Journalists friendly
Marián Kočner poskytol novinárom zoznam politických a novinárskych kamošov. Správy sms a maily majú dokumentovať, ako to medzi nimi chodí. Novinári sa ohradili, Kočner nie je dôveryhodný. Lipšic má pocit, že ho teraz, keď je na kolenách, chcú doraziť. (Určite vychádza zo svojho uvažovania – po prehraných prezidentských voľbách, keď bol Robert Fico na kolenách, žiadal aj jeho premiérsku hlavu. Po voľbách, v ktorých „utrpel“ Fico víťazstvo a následne mu vypovedalo srdce, už sa chystal v úlohe ministra vnútra poslať ho do teplákov…)
O čom svedčia tie nepriznané sms a maily?
Poďme trochu do minulosti. Pred rokmi si tajne nahrával Pavol Rusko rozhovor s poslankyňou, ktorej bol svadobným svedkom, pretože cítil (a pravdepodobne aj vedel, len nemal dôkaz), že sa proti nemu v parlamente chystá komplot. Bolo to v čase, keď sa mu rozpadol poslanecký klub ANO (čím aj koalícia stratila väčšinu) a on prišiel o ministerskú stoličku. Poslanci z večera na ráno pod vplyvom tajomných síl menili svoju identitu, aby Dzurinda napriek rozpadu pôvodnej koalície tú väčšinu nestratil. Odvtedy je jasné, že k moci je možné dostať sa aj inak (resp. udržať si ju) ako voľbami. Údajné podplácanie (korupcia) poslancov vtedy „v priamom prenose“ ukázalo, ako je možné beztrestne rozbíjať demokratický volebný systém. Načo voľby? Stačia peniaze.
V byte na Vazovovej sa vtedy (vraj) schádzali mocní muži a hľadali spôsob, ako zabezpečiť dištanc od dorážajúceho Fica. (Spis Gorila). Vtedajší minister kultúry, ktorý tesne pred voľbami zahynul na prechode cez koľajnice (jeho auto zošrotoval vlak), mal za úlohu vytvoriť novú stranu na jedno použitie, aby sa po voľbách dala opäť poskladať nejaká pravicová koalícia. Domýšľali to až do takých detailov, ako bola farba kravaty, podľa ktorej sa bude nová strana spoznávať – taká voľajaká ružová. O tom je spis Gorila, nie o návšteve Fica – ten iba chcel zistiť, čo na neho majú, tak sa tam nechal vlákať. Už niekoľko rokov sa darí politickým novinárom podsúvať, že išlo o korupciu Smeru. Jediným, kto sa v spise Gorila spomína, že si vypýtal nejakú sumu, je už nebohý Határ, drobná postava bez politického vplyvu. Ale prečo to tí novinári nevidia? Vidia to, samozrejme, aj to dobre vedia, ale stokrát opakovaná lož je pravdou, naučil ich Goebbels. V tom čase údajného podplácania (korupcie) na udržanie moci bez volieb sa svadobný svedok poslankyne Rusko dopustil nehoráznosti – písali takmer unisono slovenskí novinári. Podliak, tajne nahrávať, a dokonca blízkeho človeka, že sa nehanbí. Mravným rozhorčeným kritikom sa podarilo prekryť podstatu nahrávky. Jasne z nej vyplývalo, že aj za onou poslankyňou boli tí tajomní „oni“ a niečo jej ponúkali, ak prestúpi k nezávislým. Rusko sa v rozhovore usilovne vypytuje, aby bolo čo najzjavnejšie, o čo ide, ale nahrávka, ktorú zverejnil, mu v tom špinavom boji nepomohla. Novinári boli mocnejší. Dzurinda napriek pachuti z „kupovania poslancov“ vládol až do konca. Daniel Lipšic ešte ako poslanec za KDH tú pachuť dokonca priznal a pred jednými voľbami aj navrhoval to vyšetriť. Nejako tiež dostratena. Či bol Pavol Rusko oplan a korupčník, jeho minister Malchárek, ktorému po tom úspešnom manévri s poslancami (vytvorili na troskách ANO poslanecký klub nezávislých) na účte údajne pristávali milióny a dodnes má peknú vilku na Kramároch – na to si čitatelia spisu Gorila utvoria názor sami. (Stále nechápem, prečo svoju návštevu v byte na Vazovovej Robert Fico neprizná, zo spisu jasne vyplýva záujem Penty zlikvidovať Smer a podporovať pravicovú vládu, čo napokon robí konzistentne a to aj kúpou denníka Sme a pridružených novín, v ktorých sa pluralitne dočítame to isté, len v tmavomodrom.)
Po tom dávnom mravnom rozhorčení nad nahrávaním kolegyne máme tu čerstvé mravné rozhorčenie nad ďalším oplanom. Marián Kočner od prevratu v Markíze sa objaví takmer vždy pri každej vláde. Zakaždým zo škandálu niečo získa a zakaždým niečo do verejnosti zo svojho pokazeného vnútra vyvrhne. A zakaždým sa novinári odvrátia s odporom, podrobne opisujúc pocity z toho pokazeného obsahu. Fuj!
Tak fuj, pravdaže. Ale, hádam sa nám to nebude „eklovať“, pozrime sa, čo nám to teraz ten zvláštny človek, ktorý si tiež nahrával svojho času politika (Sulíka), podhodil: väzby medzi politikmi Danielom Lipšicom a Gáborom Grendelom a novinármi takmer zo všetkých médií. Tie väzby hovoria o „journalists friendly“ a ich výsledkom je formovanie (masírovanie) verejnej mienky. Ktovie, ako ich oplan získal? A sú vôbec pravé? Potvrdiť by ich mohli len dotknutí novinári. Ale kto z nich by to urobil bez straty kytičky? Kto je taký samovrah? Samozrejme, že budú zapierať a, samozrejme, že budú útočiť na oplana, ktorý pravdepodobne pracuje nečestne a svoje dôkazy získava podvodne – ako podvodne nachytal svojho času Sulíka. No dôkazom, tým rukolapným, hoci nepostihnuteľným, je vysielanie televízií, rádií a každé vydanie novín.
Na tom prepise sms, ktoré poskytol Kočner novinárom, je hnusné všetko, ale čarovná je komunikácia medzi politikom a šéfredaktorom média verejnej služby. Už je stará (vznikla podľa prepisu v roku 2012). Myslím si, že dnes by bola ešte zaujímavejšia a bohatšia. Vyplýva z nej (pravdaže, ak sú prepisy pravé, čo by mohol potvrdiť Diko s Grendelom a, samozrejme, že to nikdy nepotvrdia), že tá služba je teda naozaj verejná…
Journalists friendly a mafia friendly nikdy nepotvrdia, že sú, ale má to znamenať, že sme všetci spadli z jahody?
