Reklama
Reklama

Je to náhoda, že teroristický útok v Paríži bol plánovaný v Bruseli?

Počet zobrazení: 4931

Hrozný teroristický čin zdvihol vlnu odporu proti jeho aktérom na celom svete.
Je paradoxné, že útok organizačne i materiálne pripravovali v Bruseli občania EÚ, z ktorých minimálne polovica boli francúzski občania.
Je neuveriteľné, že odpoveď na tento útok sa čaká zo sídla EÚ, ktoré je vzdialené iba niekoľko ulíc od štvrte Molenbeeg...
Väčšina z nás, ktorí sú skôr odchovaní na Chalupkovom „Mor ho!“, nemôže pochopiť, že ide o európskych občanov, väčšinou deti druhej prípadne tretej generácie prisťahovalcov.
Možno je preto užitočné pozrieť sa na tieto zločiny aj cez ich optiku. Je to dobré nielen pre to, aby sme lepšie pochopili ich dôvody, ale najmä preto, aby sme lepšie porozumeli sebe a svojim činom.
Teroristický útok z Paríža ukazuje, ako sa zmenili všetky pojmy, ktoré sa týkajú stretu civilizácií či vojenských konfliktov.
Hovoríme o vojne s terorizmom, ale musíme si priznať, že náš nepriateľ je veľmi konfúzny, skrytý, pretože nemá armádu v tradičnom zmysle slova a dokonca nemá ani štát s pevnými hranicami. Akoby náš najväčší nepriateľ bol iba v nás a v našom videní sveta a v presvedčení, že ten náš je najlepší.
Zdá sa, že všetko je akosi zamotané a je viac priestoru pre tajné služby ako pre štandardného vojaka či armádu.
Prečo sa títo ľudia, ktorí majú najlepšie školy, žijú v demokratických krajinách, rozhodnú pre obetovanie vlastných životov v mene akéhosi Alaha...?
Akosi sa nám nehodia títo ľudia do profilu teroristických zločincov, ktorým by sa nedostávala sloboda, vzdelanie, demokratická výchova, nakoľko v tomto mohli byť ich potreby plne saturované. Nejde teda o ľudí, ktorí bojujú proti vlastnej chudobe a biede s úsilím dosiahnuť slobodu.
Ich profil je takmer podobný s miliónmi iných spoluobčanov, a to aj s takými, ktorí vyznávajú iné náboženstvo. Spravidla sú to mladí ľudia, ktorí neskoro dospievajú, pretože im chýba adekvátna sociálna skúsenosť, pracovné návyky a reálny kontakt s inými francúzskymi či únijnými občanmi. Od ostatných občanov sa líšia v tom, že žijú v atmosfére a problémoch inej kultúry, iného jazyka, iného národa, a preto sa inak dívajú i na krajinu, v ktorej žijú a na jej hodnoty.
Je pravdou, že teroristické činy sa páchajú aj v krajinách Stredného východu, čo však nie je odpoveď na otázku, prečo to robia aj naši občania.
Nie je táto situácia výsledkom nejakej politickej korektnosti naopak, ktorou boli infiltrovaní títo ľudia a ktorí cez túto prizmu posudzujú aj konflikt medzi Európou a Stredným východom, resp. kresťanstvom a islamom?
Sú títo „bojovníci“ iba akýmisi pomstiteľmi za príkorie a vojnové utrpenie svojich súvercov v iných krajinách, vzdialených stovky a tisícky kilometrov od ich „vlastnej“ krajiny?
Teroristi sa vo svojich vyhláseniach neobmedzujú iba na boj s neveriacimi, im ide aj o najradikálnejší typ pomsty za útlak, bombardovanie krajiny svojich dedov a pradedov. Zdá sa mi, že keby sme si odmysleli agresívny tón i ich teologické videnie sveta, mohli by sme povedať: akoby túžili po ľudských právach pre svojich.
Ak by sme odčlenili teologické dôvody od sociálnych, politicko-kultúrnych, vojenských..., vidíme, že tento sociálny rozmer je spravidla vždy prítomný.
Pokúsme sa preto koncentrovať iba na túto časť zdôvodnenia samovražedných útokov.
Nie je ich prístup do určitej miery aj výsledkom politickej korektnosti, ktorá hlása solidaritu, lásku k blížnemu..., ktorá, keď je konfrontovaná s realitou „krajiny svojich dedov“, stáva sa mohutným impulzom pre ich radikálne činy?
Ak dáme na váhy smrť 129 nevinných zabávajúcich sa ľudí a stovky, tisícky a možno až milióny zabitých civilných obyvateľov v ich dedovizniach, musí to pre nich byť nielen nepomerné, ale aj urážlivé, rasistické ba až fašistické.
Tento spôsob úvahy je veľmi dôležitý najmä pre tých našich občanov, ktorí sú presvedčení, že solidarita a láska k blížnemu sú najvyššími hodnotami, ktoré boli teraz v Paríži bezprecedentne porušené.
Dnes plače celá západná kultúra, milióny ľudí v Európe, Amerike pri 129 mŕtvych občanoch, ale o milióny mŕtvych v ďalekých krajinách sa nik nezaujíma a nechce o nich počuť. Všetci to prijímajú ako správy z iného sveta, za čo si tamojší ľudia môžu sami. Akoby to neboli aj naše lietadlá, zbrane..., ktoré im dodávame za ich suroviny, ropu a plyn.
Zásadnou otázkou však je, aký je teda rozdiel medzi našimi 129 mŕtvymi a tisíckami až miliónmi mŕtvych Iračanov, Sýrčanov, Líbyjčanov...?
Prečo po každom nálete francúzskych, amerických lietadiel v Iraku nesmútime nad rozbombardovanými mestami? Môžeme si snáď myslieť, že keď nám chýbajú správy o úmrtí civilistov, o čo sa úspešne usilujú naše médiá i tajné služby, tak žiadni civilisti nezahynuli? Spravidla vždy sú nám predkladané správy o tom, ako sme úspešne zničili centrály teroristov, resp. ich infraštruktúru.
Nikdy však o tom, kto zničil celé obytné štvrte a koľko civilných obetí to stálo. Sú skutočne milióny obyvateľov zo sýrskych miest, ktoré sa mnohé podobajú Drážďanom z druhej svetovej vojny, zdraví ľudia, ktorí sú iba odsťahovaní do utečeneckých táborov v Turecku, Libanone...?
Je možné, aby letecké nálety a raketové údery na tieto aglomerácie boli bez obetí na civilných životoch?
Ako môže takéto správy vnímať mladý človek, vychovaný a vyrastajúci v najdemokratickejšej krajine sveta, ktorý počúva bagdadský či damaský rozhlas, sleduje arabskú televíziu – a teda vidí odvrátenú tvár a dopad nášho boja za ľudské práva a demokraciu v "jeho" krajine? Môže takýto mladý človek uveriť, že ide iba o materiálne škody bez tisícok ľudských obetí, ako to interpretujeme my, čo nemáme žiadnych dedov, strýkov, bratrancov v tejto oblasti a nerozumieme ich jazyku a náboženstvu, čiže nemáme bezprostredné informácie o skutočnej situácii?
Nie je do určitej miery farizejské vyhlásiť trojdňový národný smútok vo Francúzsku, ktoré už štyri roky podnikalo, resp. stále podniká letecké útoky na túto krajinu?
Aký je potom rozdiel, môžu sa pýtať mladí teroristi, medzi tými 129, ktorí boli pripravení o život z vôle našich, francúzskych či belgických občanov, a medzi stovkami tisícok mŕtvych či miliónov utečencov, zbavených akéhokoľvek majetku v krajinách svojich dedov a pradedov?
Nie je to strašný nepomer medzi obeťami na jednej a na druhej strane? Nemôže to byť príčina, ktorá ich vydeľuje z „vlastnej“ krajiny, s ktorou sa nezžili a z ktorej hodnotia udalosti a utrpenie krajiny svojich dedov?
Môžu byť tolerantní k spoluobčanom, ktorí plačú a ronia krokodílie slzy za 129 obetí, no nechcú vidieť stovky tisícok či miliónov mŕtvych ľudí, ktorí prišli o život, domy, majetky z vôle našej vyspelej slobodnej demokracie?
Kto z miliónov trúchliacich za 129 mladých ľudí v Európe prelial čo i len jednu slzu za anonymné civilné obete našej reálnej vojny a našich moderných zbraní na Strednom východe?
Ako sa s týmto môžu vyrovnať všetci tí, ktorí plačú pri pomníkoch týchto obetí a s ľahkosťou, ba možno až s brutálnym nezáujmom prehliadajú naše vojenské aktivity, ktorých cieľom, samozrejme, sú ľudské práva, demokracia, resp. iba odstránenie zlého Asada...?
Neslúži táto panychída skôr na to, aby sme sa zjednotili a vytvorili vojenskú koalíciu a úplne vymazali všetkých, ktorým sa nepáčia naše obchody s ich krajinami a ktorí majú iný názor na našu demokraciu a ľudské práva?
Je možné čo i len pripustiť, že skutočne existujú neporovnateľné rozdiely vo vnímaní hodnoty našich mŕtvych a mŕtvych v Sýrii, Iraku...?
Môže to niekto z nás pripustiť? Mohli by sme sa pýtať slovami pána Obamu i pani Merkelovej, kedy a pri akom počte sa vlastne začína útok na celé ľudstvo?
Môžeme povedať, že náš život má stonásobne alebo tisícnásobne väčšiu cenu ako život Sýrčana, Iračana, Líbyjčana? V tejto súvislosti by sme mohli hovoriť aj o tichu okolo 220 obetí v zničenom ruskom airbuse...
Tým, ktorí si myslia, že solidarita, láska k blížnemu je to najväčšie posolstvo a radosť, ktoré prináša Európa či Amerika svetu, treba v konfrontácii s realitou povedať, že sa strašne mýlia.
Myslím si, že neurazím všetkých, ktorí upadli do šoku a nevedia sa vyrovnať so smrťou 129 našich mladých ľudí, keď poviem, že im chýba realizmus a že sa treba sa pozrieť J na odvrátenú stranu tohto problému. Dokonca musím povedať, že iba ich naivita ich oddeľuje od toho, proti čomu najviac bojujú, t. j. od rasistov a od fašistov.
Ako potom máme vnímať smrť našich 129 občanov?
Má nám to poslúžiť na to, aby sme sa zjednotili a v záujme našich vysoko morálnych hodnôt a odstránenia Asada ešte dôslednejšie vybombardovali túto krajinu, ako nás nabáda pán Hollande?
Alebo nás má smrť týchto 129 spoluobčanov prebudiť, aby sme sa zamysleli nad našimi hodnotami a nad cenou, ktorú musíme zaplatiť my i tieto krajiny? Pomoc, ktorú im prinášame, nie je nič iné, iba naša vlastná predstava, ako by ľudia týchto krajín mali žiť.
Možno by v tejto situácii bolo postačujúce, keby sme aspoň upozornili minimálne tých, ktorí volajú po ľudských právach, solidarite, láske k blížnemu... na zákernosť“ týchto ťažko kvantifikovateľných pojmov. Rovnako by bolo užitočné, keby si uvedomili vysokú cenu, ktorú musí Európa či Amerika zaplatiť za ich implantáciu do skutočnosti, tisícky kilometrov vzdialenej od nás.
Osobne považujem za opodstatnené žiť v súlade s tisícročnými tradíciami a morálnymi hodnotami našich krajín. Preto tento princíp musíme rešpektovať a uznať aj pre dedov a príbuzných našich francúzskych či belgických teroristov. Samozrejme, to je možné iba za podmienky, že by vedeli túto zásadu aj oni ctiť vo vzťahu k nám, o čom by mohli vyslať dobrú správu, že by zmenili aspoň svoj slovník, keď hovoria o nás, ako o „neveriacich psoch“.
V inom prípade musia rátať s oprávnenými dôsledkami.
Silu našich hodnôt však nemožno dlhodobo podporovať silou našich zbraní, pretože nutne utrpia nielen tieto hodnoty, ale aj my sami. Toto by si mali uvedomiť aj naši plánovači v Bruseli.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama