Reklama
Reklama

Kadiaľ cesta nevedie alebo Naše ekonomické mýty

Počet zobrazení: 6742

salas.jpgViditeľné znaky mierneho hospodárskeho zotavenia vo väčšine západných štátov nám poskytujú príležitosť zamyslieť sa nad tým, ako by mala vyzerať budúcnosť slovenskej ekonomiky.

Možno z dôvodov názorného výkladu je vhodné začať z opačného konca. A to kritikou rôznych projektov, úsilí a kampaní, ktoré musíme považovať za slepú uličku alebo v lepšom prípade za aktivity, ktoré budú len a len doplnkové. Dôvod? Sú totiž ukotvené v predstavách o ekonomike a technike z prvej tretiny 20. storočia - alebo, čo je zaujímavé a mnohí to na prvý pohľad odmietnu – Slovensko je už príliš bohaté na to, aby mohli mať nejaký dramatický pozitívny efekt. Áno, sme chudobnejší než Američania alebo Dáni, no podľa štatistík OSN patríme do najlepšej zo štyroch kategórii štátov sveta podľa vyspelosti. Sme takpovediac „najchudobnejšími v kategórii najbohatších“. Nemôžem sa občas dokonca zbaviť pocitu, že za ich oživovaním je nezriedka záujem rôznych lobistických skupín snažiacich sa pretlačiť do popredia to „svoje“ odvetvie, s ktorým sú existenčne spojené.

Turistický ruch

Prvou z takýchto slepých uličiek je viera, že keď na Slovensku rozhýbeme turistický ruch, budeme nebodaj prosperovať „ako Švajčiari“.

Je to omyl a to hneď z niekoľkých dôvodov. Predovšetkým Slovensko nemá čo ponúknuť takzvanému masovému turistovi. Nemáme more, naše Tatry sa v konkurencii blízkych Álp strácajú, absentuje také mestské stredisko, ako je napríklad Praha alebo Paríž. Slovensko môže byť zaujímavou destináciou pre fajnšmekrov poznávacej turistiky, ktorí chcú vidieť drevené kostolíky a malokarpatskú vínnu cestu (a nie je dôvod ich záujem nepodporiť a nevyužiť), no na nich sa žiadne veľké peniaze zarobiť nedajú.

Mimochodom, aj predstavy o ziskoch z turistického priemyslu sú u nás nadmerné a vyplývajúce skôr z osobného rozhorčenia nad tým, ako našinca pumpli niekde na Istrii a v Dubrovníku. Zabúda sa však na to, že aj turistický ruch potrebuje svoje investície a pracovný vklad, mimo sezóny často skapal pes a konferenčná turistika to nevykryje a vôbec, nie je to len o vyberaní peňazí, ale aj o investíciách a náročnej práci, ktorú si dovolenkár už nevšimne.

Turistický priemysel je navyše veľmi zraniteľným odvetvím. Veď ak sa vyskytne obdobie zhoršenej medzinárodnej situácie alebo ekonomickej krízy, čo si ľudia ako prvé odpustia? Správne - dovolenky mimo rámca všedných dní. Veď jesť a bývať musia, deti do školy poslať tiež a aj to auto si časom  kúpia, ale tento rok si dovolenku kdesi v Španielsku alebo Tatrách vzhľadom na stenčenú výplatu možno odpustiť...

Orientácia na turistický priemysel ani nevyvoláva dostatočný tlak na nejaké ďalšie vyššie vzdelávanie, rast technických zručností resp. negeneruje zvyšovanie celkovej technologickej úrovne spoločnosti. 

Nie zanedbateľným faktorom je môj čisto subjektívny pocit, že slovenský naturel sa do sektoru turistického ruch ani nehodí. Niekto to nazve prirodzenou hrdosťou, iný zas hulvátstvom, no na neokrôchaných hostinských sa sťažovali návštevníci Slovenska už v 17. storočí. Nemyslím preto, že nejaká osvetová kampaň to zmení.

Neznamená to že na istej primeranej úrovni by sme nemali podporovať rozvoj turistického ruchu, v ktorom stále sú rezervy na zlepšovanie a dokonca aj istý rast. No musíme si byť vedomí toho, že turistický ruch v slovenských podmienkach môže zohrať úlohu len doplnkovej aktivity a to skôr na regionálnej úrovni. Určite nás nespasí.

Ustavičné vracanie sa k téme podpory turistického ruchu sa v priebehu poslednej generácie stalo istým druhom politicko-propagandistického folklóru. Atraktívna je azda hlavne preto, že vyvoláva ilúziu, že keď k nám na Slovensko prilákame hordy  turistov, stačí nám len založiť roky v bok a vyberať peniaze bez toho, aby sme museli vyvíjať nejakú námahu a nebodaj meniť a modernizovať spôsob fungovania spoločnosti, politiky a verejnej správy a pod. -  čo by mohlo mnohých bolieť... Rečnenie o tom, ako Slovensko bude z turistického ruchu žiť a bohatnúť, je tak svojráznou rozprávkou, v ktorej sa sľubuje, že turistický ruch bude hrať pre nás tú úlohu, ako napr. ropa pre Saudskú Arábiu alebo Katar. Teda manny z nebies....

Pritom aj v krajinách s rozvinutým turistickým ruchom jeho priamy podiel na celkovom HDP krajiny je prekvapivo malý. V Rakúsku to je len asi 7 % a napr. v Čiernej Hore asi 13-15 %. (Nepriame efekty môžu byť, pravda, vyššie.) Taktiež vidíme, že turistický ruch má význam generátora ekonomického rastu predovšetkým v zaostalejších a agrárnych krajinách. Vo vyspelých štátoch je skôr doplnkom iných odvetví. To je aj prípad Slovenska.

Zázračné dielo

Z porovnateľného súdku je aj predstava, že nám postačí vybudovať nejakú veľkú Stavbu s veľkým S a táto nám prinesie výnimočné zisky, ktoré zabezpečia našu prosperitu. Od roku 1989 túto úlohu v spoločenskej a politickej diskusii hrali rôzne projekty: kanál Dunaj – Labe - Odra, Gabčíkovo, predstava o Slovensku ako križovatke európskych diaľnic a trás ropovodov a plynovodov a najnovšie špekulácie o širokorozchodnej železnici.

Vôbec nevylučujem, že uvedené projekty možno majú svoju užitočnosť a nakoniec sa dokonca aj zrealizujú. Trúfnem si však v danej súvislosti položiť zopár otázok:

Ako to vyzerá s  mierou ziskovosti takýchto projektov? To jest pomer výšky príjmov voči objemu ekonomických, sociálnych a ekologických nákladov?

Porovnala sa miera výnosnosti z takýchto projektov s alternatívnym využitím prípadných vynaložených prostriedkov? Čo by prinieslo Slovensku viacej osohu - investície do „betónu a železa“ alebo napr. systematická podpora rozvoja sektora informatiky alebo farmakologického priemyslu?

Zamyslel sa aj niekto nad tým, akú výšku by mali prípadné tranzitné poplatky a podobné príjmy pre krajinu z týchto „veľkých stavieb“ v porovnaní s celou produkciou krajiny alebo štátnym rozpočtom? Na túto poslednú otázku si trúfam povedať, že – prekvapivo malé. A zrejme neúmerné pozornosti, ktorá sa im venuje.

Pre takú krajinu ako Kamerun či Gruzínsko sú alebo by boli príjmy plynúce napr. z ropovodu, ktorý prechádza ich územím, značné a najmä v prvých rokoch po výstavbe môžu krajinu skutočne ekonomicky popostrčiť vpred. My sme už na to – príliš bohatí a vyspelí, aby sme nejaký takýto efekt  skutočne pocítili.

Nezriedka sa považujeme za chudobných a zaostalých. No vo svetovom meradle to nie je pravda a navyše ignorujeme aj vývoj, ktorým sme sami prešli. Vaď ak ešte v prvej polovici deväťdesiatych rokov sme mali na krku rozpadajúci sa zbrojársky priemysel so sortimentom, po ktorom náhle klesol dopyt, a naše hlavné vývozné artikle boli polotovary (oceľ, ropné produkty, textil), dnes sme doslova veľmocou v oblasti strojárstva a elektrotechniky.

Rovnako ako v predchádzajúcom prípade sa zdá, že za víziou „veľkej Stavby“ je túžba nájsť nejaké jednorazové zázračné riešenie pre našu ekonomiku, ktoré, keď zrealizujeme, tak len budeme inkasovať peniaze a budeme žiť v pohode bez toho, aby sme sa museli nejako moc snažiť či nebodaj meniť našu mentalitu a zaužívaný chod spoločnosti. To sa však nemôže podariť.

Nevylučujem ani, že za svoju úlohu pri podpore takýchto projektov zohráva aj istý „inžiniersky romantizmus“ z prvej polovice 20. storočia, ktorý v nás dokáže vyvolať nadšenie nad veľkými stavebnými a infraštruktúrnymi projektmi. No ak aj stavať, nebolo by lepšie sa orientovať na dobudovanie dopravnej a komunikačnej infraštruktúry, ktorá by slúžila prevažne vlastným slovenským potrebám?  Napríklad som presvedčený, že diaľnica alebo aspoň rýchlostná cesta spájajúca Gemer či Kysuce „so svetom“, by takéto regióny hospodársky doslova odkliala a to aj bez všetkých umelých projektov „regionálneho rozvoja“.

Ťažká práca v poľnohospodárstve

Tretím a posledným mýtom, ktorý si zaslúži pozornosť, je otázky podpory poľnohospodárstvo a predstava jeho oživenia na Slovensku ako základu našej prosperity alebo aspoň rozvoja vidieckych regiónov a zamestnanosti v nich.

Tu si však dovolím prezentovať niekoľko myšlienok jasne idúcich proti prúdu. Upozorňujem pri tom, že môj pohľad na poľnohospodárstvo je daný pohľadom skôr ekonomickým. Ekologické a kultúrno-sociálne aspekty som nezohľadnil.

Predovšetkým – prečo nás tak trápi autarkia práve v oblasti poľnohospodárstva? Prečo nie napríklad vo výrobe ceruziek, textilu, konfekcie a pod.? Prečo si nebúchame hlavu o múr, že prakticky všetky suroviny musíme dovážať a prečo sa ich nesnažíme vyťažiť – za hocijakých nevýhodných podmienok – na našom území? Nie je poľnohospodárstvu pripisovaná nejaká neprimeraná kultúrno-tradicionalistická a v zásade metaekonomická hodnota? Asi v zmysle, že správny Slovák musí ťažko drieť na poli, pásť ovce a hrať na fujare? Nie napríklad sedieť za počítačom a obsluhovať zákazníka niekde na druhom kontinente.

V danej súvislosti sa nezriedka píše o tom, že za socializmu Slovensko dosahovalo takmer úplnú sebestačnosť vo výrobe potravín a dnes sme ju stratili a domáca produkcia kryje asi len polovicu našej spotreby.

No tento výsledok sa dosahoval v špecifických podmienkach plánovaného hospodárstva a značného ekonomického izolacionizmu. Skutočná výmena tovarov bola blokovaná aj vo vzťahoch medzi socialistickými krajinami. Autarkia bola tak politickými podmienkami určenou nutnosťou a v skutočnosti by sa aj vtedy vlastne zrejme viac oplatilo dovážať potraviny z Maďarska a vyvážať im priemyselný tovar – teda, aby  sa uplatnil mechanizmus, ktorý tu existovala niekoľko storočí.

Česko-Slovensko sa za socializmu naozaj snažilo, aby muselo dovážať len suroviny a pokúšalo sa samostatne vyvíjať a vyrábať kompletný sortiment tovarov, strojov, dopravných prostriedkov a pod. (nie len potravín). Dokonca vyrábalo aj vlastné osobné počítače (napr. známe PMD 85). Obyčajne ale s takým výsledkom, že napriek veľkej snahe samostatná česko-slovenská konštrukcia nakoniec vždy zaostávala o pár rokov za svetovým vývojom, za svetovou špičkou a česko-slovenské produkty sa nemohli uplatniť na trhu vo vyspelých krajinách a domáci spotrebiteľ bol obchodným protekcionizmom „trestaný“ tým, že si musel kupovať len naše vlastné menej kvalitné výrobky, pričom však vo svete už existovali ich kvalitnejšie a progresívnejšie ekvivalenty, ktorým by dal normálne prednosť. Len v podmienkach uzavretého chráneného trhu česko-slovenská ekonomika so snahou „pokryť“ celý sortiment výroby a produkcie vlastnými tovarmi a tak zákonite nižšou kvalitou, mohla svoju produkciu uplatniť aspoň vo vnútri štátu. Česko-slovenské komunistické politické vedenie však malo pocit, že musí šetriť tvrdú menu, ak nejakú k dispozícii má, na skutočne potrebné produkty (najmä stroje a suroviny) a súčasne, že v rámci spolupráce socialistických krajín sa na ostatné (obyčajne menej vyspelé) krajiny nedá príliš spoľahnúť. Preto sa zdalo byť úsilie si všetko vyrobiť samostatne a doma – hoci v nižšej kvalite – a limitovať zahraničný obchod v strednodobom horizonte celkom rozumným riešením. Dnes sme, samozrejme, v EÚ súčasťou obrovského spoločného trhu s voľným pohybom tovaru, služieb, kapitálu, pracovnej sily a pod. a tomuto sa musí uspôsobiť aj naše ekonomické myslenie. Obchodné bariéry sa navyše redukovali aj v celosvetovom rámci.

Osobne by som preto hodnotenie súčasného stavu v zásobovaní potravinami  vlastne obrátil: V prípade takého malého štátu a takej otvorenej ekonomiky ako  Slovensko, je situácia – že až polovica ponúkaných potravín má domáci pôvod – vlastne úspechom  a ocenením konkurencieschopnosti nášho poľnohospodárstva.

Domnievam sa tiež, že väčšia orientácia na poľnohospodárstvo by išla doslova proti prírodným danostiam Slovenska ako prevažne hornatej krajiny. Sme z troch strán obklopení štátmi, ktoré majú výrazne lepšie prírodné podmienky na rozvoj poľnohospodárstva: Maďarsko, Ukrajina, Poľsko. Keďže – ako som už uviedol – žijeme  v podmienkach voľného trhu (dokonca ani voči Ukrajine nepostavíme nejakú nepriechodnú stenu), je pochopiteľné, že Slovensko bude zaplavované ich produktmi.

Posledná kacírska myšlienka sa, ako bolo možné očakávať, týka ekonomickej efektivity poľnohospodárstva vo vyspelom európskom štáte. Signifikantné je to, že vo všetkých krajinách EÚ (vrátane Slovenska) musí byť poľnohospodárstvo dotované. Znamená to, že v skutočnosti bude jeho skutočná efektivita a miera ziskovosti ako celku (nemám na mysli niektoré špecifické odvetvia ako napr. vinohradníctvo) pomerne nízka. Uvažovať v štýle „venujme sa poľnohospodárstvu, lebo potom budeme dostávať dotácie z Bruselu“, je od počiatku v čomsi nezdravé.

Venovali by sme vlastne veľkú pozornosť odvetviu, ktoré by sme aj tak museli nakoniec dotovať z toho, čo vyprodukujú a zarobia iné odvetvia (napr. priemysel). Rakúsko môže dotovať vlastné poľnohospodárstvo práve preto, že na to poskytuje podmienky úspešný priemysel a finančný sektor. My v takej situácii nie sme.

Moderné poľnohospodárstvo ani neposkytuje dostatok stálych pracovných miest a tak nerieši ani otázku zamestnanosti. Veď v aspoň stredne vyspelých štátoch zamestnáva len okolo  0,5-7 % pracovnej sily....

Za volaním po podpore poľnohospodárstva je možno len kus vidieckeho sentimentu a snahy oceniť „tvrdú poctivú robotu našich otcov“ a „úcta k zemi, matke-živiteľke“ – teda hodnoty určite cenné, no prevažne mimoekonomické.

No musíme si priznať, že táto tvrdá poctivá práca roľníka je, žiaľ, málo platená. Nie je to preto, lebo to niekto „nariadil“, ale je to výsledok pôsobenia trhových síl a konkurencie zaostalejších poľnohospodárskych krajín s lacnou pracovnou silou.  Orientácia na poľnohospodárstvo tak znamená ponúkať slovenským občanom ťažkú fyzickú prácu s nízkou mierou zhodnotenia. Teda na svetovom trhu súťažiť cenou práce s Moldavskom, Indiou a Brazíliou.  Ktovie, či by medzi Slovákmi bol o ňu vôbec dostatočný záujem. Väčšina skôr túži po tom, aby bola IT-špecialistami než chovateľmi dobytka.

Nebolo by lepšie, keby sme túto málo platenú  prenechali krajinám s nižšou mzdovou hladinou a  vhodnejšími prírodnými  podmienkami? Napr. Ukrajine, Brazílii a podobne...

Otázka sebestačnosti vo výrobe potravín nie je o nič výnimočnejšia, ako napr. otázka sebestačnosti v ťažbe železnej rudy alebo pri výrobe oblečenia (kde tiež nie sme sebestační). Nie je preto dôvod sa príliš vzrušovať nad tým, že túto sebestačnosť nedosahujeme a zrejme nie sme ani schopní dosiahnuť. Asi nie je nič zlé na tom, ak budeme vyzývať spotrebiteľov kupovať slovenské potraviny, možno to troška aj ekonomike pomôže, ale nie je to cesta k skutočnej prosperite.

Miesto Slovenska v medzinárodnej obchodnej výmene

Sme skrátka krajinou odsúdenou na účasť v širokej medzinárodnej obchodnej výmene. Sústreďme sa preto skôr na to, aby sme my do tejto výmeny mohli ponúknuť nejaké naše úspešné produkty, za ktoré si nakúpime všetko ostatné, čo potrebujeme.

Potreba orientácie na domácu výrobu potravín by, pravda, mohla vyvstať v prípade kolapsu svetového trhu s poľnohospodárskymi výrobkami v dôsledku nejakej ekologickej alebo demografickej krízy. Ale i v takomto prípade sa domnievam, že svetový trh potravín bude v nejakej forme fungovať aj naďalej – ich dostupnosť bude však otázkou ceny a toho, kto si ich bude vedieť zaplatiť.

Slovensko sa už vlastne vydalo cestou krajiny s otvorenou ekonomikou orientovanej na rozsiahlu medzinárodnú obchodnú výmenu  a na pomerne vyspelú priemyselnú produkciu a najnovšie aj služby. Táto cesta sa ukázala pomerne úspešná a domnievam sa, že je v zásade jedinou možnou. Orientácia na turistiku, poľnohospodárstvo a pod. by pre nás znamenala vlastne regres.

My by sme sa mali dlhodobo sústrediť na ekonomické odvetvia a oblasti s najvyššou pridanou hodnotou a spojené s najmodernejšími technológiami, čo znamená tlak na ustavičnú technologickú inováciu, rast kvalifikácie v technických a prírodovedných odboroch a stály posun vpred.  Za perspektívne odvetvia najbližšej budúcnosti treba považovať IT- technológie, elektroniku, farmaceutický priemysle, špičkové finančné a servisno-obchodné služby, ale postupne aj rôzne alternatívne pohonné a energetické systémy, nanotechnológie, biotechnológie, technológie nových materiálov, biomedicínske odbory a pod.

No ani v oblasti špičkovej intelektuálnej a technologickej produkcie sa ako malý štát nemôžeme zaoberať úplne všetkým. Nevyhnutne sa musíme špecializovať.  A to na dve-tri odvetvia, v ktorých dokážeme byť skutočne dobrými a obstojíme v konkurencii aj s ostatnými (obyčajne väčšími) štátmi sveta. Produkcia v týchto vybraných odvetviach musí byť natoľko cenovo zhodnotená a natoľko komerčne a exportne úspešná, že nám zabezpečí príjmy, za ktoré si kúpime všetko ostatné.

Dnes je pre nás takýmto odvetvím výroba automobilov. Vzhľadom na technologický a ekonomický pokrok sa však pre Slovensko éra automobiliek ako ťahúňa rastu a modernizácie nezvratne postupne končí. Musíme spraviť ďalší technologický skok a posunúť sa na výroby s vyššou pridanou hodnotou a vyššou mierou technologickej vyspelosti. Inak nám hrozí stagnácia.

Ešte raz: Nežalujme sa na to, že napr. 80 % sortimentu domácej spotreby všetkých produktov musíme dovážať. Pre malý štát to je ekonomická nevyhnutnosť vplývajúca zo špecializácie. Sústreďme sa na to, aby sme mali tento dovoz čím pohodlne zaplatiť.

Pokus umelo zvyšovať podiel slovenských produktov na domácom trhu sa nemusí skončiť úspešne. Nemôžeme náš trh izolovať. Pri snahe pokryť dopyt vo všetkých oblastiach domácou výrobou sa nebudeme môcť skutočne špecializovať a dosahovať svetovú kvalitu v žiadnom odvetví a môže sa to skončiť tak, že možno na Slovensku sa síce  pokúsme vyrobiť „všetko“, ale v kvalite a na technickej úrovni, ktorá nebude zaujímavá ani pre domáceho spotrebiteľa.

Taktiež treba vziať do úvahy, že slovenský podnikateľ či zahraničná firma pôsobiaca na Slovensku s výnimkou naozaj drobných sa nemôže obmedzovať len na slovenský trh. Ten totiž (keďže sme malou krajinou) obyčajne nedokáže odobrať žiadnu produkciu v takom rozsahu, aby sa zaplatili náklady na výrobu, prevádzku a vývoj. (Náklady na vývoj sú rovnaké bez ohľadu na to, či nakoniec vyrobíte ročne napr. 100 malotraktorov, ktoré vie predať na Slovensku, alebo 700 – teda objem, ktorý by vedel predať ako poľský producent u seba doma v Poľsku.) Každý významnejší výrobca u nás preto musí vyvážať a tvrdo musí uvažovať v kritériách svetovej konkurencieschopnosti svojich produktov.

Slovenská ekonomike môže prosperovať len ako ekonomika zameraná vyslovene na export. Keďže nemáme suroviny, úrodnú pôdu, kapitál zdedený z minulosti a ani dostatočne skomercionalizovateľné prírodné krásy, môžeme ponúkať len výsledky intelektuálnej práce a našej zručnosti. V každom výrobku náš vklad môže predstavovať len ľudská práca a tzv. know-how – nie napríklad suroviny. Jediný zdroj  bohatstva našej krajiny tak sú ruky a ľudské mozgy našich občanov, ktoré musíme rozvíjať a usmerňovať. Nič iné vlastne nemáme.

Veru, nezostáva nám nič iného len na sebe tvrdo pracovať, tvrdo pracovať všeobecne a zároveň sa postarať, aby sme z výsledkov našej práce sme mali čo možno najväčší osoh.

Autor je právnik a politológ

Foto: Emil Polák

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     

Komentáre

Obrázok používateľa Peter Zajac-Vanka
#1
Peter Zajac-Vanka
13. august 2013, 23:47

"Slovenská ekonomika môže prosperovať len ako ekonomika zameraná vyslovene na export"(?!)

Joj, Daniel, ako rád by som si "mastil bruško" takýmto konštatovaním, keďže som profesiou tohto času obchodník v zahraničnom obchode a  pôvodne mám kvalifikáciu komerčný inžinier v zahraničnom obchode!

Lenže nemôžem. Lebo to je tiež len zbožné želanie, zúfalstvo čo nám akoby zostávalo.

