a hodnotu značky Smer. Súčasťou toho musí byť i posúdenie odhodlania členskej základne k zmenám. Rovnako je nutné zrátať celkové náklady na reštart tejto strany.

Na základe takéhoto auditu potom rozhodnúť, či strana je schopná ďalšej existencie, alebo je lepšie ukončiť jej činnosť.
Samozrejme, nemôžeme vylúčiť ani to, že ak by aj strana dávala prednosť zachovania Smeru, nemožno vylúčiť, že táto strana neskončí katastrofou.
Mohlo to byť tým, že noví členovia strany by neboli dostatočne pripravení pre vrcholovú politiku, resp. verejnosť ich neprijme a strana bude musieť opäť siahnuť po nových ľuďoch a hľadať nových lídrov strany. Rovnako situáciu by mohli skomplikovať nové dôkazy, či šetrenia starých i nových káuz a potvrdení o jej prepojení na organizovaný zločin. Takýto kostlivci by mohli byť tiež limitujúcim faktorom pri úvahách, či stranu položiť, nakoľko politické náklady na jej očistenie by mohli byť omnoho väčšie, ako náklady na založenie novej politickej strany.
Obdobným spôsobom asi uvažovali aj v HZDS a SDKÚ, keď rozhodli o ich ukončení. Obe strany stratili svoj kredit u občanov a ich resustitácia bez vyvodenia zodpovednosti voči hlavným aktérom bola nemožná, pretože šlo o jej predsedov a ich najvyšších spolupracovníkov. Pred takýmto problémom môže stáť aj Smer a tak otázka zachovať stranu, alebo ukončiť jej činnosť bude závisieť od vyspelosti a rozhodnutia jej vedenia, ako i odvahe a želania členskej základne. V prípade odmietnutia diskusie o týchto otázkach sa môže vyvolať chaos v Smere, a tým urýchliť jeho koniec.
Radovým členom strany potom nezostane nič iné, iba si zanadávať a prekliať celé vedenie a zabudnúť na svoj čas a energiu, ktorú dali tejto strane.
S bolestným priznaním, že väčšina členskej základne plnila funkciu „podrž tašky“ či akýchsi mažoretiek, zúčastňujúci sa na marketingu a prezentácii skvelých výsledkov strany, sa bude musieť vyrovnať každý jej člen sám
Aj tu bude príležitosť ukázať, do akej miery bol Smer-SD podnikateľským projektom a stranou jedného človeka či štandardným politickým
projektom.
Niektorým čitateľom sa môže zdať, že som príliš kritický voči Smeru a že nevidím, že jeho politický kapitál nie je celkom premrhaný.
Jedným z možných spôsobov, ako ešte viac zjemniť kritiku strany Smer, by mohlo byť poukázanie na fakt, že táto strana nie je žiadnou výnimkou z európskych sociálnych demokracií, ktoré prežívajú existenčnú krízu a že nijako významne sa neodlišujú ani od európskych pravicových strán. To by nás mohlo viesť k tvrdeniu, že Smer-SD je štandardnou európskou politickou stranou a plne patrí do európskeho mainstreamu.
Je možný aj takýto optimistickejší výklad a pohľad na Smer, ale treba vidieť, že európsky mainstream sa otriasa pod tlakom neštandardných politických strán a je vystavený tvrdej kritike väčšiny občanov.
Nedôvera k zavedeným politickým stranám je však spochybňovaním všetkých demokratických procedúr a môže vyústiť iba v autoritatívne režimy. To je ale však už iná téma...

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984