Reklama
Reklama

Jubilant Verdi a Risorgimento

Počet zobrazení: 2530

verdi.jpgGiovanni Boldini: Giussepe Verdi, 1886, Wikimedia Commons

Desiateho októbra si celý kultúrny svet pripomenie výročie velikána opernej tvorby Giuseppe Verdiho. V ten deň uplynie od jeho narodenia už dvesto rokov, no jeho tvorba stále rovnako oslovuje svetovú divadelno-hudobnú verejnosť. Podľa medzinárodných štatistík sa za päť posledných sezón odohralo vo svete vyše 2 500 inscenácií jeho opier, čo je cca o 700 viac než v prípade ďalších majstrov opery – Pucciniho a Mozarta. Medzi päťdesiatimi najhranejšími operami figuruje desať Verdiho operných opusov, z nich Traviata na prvom, Rigoletto na deviatom, Aida na dvanástom a Nabucco na osemnástom mieste.

Verdiho tvorba sa delí na tri fázy, obdobie ranné (Nabucco, Ernani, Lombardania, Zbojníci, Atilla atd.), diela stredného obdobia začínajúceho sa Rigolettom a končiaceho sa Aidou a napokon dva vrcholy, v ktorých definitívne opúšťa model belcantovej opery a smeruje k hudobnej dráme – Otello a Falstaff. V SND si skladateľovo výročie pripomínajú jednak novou premiérou Rigoletta (4.  a 5. októbra), jednak troma októbrovými predstaveniami (Macbeth, Aida a Otello) s hosťujúcimi sólistami. Podstatne širšiu paletu verdiovských inscenácií ponúka pražské ND a čo nás môže tešiť nielen s účasťou najvýznamnejších českých, ale aj slovenských spevákov (Lehotský, Mikuláš, Kohutková, Fabianová atď.).

Chcel by som sa však pristaviť pri Verdiho postave ako symbole talianskeho Risorgimenta čiže zjednotenia do národného štátu. V milánskom krúžku talianskych intelektuálov združených okolo grófky Maffei sa aj v mladom Verdim prebudili vlastenecké city, takže zaiste súhlasil s výrokom veľkého talianskeho spisovateľa Manzoniho, „nebudeme slobodní, dokiaľ nebudeme zjednotení“. K prebúdzaniu talianskeho vlastenectva v širokej pospolitosti prispievali zborové výjavy z jeho prvých opier a hoci sa ich príbehy odohrávali v starovekom Babylone (Nabucco), stredovekom Španielsku (Ernani), anglicko-francúzskej vojne (Panna Orleánska) alebo vojne lombardských miest proti Friedrichovi Barbarossovi (Bitka pri Legnane), túžbu po slobode a vymanení sa z osídiel habsburskej ríše si publikum pohotovo aktualizovalo v jeho pôsobivých vokálnych partoch. Tento moment podčiarkol vo svojich historických filmoch Luchino Visconti, keď jeho Vášeň sa začína v benátskom divadle La Fenice za zvukov Verdiho Trubadúra a prerastie v protirakúsku demonštráciu, alebo na viacerých miestach filmu Gepard. Keď ľudia písali na steny domov nápis Verdi, nebola to len odozva na silnejúcu popularitu skladateľa, ale jednotlivé písmená znamenali politický slogan Vittorio Emanuele Re D´Italia. Sám Verdi bol po prvej úspešnej fáze Risorgimenta niekoľko mesiacov členom Národného zhromaždenia a v 1875 ho vymenovali za doživotného senátora. Pred politikou však dával prednosť hospodáreniu na svojom statku v Sant´Agate, k čomu zrejme okrem osobnostného založenia prispelo aj sklamanie z politického vývoja. V jednom z listov v jeho pozostalosti nájdeme aj takéto hodnotenie politickej situácie zjednoteného Talianska: „Čo robia naši štátni predstavitelia? Len hlúposti. Vyrubujú clá na soľ a chudákovu biedu ešte zväčšujú. Tým zjednotením sme sa zničili!“ V tejto súvislosti si tiež treba uvedomiť, že proces zjednotenia (podobne ako proces vytvorenia Česko-Slovenska) sa uskutočnil „zhora“ (ak, pravda, nepočítame Garibaldiho výpravu na Sicíliu, po ktorej ho kráľovský dvor z Turína odsunul do úzadia) a bol teda skôr dielom veľmocí (bez francúzskej pomoci by savojská dynastia z Turína nemohla proces naštartovať) a vôle intelektuálov, kým široké masy zaujímali viac problémy sociálne. Preto tiež – ako uvádza Gramsci vo svojich listoch z väzenia) – mnohí konzervatívni lombardskí roľníci vítali rakúske vojská výkrikmi „Nech žije Radetzky“. Protirečivý vzťah k zjednoteniu naznačuje aj scéna z Viscontiho Geparda, v ktorej sa tvrdí, že referendum o pripojení Sicílie k Taliansku bolo zmanipulované. Tým nijako nechcem nahrávať krajne pravicovým, najmä nábožensky orientovaným politickým kruhom v dnešnom Taliansku, ktoré v historických exkurzoch zaujímajú negatívne stanovisku k Risorgimentu predovšetkým preto, že viedlo k oslabeniu vplyvu a mocenského postavenia katolíckej cirkvi na Apeninskom polostrove.

Verdi (na rozdiel od druhého tohoročného jubilanta Wagnera) bol a je autorom výsostne ľudovým. Pred vznikom populárnej hudby sa jeho melódie (podobne ako kedysi v Prahe Mozartove melódie) pospevovali po uliciach a krčmičkách. Dokázal to aj jeho pohreb s účasťou viac ako 60-tisíc ľudí. Aj keď sa dnes opera stáva doménou spoločenskej menšiny a pod hudbou väčšina populácie rozumie produkt masového hudobného priemyslu, Verdi (podľa ankety RAI po Leonardovi druhý najvýznamnejší Talian) zostáva veľkým.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama