Jozef Honza-Dubnický: Zápisky legionára

Aj keď sa možno niekomu zdá,  že život našich predkov – vysťahovalcov za chlebom do Ameriky pred prvou svetovou vojnou už dobre poznáme, že o tejto téme bolo uverejnených už dosť materiálov, nie je tomu tak a niekedy sa v našich archívoch podarí ešte aj dnes natrafiť na vzácne dokumenty, ktoré k tejto téme môžu prispieť cennými informáciami. Takým dokumentom sú aj trojzväzkové rukopisné spomienky (sám ich nazýva skromne „Fragmenty“) vysťahovalca do USA Jozefa Honzu-Dubnického. Okrem toho sú však v týchto zápiskoch aj mnohé cenné informácie o našom I. odboji, o ruských, talianskych, ale najmä francúzskych légiách, ktorých členom bol J. Honza (21. peší pluk). Honza má v závere svojich spomienok aj zaujímavé údaje o činnosti Propagačnej a spravodajskej kancelárie Bratislave (de facto rozviedky a kontrarozviedky) a odstránení miléniových pomníkov na Devíne, Zobore a v Trnave. Banskobystrické vydavateľstvo PRO spol. r. o. vydalo tieto zápisky v knižnej podobe. Slovenskému čitateľovi sa tak dostáva táto publikácia v roku 100. výročia vzniku prvej svetovej vojny a zároveň aj v roku 100 výročia vzniku československých légií, ktoré mali zásadný význam pre vznik Československej republiky 28. októbra 1918. (Zápisky Jozefa Honzu-Dubnického v archíve objavil PhDr. Ferdinand Vrábel, ktorý aj publikáciu editorsky pripravil – pozn. redakcie.)

Kto bol Jozef Honza?

Zabudnutý chtelnický rodák Jozef Honza-Dubnický (1884 – 1965) bol významným vlastencom a národno-osvetovým pracovníkom pred prvou svetovou vojnou doma a po vysťahovaní do USA v roku 1910 aj medzi Slovákmi v Amerike.

Už ako dvadsaťročný organizoval rozširovanie slovenskej tlače medzi obyvateľmi Chtelnice, organizoval verejné zhromaždenia a bol v písomnom styku s takými poprednými slovenskými politikmi, ako bol Ferdinand Juriga, František Skyčák, Milan Hodža, Július Markovič a ďalší. Na vlastnej koži spoznal perzekúciu uhorskej štátnej moci, preto sa v roku 1910 vysťahoval do zámoria, kde nadviazal kontakty s významnými predstaviteľmi Slovákov v USA – Petrom V. Rovniankom, Albertom Mamateyom, Milanom Gettingom a ďalšími.

Honza bol veľmi aktívny a popri práci ako sadzač v Rovniankových Amerikánsko-slovenských novinách pôsobil vo svojom voľnom čase v Slovenskej telocvičnej jednote Sokol, v Slovenskom spevokole, bol zakladateľom osvetovej spoločnosti Národ a pracoval aj v niekoľkých ďalších slovenských organizáciách. Honza si našiel čas na osvetovú prácu medzi rodákmi, hlavne preto, aby ich prebudil k väčšej aktivite.

Zúčastnil sa na prípravných poradách ku Clevelandskej dohode, k prvému dokumentu o spoločnom postupe Čechov a Slovákov v boji za národné oslobodenie. Dohoda bola podpísaná 22. októbra 1915, teda v čase, keď v Európe už zúrila Veľká vojna, nazvaná neskôr prvou svetovou vojnou a zároveň v Rakúsko-Uhorsku pokračoval zápas proti útlaku a za samostatnosť Slovákov, Čechov a iných národov. Clevelandskú dohodu medzi Slovenskou ligou a Českým národným združením podpísali po niekoľkomesačnom vyjednávaní. Táto dohoda hovorila o spolupráci medzi Čechmi a Slovákmi pri plnení päťbodového programu, cieľom ktorého bola samostatnosť Slovenska a českých krajín a ich spojenie do federatívneho zväzku štátov s úplnou národnou autonómiou Slovenska, s vlastným snemom, vlastnou štátnou správou, používaním slovenského jazyka, vlastnou finančnou, politickou samosprávou a kultúrnou autonómiou.

Honza v Amerike spolupracoval s poprednými predstaviteľmi Slovenskej ligy a v roku 1917 sa stretol aj s Milanom Rastislavom Štefánikom. Napriek tomu, že si v Amerike založil rodinu a mal už dve malé deti, neváhal a na Štefánikovu výzvu vstúpil do dobrovoľníckeho vojska, s ktorým odišiel na front do Francúzska, kde bojoval ako príslušník 21. pešieho pluku. Dotiahol to až na nadporučíka, čo bola na vtedajšie pomery najmä u Slováka vysoká hodnosť.

Po skončení vojny sa Honza vrátil do oslobodenej vlasti. Po demobilizácii sa usadil v Trnave a bol všestranne činný. Venoval sa verejnej práci a obchodovaniu. Pri jeho päťdesiatke Národnie noviny uviedli, že „niet národného alebo kultúrneho spolku, kde by svojou cennou spoluprácou neprikladal tehličky k ďalšiemu budovaniu našej milej vlasti“. Bol predsedom Slovenskej ligy, členom výboru Matice slovenskej, predsedom „Sdruženia slovenských legionárov“, predsedom okresnej organizácie Slovenskej národnej strany v Trnave, kultúrnym referentom odbočky „Sväzu čsl. dôstojníctva“, členom výboru obchodného grémia, čestným predsedom ŠK Trnava atď. Bol aj predsedom alebo členom ústredia niekoľkých celokrajinských organizácií.

ZO SPOMIENOK JOZEFA HONZU

Ako odchádzali niektorí vysťahovalci do zahraničia

„V dôsledku anexie Bosny a Hercegoviny v roku 1909 (v skutočnosti to bolo v roku 1908 – pozn. F. V.) sa pomer medzi Rakúsko-Uhorskom a Srbskom vyostroval natoľko, že v marci r. 1909 kolovali chýry, že nik vojnopovinný nesmie odísť zo svojho bydliska, lebo každý deň môže nastať mobilizácia. Žandári a notári popisovali všetkých tých, čo odoberali ,panslávske‘ noviny a osobitne tých, čo sa verejne za slovenskú vec exponovali. Bol som upozornený už spomenutým lopašovským dekanom, že moje meno je na ,čiernej listine‘ v Nitre na samom vrchu nad menom Dr. M. Šimka z Hlohovca. Vtedy sa mi v hlave rozležala rada kapitána Šándora ujsť do Ameriky hneď, ako sa pomery utíšia. Útek sa mi odtiahol až do 4. augusta 1910.

Batožinu som si odoslal v nenápadnej debni na adresu priateľa v Prahe. Sám som sa zásobil cenníkmi nábytku od firiem z Viedne a z Prahy a ako mladoženáč predstieral som, že idem kupovať nábytok... K obedu som išiel do známeho slovenského hostinca k Jánovi Grajciarovi a tam som bol pri tejto epizódke: ,U Grajciarov‘ v Mariánskej ulici práve vybalili a stavali veľký hudobný automat. Keď bol postavený, spustil mohutne ,Hej Slováci!‘. O pár minút museli sme sa všetci skryť za steny jedálne, lebo cez okná začali dnu frčať kamene, tak, že o chvíľu neostalo ani jedinej tabuľky v oknách a jediného celého obrazu oproti nim.

Z Bratislavy do Viedne som sa prešmykol po veľkopansky v I. triede rýchlika. Keď prechádzali pohraniční maďarskí žandári na špičkách nôh po chodbe vozňa, aby moju urodzenosť nejako nevyrušili, mal som úmyselne na kolenách rozostretý list jedného K. und K. hofliferanta nábytku s veľkým dvojhlavým orlom na záhlaví a oni mu z chodby ešte i pekne zasalutovali.

Pravdaže, potom v Nemecku som cestoval do Bremen Havenu v IV. triede vlaku, aby som spomenutý luxus v rozpočte vyrovnal. Aby vynikla vtedajšia hodnota peňazí, uvediem tu cestovné do Ameriky v III. triede. Cestovné z Trnavy na Prahu do Bremen Haven 40,-rakúsko-uhorských korún, lodný lístok na modernom parníku 224,- korún, daň z hlavy 20,- spolu 284 korún. Okrem toho každý vysťahovalec sa musel preukázať na ostrovčeku Castel Garden pred New Yorkom, že má pri sebe prinajmenej 100,- rakúsko-uhorských korún. Cesta po mori trvala sedem dní.

Ako státisíce slovenských vysťahovalcov do Ameriky i mňa vítala v newyorskom prístave kolosálna Socha slobody. Oddýchol som si s úľavou, že už mám maďarský „pseudo-ostrov slobody“ tak ďaleko za chrbtom. Pod touto sochou státisíce Slovákov vplávalo do ,Nového sveta‘. Je taká ozrutná, že ešte i do jej pravej ruky, držiacej fakľu vedú schody.

 Ochablosť u Slovákov v USA a oživenie

Na jar roku 1910, pred mojím príchodom do Ameriky, presadila Slovenská Liga v Amerike ako jediná reprezentantka všetkých tamojších Slovákov za predsedníctva Petra V. Rovnianka veľmi záslužný čin tým, že u americkej vlády, na veľkú zlosť maďarskej vlády, docielila, aby nielen Slováci, ale aj Rusíni, Chorváti a Srbi z Uhorska boli pri popise ľudu zapisovaní nie ako Hungarians (uhorskí občania), ale každý podľa svojej národnosti. Pero, ktorým bola táto zákonná zmena podpísaná, dostal do daru od prezidenta USA Tafta predseda Slovenskej ligy P. V. Rovnianek. Slovenskú ligu vyvolal do života ešte ružomberský proces a odsúdenie Andreja Hlinku, Dr. Vavra Šrobára, J. Tomíka a iných do dlhotrvajúceho väzenia. Založená bola v Clevelande 26. mája 1907 za prítomnosti 7 000 Slovákov.

Na jeseň 1910 zanikol Cestovný dom Petra V. Rovnianka v Pittsburgu, ktorý mal filiálky v New Yorku a v Uniontowne a bol strediskom národného ruchu. V dôsledku jeho pádu zanikol jediný na žiadnom spolku nezávislý ,Slovenský Denník‘ a v rumoch zaniklo veľa slovenského majetku, napríklad len úspor asi jeden a pol milióna dolárov. Najväčšie slovenské organizácie boli zmietané vnútornými spormi, energia sa plytvala v jalových polemikách a nastávala v národnom živote všeobecná ochablosť. Pád tohto domu postihol troška i mňa, lebo keď som mal vstúpiť do zamestnania jeho filiálky v New Yorku práve vtedy neočakávane zanikol.

Vo februári 1911 prišiel do Ameriky gróf Albert Apponyi, zlopovestný prenasledovateľ nemaďarských národností v Uhorsku. Prijali ho ako v snemovni, tak aj senáte a prijal ho aj prezident Taft. To vytrhlo Slovákov z ochablosti, lebo americká tlač súčasne písala, že gróf Apponyi má rečniť i na blížiacich sa oslavách Georgea Washingtona, prvého prezidenta USA. V Clevelande sa zriadila príležitostná tlačová kancelária, ktorá informovala anglické časopisy o všetkých výčinoch, ktoré popáchal gróf Apponyi proti Slovákom a iným národnostiam, do väčších miest sa zvolávali protestné zhromaždenia, v rezolúciách sa žiadalo, aby Apponyimu nebolo dovolené rečniť na oslavách prezidenta – osloboditeľa Washingtona. Vznikla aj anglická brožúra ,Who Count Apponyi is!‘ – Kto je gróf Apponyi! Tento organizovaný odpor docielil, že Apponyimu nedovolili na Washingtonových oslavách rečniť.
Slovenská otázka tak Apponyiho nazlostila, že sa ňou dal strhnúť k výroku: ,Bojoval som roky proti ľuďom tohto druhu a v boji neustanem. Týchto revolucionárov, čo sa pokúšajú do Uhorska uviesť národnostný rozkol, neprestanem prenasledovať, kým ich nerozdrtím svojim opätkom.‘ O sedem rokov neskoršie, keď som robil v Chicagu nábor do našej légie vo Francúzsku, ukazovali mi v Chicagu na Michigan avenue miesto, kde pre uvedený výrok dostal gróf Apponyi od jedného horkokrvného Slováka poriadne americké zaucho.

Ku koncu roku 1912 prišiel do Ameriky na prednáškové turné poslanec Dr. Pavel Blaho. Na svojich prednáškach propagoval najmä myšlienku založenia slovenskej strednej školy na Morave a zakladanie slovenských škôl v Amerike všade tam, kde sú Slováci hromadnejšie osadení. Poslednú prednášku mal v New Yorku 30. marca 1913, lebo z Budapešti mu pohrozili, že ak sa nevráti, pozbavia ho mandátu a budú ho stíhať za jeho prednášky v Amerike.

Dr. Pavel Blaho hneď prvé ráno po svojom príchode z Európy do New Yorku rozprával túto epizódku. Po privítaní v prístave ubytovali sme ho v hoteli. Večer bolo uvítanie v sokolovni. Keď sa z neho vrátil do hotela, vyzul si topánky a podľa európskeho zvyku vyložil si ich predo dvere na chodbu. To ale v Amerike nie je zvykom. Čo sa nájde na chodbe, je na zahodenie, to sa odnesie do výťahu, zvezie dolu do pivnice, hodí do odpadkov a ráno odvezie. Tak pochodili i Blahove topánky. Ráno odznelo veľa rečí, kým manager hotelu nechal doniesť viacero párov topánok, lebo Dr. Blaho nevedel udať americkú mieru svojich topánok.   

Po odchode Dr. P. Blaha odbočky rôznych spolkov zakladali vo väčších strediskách slovenské školy. Tieto školy spravovali Slovenské školské rady, zložené zo zástupcov zúčastnených spolkov. Aj my v New Yorku sme zriadili slovenskú školu. V Slovenskej školskej rade som zastupoval  5. zbor. Slovenskej Telovýchovnej jednoty Sokol a bol som niekoľko rokov jej tajomníkom. Dňa 1. septembra 1913 vyšlo prvé číslo na žiadnom spolku nezávislého ,Newyorského Denníka‘, čo tiež prispelo k oživeniu v slovenskom národnom živote. Pôsobil som pri jeho kolíske ako podomový kolportér a neskôr i ako sadzač. Látku k čulejšiemu uvažovaniu dávali aj balkánske vojny v rokoch 1912 – 1913.

Z boja proti grófovi Mihályovi Károlyimu

Maďari vyvíjali úsilie hneď od začiatku roku 1914, aby sa odtrhli od Rakúska a utvorili 20-miliónový maďarský štát „od Karpát po Adriu“. Jedno želiezko v ohni držal gróf István Tisza vo Viedni a s druhým začal hauzírovať gróf Mihály Károlyi po Európe. Dôvodil najmä tým, že ak by sa maďarský štát uskutočnil, Trojspolok: Nemecko, Taliansko a Rakúsko-Uhorsko sa rozpadne. My slovenskí sokoli boli sme o tomto informovaní Rudolfom Pilátom z Čiech. Ten predpovedal, že Rakúsko-Uhorsko nebude mať dosť rozumu, aby sa včas pretvorilo na federalizovaný štát, lebo vojna vypukne snáď už o rok. V Čechách sa už pripravujú na porážku Rakúsko-Uhorska a pripravujú i spojenie českých krajín so Slovenskom v jeden štát. Preto nás príchod Károlyiho i do Ameriky nenašiel neinformovaných.

Gróf Mihály Károlyi bol vodcom „negyvennyolczasov“, čiže najšovinistickejšej maďarskej strany Uhorska. Do Ameriky prichádzal hľadať nielen morálnu, ale i materiálnu pomoc pre odtrhnutie sa Maďarov od Rakúska. Už pred jeho príchodom redakcie ,Newyorkského Denníka‘, ,Slovenského Sokola‘, ,Slováka v Amerike‘, ,Hlasu Slobody‘ a ,Slovenského Pokroku‘, zvolali na 27. marca 1914 schôdzu do miestností ,N. Y. Denníka‘, na ktorej sa zúčastnilo asi 50 zástupcov rôznych spolkov a redakcií časopisov. Keďže vtedy Slovenská Liga nebola ešte organizovaná na miestne zbory a keďže bolo treba nejakého spoločného mena, pod ktorým sa akcia povedie, utvorilo sa Politické Združenie Newyorských Slovákov.

