K samospráve vysokých škôl – tri desaťročia v realite systému

Počet zobrazení: 2986

Diskusný príspevok k Vyhláseniu Univerzity Komenského v Bratislave k návrhu novely vysokoškolského zákona a k budúcnosti akademickej samosprávy na Slovensku.

Autonómia a samospráva vysokých škôl bola po prevrate v roku 1989 očakávaním aj výdobytkom.  Aj preto, že napríklad niektorá fakulta mohla mať aj viac ako tucet rokov jedného dekana, o ktorom rozhodoval ÚV KSS a menovalo ho ministerstvo. S rektorom to bolo priaznivejšie. O ňom rozhodoval ÚV KSČ až v Prahe a tak sa osoby na tomto poste menili. Ale v personálnych otázkach sa pociťovala nesloboda a plná závislosť od tých hore, ktorí rozhodovali, ako aj od tých „našich“ dole, ktorí navrhovali na akademické hodnosti. Samostatnosť, osobná sloboda, vedomie, že aj o obsahu štúdia, kvalifikačnom postupe rozhoduje človek, vysokoškolský učiteľ sám, resp. môže sa oň uchádzať po splnení legitímnych podmienok, také boli očakávania.
 

1.

Vývoj vo vysokoškolských  samosprávnych legislatívnych pomeroch mal svoje etapy. Týkalo sa to v prvom rade voliteľnosti do orgánov samosprávy, teda išlo o voľby do akademického senátu, do vedeckej rady o voľby dekana a rektora. Exdekan a exprodekani, ktorí v revolučnom hlasovaní nezískali dôveru a museli odstúpiť zo svojich postov – sa chopili možnosti svojej reštaurácie. Získali k tomu akademickú obec aj akademický senát – a zdalo sa, že sa ich návrat do zmenených pozícií, už do samosprávnych akademických postov,  podaril. „Revoluční“ hodnostári, ktorí neuspeli v štandardných voľbách podľa demokratickej legislatívy realizovali konanie, ktoré sa podľa historickej analógie  dá nazvať ako „secesia plebejcov“, t. j. obdobie odídenia plebejcov z mesta na Svätú horu v starovekom Ríme, nech si patricijovia poradia bez nich. Odišli z akademickej obce, a vytvorili novú akademickú obec a komplexnú samosprávu na novej fakulte. Biológovia hovoria, že určité nižšie organizmy sa rozmnožujú delením. Možno povedať, že to bol prvý výsledok a produkt  akademickej samosprávy vysokých škôl. Vyskytoval sa v nasledujúcom období, v inej podobe tak často, že sa počet univerzít (pomenovanie vysoká škola sa vtedy považovalo za nenáležitý až dehonestujúci pojem, pretože sme vstúpili do Európy) na území od Tatier k Dunaju krátky čas rozmnožil na dvojnásobok.  

Počty prijímaných študentov na fakulty sa v tomto období, v čase, keď došlo k spomenutým udalostiam, zatiaľ a ešte stále neriadili podľa ekonomických zákonov voľného trhu v súlade s veľkým liberálom Adamom Smithom. Podobalo sa to viacej na systém s numerus clausus (limitovaného, uzavretého počtu) z obdobia direktívnej a centrálne plánovanej ekonomiky. To sa však čoskoro, temer obratom zmenilo. Trh zapracoval.

plagiazreb_843.jpg
Kresba: Ľubomír Kotrha

Podmienky pre novú udalosť a ďalší produkt odvodený od možnosti samosprávy vznikli zo situácie, odchodu až exodu vysokoškolských učiteľov do súkromnej podnikateľskej praxe, k vyšším príjmom. Ako sa to dalo zredukovať? Takýto produkt a inštrument trhu dostal pomenovanie – vytváranie vedľajších, detašovaných pracovísk. A s tým bolo spojené získanie študentov, možností výučby a najmä – platenia za štúdium, preberanie priamo honorárov na drevo či kešových príjmov.

Neporušila sa ústava ani zákon o bezplatnom štúdiu. Malo to rafinovanú fiškálsku formu. Študentov prijímala do príslušných kurzov obchodná spoločnosť a fakulta s touto obchodnou spoločnosťou uzatvárala zmluvu, že zabezpečí pre ňu prednášky, semináre, skúšky pre týchto študentov, vlastne nie vysokej školy, ale študentov tejto korporácie. Učiteľom – za pedagogické výkony na pôde iného obchodnoprávneho subjektu – vyplácali odmeny „na ruku“.  Príspevky sa objavili tiež na príslušných účtoch samosprávnej až autonómnej fakulty, z ktorých sa financovali dovtedy nepoznané aktivity (večierky, spoločenské aktivity) na upevňovanie medziľudských vzťahov, resp. pre team building. Nežičlivci tvrdili, že sa v niektorých prípadoch tieto prevody samozrejme ekvivalentné a recipročné („dáš – dostaneš“) odovzdávali do rúk akademických samosprávnych hodnostárov ako prejav úcty k poskytovanému najvyššiemu stupňu vzdelávania.

Študentom ktorí sa „kultivovali“ na detašovaných pracoviskách, pôvodne očakávaný benefit – získanie (kúpenie) hodnosti bakalára (Bc.) neskôr nestačil. Autonómna a samosprávna fakulta bola dotlačená prijať týchto bakalárov aj na druhý stupeň štúdia. „Dali ste nám bakalára, musíte nám predať aj magistra.“ Možno sa tak otvárali spôsoby, formy a metódy, akými sa  tvorivo produkovali vysokoškolsky kvalifikované ľudské zdroje pre práve zrodenú Slovenskú republiku v jej predeurópskom integračnom období a formáte. Aj v týchto variáciách pôsobila samospráva – a jej potencia, ktorá sa menila na kinetickú, pedagogickú vysokoškolskú energiu.
 

2.

Neviditeľná ruka trhu sa už v tom čase dala, temer neviditeľne, do pohybu. Nielen dala, ale už nadobudla aj rýchlosť, akcelerovala. Na svoj obraz modifikovala aj posvätné univerzitné zásady a princípy, autonómiu fakúlt a ich samosprávu. Vyprofilovali sa, niektoré z nich, ako ustanovizne s  masovou vysokoškolskou pedagogikou. Podstatou pôsobenia tejto autonómie školy sa stali zmluvné právne vzťahy so študentmi založenými na ekvivalencii „daj a dostaneš“. Čuduj sa svete, tento fenomén sa rozvinul paralelne a bez dotyku s ústavne vyhláseným právom o bezplatnom vzdelávaní, aj vysokoškolskom. Platilo to aj pre externé štúdium. Treba poznamenať, že „revolucionári“ sa rozhodli už v roku 1990 zrušiť externé štúdium ako typický znak nekvality, nízkej úrovne štúdia vôbec. Prevrat priniesol aj „morálnu eufóriu“, budeme dobrí, lepší, staneme sa spravodlivými. Kvalita sa mala rozvíjať výlučne vo forme denného štúdia, aj zvýšením nárokov na vedomosti študentov. Pionieri väčšej morálky sa však hlboko mýlili. Externé štúdium odkrylo svoje možnosti, potenciu najmä zdroja príjmov pre fakulty bez ohľadu na nízku úroveň ich kvality, ale s morálnym imperatívom, však prax a život v trhovej demokracii ich naučí! Paralelne sa tak rozvíjali platené formy štúdia – externé, ktoré sa realizovalo výslovne v súlade s novelizovaným zákonom. Druhou platenou a výnosnou platformou bola výučba na detašovaných pracoviskách, ktorú zákon nepoznal, neupravoval. Ale ju ani nezakazoval. A čo nie je zakázané, v právnom štáte aj v etape ranného či neskorého kapitalizmu je plne dovolené. Bol to však produkt vysokoškolskej autonómnej politiky, a dodajme, že novátorskej a kreatívnej. Bola to však tvorivosť, ktorá už vtedy vyvolávala znepokojenie aj vo verejnosti a v médiách.

Dodatočne musel zasahovať zákonodarca, aby preukázal, že právo nie je totožné s pojmom spravodlivosť, ani s pojmom etika, ale bolo a je stále iba „minimom morálky“ (niekedy ani tej nie). Museli sa určiť limity externistov (nie viac ako denných a zvýšenie počtu hodín výučby pre nich). Trh vysokoškolského vzdelávania bol nenasýtený a prezentoval sa ako nenásytný. Uzákonilo sa ďalej, že vzdelávanie nielen poskytuje, ale aj organizuje a zabezpečuje vysoká škola (nie teda sprostredkovateľ, obchodná spoločnosť ako tretia osoba, ktorá zarába týmto spôsobom pre seba a sekundárne aj pre vysokú školu). Ďalej zákon určil, že vysokoškolské vzdelávanie musí príslušná univerzita, fakulta aj keď je autonómna a samosprávna, uskutočňovať v mieste svojho sídla (nie po detašovaných pracoviskách v teréne a v rekreačných lokalitách). Hodnostári sa tvárili, že im klepli po prstoch.

Externé štúdium ako mimoriadne lacné, doslova „nízkonákladové“, ktoré štát dotuje  v rovnakej výške ako denné štúdium, bolo skutočne zlatokopeckým eldorádom pre majiteľov najmä súkromných vysokých škôl, ktorých počet narastal začiatkom nového tisícročia. A tie sa tiež považovali za autonómne a samosprávne, aj keď o nich rozhodoval majiteľ vysokej školy, podielnici či akcionári spoločnosti, ktorá ich založila a vlastnila. Teda nie jej učitelia a študenti. Aj taká bola autonómia a samospráva súkromných vysokých škôl, vlastne kapitálových obchodných spoločností.

Nič netrvá večne. Platí to aj pre vývoj slovenskej populácie a pre demografickú krivku, ale aj pre kvalifikačnú štruktúru. Ako zachrániť situáciu, keď fakulta už rátala počet profesorov aj docentov na prstoch jednej ruky, aj to v predpenzijnom veku, keď počet študentov a záujemcov o štúdium sa znížil na kritický stupeň, ďalej keď z pôvodných dvoch fakúlt z éry totality, demokratická explózia vytvorila poltucet v niektorých prípadoch aj tucet rovnakých študijných odborov, resp. takýchto vysokoškolských pedagogických učilíšť. Opäť situáciu riešila, na niektorých fakultách a univerzitách, predvídavá vysokoškolská samospráva, ktorá videla „za roh“, perspektívne. Akademický senát rozhodol, že prijímacie skúšky sa zrušia. Na štúdium bude prijatý každý záujemca, ktorý sa preukáže úspešným maturitným vysvedčením a aj zo stredných odborných učilíšť. Akú mentálnu, intelektuálnu kapacitu môžu mať študenti s týmto statusom a pôvodom? Možno očakávať, že by mali vlastnosť, ktorá sa volá „študijná sebadisciplína“, vytrvalosť v štúdiu. Pritom slovo štúdium pochádza od termínu „studere“, ktoré znamená namáhať sa, trápiť sa, niekedy aj v „pote tvári“ pracovať na získaní vedomostí. Psychológovia a psychiatri prišli aj s tézou, že vedomosti sa získavajú a ich nadobudnutie je v priamej úmernosti medzi „hornými a dolnými pologuľami“. Menší rozmer horných pologúľ (mozgových hemisfér) možno kompenzovať do určitej miery vytrvalosťou a výkonnosťou dolných pologúľ (veľkého svalstva sedacieho). Teda študijnou morálkou, sedením nad učebnicami, textami, písanými i digitálnymi. Mali takúto študijnú morálku študenti tej doby? Dnes sa študenti, ktorí sa spolitizovali, domáhajú, aby pri skúškach, postupových, súborných i záverečných štátniciach mohli používať texty úradných predpisov, noriem využitím ich znenia z úradných editorov. Mentálna, intelektuálna slabá úroveň sa pri konfrontácii s nárokmi na osvojenie, reprodukciu, použitie, tvorivú aplikáciu deformovane prejavuje v podliezaní latky, a vo vymáhaní si zníženia nárokov, vymáhaní si privilégií, výnimiek, aj v ohováraní učiteľov. A to je už atribút osoby nie iba s nízkymi vedomosťami, ale človeka s nízkou a deformovanou morálkou. A študent, ktorému sa nechce pracovať, študovať, ten je hodnotovo nižší ako ten, ktorý nevie! Nechce sa mi, je väčší pán ako nemôžem, hovorili naše babičky. Možno chytráčiť, fiškálčiť, podvádzať – ale vo vzťahu k inému človeku, osobám je to už morálny a často aj priamo právny delikt, a to na úrovni podvodu, machinácie, zneužívanie postavenia, majetkovej špekulácie, vydierania. A vyúsťuje to do profilu osobnosti s dimenziami pomenovanými ako „moral insamity“. Termín pochádza z kriminológie a prekladá sa približne ako „človek zbavený morálky“. V trhovej spoločnosti treba byť silným, dravým. Inak naši absolventi podľahnú darwinistickej sociálnej selekcii, dostanú sa za čiaru, budú marginalizovaní. Veď žijeme v liberalizme, či ešte v niečom  horšom, a to v neoliberalizme. Ale medicínska pravda, že mozog osoby, ktorá nepoužíva mozog, mozog študenta, ktorý sa nenamáha štúdiom, sa nielen nezoderie, ale zakrnie, atrofuje, je platná aj v digitálnej ére.

Tento jav a tento proces sa prejavuje primárne na vysokých školách v študijných odboroch vyžadujúcich, aby študent prezentoval, preukázal svoje vedomosti verbálnym spôsobom, ústnym reprodukovaním, aj ich aplikovaním. Teda na spoločenskovedných odboroch. Fakulty nemajú vypracované štandardy, čo musí študent vedieť, poznať a ovládať, a to na úrovni vedomostí a schopností: a) reprodukčných a ďalej – b) aplikačných – schopnosti uplatniť nadobudnuté vedomosti pri riešení právnych problémov, odstupňovaných káuz podľa ich zložitosti a náročnosti (teoretickej, aplikačnej ), c) tvorivých schopností – osvojené vedomosti, uplatňovať aj rozvíjať a v ďalšom stupni aj tvoriť, vytvárať nové poznatky.
 

3.

Akreditačná komisia, poradný orgán vlády v čase svojho pôsobenia mala spracované tieto kritériá, atribúty nárokov na vedomosti a znalosti, ktoré má mať študent vysokej školy osvojené. Najvýznamnejším bolo ustanovenie, podľa ktorého každá fakulta, študijný odbor mali mať určené požiadavky na úspešné absolvovanie štúdia. Vyžadovalo sa, aby tieto požiadavky boli dostatočne selektívne, a to v tom zmysle, aby neumožnili absolvovanie študentovi, ktorý nezískal v priebehu vzdelávacieho procesu vedomosti, schopnosti a zručnosti na štandardnej úrovni. Druhým významným kritériom bolo, že fakulta, odbor, mali určené úlohy, diferencované podľa stupňa štúdia (bakalárske, magisterské, doktorandské), ktoré musel každý absolvent samostatne riešiť. Zostalo pri slovách, pri vetách, aj keď veľmúdrych. „Skutek, utek“! Neprešlo sa od slov k činom.

Pravdou je, a treba dodať, žiaľ, že sa skutočné splnenie týchto požiadaviek na absolventa pri akreditácii študijného odboru náležite neverifikovalo, ale sa iba formálne uznávalo, vyplňovalo v kolónke ako dosiahnuté, takmer automaticky a nedbanlivostne sa považovalo za splnené. Vysokoškolská pedagogická práca (nie veda, výskum, publikačná činnosť), jej úroveň, jej uplatnenie v praxi vysokoškolského vzdelávanie sa nedoceňovala, ale výrazne podceňovala. Akreditačná komisia skúmala a hodnotila iba údaje o vede a výskume. Počet publikovaných výstupov v karentovaných časopisoch, impakty, vysúťažené granty, svetová špička, uznávaná medzinárodná úroveň. To sa žiadalo a fakulty to preukazovali, ak chceli byť akreditovanými.

Nepomohlo ani uzákonenie priebežného hodnotenia kvality poskytovaného vzdelávania v zákone o VŠ (doslova sa to odsabotovalo ako zbytočné papierovanie), nasledovalo zavedenie tzv. vnútorného systému zabezpečenia kvality vysokoškolského vzdelávania. Prijali ho všetky univerzity a fakulty. Ale viacerí dekani aj rektori si ani neskôr nepamätali, že niečo také majú medzi svojimi vnútornými predpismi (veď to nie je dôležité, je to len planá byrokracia, ďalší papier! hovorili.) Tak vedomosti, objektívne znalosti o úrovni, o kvalite vzdelávania, o kvalite absolventov sa  nezískali ani podľa vnútorného systému zabezpečenia kvality VŠ, ani podľa výsledkov dvoch komplexných akreditácií, prvej z roku 2008 a druhej z roku 2014. Úroveň a kvalitu vedomostí, „dovedností“ (po slovensky zručností) nepozná a nevie zhodnotiť ani vysoká škola, z ktorej vyjde absolvent, a nedokázala ju ohodnotiť ani akreditačná komisia, poradný orgán vlády. Považovala to za zanedbateľné, irelevantné. Možno nápravu – minimálne nejakú zmenu – prinesie nová inštitúcia, už nie ako poradný orgán vlády či ministerstva školstva, a to údajne nezávislá Akreditačná agentúra. Nezávislá by mala byť od politických a iných tlakov, lobistov, od fakúlt a podobne. Pomôže to? Ťažko povedať. Skôr nie ako áno! Vysokoškolský učiteľ musí byť vedátorom, pedagogická nadpráca ide na úkor jeho vedeckého rastu a získavania grantov. Ak by sa venoval učeniu, išiel by sám proti sebe, bolo by to sebapoškodzovanie.

Také sú niektoré údaje o vývoji autonómie a samosprávy na slovenských vysokých školách. Autonómiu a samosprávu zaviedol prvý porevolučných zákon o vysokých školách a komplexne ju upravil zákon z roku 2002, ktorý do dnešného dňa, teda v priebehu necelých dvoch desaťročí, zaznamenal už päťdesiatšesť zmien a doplnení, teda novelizácií. Priemerne dve novelizácie zákona za rok. Ktorú z týchto vydaní, variantov autonómie a samosprávy si cenia vysoké školy a ich vedenia?
 

4.

Počty študentov sa približne pred piatimi, šiestimi rokmi zmenili. Stále sú slušné, primerane vysoké. Zlom spôsobila pôrodnosť, demografia z rokov veľkej privatizácie. Pôrodnosť, fertilita, bola vtedy odložená. Rozdeľovali sa majetky (doplnkovo aj kupónovou privatizáciou pre široké vrstvy, pre vyvolených to bolo inak). Prebiehala tzv. pôvodná akumulácia kapitálu, rozdeľovanie ľudí na tých, čo majú a na tých, pre život ktorých je určujúce modálne sloveso „byť“, t. j., že sú (ako tak, v lepšom prípade tvoria nižšiu strednú vrstvu), nie aj že „majú“.

Prežiť alebo neprežiť. Boj o študentov sa začal a prebieha. Niektoré fakulty, ktoré boli doteraz preplnené, sa s tým nechceli zmieriť. Rozhodli vstúpiť do tohto boja energicky. Zrušili prijímacie pohovory. Povedali „berieme každého“ maturanta a z akejkoľvek strednej školy (aj z učňovských stredných škôl). Je to aj boj o to, ktorá fakulta bude silnejšia a zožerie slabšiu, resp. slabšie. Neviditeľnú ruku trhu využívajú fakulty ako nástroj, ako darwinistickú selekciu. Súkromné vysoké školy, ako konkurent pri získavaní študentov, majú prednosti v tom zmysle, že je to ustanovizeň na predaj a kúpu titulov (viď. predseda NR SR či minister školstva SR). Verejné vysoké školy sú zadarmo, sú bezplatné. Ale treba maturantom, ich rodičom dokázať, že tiež sa tam študenti nezoderú námahou zo štúdia. (propagačne o sebe hlásajú, nebudete sa musieť memorovať, trápiť nad knihami, budete sa zabávať). Chlieb sa láme. Kocky sú hodené. Budú aj na Slovensku kvalitné vysoké školy podľa kvality ich absolventov?

Rozhodnutie o prijímaní všetkých uchádzačov, bez prijímacích skúšok, malo aj ďalší rozmer. Fakulta bola financovaná podľa počtu zapísaných študentov. Príspevok od štátu sa vypláca na „hlavu“. A čo keď sa počet študujúcich zníži, aj výrazne, pre ich neprospech ? Budeme mať ešte financie ? Riešenie – treba znížiť nároky na vedomosti študentov na skúškach. A učiteľov, ktorí sa tomuto rozhodnutiu samosprávnych orgánov neprispôsobia, na to upozorniť, a ako s neschopnými zvládnuť nové nároky sa s nimi rozlúčiť. A opäť je to viacdimenzionálne pôsobiace rozhodnutia samosprávnych orgánov. Po prvé fakulta bude mať  náležitý počet študentov, aby získavala zo štátneho rozpočtu dostatok financií pre financovanie svojich učiteľov. Bude ich mať najmä v prvom ročníku a pri múdrej pedagogickej politike (obmedzenia, či upustenia od selekcie slabších študentov) bude ich mať aj nielen v druhom ročníku, ale aj vo vyšších ročníkoch.

Po ďalšie – ako to bude, ak sa zmenia samosprávne orgány? Kandidát na dekana vo svojom volebnom programe prisľúbi alebo sa zaviaže zdokonaľovať metódy výučby a nároky na skúškach. V dôvernom rozhovore so študentskými senátormi sa im zaviaže, že učiteľov, ktorí majú štandardné nároky na skúškach bude navigovať k odchodu z fakulty. A to niečo za niečo! Dekan ponúka ruku – „ja budem konať“ a študenti senátori – „my budeme konať“: Ak dáte svoje hlasy pri voľbe na moju kandidátku, moje meno, ja ako nový dekan splním svoju časť „gentlemanského“, samosprávneho záväzku. Mám prostriedky, platové, ale aj disciplinárne voči takýmto učiteľom, členom akademickej obce, aj písomné varovanie, že ak k takýmto javom (dôjde aj v budúcnosti), bude nasledovať aj okamžité rozviazanie pracovného pomeru s takýmto učiteľom, už samosprávnym brontosaurom. Gentlemanská dohoda – pri voľbe najvyššieho samosprávneho hodnostára, s členmi akademickej samosprávy – sa mení, resp. mutuje nie ako vírus, ale ako pracovnoprávny úkon, v súlade so zákonom. Kto to dokáže, že je to protiprávne ? A kandidát na dekana s týmto volebným programom (kortešačkou), vysokoškolskou víziou, krátko po tom, čo sa mu podarilo habilitovať na vidieckej fakulte (musel byť aspoň docentom, inak by podľa zákona nemohol sa stať spektabilitou), hravo porazí svojho protikandidáta, uznávaného profesora, s dobrým aj zahraničným renomé. Nesľúbil benefity pre študentov, jeho chyba. Budúcnosť patrí mládeži a samospráva fakúlt vytvára na to podmienky. Treba sa ich uchopiť, v mene verejného blaha, vyšších mét.

Iný prípad – člen samosprávneho orgánu, súčasne sponzor fakulty a jej orgánov, hlava tzv. Alumni klubu, má záujem o úspešný priebeh dizertačnej skúšky istej doktorandky. Zhodou okolností sponzor i doktorandka sú z rovnakého mesta a rovnakej národnosti. Samosprávny orgán, dekan aj prodekan – vyšlú na dizertačnú skúšku príslušnú „misiu“ (kontrolnú, prepadovú). Postarajú sa o to, aby nároky člena akademickej obce a skúšajúceho  boli „kvalifikované“ – ako porušenie zákazu diskriminácie z dôvodov pohlavia, národnosti a pod. Nevedomosť, neznalosti sa transformujú, na mutant – diskriminácie. Také sú možnosti, potencia vysokoškolskej samosprávy, jej bočných výrastkov a vetví. Fakulta získa vo verejnej mienke náležitú dobrú povesť – dodržuje antidiskriminačný zákon, nediskriminuje žiadneho študenta na základe absencie vedomostí alebo ich nízkej úrovne. Nech sa to niekto pokúsi povedať! Zapíšte sa na štúdium k nám.

Aj pri voľbe dekana bolo treba pamätať aj na senátorov neštudentov. Odborní asistenti a docenti myslia tiež na svoj kvalifikačný rast. Aj vo volebnom programe dekana je na nich pamätané – ako? Môžeš sa stať docentom, môžeš sa stať profesorom! Prečo nie. Kto sa hanbí má prázdne gamby! Je to v rukách samosprávy. Dekan navrhuje – vedecká rada schvaľuje. A vo vedeckej rade ako v ďalšom samosprávnom orgáne – sú nielen „vedci“ aktuálni, ale aj „budúci“. Dobromyseľne a starosvetsky mysliaci človek by s pomenovaním „vedecká rada“ spojil vedátorov, profesorov, sem tam docentov pred inauguráciou. Ale samospráva, autonómia fakúlt umožňuje, aby po voľbe v akademickom senáte dekan vymenoval za člena vedeckej rady (ktorá rozhoduje o priznaní hodností, titulov o študijnom programe) aj „vedca“ na úrovni asistenta, dokonca aj študenta (podľa Napoleonovho výroku, nosí svoju vedeckú (maršalskú) paličku vo svojej torbe. Že prečo? Bude hlasovať ako dekan, ako predseda vedeckej rady chce, nebude sa priečiť. Prevzal túto tradíciu od bývalých dekanov (dekana), ktorí si pamätajú, že ako predsedovia mládežníckej organizácie (FV SZM) boli tiež členmi vtedajšej vedeckej rady. A súčasný dekan bol zase predsedom fakultnej mládežníckej družiny aktuálneho európskeho formátu. Dedičstvo otcov, zachovaj nám Pane! V období hlbokej ateistickej totality, v rokoch 1948 – 1952 sa tento akademický triedny úkaz pomenovával ako – „študentokracia“, resp. „asistentokracia“. Návraty do tejto minulosti patria do spektra – v ktorých sa realizuje – samospráva vysokých škôl. Niekde určite. A nad týmto reliktom sa nepozastavil ani predseda akademického senátu, ani rektor „najstaršej a najväčšej“ vysokej školy. Veď sa dal zvoliť za rektora akademickým senátom, ktorého bol predsedom. Nežičlivci ojedinele si dovolili zakričať, že si ušil z tejto hanby kabát (rektorský talár). Dokonca sa nad týmto návratom nepozastavil ani hodnostár akadémie vied, medziiným aj prorektor pre vedu, doktor vied, ktorý výskumne báda v oblasti zemetrasení, tektonických vzruchov.

Napokon je tu ďalšia relácia medzi samosprávnymi orgánmi, autonómnej ustanovizne a členmi akademickej obce. Samospráva je na fakultách spojená s javom, ktorý sa podobá na feudalizmus. Každé dva alebo štyri roky, podľa termínu vo svojej pracovnej zmluve, je vysokoškolský učiteľ povinný podrobiť sa výberovému konaniu. Prezentuje svoje vedecké, publikačné počiny a pedagogickú prácu pred menovanou výberovou komisiou. Ale konečné slovo, či mu predĺžia pracovný pomer alebo nie, a na akú dobu, má dekan. Ak chce byť úspešným, pokračovať v kariére vysokoškolského učiteľa, musí preukázať najmä atribúty – poslušnosti a vernosti voči tejto vrchnosti. V tomto zmysle sa do zákona o VŠ dostal vzťah vazality. Vazalom v tomto vzťahu je zamestnanec učiteľ a seniorom (pánom) dekan. V samospráve na vysokých školách je obsiahnutý aj tento vzťah osobnej závislosti, vrchnostensko-právny vzťah. S nepohodlným, neposlušným sa dekan vysporiada úplne suverénne. A žiadny kolega ho nepodporí, pretože pri svojom najbližšom výberovom konaní ho obdobne môže čakať vyhadzov; máš padáka! Musí myslieť na to, že chce habilitovať, možno aj inaugurovať – a návrh na začatie tohto konania dáva dekan. Takže postav sa proti spektabilite, alebo jej oponuj! Všetci sme rovní a rovnako závislý od dekana.

Sloboda, demokracia, rovnosť, kolegiálne vzťahy sú takýmto spôsobom podmínované, sú temer fiktívne. Niet sa kde odvolať. Akademický senát, jeho členovia sú v rovnakom osobnom závislom vzťahu od dekana. A ak je takáto spektabilita aj psychologicky dominantnou osobnosťou a magnificencia je rád, že ju tam má, alebo s ňou kooperuje či kolaboruje, môže to prerásť do absolutizmu či despotizmu. Platí sentencia, ak sa spoja odhodlaní, dokážu aj nemožné. Ak získajú pevný bod, pohnú aj zemeguľou. V kriminológii sa používa pre týchto odhodlaných aj termín „moral insamity“ (asi – „človek zbavený morálky“).

Dekan ako samosprávny orgán a ním menovaná a kontrolovaná vedecká rada (aj s tretinou študentov) si vie plniť svoje povinnosti, ku ktorým sa zaviazal pri svojich kortešačkách akademickému senátu. Pokiaľ v priebehu funkčného obdobia dekana v rokoch 2011 až 2015 habilitoval minimálny počet uchádzačov a ani jeden nebol vymenovaný za profesora, v nasledujúcom období sa tieto ukazovatele radikálne zmenili. V priebehu asi piatich akademických školských rokov habilitovalo na fakulte temer polstovky učiteľov. A v rovnakom období úspešne zvládlo vymenovanie za profesora viac ako dve desiatky kandidátov. Spolu teda za tieto roky habilitovalo a inaugurovalo asi sedem desiatok uchádzačov. Nepochybne je v tom obsiahnutý proces dozretia učiteľov fakulty. Ďalej znalosť predpisov, požiadaviek na habilitácie a inaugurácie. Ako aj znalosť cesty ako dosiahnuť v tomto procesy úspechy. Ani vo veľkých univerzitných vedeckých radách, ani v Akreditačnej komisii, ktorá tieto výsledky overovala, nevyvolali žiadne pochybnosti. V Českej republike neuznávajú akademicko-pedagogické hodnosti (docentov a profesorov), ak ich nadobudli na slovenských vysokých školách v období od roku 2004. Ktovie prečo? Pozoruhodné je, že fakultná vedecká rada neschválila habilitáciu jedného uchádzača. Zdôvodnila to tým, že prorektorovi pre vedu, ktorý habilitáciu overuje, musia preukázať, že fakulta má prísne nároky (čo dokáže jeden neschválený uchádzač), najmä preto, že majú plán predkladať v budúcnosti ďalšie habilitačné a inauguračné návrhy a treba dokázať, že každého nepustia! Jedného museli obetovať ako obetného baránka.
 

5.

Prvý ponovembrový minister školstva prof. L Kováč vyhlásil (hovorí sa, že až keď zmúdrel po prijatí prvého ponovembrového zákona o VŠ), že do škôl nepatrí demokracia, pretože o pravde sa nerozhoduje väčšinovým hlasovaním, a ďalej, že o zvolení samosprávnych hodnostárov sa nebojuje kortešačkami. Tu môže väzieť, podľa exministra, aj jedna z príčin ochromenia duchovného pohybu v našich vrcholných kultúrnych a najmä politických inštitúciách krajiny. A vývoj toto zastavenie pohybu s pozitívnym smerovaním preukazuje. V súčasnosti je táto situácia evidentná a eklatantná – v najvyšších ústavných orgánoch Slovenskej republiky, v Národnej rade a vláde. Na ústavných postoch sú absolventi samosprávnych a autonómnych vysokých škôl, ktorí ukončili štúdium podvodom, plagiátom. Vládnu nám teda plagiátori! Priznali sa k tomu a neprejavili žiadnu osobnú hanbu, minimálny pocit studu, pokory. Nemajú hanbu ani svedomie, sú to osoby na úrovni moral insamity. Nielen raz, náhodou, či v zložitej situácii podvádzali, klamali. Je to súčasťou ich osobnosti, jej rozmerom, dlhodobým stavom, bez záujmu zmeniť sa k lepšiemu.
 

Záver

Ako teda s autonómiou, samosprávou, vedeckou kreativitou a najmä úrovňou absolventov vysokých škôl? Princípy, zásady autonómie a samosprávy sa stretli s realitou, s konvertovaním systému, s privatizáciou, s implementáciou neskorého a pritom raného kapitalizmu, s procesmi, ktoré determinovali ich podobu v praxi.

Slovensko trpí na – PREVZDELANOSŤ (počet osôb s akademickým titulom je predimenzovaný) a, paradoxne, pritom vedomostná úroveň absolventov s titulmi – je PODDIMENZOVANÁ (pod porovnateľným európskym priemerom). Pritom tri desaťročia vysoké školy, univerzity sa riadia, skôr implementujú svoju autonómiu a samosprávu. Nedosiahli sa ciele, ktoré boli vytýčené a ktoré si želali autori prvého zákona o vysokých školách z roku 1990. Vyprodukovalo sa tu toľko titulovaných absolventov, že ak by si dali niektoré fakulty desaťročnú prestávku, saturácia trhu s týmito profesiami by tým nebola dotknutá. Opätovne by mohli byť tieto autonómne a samosprávne vysokoškolské učilištia reštartované po vyčerpaní oddychového času. 

Netreba pochybovať, že aj tento stav, dosiahnutú úroveň mali na mysli autori Výzvy Univerzity Komenského. Vyhlásenie samosprávnych hodnostárov najstaršej a najväčšej slovenskej univerzity má znaky Apológie, veľkej obrany autonómie a samosprávy VŠ. Podobá sa dielu Baltazára Magina vtedy pomenovanej ako Apológia, národná obrana Slovákov z roku 1723. Čoskoro zrejme budeme svedkami nielen obrany, ale aj kvalifikovanej reflexie prínosov a pozitív tridsiatich rokov autonómnych a samosprávnych slovenských vysokých škôl. A pravdepodobne nám UK, jej elita predloží projekt ako zdokonaliť VŠ, ich vedu a pedagogiku. Defenzíva, ani apológia nestačí. Treba uviesť, ktoré variácie, mutácie – autonómie a samosprávy z tridsaťročného vývoja sa osvedčili a ktoré sa neosvedčili. Predpokladajme, že vytvoria projekty uplatňovania autonómia a samosprávy VŠ, ktoré posunú ich vývoj a kvalitu. 

Podľa uvedeného historického prehľadu, ako ťažiskové, rozhodujúce orgány pre vývoj vysokých škôl sa ukázali – akademický senát (jeho právomoc, spôsob voľby dekana, kreácia prodekanov) a vzťah akademického senátu k dekanovi fakulty, resp. akademického senátu univerzity k rektorovi. Platia tu zásady a) všetko s mierou, hľadať proporcie, vytvoriť aj vzájomné brzdy medzi nimi (faktické) vyrovnávanie, dosiahnutie  rovnováhy; b) hodnotiť a uplatňovať svoj študijný odbor, počty prijímania študentov, podľa celospoločenských podmienok a relácií.

Dekan a rektor musí mať v akademickom senáte mentálne rovnocenných partnerov, ktorí sa nemusia báť o svoje pracovné postavenie, o plat, ktorí majú imunitu voči nemu. Študenti senátori, nebudú mať pozíciu študentokratov, ktorí svoje hlasy predávajú za nižšie nároky a požiadavky na skúškach. Participovať budú výslovne iba pri rozhodovaní o veciach štúdia. V ďalších otázkach, najmä pri voľbe dekana či rektora môžu mať iba poradný rast.

Tridsať rokov vývoja vysokých škôl, autonómnych a samosprávnych v ustanovizní v podmienkach voľnej ruky trhu, v podmienkach, keď v spoločnosti rozhoduje iba profit, keď vzdelanie je len nástrojom obchodu, keď VŠ motivuje v plnení ich poslania najmä zisk a hrozba deficitu (týka sa to počtu prijímaných študentov, udržiavanie počtu študentov znížením vedomostných nárokov na nich), krivka pohybu smeruje ku kríze vysokých škôl, ale aj ku kríze spoločnosti, ktorá nemá kvalitné, múdre, morálne vykryštalizované sily pre svoj rozvoj.

Čo môžeme čakať? Ministerstvo školstva pripravuje nový návrh zákona o VŠ, ktorý údajne ohrozuje autonómiu a samosprávu. Akreditačná agentúra (už profesionálna, samostatná, nie iba poradný orgán vlády, ako to bolo doteraz) pracuje na zásadných zmenách hodnotenia vysokých škôl. Pracujú na krokoch, dokumentoch a mechanizme, ktorými sa pokúsi údajne dostať slovenské VŠ na úroveň európskeho štandardu (koľký pokus to už bude!). Po troch desiatkach rokov slobody, právneho štátu, demokratického usporiadania, raného kapitalizmu sme dospeli k poznaniu, že sa pokúsime dostať na úroveň nie Európy, ale európskeho štandardu. Ale bude to mať niekoľko etáp, časovo rozvrhnutých. Prvých desať rokov si vyžiada vypracovanie dokumentov pre akreditačnú agentúru o VŠ a ďalej nastavenia mechanizmu pre ne. V druhej etape, v ďalšom decéniu pravdepodobne naštartujeme proces, ako dobehneme Európu, jej štandardy. A tretia etapa ešte nie je predvídaná a ani pomenovaná.

Možno dovtedy bude aj dosť financií na študentov a učiteľov vysokých škôl. Ak sa dožijeme, tak uvidíme, ako to dopadlo! Šedivá je každá teória, večne zelený je len strom života. A tento strom poznáš podľa jeho ovocia. A vysoké škola poznáme podľa ich absolventov. O to nepochybne ide aj vedeniu Univerzity Komenského. Máme tu teda trojnásobnú tvorivosť – akreditačnej agentúry, Univerzity Komenského ako aj ministerstva školstva. Traja tvoria kolégium!

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984