Reklama
Reklama

Jeden deň s kultúrou počas pandémie

Počet zobrazení: 1526

Celý život som pracoval v rezorte kultúry a umenie bola dôležitou súčasťou môjho života aj po odchode do dôchodku. Keďže v týchto časoch nemôžem chodiť do divadla, na koncerty Slovenskej filharmónie, na vernisáže výstav alebo na akcie Rakúskeho kultúrneho fóra, môj život s kultúrou sa zásadne zmenil. Parafrázujúc názov prvého románu Alexandra Solženicyna Jeden deň Ivana Denisoviča (spisovateľa, ktorého knihy som pri návšteve západného Nemecka v roku 1984 našiel v knižnici každej nemeckej rodiny, ktorú som navštívil, a po ktorom už dnes ani pes neštekne, keďže pobyt na Západe mu ukázal pravú podstatu „sveta slobody a demokracie“ a on o tom nemlčal) chcem predostrieť čitateľom, ako som strávil jeden deň bez možnosti konzumovať kultúru mimo domova.

Paradoxne som nevyužil možnosti online vysielaných predstavení či koncertov sledovateľných vďaka internetu, ale obmedzil som sa na iné zdroje. Ráno som si prečítal ostatné číslo Literárneho týždenníka, v ktorom je žalospev nad postupnou likvidáciou kultúrnej a pedagogickej tlače a mnoho ďalších zaujímavých článkov. Z nich spomeniem aspoň ten, v ktorom autor cituje výrok vyššie spomínaného Solženicyna, „zmysel pozemskej existencie nespočíva v blahobyte, ako sme si zvykli myslieť, ale v rozvoji duše“. Uvedomil som si, ako tieto slová priam zázračne korešpondujú s myšlienkou môjho obľúbeného spisovateľa Argentínčana Ernesta Sabata, ktorý tvrdí, že zmyslom pokroku nie je to, aby sme mali čoraz viac a čoraz dokonalejšie chladničky, ale rozvoj človeka v jeho duchovnej sfére. O čosi podobné sa usiloval aj idealista Che Guevara v bolívijských horách, keď pred usínaním vysvetľoval svojim druhom, že bojujú nie za materiálne statky, ale za to, aby v novej spoločnosti sa zrodil nový človek s novou  morálkou a potláčaním sebectva.

Čítanie som musel prerušiť, lebo na televíznej obrazovke kanála STV3 sa začínal prenos z nitrianskeho divadla realizovaný v roku 1979. Išlo o pamätné predstavenie Lorcovej hry Dom Bernardy Alby v réžii vtedy len začínajúceho režiséra (a predtým herca) Jozefa Bednárika. Predstavenie strhlo množstvom režijných nápadov (ale používaných oveľa disciplinovanejšie ako v neskoršej režisérskej tvorbe Bednárika) ako aj skvelými hereckými výkonmi dokazujúcimi, že kvalitných hercov sme mali nielen v SND. Pochmúrna hra (čo sa dnes v záľahe komédií a kriminálok na obrazovke príliš nenosí) je skvelou ukážkou sváru petrifikovanej a neľudskej morálky s túžbou po slobode. Dôkaz, ako možno (či treba) diskutovať o divadelnom predstavení, predviedol v prestávke prenosu vtedy ešte mladík, teatrológ Vladimír Štefko v besede s účinkujúcimi herečkami. Po vzniku tretieho programu STV som bol trocha na pochybách, či jeho náplň bude stáť za niečo. Pravda, žije z repríz, ale medzi plevami priemerných programov, ktoré už veľmi neoslovujú, sa vždy nájde aj niekoľko hodnotných zŕn, ktoré dokazujú, že televízia nemusí byť len priestorom pre nenáročnú zábavu. Veď v minulých týždňoch sa na tomto kanáli dali sledovať desaťročia „staré“ také perly svetového dramatického umenia, ako inscenácie Pirandella, Schillera, Moliéra či Strindberga. 

Na úvod popoludňajšieho programu v rámci cyklu prepisov povinného čítania pre školy som mohol sledovať televízny prepis slávneho Puškinovho románu Eugen Onegin. Ak ma tento program menej uspokojil, bolo to v dramaturgickej voľbe i spracovaní geniálneho diela, z ktorého kedysi moje spolužiačky v recitačných súťažiach deklamovali List Tatjany Oneginovi. Dielo našlo kongeniálne spracovanie aj v Čajkovského rovnomennej opere (v SND ju od vojny uviedli v siedmich inscenáciách s viac než 350 predstaveniami). Inscenátori trocha podcenili, že Onegin je písaný vo veršoch a spisovateľovo rozprávanie o osudoch „zbytočného človeka“ premenili na dialógy. Zároveň treba povedať, že podstata Puškinovho výtvoru je skôr lyrická než dramatická, a preto menej súca na „prebásnenie“ do televíznej podoby. Ten, kto ešte nezabudol čítať, by si mal dielo radšej prečítať, či už v modernom Štrasserovom preklade alebo v pôvodnom archaickom preklade Janka Jesenského, ktorý sa začína slovami: „Keď prešla doba pobláznená mladosti nášmu Oneginu.“

Následne som vymenil televízor za knihu. Keď som si v mestskej knižnici online požičiaval knihu s názvom Blondínka od J. C. Oatesovej, netušil som, že pôjde o životopis slávnej herečky Marylin Monroe. Kniha ma ohromila svojím rozsahom (680 strán textu) a zaujala tým, že nejde o bulvárne prerozprávanie príbehu filmovej hviezdy s množstvom fotografií demonštrujúcich jej fyzickú krásu, ale o výsostne umelecké spracovanie témy hodné spisovateľky, akou je plodná a uznávaná Oatesová. Pochopil som, že Marylin nebola len naivnou hlúpučkou herečkou, ale rozpornou a životom ťažko skúšanou osobou a napokon systémom amerického filmového sveta zneužitou ženou. Sama spisovateľka sa odvážilo tento stav zovšeobecniť tvrdením, že v kapitalizme nie sú nijaké telo a nijaká duša nedotknuteľné.

K večeru ma dojem z čítania románu nasmeroval do mojej databázy videí, z ktorej som si vybral práve hodnotný film Johna Hustona natočený podľa scenára herečkinho manžela dramatika Arthura Millera Mustangy. Aj tento film popri skvelých hereckých výkonoch, o ktoré sa pričinili nielen slávni hollywoodski herci (Clark Gable, Eli Walach,) ale aj Marylin svojou vari najlepšou hereckou kreáciou, je krásnou nostalgickou spomienkou na Ameriku plnú umierajúcej romantiky a zmyslu pre česť a ľudské porozumenie. Dnes je, bohužiaľ, táto veľká krajina skôr symbolom vojen, násilia a vnucovania svojich predstáv o živote ostatnému svetu.

Ale k životu patrí aj zábava. A tak som si  v popisovanom dni ešte stihol s rodinou zahrať aj žolíka a potom si pozrieť v televízii vedomostnú súťaž Duel, v ktorej šikovní i menej šikovní súťažiaci si otázky z oblasti kultúry takmer vždy nechávajú nakoniec ako priveľmi „ťažké“. Škoda.

Úvodná ilustrácia: Emil Polák

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama