Jedinečný výsledok na pulze dňa

125-ročná Gazdiná roba v Nitre
Počet zobrazení: 3666

Keď dramaturgia Divadla Andreja Bagara v Nitre zaradila do hracieho plánu sezóny 2014/15 hru Gabriely Preissovej Gazdiná roba, ešte nemohla vedieť, že inscenácia tejto hry bude mimoriadne súzvučiť s februárovým referendom o rodine, ktoré už dnes polarizuje slovenskú spoločnosť. Hoci od premiéry tejto hry ubehlo 125 rokov a naša spoločnosť sa od tých čias výrazne zmenila v mnohých smeroch (vrátane aspoň čiastočnej ženskej emancipácie), inštitút rodiny stále zápasí s problémami morálky a partnerského súžitia. Pravda, tieto problémy sa nedajú riešiť nejakým zákonom, ale len mravnou obrodou na jednej strane a odstránením viacerých spoločenských problémov, ktoré manželskú inštitúciu oslabujú, na strane druhej. Mám na mysli také záležitosti, ako je ľahkovážnosť mladých ľudí pri uzatváraní alebo ukončovaní vzájomného zväzku, resp. jeho dnes priam módneho formálneho neposvätenia, ale aj zlú sociálnu situáciu rodín a problémy súvisiace s migráciou jedného z jej členov za prácou. Konfesionálna nevraživosť je dnes azda menšia než v časoch mojej mladosti, no výber partnera podľa ekonomického a spoločenského statusu po útlme v ére reálneho socializmu sa už kde-tu opäť objavuje. Toto sú faktory, ktoré sú nepriateľské voči inštitúcii rodiny, a nie legalizácia istých práv jednej sexuálnej menšiny. Nad konkrétnymi problémami stojí však ako vždy rebríček spoločenských hodnôt, ktoré dnes nabádajú človeka k bezohľadnému egoizmu a ktoré deštruktívne pôsobia na morálku vo všetkých smeroch.

Hry Gabriely Preissovej patria k realistickému prúdu českej dramatickej tvorby, ktorá už v časoch jeho počiatkov (posledné dve desaťročia 19. storočia) bola prijímaná protirečivo. Pre stúpencov modernistických umeleckých smerov boli tieto hry príliš konzervatívne v umeleckom i spoločenskom názore. Pre tých, čo sa snažili prepojiť „vysoké umenie“ so životom prostého vidieckeho ľudu na javisku i v hľadisku, išlo takmer o kultové diela. Preissovej Gazdiná robaJej pastorkyňa (obe inšpirované spoznávaním svojrázu Moravského Slovácka) spolu s Marišou bratov Mrštíkovcov v oblasti drámy a komediálni Stroupežníckeho Naši furianti (v SND uvádzaní pod názvom Viťúzi) v slovenských končinách doplnení o svojráznu poetiku hier Ferka Urbánka sa stali načas na východ od rieky Moravy kmeňovým repertoárom ochotníckych súborov najmä slovenského západu. Vo víre vekov sa (na rozdiel od Mariše) obe najlepšie Preissovej hry vytratili z divadiel činoherných, no pred zabudnutím ich zachránili operní skladatelia. Janáčkova Jej pastorkyňa sa hráva v celom svete a Foerstrova Eva podľa Preissovej Gazdinej roby sa občas objavuje v repertoári českých operných scén. Na Slovensku ju uviedlo SND v roku 1940 a v roku 1959 práve ňou začínalo svoju existenciu tretie slovenské operné divadlo – dnešná Štátna opera v Banskej Bystrici.

Nitrianske divadlo si pre naštudovanie Preissovej prvotiny prizvalo významnú režisérsku osobnosť s avantgardnou povesťou – Jána Antonína Pitínskeho. Režisér žil istý čas aj v Luhačoviciach, kde sa v Preissovej časoch popredný slovenský hlasista priatelil s moravskými umelcami a vytváral mosty medzi dvoma národmi, z ktorých potom na 67 rokov vzišlo súžitie Čechov a Slovákov. Pitínský pristúpil k Preissovej dielu s úctou bez toho, že by sa zriekol základných čŕt svojho umeleckého rukopisu. Inak je to už desiata inscenácia tohto režiséra na Slovensku (vrátane réžie Pucciniho jednoaktoviek v ŠD Košice).

Vráťme sa však k príbehu Gazdinej roby. Ústrednou postavou je Eva, mladá chudobná krajčírka zamilovaná do bohatšieho mládenca a navyše katolíka Emana . V trocha rozháranom prvom dejstve si uvedomí, že jej vzťah s ním kvôli náboženským a sociálnym predsudkom nemá perspektívu a rozhodne sa vydať za chromého a jej oddaného evanjelíka Samka. Manželstvo jej neprinesie šťastie. Manžel zaviní smrť ich dieťaťa a Evu to stále viac ťahá za bývalou láskou. Kríza vyvrcholí jej odchodom s Emanom za prácou do Rakúska, kde hrá úlohu jeho manželky v nádeji, že jej ženatý milenec sa rozvedie a vezme si ju za zákonitú manželku. Keď jej želania narazia na tvrdú realitu a uvedomí si, že navždy zostane spoločensky opovrhovanou gazdinou robou, berie si život. Je až prekvapujúce, ako tento na prvý pohľad zastaraný príbeh (v Českej republike sa údajne dnes 40 % detí rodí mimo manželstva) dokáže zarezonovať. V dôsledne realistickom stvárnení by  zrejme naozaj nebol príťažlivý pre dnešné publikum. Tu však došlo k zázračnému súzvuku režisérskeho prístupu a daností divadelného súboru odchovaného na výborných muzikáloch, ktoré k ovládaniu bežného činoherného remesla pridali hercom schopnosť brilantných pohybovo-speváckych daností. Aj dnešné nitrianske publikum (na repríze, ktorú som navštívil až nezvyklo mladé) zrejme holduje tomuto typu syntetického divadla, raz postaveného viac na vonkajškovom efekte (v muzikáloch), raz (ako v tomto prípade) aj umocňujúceho étos príbehu.

Scénu Jána Váha najmä v oboch krajných obrazoch inscenácie tvorí sústava stolov a stoličiek, s ktorou sa neustále manipuluje nielen ako s konkrétnou rekvizitou, ale ktorá slúži na vytváranie istých symbolických obrazcov zodpovedajúcich danej situácii. Kostýmy Alexandry Gruskovej v prvom dejstve rešpektujú folklórny ráz moravského (v textoch slovenského, pretože česká verejnosť dlho nerozlišovala medzi Slováckom a Slovenskom) prostredia. V ďalších obrazoch sa ich štylizácia ešte povyšuje. Réžia nenecháva ani na chvíľu dianie na javisku mimo pohybu, len pri intímnych výjavoch často využívaný komparz väčšinou zostane v sošnom postoji. Mimoriadne účinne vychádzajú aj „prestrihy“ medzi jednotlivými scénami.  Napriek tomu, že ide o akúsi mätež štýlov, celkový dojem je až prekvapujúco konzistentný. Próza sa mieša s tancom a spevom (vrátane  vokálneho okteta, ktoré sakrálnou skladbou stojac v hľadisku príbeh uzatvára), vynikajúco je namixovaná reprodukovaná hudba, opäť široko žánrovo triedená (od rocku cez operu, po ľudovú a sakrálnu hudbu) pôsobiaca nie ako výplň medzi dialógmi, ale skôr ako dynamizujúci faktor. Podobne sa dá hovoriť o herectve inscenácie. To realistické sa len kde-tu mihne, badať nábehy k herectvu expresionizmu, nechýba recesistický výstup, ukážka (na hranici paródie) superrealistických hereckých etúd, ale základným určujúcim rysom hereckých výkonov je  štylizovaný pohyb raz nahradzujúci reálne činnosti, raz skôr korešpondujúci s psychickým stavom postavy. Réžia rámcuje celý príbeh akýmsi prológom, v ktorom sa divákom prihovorí (v češtine) herečka v postave Gabriely Preissovej. Spisovateľka potom ešte raz vstúpi do diania na úvod druhého dejstva, keď na spôsob niekdajších knižných drám popisuje, ako má vyzerať scéna. Na inom mieste zasa rozbíjajúc javiskovú ilúziu  jeden zo starejších „režíruje“ dialóg dvoch klebetníc pripomínajúci dialóg Dory a Mary zo Ženského zákona, v ktorom výkony Evy PavlíkovejGabriely Dolnej kolíšu medzi parodickým prehrávaním a chápaním herca ako bábky. Napriek tomu, že réžia kladie taký dôraz na formálnu stránku javiskového diania, predstavenie dosahuje vysoký stupeň emotívnosti, v čom hrá prím osud nešťastnej Evy disciplinovane a bez zbytočného sentimentu stvárnenej Kristínou Turjanovou. Réžia tiež vyvážene prepája líniu súkromno-morálnu s líniou spoločenskou a práve v nej môže vnímavý divák nájsť viaceré paralely s dneškom.

Ak sa divák v úvodných minútach stotožní s režijným prístupom, potom v závere musí odchádzať z divadla plný emócií a divadlo tak môže plniť (popri zábave) svoje hlavné poslanie už pred niekoľkými desaťročiami zadefinované dvoma významnými osobnosťami. Podľa divadelného a filmového režiséra Luchina Viscontiho je zmyslom divadla ukázať človeka v jeho tragickom a heroickom úsilí o prekonanie seba samého a v jeho hľadaní zmyslu vlastnej existencie. Náš Július Paštéka zasa chápal divadlo aj ako súdnu sieň spoločnosti a ako tribúnu myšlienok a vyrovnávania sa s konfliktmi individuálneho a spoločenského rozmeru. Pitínskeho nitrianska inscenácia Gazdinej roby tieto úlohy spĺňa vrchovatou mierou.          

Foto: www.dab.sk

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984