Reklama
Reklama

K sporu medzi Ruskom a Ukrajinou...

Počet zobrazení: 1237

Nie som odborníkom na medzinárodné právo ani na pravidlá lodnej dopravy v medzinárodných a národných vodách. Vzhľadom na profesijnú pozíciu ma vždy zaujíma ľudské utrpenie. Ozbrojený konflikt, ktorý sa nazýva i vojnový, sa stáva príležitosťou pre mnohé zlá. Najcennejšia hodnota – ľudský život–  tu začína strácať na svojej prirodzenej hodnote. Z človeka sa často stáva iba číslo v štatistike, alebo nástroj na dosiahnutie cieľa, ktorým je víťazstvo národa, štátu, krajiny. Ako keby sa nenávisť stala normálnou formou bytia a zlo získalo novú podobu, nový vzhľad.  

Zaistenie mieru by malo byť  podmienkou pokroku ľudstva. Zdá sa mi, že ľudstvo zlyháva. Alebo zlyháva pár nekompletných ľudí, ktorí  majú moc a robiť zle je pre nich štandardom. Dúfam v normalizáciu. Len vďaka porozumeniu a vzájomnej úcte vieme vedľa seba žiť v pokoji, mieri a bratstve. Aj  v tejto oblasti zastávam názor, že  sa netreba vzdávať, pokiaľ je ešte nejaká šanca na úspech, no aj vzdať sa možno iba s racionálnou úvahou vtedy, keď sa treba poučiť z chýb a nazbierať sily na novú aktivitu.

Z toho, čo som doteraz čítal, mi vychádza buď dvojitý výklad práva zo strany Ukrajiny a Rusov, alebo cielená provokácia zo strany Ukrajiny. Každému normálnemu človeku je predsa jasné, že Rusi si teraz uplatňujú právo na Krym a 12-míľové pásmo mora okolo Krymu, hoci to nikto v zahraničí zatiaľ neuznal. Zo strany Ukrajiny bolo teda jasné, že mienia buď Rusov naštvať alebo využiť tento konflikt v blížiacich sa prezidentských voľbách. Rusi sa tiež mohli správať profesionálnejšie a mali myslieť aj na možné dôsledky tejto provokácie. Ak sa nemýlim, tak konflikt medzi Ruskom a Ukrajinou je „v procese“ už štvrtý rok – v súčasnej fáze ho len obe strany využili na riešenie svojich aktuálnych vnútropolitických problémov. Dúfam, že tento konflikt nemá šancu vyvolať v Slovenskej republike sociálne nepokoje.  

Je veľmi podnetná kniha Povojnová Európa od britského historika Tonyho Judta, ktorá plasticky vykresľuje presuny národov. Napríklad Poliakov z východu na bývalé územia Nemcov, aby uvoľnili miesto Ukrajincom a podobne. Taktiež balkánske vzájomné násilnosti, ktoré potom prirodzene priniesli aj brutálne deväťdesiate roky pri rozpade Juhoslávie. A takisto je to aj so vzťahmi medzi Ruskom a Ukrajinou. Toľko ich stalinisti držali v jednej ohrade, až nedokážu spolu nielenže fungovať, ale ani normálne komunikovať. Myslím si, že bez viny nie je ani jeden z nich. Ale rovnakú mieru viny majú aj západné mocnosti (podobne ako pri mníchovskej zrade). A keďže sa málo obzeráme do minulosti, tak sme nútení prežívať opätovné utrpenia. Je nám veľmi ľúto obyčajných Rusov a Ukrajincov, tí asi trpia najviac a nikto na nich neberie ohľad.  
Prepáčte, za toľkú skepsu, ale akoby sa ľudstvo od čias Rímskeho impéria stále nepoučilo! Záverom by som rád pripomenul, že sociálne napätie v SR a aj v celej EÚ rastie. Ešte je dostatok relatívne lacných potravín a Európu zatiaľ nezasiahli následky klimatických zmien – veľkoplošné požiare, hurikány, povodne –, raz k tomu však príde a ak to bude spojené s nedostatkom potravín, môže to byť rozbuškou, ako sa to stalo v Egypte či Sýrii. Niekedy sa už ani nesnažím hľadať riešenia hlavne z toho dôvodu, aby sme si odžili to, čo sme spôsobili.

Priemer: 5 (1 hlas)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama