Reklama

Joan Miró

K výstave v Danubiana Meulensteen Art Museum v Bratislave-Čunove
Počet zobrazení: 4967

„... Train passant sans Arret.....“ - Vlak, ktorý nezastavuje...."  Týmito slovami vyjadril svoj postoj k realite jeden z umelcov európskej výtvarnej moderny – Joan Miró (1893 – 1983). Bolo to v období medzi dvomi svetovými vojnami. Napísal ich na drevenú dosku, ktorú pribil roku 1927 na dvere svojho ateliéru v Rue Blomet v Paríži. Vítali každého, kto sa odvážil vstúpiť. Miró vtedy žil v strašnej chudobe. Maľoval svoje predstavy a sny na zemi, kde zároveň spával. Pomáhal tvoriť a prehlbovať existenciu surrealizmu, v ktorého súkvetí pôsobil od roku 1921 (vtedy sa zoznámil s jeho ideovým vodcom Andrém Bretonom a zúčastnil sa na slávnostnom krste Manifestu surrealizmu roku 1924). V jeho prípade sa potvrdilo, že dejiny umenia nie sú len dejinami slohov, štýlov, hnutí a smerov, ale aj osobností. Miró šokoval svojimi dielami nielen súčasníkov, no aj nasledovníkov. Vstúpil na scénu v čase, keď šokovania boli takpovediac „ v móde“.  Súviselo to s celkovou situáciou v umení, na ktorú v nemalej miere vplývali spoločensko-historické udalosti doby.  Tie zanechávali stopy vo vedomí mnohých maliarov a sochárov, ktorí spätne zasahovali do dejín ľudstva tým, že formovali nové koncepty a spôsoby výtvarnej výpovede.

paleta_j._miroa_foto_l.p._img_0089.jpgPaleta J. Miróa.

Joan Miró (1893 – 1983) pochádzal zo Španielska, z Barcelony. Navštevoval tamojšiu školu umenia, kam chodil o 12 rokov pred ním ďalší z velikánov umenia, takisto  Španiel – Pablo  Picasso. S ním sa aj stretol neskôr v Paríži, v okruhu tzv. Parížskej školy. Išlo o voľné združenie maliarov a sochárov (ku ktorým sa pripojili literáti), skrátka prišelcov z rôznych končín Európy a sveta. Nebola to žiadna liberálno-demokratická organizácia, ktorú založili, ale spolok súpútnikov s rôznym svetonázorovým, umeleckým a politickým presvedčením, predovšetkým ľavicovým. Usadili sa v mekke umenia Paríži, na Montmartre. Niektorí, medzi nimi aj sám Miró, sa neskôr presťahovali na druhý breh Seiny, na Montparnasse. Svoje útočiská hľadali v drevených ateliéroch Bateau Lavoir, Cité Falguiére a La Ruche, kde žili  v  obrovskej biede – okrem toho, že maľovali a robili sochy – v nevykúrených miestnostiach  pripomínajúcich pracie lode na spomínanej parížskej rieke. Popritom sa túlali po kaviarňach a rôznych putikách, ako Lapin Agille, Coupola, Dôme, La Rotonda, Café de Flore, v tom čase v okrajových a vykričaných štvrtiach Paríža. Dobová spoločnosť sa na Miróa a jeho kolegov pozerala zvrchu ako na vydedencov, ktorí nepredstavovali, neznamenali v podstate nič, azda len ôsmy div pre podľa nich „skrachovaného“ sveta.  Ako iní, aj Miró bol v tom čase známy tým, že „nepredával“, resp. dopyt po jeho obrazoch nebo takmer žiadny. Netrvalo dlho a ceny maliarových diel – obrazov a kresieb, začali prudko stúpať. Dodnes dosahujú závratné výšky. To už meštiaci a buržuji začali rýchlo „meniť vkus.“ Za jednu Miróovu maľbu sa platilo (a platí) oveľa viac než v čase, keď ich tvoril.   

j._miro_zeny_a_vtaky_ii._1969_foto_l.p._img_1143.jpgJ. Miró: Ženy a vtáky II., 1969.

Tvorba Joana Miróa svojím výtvarným konceptom, vizuálno-výrazovou skladbou a výpoveďou (podobne ako umenie surrealistov vôbec), bola zacielená inam, než do útrob duše liberálneho meštiaka, alebo meštiackeho liberála či dogmatického náboženského fanatika a kresťanského – katolíckeho fundamentalistu. Smerovala proti tej spoločenskej štruktúre a vrstve, ktorá mala v rodokmeni zapísaný meštiacky, akože otvorený – slobodný, v skutočnosti však akýsi pseudoliberálny základ. Túto svoju postať, ktorá parazitovala na dobe a jej problémoch, pritom využívala v prvom rade na vlastný prospech, pokrytecky prikyvujúc francúzskemu snu o slobode, rovnosti a bratstve. To všetko v úsilí vyvolať dojem, že sa len tak sama od seba zapojila do procesu presadzovania a prehlbovania revolučných ideálov, ktoré sa stali ikonickým symbolom Francúzska a skutočných Francúzov vôbec. Za tieto ideály bola ochotná bojovať iba dovtedy, pokiaľ to neohrozilo jej vlastné záujmy sprevádzané silou nití gombíkov prišitých na vestách napínaných rovnako napnutými bruchami – záujmy „občanov novej spoločnosti“, ovládanej zločinom a kapitálom (ako hovorieval už Paul Gauguin). Napokon nie je to nič nové pod slnkom (s týmito javmi sa môžeme konfrontovať aj dnes). Pokrytecká morálka, ktorou disponovala bola perfídna: na jednej strane prikyvovala novotám, ktoré prichádzali na svet v oblasti spoločenského a hospodárskeho života, na strane druhej by najradšej všetko, čo so sebou tento svet prinášal, zrušila a nechala zamrznúť, „zakonzervovať na večné časy“. Obzvlášť nenávidela dobové avantgardné umenie, ktoré oznámilo nezmieriteľný rozchod s jej ideálmi. Pripomenula to aj výstava Joana Miróa, ktorú usporiadalo nedávno Danubiana Meulensteen Art Museum v Bratislave-Čunove.  

j._miro_postava_1976_detail_foto_l.p._img_1138.jpgJ. Miró: Postava, 1976, detail.

