K storočnici narodenia Petra Karvaša

Aktuálna pandémia koronavírusu obrala kultúrnu verejnosť aj o podujatia k významným výročiam nesporných osobností kultúry a umenia. K takýmto „obetiam“ patrí aj storočnica narodenia spisovateľa, dramatika, publicistu, divadelného teoretika a vysokoškolského pedagóga Petra Karvaša. Rodák z Banskej Bystrice sa narodil 25. apríla 1920.

Peter Karvaš.
Foto: Archív Literárneho a hudobného múzea ŠVK,
Banská Bystrica.

Rozsiahle umelecké dielo Petra Karvaša by bolo možné hodnotiť v mnohovrstevných polohách, od divadelných hier cez prozaickú tvorbu a odbornú spisbu až po cestopisné reportáže. Za pozornosť však stojí aj jeho životný osud, spojený pred 75-mi rokmi s vojnovými udalosťami. Zdrojom zaujímavých informácií pre záujemcov a čitateľov je okrem iných istotne publikácia Nezopakovateľné rozhovory, ktorú vydalo vydavateľstvo CCW pre Klub Nového slova (editor Emil Polák). Medzi dvadsiatkou rozhovorov so slovenskými i zahraničnými osobnosťami, ktoré boli pred časom publikované v časopise Slovo, je hádam posledný uverejnený rozhovor Petra Karvaša z 11. augusta 1999 (zomrel 28. novembra 1999). V ňom sa úprimne a názorovo vyhranene vyjadril predovšetkým k svojej účasti v Slovenskom národnom povstaní.

Vnuk slávneho maliara Dominika Skuteckého a jediné dieťa maliarovej dcéry Karoly sa narodil v nádhernej Skuteckého vile necelý rok pred maliarovou smrťou. Čarovnú dobu detstva a mladosti, prežitú v meste pod Urpínom, sa mu po mnohých rokoch jedinečne podarilo zachytiť v biografickej próze V hniezde (1981). Talentovaný a citlivý mladý muž však krátko nato dostal lekciu z odvrátenej stránky života – po vzniku Slovenského štátu a prijatí rasových zákonov. Matka umelkyňa a otec lekár spočiatku odolávali atakom režimu, no rok 1944 bol pre nich osudný, násilím museli opustiť svoj dom (sídlo si v ňom zriadilo gestapo!), znášať príkorie, aby napokon 4. januára 1945 tragicky skončili svoj život vo vápenke v Nemeckej. 

Peter Karvaš (načas internovaný v pracovnom tábore) unikol podobnému osudu vďaka priateľom z kruhov slovenskej literatúry, jeho otec bol totiž rodinným lekárom Rázusovcov. Dostal echo od správcu Matice slovenskej v Martine Jozefa Cígera-Hronského, či by neprišiel k nim pracovať ako výkonný redaktor pripravovaného matičného časopisu Vesna. Vysoká koncentrácia osobností literatúry a umenia (J. Marták, E. Rázusová-Martáková, J. Barč-Ivan, D. Tatarka, Ľ. Ondrejov, J. Bodenek, I. Turzo a i.) bola pre začínajúceho autora nadmieru inšpiratívna, navyše uvedená komunita držala nad Karvašom akýsi ochranný dáždnik pred nepriaznivými politickými vplyvmi. V Martine sa dostal do kontaktu aj s vojenskou posádkou a táborom ruských partizánov pod vedením Veličku v Sklabini. Koncom augusta 1944 sa vrátil do rodného mesta a hlásil sa na veliteľstve 1. česko-slovenskej armády, kde dostal najskôr úlohu pripraviť vydávanie povstaleckého tlačového orgánu armády, ale zakrátko bol odvelený do tvoriaceho sa Slobodného slovenského vysielača.

„Stávalo sa, že sme boli v práci osemnásť, dvadsať hodín. Ale mali sme »vysokú počúvanosť«, aká sa u nás potom nikdy nezopakovala. Takže nám naozaj nebolo ľahko, ale ani ťažko. Robili sme nadšene, so zápalom a vedeli sme, prečo. Vtedy ťažko nebýva.“

Koncom októbra dostali rozkaz ustúpiť smerom na Staré Hory. Na Donovaloch dostali od veliteľa generála Rudolfa Viesta posledný armádny rozkaz, v ktorom sa hlásalo, že Povstanie ostalo neporazené, že sa iba mení charakter bojov – prechádza sa na partizánsky spôsob. Pre pracovníkov povstaleckého rozhlasu nastali krušné časy, s námahou a so stratami sa presúvali cez Prašivú, Chabenec a Ďumbier. Na hrebeni sa rozdelili, Peter Karvaš zostúpil do Liptovskej Dúbravy a stal sa príslušníkom partizánskej brigády M. R. Štefánika. Podarilo sa im znovu zostaviť jednotku Slobodného slovenského vysielača a pokračovať v pochode. Začiatkom februára 1945 prešli frontom na poľskej strane. Krátko nato začali vysielať v Košiciach ako Vysielač Slovenskej národnej rady. Odtiaľ už bola priama cesta do Bratislavy a do redakcie slovenského rozhlasu.

„K Povstaniu sa už vyše polstoročie jednoznačne hlásim, pokladám ho za dôležitú a nesuplovateľnú križovatku na ceste môjho pokolenia. Prežíval som ho ako jedno z vyvrcholení svojho života. Naša účasť na ňom i návraty k nemu ako písmarov boli spontánne a bezo zvyšku úprimné. Bez neho videli by sa nám životy i robota neúplnými. Nielenže nás Povstanie zrejme doživotne poznačilo, naladilo a nasmerovalo, ale stalo sa neodmysliteľnou zložkou aj našich životných a umelecký skúseností, dráh a ich zmyslu. Preto v nás SNP trvá nielen ako téma a prameň životných postojov, ako aj ako inšpirácia a súčasť našej výchovy, rastu, orientácie.“

Peter Karvaš reagoval aj na spochybňovanie Povstania:

„Nie som historik, ale beletrista a divadelník. Preto Povstanie v mojom vedomí a spomienkach nejestvuje ako abstraktný problém, ako udalosť čakajúca na nedočkavo hodnotiace prívlastky, ako objekt výskumu a teoretickej polemiky, ale ako neodvolateľná životná skúsenosť. Rozhodujú teda celkom objektívne fakty a udalosti, jedinečné osobné zážitky, na ktoré sa nezabúda a ktoré v nejednom smere spoluurčovali môj neskorší život, nejednu jeho osudovú zákrutu a principiálne rozhodnutie.“

Napokon, umelec zanechal o tomto svojom pocite presvedčivé svedectvo v divadelných hrách Bašta (1948), Polnočná omša (1959), v povstaleckom románe Noc v mojom meste (1979) a ďalších literárnych dielach.

Verme, že priestor na dôstojnú prezentáciu spomínanej storočnice narodenia Petra Karvaša nájde ešte v tomto roku!
 

* * *

V Banskej Bystrici si pamiatku Petra Karvaša udržiavame rozličnými spôsobmi. Tým najautentickejším je samozrejme starostlivosť o jeho rodný dom Hornej ulici, v ktorom je umiestnená expozícia Dominika Skuteckého. Presne rok po úmrtí dramatika pribudla na budove pamätná tabuľa na jeho počesť. Aj jedna z ulíc mesta nesie meno Petra Karvaša.


Rodný dom Petra Karvaša na Hornej ulici 55 v Banskej Bystrici
Foto: Ladislav Luppa / CC BY-SA 4.0

Vzácnu dokumentáciu jeho života a diela uchováva ŠVK – Literárne a hudobné múzeum, navyše literárnu expozíciu zdobí časť zariadenia jeho bratislavskej pracovne. Akadémia umení – Fakulta dramatických umení každoročne usporadúva na jeho počesť medzinárodnú teatrologickú konferenciu. Od roku 2014 pribudla regionálna súťaž divadiel mladých Karvašova divadelná Bystrica, ktorej organizátorom je Stredoslovenské osvetové stredisko. Vyšlo aj niekoľko edičných počinov, z ktorých možno čerpať informácie o tejto osobnosti.

Nie je to málo, spolu s opakujúcimi sa podujatiami k autorovým výročiam tvorí odkaz Petra Karvaša trvalú súčasť kultúrno-umeleckého života Banskej Bystrice.

Karvašovo dramatické a prozaické dielo by si však zaslúžilo, aby častejšie a intenzívnejšie zaznievalo v aktuálnom spoločenskom dianí. Ešteže činohra SND uviedla koncom októbra premiéru jeho Polnočnej omše!

Je tu však jeden nesplnený sen autora – v rokoch perzekúcie a diskriminácie po roku 1968 čerpal silu pre život spomienkami na detstvo v Banskej Bystrici. Spomínaná biografická próza V hniezde síce potichu vyšla roku 1981, ale zaregistrovala ju iba užšia komunita Bystričanov. Peter Karvaš do tohto textu vložil neutíchajúcu túžbu sprítomniť si magický svet detstva a dospievania v meste pod Urpínom so všetkými úžasnými zážitkami a skúsenosťami. Drobnokresba ulíc a zákutí Banskej Bystrice v 20. a 30. rokoch minulého storočia očami citlivého svedka – majstra pera dáva súčasníkovi nazrieť do atmosféry doby a ľudí v nej. Zaslúžila by si nové vydanie, aby sa k nej mohli dostať všetci Bystričania, mala by byť akýmsi povinným čítaním súčasníkov o živote ich predchodcov. Niekoľko pokusov o vydanie tejto knihy už bolo, ale bez úspechu. Skúsme nájsť spôsob, ako splniť autorov sen!