Je česť právnym termínom?

Obrana Slovenskej republiky je vecou cti každého občana.
Ústava SR, čl. 25, odsek (1)

Pred pár dňami som zachytil v českom verejnoprávnom spravodajstve informáciu o obnovení odvodov. Nie odvodov mlieka, mäsa a iných prebytkov malovýrobnej činnosti slúžiacich v prospech prerozdeľovania spoločenskej spotreby. Ale odvodov brancov. Presnejšie, navrhujú novelu branného zákona o obnovení odvodov. To slovo odvod sa viaže k slovesu brániť. Českí branci majú byť obojpohlavní. Vraj pre to, že nielen v Európe, ale v celom demokratickom svete platí rovnosť pohlaví. A tak výsadu zomierať za vlasť budú mať rovnakú ženy i muži. Pretože klesá ochota brániť vlasť dobrovoľne, treba to spraviť zákonným presvedčovaním. O pár dní neskôr som zazrel a započul v našich médiách úvahy na obdobnú tému. Podľa jedného slovenského generála: „To čo robia v Čechách, je správny krok. V mladých ľuďoch sa vytráca zodpovednosť voči vlasti“...

Na snímke: „Regrúti“ ročník 1950, rok odvodu 1968.

Áno, jadro veci je v slovnom spojení – zodpovednosť voči vlasti. A výsledok zodpovednosti voči vlasti sa chápe v histórii sloganmi. Bránili svoju vlasť. Padli za vlasť. Nie, nespochybňujem hrdinstvá vojakov a nevojakov, či smutné osudy miliónov ľudských bytostí na bojiskách. Ich utrpenia, bolesť, žiale pozostalých.

Slovensko sa zúčastnilo za ostatných 100 rokov dvoch veľkých krvavých konfliktov. Aktívne ako ľudský potenciál. Prvá svetová vojna je doteraz prítomná v mnohých našich mestách a obciach prostredníctvom pomníkov padlých. Desiatky a stovky mien. Ale? Bránili skutočne svoju vlasť? Niekde na ukrajinských stepiach? V Srbsku? Pod Alpami? Padli za svoju rakúsko-uhorskú vlasť? V krvavých jatkách na rieke Piave? Za Karpatmi? V uniformách vlasti bránili skôr svoju porobu. Určite nešli do boja a na smrť s myšlienkou na vlasť. Trochu iný rozmer slova vlasť a myšlienkovo prijateľnejší spôsob vlastenectva si predstavovali legionári: ruskí, talianski, francúzski.

Prišla druhá svetová vojna. Slováci bojovali za vlasť aj proti vlasti! Obrana vlasti človekom spod Tatier má mnohofarebný rozmer. Prvú vlnu predstavovali bojovníci, ktorí sa nezmierili s nacistickým jarmom a po Mníchove odchádzali brániť vlasť (česko-slovenskú) do sveta. Výraznejšie sa presadili vo Francúzsku a neskôr vo Veľkej Británii a na Západnom fronte. Pritom najpočetnejšie prvovlnové vojsko sme mali vo Francúzsku. Zásluhou našich rodákov tam trvalo žijúcich. Bránili Slovensko? Určite, aj keď prenesene. Bránili predovšetkým vtedy už svoju francúzsku vlasť. 

Po vyhlásení „samostatného“ Slovenska v marci 1939 vypukla Malá vojna. Vojenská agresia Maďarska so snahou o ďalší územný revanš za Trianon. Bránili slovenskí bojovníci svoju vlasť? Som presvedčený, že v tejto vojne áno. Neviem sa však stotožniť so slovenským vojenským ťažením v Poľsku a proti Sovietskemu zväzu. Nebola to obrana vlasti. Slovenský odvedenec mal viac rozumu ako jeho velitelia a politici. Mnohí z nich sa na nesprávnej strane správali ľudsky, mnohí prešli na druhú stranu a boli ochotní vziať zbraň do rúk proti režimu vládnucemu vo vlasti. Masovo sme to preukázali v Slovenskom národnom povstaní. Úctu a pietu si zaslúžia všetci padlí. Tí, ktorí sa vedome a dobrovoľne rozhodli brániť svoju vlasť. Ale i tí, ktorí boli skutočne obeťami branného zákona. Mnohí padli za cudzie záujmy, mnohých zavraždili. Bola to skutočne vlasť (vraj slovenská), ktorá poslala na smrť najmenej 50 tisíc svojich občanov inej viery?!

Vráťme sa do dnešných dní. Chápete moje odvodové pochybnosti? Nepopieram právo brániť sa a brániť svoju krajinu. Podľa mňa je to niekedy skutočne posledná možnosť. Ako píše Ivo Šebestík vo svojej analýze neľudskosti dnešného správania niektorých politikov a novinárov na príklade sovietskych vojakov počas druhej svetovej vojny (citujem v origináli): „Bahno, špína, mráz, smrtelná zranění, chybějící léky, obvazy, ústupy, obklíčení, hlad, únava, strach, nejistota, umírání ve strašných bolestech. Všechno to, co soudného člověka vede a musí vést k zásadnímu a naprostému odmítnutí války jako prostředku legalizujícího násilí, všude tam, kde válka není jedinou a poslední možností obrany před agresorem.“

Robia naši a euroatlantickí politici všetko preto, aby sa vojna nestala jedinou a poslednou možnosťou obrany? Mňa zatiaľ nepresvedčili, dokonca ma nepresvedčila ani ruská propaganda.

To sú všetko dôvody prečo útrpne, trpko a bez nadšenia sledujem reči o potrebe obrany vlasti. V spomínanej českej televízii prehovoril otec budúceho možného odvedenca ženského pohlavia. Považuje odvody za dôležité v mene záchrany vlasti pred možno ruskou agresiou, napriek riziku života dcéry. Ja nikdy nebudem súhlasiť, aby moje deti a ich deti a žiadne iné deti išli umierať v mene vlasti. V mene takej vlasti, ktorá nie je schopná zabezpečiť mier! Preto volám nahlas: Je vojna, dnes, v našom civilizovanom svete ospravedlniteľná?! Nepoučili sme sa z krvavých potokov prvej a druhej svetovej vojny. O súčasných krvavých riekach za našimi hranicami ani nehovorím! Takéto myslenie politikov ma desí. Vyrábať nepriateľa a priori. Identifikovať agresora, ktorý je virtuálneho charakteru. Ale následky môžu byť a bývajú kruto skutočné!

Vlasť je predstavovaná v materiálnej podobe štátom. Načo máme štát? Jeho povinnosťou je organizovať a riadiť spoločnosť tak, aby nebolo potrebné chytiť do ruky zbraň a použiť ju. Každý dobrý hospodár vytvára optimálne podmienky pre fungovanie svojho statku. Ak nechce, aby mu robili zle susedia, nerobí im zlo ani on. A predovšetkým spolupracuje so susedmi. Spolupráca silne znižuje mieru konfrontácie. Prejavom spoluprác je aj dialóg. Ak sme na sebe vzájomne závislí, radi sa dohodneme. Pritom nie som nekritický pacifista. Ozbrojené zložky – primerane početné – štát, spoločnosť potrebuje. Podporujem ich profesionalizáciu. Ich príslušníci podstupujú riziko smrti. Samozrejme, musia mať vysoko kvalitnú prípravu, aby riziko bolo čo najmenšie. Aj policajt pracuje s vedomím ohrozenia svojho života. Je na politikoch, aby toto riziko nevytvárali.

Naša ústava tiež obsahuje čl. 15 (1) Každý má právo na život. Ľudský život je hodný ochrany už pred narodením. (2) Nikto nesmie byť pozbavený života. Dodávam: ľudský život je hodný ochrany aj pred ľudskou hlúposťou a ideologickou slepotou. A predovšetkým je hodný ochrany pred honbou za ziskom, ktorá prekročila všetky medze, zákonné aj morálne.

Končím, čím som začal. Citátom z Ústavy. Článok 25, odsek (1) deklaruje: Obrana Slovenskej republiky je vecou cti každého občana. Pokračuje: (2) Nikoho nemožno nútiť, aby vykonával vojenskú službu, ak je to v rozpore s jeho svedomím alebo náboženským vyznaním. Opakujem, obrana je vecou cti. Ale čo je česť? Slovník slovenského jazyka z roku 1971 definuje česť v troch podobách: 1. vysoko hodnotený spoločensko-morálny stav, ktorý vyžaduje a požíva všeobecnú vážnosť, (konkrétne môže existovať občianska (to je asi náš prípad), osobná, národná, stavovská, vojenská česť) 2. úcta, vážnosť, dobré meno, dobrá povesť (konkrétne -pokladáme obranu vlasti za česť). Tretia definícia je hovorová a dnes už zastaraná a pre naše úvahy bezpredmetná – panenstvo, poctivosť. (Aj keď poctivosť je v politike vhodná.)

Je česť právnym termínom? Spomínaná definícia „vysoko hodnotený spoločensko-morálny stav, ktorý vyžaduje a požíva všeobecnú vážnosť“ ma vedie k jedinému záveru. Vlasť musí mať najvyšší spoločensko-morálny kredit ľudskosti, musí to byť štát pre mňa, ktorý uspokojuje potreby absolútnej väčšiny svojich občanov. A preto si vyhradzujem právo posúdiť, kedy použitie zbrane a vedenie vojny je poslednou možnosťou. Či si také rozhodnutie vlasti budem ctiť.

Ako hovorí jeden príklad slovenského príslovia ilustrujúceho tento pojem: Česť za česť a bryndzu za groše.