Jedni Hosana!, druhí Ukrižuj!

Je naozaj zaujímavé čítať vyjadrenia rôznych profesionálnych politikov, politológov či iných odborníkov na výsledok prezidentských volieb v „najdemokratickejšej krajine“, v Amerike. Komu má vlastne bežný človek veriť? Tým, ktorí to označujú za katastrofu, alebo tým, ktorí to vidia ako veľké víťazstvo amerických občanov? Myslím si, že akékoľvek prognózy sú dnes úplne zbytočné. Možno ani sám Donald Trump ešte nevie, ako povedie prezidentský úrad. Kto trošku vidí do politiky, ten vie, že voľby sú jedna vec a zodpovednosť spravovať krajinu je vec druhá. V demokratických voľbách platí vždy jedno a to isté: „To, čo vám môžem ja sľúbiť, vám nikto nemôže dať.“

Mňa ako zarytého ľavičiara však mrzí iná vec. Bežného voliča začína čím ďalej, tým viac oslovovať populizmus, extrémizmus a nacionalizmus. Je to predovšetkým tým, že politika v celom svete sa nebezpečne odkláňa od bežného občana. Všetko je len o biznise, moci a osobných záujmoch. Aspoň my voliči to tak cítime. Veď čo si máme myslieť o tom, keď krajina nevie zabezpečiť dôstojný život pre svojich občanov, ale ide riešiť problémy prisťahovalcov? To už nehovorím o tom, že bežného voliča trápi fakt, ako jeho krajina pomaly, ale iste stráca suverenitu. Občanovi voličovi už neprekážajú nejaké osobné milostné aféry, alebo iné mravné poklesky, občan chce, aby sa riešilo to, čo ho trápi. Ak sa však politické strany či politici uzavrú sami do seba, nemajú šancu vedieť nič o zmýšľaní občana. Nemusíme chodiť po rozumy ani do Ameriky. Na Slovensku aj dominantný Smer-SD pochopil, že jeho popularita klesla nie preto, že by nerobil nič pre ľudí, ale preto, že jeho funkcionári od okresov až hore prestali chodiť medzi ľudí. Uzavretie sa do seba je ten najlepší spôsob, ako postupne stratiť dôveru ľudí. Našťastie to v samotnom Smere pochopili, teda aspoň to vyplýva zo záverov jeho programovej konferencie. Otázkou však zostáva, či to ich funkcionári aj zvládnu. Úprimne sa zaujímať o bežné problémy ľudí a stotožniť sa s týmito problémami nie je také jednoduché. Na to nestačí funkcia, na to treba srdiečko, na to sú treba hodnoty a presvedčenie.

No vrátim sa k americkým voľbám. Výsledky demokratických volieb by sa nemali spochybňovať ani velebiť, ale rešpektovať. Demokratické voľby môžu byť to najkrajšie riešenie, ale nie vždy to najlepšie. Sám dnes si netrúfam povedať, či Američania rozhodovali skôr pod vplyvom emócií, alebo s chladnou hlavou. Určite však viem jedno. Každá veľká krajina potrebuje silného vodcu. V tomto sa zdá, že Donald Trump mal nad Hillary Clintonovou prevahu. Nakoniec aj Rusko získalo rešpekt vo svete s nástupom Putina. Keby tam bol doteraz tanečník Jeľcin, tak dnes nemá nikto pred Ruskom rešpekt. A rovnako je to aj na Slovensku. Európa možno nemá rada Fica, no musí ho rešpektovať ako silného premiéra. Tak zrejme aj preto si Američania zvolili prezidenta, ktorého možno svet nebude mať rád, ale bude ho rešpektovať.