Gróf M. Károlyi prišiel do Ameriky začiatkom apríla roku 1914. Keď mal prednášku v New Yorku pre Maďarov, predseda uvedeného združenia Milan Getting šiel na ňu, aby sa s ním dohovoril, či kedy a kde slovenskú deputáciu prijme. Na javisku za kulisami začul, ako jeden zástavník pod rákócziovskou zástavou poriadne po slovensky zaklial. Opýtal sa ho, čo tam ako Slovák hľadá? To vraj len z povinnosti voči spolku, kde je zástavníkom. Inak by vraj nebol tu, lebo Károlyi, keď bol mladý, zo samopaše vyšľahol bičom v Zemplínskej stolici oko jeho otcovi.

Deputácia Politického Združenia Newyorských Slovákov navštívila grófa Károlyiho v hoteli dňa 6. apríla 1914 o 10. hodine dopoludnia. Milan Getting ma síce neuvádza medzi prítomnými vo svojej knihe ,Americkí Slováci a vývin čs. myšlienky‘, ale prítomný som bol. Deputácia pozostávala z predsedu Milana Gettinga, podpredsedu Ladislava Matúšku a tajomníka Jozefa Honzu. Za časopisy sa k nej pripojili redaktori: Jozef Baran za ,Slováka v Amerike‘ a Česi Engelbert Švehla za ,Newyorkské Listy‘ a Alois Melichar za ,Hlas Lidu‘. Gróf Károlyi nás prijal v predizbe svojho hotelového bytu a tak sa pamätám, že celý rozhovor sa odbavil len postojačky. Rozhovor ani netrval dlho.

Otázka Károlyimu, že aké stanovisko zaujíma on a jeho strana voči nemaďarským národnostiam pre prípad, že sa Uhorsko od Rakúska osamostatní, predniesol M. Getting. Gróf Károlyi očervenel v tvári a zamračene zhruba odpovedal toto: ,Strana nezávislosti nepozná iný národ ako maďarský. Čo sa protiví tomuto pojmu, v tom ani iné strany maďarské žiadne ústupky dať nemôžu. ‘ Na to Getting prehlásil, že za týchto okolností Slováci rozšíria svoje styky i na svojich priaznivcov mimo hraníc Uhorska a že budú vedieť uplatňovať v každom čase svoje politické ciele. Keď Károlyi opätovne prehlásil, že Nemaďarom žiadne ústupky ani tak do výhľadu dať nemôže, považovali sme svoju úlohu za skončenú a s chladným úklonom sme odišli.

Výsledok interview s Károlyim sme rozoslali hneď všetkým slovenským časopisom. Dôsledkom boli veľké slovenské ľudové zhromaždenia, kde sa odsudzovala akcia Károlyiho, poukazovalo sa na ťažkosti spolužitia s Maďarmi a sľubovala sa Slovensku všemožná pomoc. Prvé bolo v New Yorku 13. apríla 1914, hneď na to v Pittsburghu, Clevelande, v Chicagu a inde. Politické Združenie v New Yorku vydalo proti Károlyimu v angličtine ,An open letter‘ – otvorený list a zaslalo ho redakciám popredných amerických časopisov, ktoré ho obšírne komentovali.

Gróf Károlyi prišiel k  poznatku, že svojím vyhraneným stanoviskom pred newyorskou deputáciou prekalupoval, a preto dal pokyn, aby sa americkí Maďari so Slovákmi nejako dohodli. Snáď mu dalo k tomu podnet i to, že sme sa v otvorenom liste vyslovili za federalizáciu Rakúsko-Uhorska.

My Slováci z východných štátov USA sme sa stali už pred začiatkom svetovej vojny 1914 – 1918 úderným predvojom, za ktorým si upravovala Slovenská Liga svoj politický program. My sme prví vydali v schôdzi Politického Združenia už 15. júla 1914 heslo: ,Preč od Maďarov!! – Dohodnime sa s Čechmi. ‘ Tieto naše heslá sa rýchlo šírili i do štátov západnejších.

Z času vypuknutia vojny 1914 – 1918

V Sarajeve 28. júna 1914 výstrely srbského mladíka Gavrila Principa vyhasili život Františka Ferdinanda, rakúsko-uhorského následníka trónu a  jeho manželky Žofie Hohenbergovej. Čo sa čakalo po smrti Františka Jozefa I., stalo sa už teraz: O mesiac, 29. júla 1914, vypovedalo Rakúsko-Uhorsko Srbsku vojnu, vzápätí, 1. augusta vypovedalo  Nemecko vojnu Rusku a o 2 dni neskôr i Anglicku a Francúzsku, dňa 5. augusta 1914 Rakúsko-Uhorsko vojnu Rusku a požiar I. svetovej vojny sa rozblčal.

Politické Združenie Newyorských Slovákov zvolalo protestné zhromaždenie už na 2. augusta 1914, v ktorom sa uznieslo pôsobiť nielen na vojnopovinných Slovákov, ale aj na iných rakúsko-uhorských Slovanov, aby žiadny z nich nereagoval na pozývacie listy rakúsko-uhorských konzulátov na odchod k svojim vojenským útvarom. Aby sa to docielilo, boli rozpútané odrádzajúce články do všetkých slovenských časopisov, informačné články i slovanským časopisom a vydané bolo množstvo letákov ,Proti bratovražednej vojne!‘ Podobné zhromaždenia boli potom i vo všetkých väčších slovenských strediskách v západnejších štátoch. Naša akcia neostala bez odozvy ani u iných Slovanov.

V podobných intenciách ako my v New Yorku postupovali i Slováci v Bridgeporte a v Chicagu, kde začala činnosť Slovenská Stráž, s  ktorou spolupracoval JUDr. Štefan Osuský, mladý právnik v Chicagu.

Clevelandská dohoda Slovákov s Čechmi

V októbri 1915 dal Tomáš G. Masaryk, vodca odboja, americkým Čechom pokyn, aby si naklonili amerických Slovákov v prospech prehlásenia za vydobytie československého štátu, a aby s nimi spoločne postupovali vo veciach odboja. Zvolali spoločnú schôdzu do Clevelandu na 22. októbra 1925. Na schôdzi boli prítomní za Slovákov: Albert Mamatey, predseda a Ivan Daxner, tajomník, za Slovenskú Ligu, Z. Matyaš, zapisovateľ Slovenskej Ligy, Pavol Jamárik z Pittsburghu, Štefan Kukuča z Clevelandu, Dr. Štefan Osuský z Chicaga, Ivan Bielek, redaktor Národných Novín, reverend Ján Liščinský, zástupca Katolíckej Slovenskej Ženskej Jednoty v Clevelande, Jozef Hušek, redaktor ,Jednoty‘, Ján Pankúch, redaktor ,Hlasu‘, Jozef Kačír za župu Slovenskej Telovýchovnej Jednoty Sokol, Dr. M. Sokol. Za Čechov sa na schôdzi v Clevelande zúčastnili: Josef Martínek, redaktor ,Dělníckych Listov‘ z Clevelandu, T. Novotný z Clevelandu, Josef Tvrzický z Chicaga a Emanuel Voska ako zástupca  Českého Národního Sdružení.

Za predsedu spoločnej schôdze bol zvolený A. Mamatey, za podpredsedu Emanuel Voska. Za Slovákov bol zapisovateľom Dr. Štefan Osuský, za Čechov J. Martínek. Návrh na dohodu predložili Česi a Emanuel Voska za České Národní Sdružení prehlásil, že navrhnutý text je známy i profesorovi T. G. Masarykovi ako predsedovi Národnej Rady a že s ním súhlasí. Druhý bod prítomnými prijatej a podpísanej Clevelandskej dohody z 22. októbra 1915 znie takto: ,Spojenie českého a slovenského národa vo federatívnom zväze štátov s  úplnou autonómiou Slovenska, s vlastným snemom, s vlastnou štátnou správou, s úplnou kultúrnou slobodou, teda i s plným právom užívania jazyka slovenského, s vlastnou správou finančnou a politickou, so štátnym jazykom slovenským.‘

V tom čase poslal hlavný zbor Slovenskej Telocvičnej Jednoty Sokol do Petrohradu 1 000 dolárov so žiadosťou, aby boli použité k agitácii medzi zajatými Slovákmi v Rusku. Neskôr v prostriedku leta poslal tento zbor 500 dolárov i profesorovi T. G. Masarykovi do Londýna. Toto boli myslím prvé peniaze, ktoré boli odoslané do Európy na oslobodzovaciu akciu.

Na konci roku 1915 sa začala Slovenská Liga preorganizovávať na širšom podklade. Začala propagovať aj zbierku na oslobodenie a do Kanady vyslala Matúša Gazdíka, ktorý tam potom docielil prepustenie vyše 100 internovaných Slovákov. Generál Hughes sa 4. decembra 1915 vyjadril o akcii takto: ,Keby bol každý Austro-Hungarian takého presvedčenia, aké vyznávajú Slováci v Slovenskej Lige, anglická vláda by nemusela vôbec vydržiavať internačné tábory, ktoré ju stoja milióny.‘ Celé ťažisko oslobodzovacej práce sa presunulo na Slovenskú Ligu a preto i my v New Yorku sme svoje Politické Sdruženie zlikvidovali. Obnos 134 dolárov, ktorý nám ostal v pokladnici, darovali sme pre ťažko navštívených na Čiernej Hore.

Ale i politické spojenie Slovákov a Čechov malo svoje detské nemoci najmä preto, že Česi si ťažko privykali k termínu „česko-slovenský štát“ a podobne a to i vtedy, keď hovorili pred zhromaždením z troch štvrtín slovenským a výnimku z toho nepredstavovali ani predáci Českého Národního Sdružení. Toto označenie používala väčšinou aj česká žurnalistika. Aby sa z toho vznikajúce nedorozumenia odstránili, pozvala Slovenská Liga na svoj kongres zvolaný na 22. až 24. februára 1916 i zástupcov Českého Národního Sdružení. V pozvánke sa okrem iného uvádzalo: ,Nevyhnutne treba vydržiavať spoločnú konferenciu s bratmi Čechmi, aby sa zamedzili nedorozumenia a prípadné rozpory s nimi, ktoré by mohli nastať, keby bratia Česi nebrali tú dohodu so Slovákmi tak, ako ona bola (v Clevelande) ustálená a podpísaná medzi Slovenskou Ligou a Českým Národným Sdružením.‘ Na kongrese sa potom v prítomnosti českých zástupcov prijalo uznesenie, vyslať do Európy dvoch delegátov, aby na miestach odboja sledovali smer odboja a snažili sa vliať do neho aj zásady Clevelandskej dohody.

Hoci likvidovaním ,Politického Združenia Newyorských Slovákov‘ ubudlo mi ako jeho tajomníkovi nemálo schôdzovania a práce, na nečinnosť som sa nemohol sťažovať. Bol som správcom 5. zboru S. T. J. Sokol, riaditeľom Sokolského spevokolu 1., 5. a 109. Zboru, predsedom Slovenského literárneho krúžku ,Národ‘, tajomníkom Slovenskej Školskej Rady a neplateným účtovníkom Slovenského Národného Domu. Okrem toho som hrával aj riadil niektoré divadlá.

Dňa 6. februára 1916 si nás hercov z 5. zboru  S.T. J. Sokol vypožičal český spevokol ,Záboj‘, ktorý hral v Národnej Budove v New Yorku Mahenovho Jura Jánošíka z príležitosti nejakého jubilea jeho popredného herca pána Vidláka, ktorý hral úlohu Jánošíka. Nám Sokolom pridelili úlohy zbojníkov a mne úlohu Ilčíka, ktorá sa k mojej povahe dobre hodila. Ako iným spolusokolom i mne pri skúškach všelijako znelo z úst české ,ř‘. Keď som však vyšiel ku koncu I. dejstva na javisko zvábiť Jánošíka – Vidláka za zbojníka, mimovoľne som prešiel do slovenčiny a scénu som zobral s takou vervou, že polovica drábov – Čechov odfŕkla z javiska pred javisko, kde hráva orchester. Obával som sa, že budem za tieto moje priestupky kacírovaný. A ono naopak: bol som za ne po predstavení pri spoločnej večeri oslavovaný. Český denník ,Hlas Lidu‘ v kritike predstavenia napísal, že ,zápasili dva představitelé dvoch nejpřednějších spolků‘ t. j. slovenskí sokoli a ,Záboj‘ a že ,pan Vidlák důstojně zápasil s představitelem zbojníka Ilčíka p. Honzů‘. Avšak úloha Ilčíka je v pomere k Jánošíkovej neveľká, ale v I. dejstve sa jej schopnejší predstaviteľ má možnosť obecenstvu zapáčiť.

Slovensko sa dostáva do politiky Európy

Keď 13. decembra 1915 bola podaná v Senáte USA rezolúcia v záujme mieru, ani Česi, ani Slováci v nej neboli ešte spomenutí. Okrem slobody mora, postupného odzbrojenia, zavedenia medzinárodného zmierovacieho súdu žiadala iba plebiscit ľudu vo Fínsku, Alsasku a v Poľsku. Ale brieždenie už nastávalo i pre nás. ,Chicago Daily News‘ priniesli 11. decembra 1915 článok René Acrosa, svojho parížskeho spravodajcu, v ktorom stálo: ,V samotných Čechách je 6.500.000 Čechov. K nim sa pridruží 2.500.000 Slovákov. Územie, osadené česko-slovenským národom, pozostáva z Čiech, Moravy, Sliezska a slovenských provincií Kráľovstva uhorského o rozlohe 120.000 km [štvorcových]. Ich situácia je práve taká krutá, ako Alsasanov a Lotrinčanov. Očakávajú uskutočnenie svojich nádejí.‘ Mnoho pomohlo i prednáškové turné českého učiteľa Vojtu Beneša, ktorý ušiel z Čiech a v novembri 1915 prišiel do Ameriky. Z jeho turné vyšiel rad článkov a interview vo veľkých amerických denníkoch, kde popri Čechoch boli spomínaní aj Slováci...

Začali sa  lámať ľady i v Európe. V Anglicku znova začal šarapatiť gróf Mihály Károlyi a pred Angličanmi sľuboval v prípade zachovania celistvosti Uhorska všetko to, čo v Amerike odoprel. Vyskytovali sa tam aj kombinácie ,Malej Austrie‘, ktorú by tvorilo Uhorsko, Čechy a Chorvátsko; Seton Watson – Scotus Viator bol proti nej. T. G. Masaryk dôsledne zastával len kombináciu česko-slovenského štátu. V lete r. 1916 presviedčal Angličanov vo verejnej schôdzi takto: ,Rakúsko-Uhorsko je úplne nenárodným celkom, umelý štát. Angličania nebudú snáď môcť pochopiť, čo to znamená, že Rakúsko-Uhorsko znamená tu minoritu Nemcov 11.000.000, Maďarov asi 8.000.000, ktorá systematicky potlačuje ostatné čiastky cisárstva – 32.000.000. V Rakúsko-Uhorsku nie je rešpektu k princípu národností, ani k princípu demokracie. Preto môžeme právom žiadať, aby Rakúsko-Uhorsko bolo rozdelené.‘

V Paríži prehovoril v rade prednášok o zahraničnej politike profesor Lýcea Henriho IV. René Pichon 5. februára 1916 takto: ,Treba rozvrátiť Rakúsko-Uhorsko v záujme pokoja Európy i pokoja Francúzska. Poliaci, Česi so Slovákmi a Chorváti so Slovincami tvoria jednotnú hrádzu od Baltského mora k Jadranskému a zabraňujú nemeckej rozpínavosti na Východ. Samostatnosť slovanských národov je zárukou bezpečnosti a úspechu Francúzska.‘ V súvise s tým možno doložiť, že dva dni pred tým prijal francúzsky ministerský predseda Aristide Briand profesora T. G. Masaryka na dlhej audiencii.

Talianske kruhy zasa presviedčal Dr. M. R. Štefánik v marci a apríli 1916. prijal ho aj taliansky minister zahraničných vecí Sonino, a ten sa vyslovil o česko-slovenských zámeroch sympaticky a sľúbil ich podporovať. V tom čase Dr. Štefánik ako letec francúzskej armády zhadzoval z lietadla nad taliansko-rakúsko-uhorským frontom i letáky: ,Slovania, Česi, Slováci! ‘, v ktorých informoval o tom, čo sa k oslobodeniu Čechov a Slovákov podniká.

V strede leta 1916 už hauzírovačky M. Károlyiho a O. Jásziho nezapôsobili. V ,Paris Midi‘ začal uverejňovať vynikajúci francúzsky publicista a redaktor zahraničnej rubriky časopisu ,Temps‘ André Duboscq rad článkov o ,Uhorskom omyle‘. Dňa 10. júla 1916 napísal: ,Už by nám nepostačilo, aby nám Maďari povedali, že sa chcú od Rakúska oddeliť, alebo, že ak by im to nebolo možné, že sa vzdávajú svojej doterajšej politiky, aby tak získali zhovievavosť víťazov. Nemôžeme zabudnúť, že početné a rôzne národnosti v Uhorskom kráľovstve trpeli pýchou a krutosťou Maďarov. Národnosti Uhorska neznášali jarmo maďarské preto, aby sme vo chvíli, keď im môžeme umožniť zvrhnutie jarma, nevykonali svoju povinnosť.‘

Ku koncu roku 1916 brali už francúzske, anglické, belgické a iné spojenecké časopisy rozdelenie Rakúsko-Uhorska za nastolené a brali to ako samozrejmosť. Napríklad ,Journal Economiques‘ podľa newyorského ,The Sun‘ z 10. septembra 1916 bez ďalšieho filozofovania uvažuje: ,Uvážme nutnosť rozdelenia Rakúsko-Uhorska. Česi, Moravania a Slováci majú tvoriť samostatný štát. Sedmohradsko má byť dané Rumunsku, atď.‘

Po vypuknutí vojny medzi USA a Nemeckom

Dňa 12. decembra 1916, po márnom pokuse nadviazať styky s Ruskom, obrátili sa Centrálne mocnosti z podnetu nového rakúsko-uhorského vladára Karola I. na Spojencov s prvou ponukou mieru. Návrhy na nové usporiadanie pomerov neoznámili, iba nemecké veľvyslanectvo vo Washingtone načrtlo ich obrysy. Neobsahovali nič nového len návrat k predošlému stavu s výnimkou utvorenia poľského štátu a niektorých menších územných zmien v prospech Rakúska a Bulharska.

Spojenci na túto ponuku odpovedali dňa 31. decembra 1916 v takom zmysle, že mier nie je možný dovtedy, kým nebude uznaný aj národnostný princíp a nezávislosť malých štátov. A keď ich americký prezident Woodrow Wilson požiadal, aby sa vyslovili zreteľnejšie, aké ciele sledujú, odpovedali 10. januára 1917 a vtedy medzi iným prehlásili, že ich vojnovým cieľom je aj ,navrátenie provincií a území, odňatých svojho času Spojencom násilne alebo proti vôli obyvateľov; oslobodenie Talianov, Slovanov, Rumunov a Čecho-Slovákov spod cudzej nadvlády‘. Toto je prvý diplomatický dokument, do ktorého sa Slováci popri Čechoch dostali. Datovaný je v Paríži. Prezident prijal vo svojom posolstve Kongresu 22. januára 1917 všetky základné rysy programu Spojencov, teda i naše oslobodenie.

Vtedy reagoval ,Pester Lloyd‘ 24. januára 1917 v úvodníku na Wilsonovo posolstvo takto: ,V Spojených štátoch žijú státisíce vysťahovalcov z Uhorska. Veľká, možno že väčšia  čiastka z nich pochádza z našich národností. Pán Wilson nájde na pôde svojho štátu tisíce Slovákov Rusínov, Rumunov a Srbov, ktorí tam prišli z našej vlasti. Či mu to nie je nápadné, že sa títo ľudia nehrnú do Európy oslobodzovať svojich bratov, ktorí sú podľa tvrdenia Spojencov potrební slobody? Od vypuknutia vojny už sa mohli dať previezť do Anglicka a Francúzska a vstúpiť do armády, ktorá pod heslom oslobodenia ujarmených národov vedie boj na život a smrť proti rakúsko-uhorskej monarchii. Tá skutočnosť, že nešli, poskytuje pánovi Wilsonovi odpoveď, že všetky tieto národnosti sú Uhorsku verné a že v povinnostiach oproti rodnej vlasti nechcú zaostať za ostatnými synmi Uhorska... ‘

A podobnou slepotou boli ranení ešte i Maďari v Amerike, ktorí mali možnosť naše pohyby v Amerike zblízka sledovať. Clevelandský ,Szabadság‘ priniesol 19. januára 1917 takýto výplod: ,Vedeli sme oddávna, že niektorí Slováci stali si do služieb Českého Národního Sdružení, ktoré je peniazmi hojne zásobované zo strany Spojencov. Keď Rusi získali čiastočné víťazstvá v Galícii (Haliči) a chystali sa vniknúť na Krakov do Čiech, České Národní Sdružení v amerických novinách ohlasovalo, že Česi dostanú za odmenu severozápadnú čiastku Uhorska. Keď Rusi boli zbití, málo čo sa spomínalo o česko-slovenskom štáte. Ale teraz, keď Spojenci v svojej nóte, zaslanej Wilsonovi, prehlásili, že chcú vytvoriť -Tchèco-Slovaque-  štát, ktorý by zahrňoval v sebe aj Severozápadné Uhorsko, záležitosť prišla znova na pretras. My, Maďari vieme, akú odpoveď by sme dali na toto divné požadovanie, ale chceme, aby želanú odpoveď dali sami Slováci a to tak, aby o tejto odpovedi sa doznala celá americká tlač, ktorá o tom hodne píše a cifruje. Sami Slováci by mali neutrálnej Amerike oznámiť, že ich rasa nechce takéto –oslobodenie–, aké jej Spojenci ponúkajú. Slováci v Uhorsku za tisíc rokov vedeli si udržať svoju reč, ale v Čechách sa slovenčina stratí.‘

Začiatkom februára 1917 pretrhli USA diplomatické styky s Nemeckom a začalo sa javiť, že onedlho prídu do vojnového stavu s Centrálnymi mocnosťami. Zavinili to útoky nemeckých ponoriek na americké parníky, zosilnená nemecká propaganda a útoky proti americkému priemyslu. Bolo potrebné sa ozvať, že Slováci v nijakej forme nechcú ostať v područí maďarskom. Prvý sa ozval 67. Zbor Slovenskej Ligy v New Yorku, ktorý 15. februára 1917 manifestačne vyhlásil, že Slováci súhlasia s pretrhnutím diplomatických stykov s Nemeckom a žiadajú, aby Slovensko bolo spojené s Čechami v neodvislý štát mimo hraníc Rakúsko-Uhorska. Ako tu, i na iných podobných zhromaždeniach zborov Slovenskej ligy rečnili poprední Američania ako bývalý prezident Taft a podobne.

V tom čase uhorská vláda pokúšala sa všelijako vynucovať na Slovensku (ba i rakúska vláda v Čechách) prejavy večnej lojality, aby ich mohla predložiť prezidentovi USA W. Wilsonovi a Spojencom ako doklad, že Slováci (a Česi) doma si samostatný štát neprajú. Aby sa tomu čelilo, Slovenská Liga a České Národní Sdružení vyniesli dňa 26. apríla 1917 na spoločnej schôdzi Memorandum, ktoré potom predostreli americkej vláde. V Memorande sa Česi a Slováci osvedčujú voľne a bez nátlaku, že si prajú, aby z ich krajín, ktoré obývajú v Európe, bol utvorený česko-slovenský štát mimo hraníc Rakúsko-Uhorska.

Dňa 6. apríla Spojené štáty Ameriky vypovedali Nemecku vojnu a Rakúsko-Uhorsko oznámilo pretrhnutie diplomatických stykov s nimi. Slovenské a české organizácie ihneď posielali prezidentovi Wilsonovi prejavy sympatie nad jeho krokom a sľuby, že sú ochotné so svojím členstvom hocikedy sa postaviť na ochranu USA. Pritom ho i prosili, aby sa zasadil za oslobodenie Slovákov a ich spojenie s Čechmi v samostatnom štáte. Wilsonova prezidentská kancelária poctila organizácie svojou odpoveďou.

Získavanie amerického občianstva Slovákmi

Hoci som v Amerike trvale ostať i tam zomrieť nemienil, zažiadal som si po vypuknutí vojny medzi USA a Nemeckom a pretrhnutí diplomatických stykov s Rakúsko-Uhorskom o americké občianstvo. Prv som sa však musel podrobiť skúške znalosti angličtiny a znalosti politického zriadenia USA u Okresného súdu v New Yorku. Veľká čakáreň bola uchádzačmi preplnená. Predo mnou bolo odmietnutých asi 40 žiadateľov; jeden nevedel koľkokrát prezident úraduje, iný nevedel, koľko je míľ z New Yorku do Washingtonu a tak jeden od druhého dostávali od sudcu radu, aby chodili mesiac-dva chytať ryby a pritom dobre študovali americkú minulosť a prítomnosť a len keď budú dobre pripravení, aby sa znovu prihlásili.

Nuž, priznám, malú som mal dušičku, keď moje meno vyvolali. Aké však bolo moje prekvapenie, keď sudca z pódia, spoza kríža na mňa zakričal: ,Vy Slováci nemáte radi Maďarov, čo?! ‘ Už som bol na koni! Zhruba som spomenul hlavné krivdy páchané Maďarmi na Slovákoch i masakru v Černovej a končil som tým, že Slováci sa za pomoci USA od Maďarov odtrhnú a utvoria s Čechmi spoločný štát mimo hraníc Uhorska. Keď som na druhú otázku sudcu odpovedal, že mám brata o 8 rokov staršieho odo mňa, dal mi tretiu otázku: ,Veci spejú k tomu, že USA prídu  do vojnového stavu i s Rakúsko-Uhorskom. Vy ako občan USA budete bojovať za USA a v Európe sa stretnete na fronte s Vaším bratom ako nepriatelia. Čo spravíte? Samozrejme budem strieľať do cieľa, kam mi bude velené,‘ odpovedal som. Sudca sa nahol zo svojho pódia, potľapkal ma po pleci so slovami: ,Vy budete dobrým občanom USA.‘  Nuž, hľa, z čoho všetkého pozostávala naša činnosť za oslobodenie!

Milión dolárová zbierka na oslobodenie

Agenda odboja sa postupne rozrastala a podľa toho aj výdavky. K výdavkom na vlastnú tlačovú kanceláriu v Clevelande a na s Čechmi spoločnú Slav Press Bureau v New Yorku pribúdali Slovenskej Lige výdavky s vysielaním výprav dobrovoľníkov do Francúzska a bolo potrebné vopred počítať i s podporovaním rodín odídených dobrovoľníkov. Zavedenie milión dolárovej zbierky bolo síce uznesené už v máji 1917, ale jej účinné uskutočňovanie sa stalo nevyhnutným na jeseň 1917.

Na schôdzi správy Slovenskej Ligy v októbri 1917 v Pittsburghu zvolili agitačný výbor pre milión dolárovú zbierku. Za katolíkov zvolili kňazov Jozefa Murgaša, Jozefa Martinčeka a Jána Kubáška, za evanjelikov kňazi Bradáč, M. Tomášek a J. Kolárik a za nekňazov Edo Kováč, Karol Belohlávek a Ján Miller. Nastalo usporadovanie bazárov a všelijakých podnikov, v ktorých sa slovenské usadlosti pretekali o čím väčší výsledok. Chicagský bazár vyniesol 30.000 dolárov. Slováci v Bridgeporte odovzdali 50.000 dolárov. Táto zbierka si titul „milión dolárová“ plne zaslúžila, lebo do r. 1919 výšku 1.000.000 dolárov i dobre prevýšila. Pri tomto svojom tvrdení spolieham sa na výňatky zo zápisníc Slovenskej Ligy v Amerike, údajmi z publikácií a na odôvodnené odhady. Treba s vďakou doznať, že k výsledku prispeli aj Američania.“