Výstava priniesla sondu do umelcovej tvorby. Predstavila jeho obrazy, kresby a objekty, mnohé z nich verejnosti doposiaľ menej známe, ktoré vo veľkej miere vznikli po roku 1956 v umelcovom ateliéri Sert na Malorke. Niektoré z nich sa stali skutočným zážitkom pre odborníkov a širokú verejnosť. Prispeli k dotvoreniu obrazu o Miróovom diele a tiež k čiastočným korekciám týkajúcim sa jeho celoživotnej tvorby. Sú to diela, ktoré vstúpili do sveta fantázie a imaginácie. K tomu treba pripočítať obrazy plné pictoriálnych motívov,  imaginácie, magického svetla, poetických percepcií a interpretácií... „Ženy, hviezdy vtáci, motýľ, papierový drak, a tiež oko, tvár, postava, ňadrá, pohlavie, slnko, mesiac – ale aj čiara, škvrna, trojuholník, bod. To všetko znázornené jednoduchým „maliarskym písmom“ a niekoľkými sumárnymi znakovými formami. Plávajú. Víria nekonečným priestorom podľa pravidiel lyrickej bájky, plné malých básnických dejov, zázračných stretnutí a podivuhodných udalostí“ – ako napísal už dávnejšie o tvorbe tohto katalánskeho maliara český výtvarný teoretik Jiří  Padrta.  „Je to ako milovanie – je to výmena krvi, najtesnejšie objatie bez akejkoľvek opatrnosti a spoliehania sa na cudziu pomoc,“ dodáva na margo svojich obrazov sám Miró. Básnik – maliar, ktorý objavom „absolútna prírody“, sveta humoru, irónie, hry zatriasol dejinami umenia v čase, keď už sa zdalo, že je s maliarstvom koniec. Hlavne potom, čo ho tak dokonale ovládol Picasso. Hoci aj on v istej chvíli podľahol klamu „vyvražďovanej maľby“, keď sa do popredia dostávali idey antiumenia, zúrilo dada a zásady tzv. umeleckej estetiky boli odvrhnuté, odsúdené na zánik. Ale skúsenosť nás učí, že v umení nič neplatí definitívne. Ani večne. Katalánec pochopil, že odmietanie niečoho, ak ide o zámerne presadzovaný rezolútny akt, je len prvým krokom k sebapotvrdeniu a sebaobnovovaniu.  Dimenzie toho nového sú síce iné, vzdialené od predchodcov, ale o to predsa ide! Úloha Joana Miróa v dejinách je tým zvláštnejšia, čím zahmlenejší a nejasný bol vývoj umenia tých čias, smerujúci v mnohom do dnešných dní. Bol to on, kto posunul pradivá vznikajúceho surrealizmu o hodný kus dopredu, aby nakoniec z neho potom vykročil. Takpovediac „vybočil z radu“. S Miróovým menom sa spája stelesnenie princípu reality sna (!) v súznení oboch týchto veličín – t. j. sna a skutočnosti – v určitom druhu nadreality. Maliarskom. Básnickom. Imaginatívnom. A v neposlednom rade bol to práve on, kto ako jeden z prvých premietol na plátno myšlienku nekonečné expanzívneho priestoru v maliarskom obraze, tak veľavravne využívaného a prehodnocovaného v súčasnosti. Pripomenutie tohto faktu, by sa dnes niektorým našim „najpravovernejším avantgardistom“ z radov mládeže (no nielen z jej radov)“ a objaviteľom „nového v umení,“ akiste neveľmi páčilo.  

j._miro_zena_1976_fpoto_l.p._img_1147.jpgJ. Miró, Žena, 1976.

Výstava priniesla zaujímavé informácie aj pokiaľ ide o umelcov život (rekonštrukcia jeho ateliéru na Malorke), a stala sa bez nadsadenia zaujímavým príspevkom do poznania dejín moderného svetového výtvarného umenia. Odkryla vyššie naznačené súvislostí, ktoré napomohli rozšíriť pohľad na meandre vývinových súvislostí  umelcovej celoživotnej tvorby. Umožnila načrieť do skrytých útrob tvorby jednej z najznámejších postáv svetovej výtvarnej moderny 20. storočia. A zdá sa, stále ešte  v niečom neznámej, pokiaľ ide o umelcov život a tvorbu. Aj pokiaľ máme na mysli dobové kontexty a súvislosti. Myslí sa tým umelcove postavenie z pohľadu doby, a paradoxy tohto postavenia vo vzťahu k neskrývanej antimodernite zo strany určitej (už spomínanej) spoločenskej vrstvy, v porovnaní s progresívnou avantgardnosťou jeho tvorby smerujúcej dopredu, do budúcnosti. Myslím, že svojim návštevníkom a tým, ktorí doposiaľ nenašli, alebo ťažko hľadajú svoj vzťah k modernému výtvarnému umeniu, umožnila a umožní táto výstava (potrvá do 13. 11. 2016) objaviť vnútorný svet imaginácie, ktorý umenie nosí so sebou, a ktorý – keď sa nám ho podarí  identifikovať – dokážeme sami len veľmi ťažko opustiť. Púta a priťahuje nás tajomnou silou. Každý ju nosí v sebe, len o tom často nevieme. Joan Miró patrí k tým, čo dokázali svet vyslobodiť z ľudského vnútra. Dal mu formu, tvar a zmysel. Ostal pritom naplno odovzdaný človeku. A to sa nedá napodobiť.

Foto: Autor

atelier_j._miroa_na_malorke_rekonstrukcia_foto_l.p._img_1094joan_miro.jpgAteliér J. Miróa na Malorke, rekonštrukcia.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     

Blogy a statusy