Stručne a vecne:

  • 1.PREČO TO NEBUDE FUNGOVAŤ?
  •  
  • a) lebo export už dávno robíme,a to mohutný, až sebazničujúci - monokultúra montážnych dielní na autá a všetko okolo automotive, to nestačí? Ak sa raz automobilky "zdvihnú", zostanú obrovské "hnedé areály ako po prednovembrových závodoch a k tomu navyše skutočné "hladové oblasti" - a to tu TEN EXPORT už funguje dobrých desať rokov (!!!)
  •  
  • b) lebo TAKMER všetok export robia zahraničné korporácie a filiálky zahrainčých spoločností, takže i keď porastie HRUBÝ DOMÁCI PRODUKT ako štatistický údaj, z toho sa obyvateľstvo NENAJE - iba pre mesiacom, 13.júla, v Pravde konštatoval redaktor Martin Kováčik, že "miliardy eur odišli" - za posledných 10 rokov dokopy 19,5 miliardy EUR!
  • a čo sme z nich mali MY?
  • c) ani DOMÁCI PODNIKATELIA ak aj zvládnu náročnú produkciu na export, ak sa aj dostanú na medzinárodné trhy,
  • nie sú tak kapitálovo silní, aby mohli pružnev réagovať na výkyvy konjunktúry a na rýchlo sa meniace STEPS faktory vonkajšieho globálneho trhu - ta tak iba príštipkária a v drvivej väčšine slúžia ako subdodávatelia kapitálovo silnejším spoločnostiam (dokonca aj českým!) - a jednou z príčin je, že vláda dokáže lákať investorov, ktorí i tak exportujú, ale nedokáže podporiť, ba až podržať, investičné zámery domácich výrobcov smerom k exportu. A pritom každá krajina vo veľkom finančne i organizačne podporuje svojich producentov v smere exportných expanzií - len Slovensko to nerobí.

2.KEDY TO FUNGOVAŤ BUDE?

a)Ak bude štát vlastniť akcie v podnikoch, ktoré produkujú tradičné i nové slovenské komodity schopné konkurencie a hlavne - PREDAJA na medzinárodných trhoch a vo svete

b) Ak vláda a štát budú vedieť podporovať EXPORT organizovaním aspoň podujatí na veľtrhoch, ale priamo organizačnou štruktúrou obchodných atašé a zastúpení vo svete, tak ako to majú veľké obchodné mocnosti ako USA, Japonci, a predovšetkým, aby to spojenie medzi obchodnými diplomatmi a podnikami FUNGOVALO!!!

Alebo? Dva roky chodím na najvýznamnejšiu medzinárodnú obchodnú výstavu v strojárstve, tam, kde sú všetci svetoví exportéri, pretože v Rusku v Moskve, na Metalloobrabotke sa stretáva svet investorov, zákazníkov, výrobcov i predajcov, ale slovenské dipolmatické zastúpenie na vysokej a najvyššej úrovni som tam ešte nevidel.

Ešte aj ten Nečas prišiel letecky do Moskvy v čase Metalloobrabotky a českí obchodníci mu "salutovali", ojedinelé slovenské strojárske podniky nebol navštíviť okrem miestneho pracovníka zastupiteľstva nik, nieto ešte Veľvyslanec SR či dokonca minister priemyslu či premiér SR!!!

Fungovať to bude, ak štát konečne pochopí, že nie všetko v minulosti bolo zlé - čo tak dnes vyvoriť silné kapitálovo so štátom prepojené akciové spoločnosti zaoberajúce sa exportom slovenskej produkcie, ktoré (tak ako SARIO dovnútra Slovenska) budú pomáhať v expandovaní a predaji na zahraničné trhy, ktoré budú podporovať a mať aj silný kapitál na zainvestovanie do výroby a inovácií, ktoré budú vedieť drzo odpíliť konkurenciu rýchlejšou dobou dodávky, lepšou cenou a organizáciou servisu, lepším marketingom ako konkurencia a lepším organizačným zázemím celého exportu.

Naivné predstavy, že JOŽO- podnikateľ v garážovej dielni vyrobí za kamion "tovaru" a pôjde ho exportovať, patrí do myšlienkovej výbavy naivistov roku 1991, keď jeden "revolučný" pravicový a posledný minister zahraničného obchodu ČSFR vyhlásil, že podnikov zahraničného obchodu uť netreba, musíme ich zatvoriť, pretože "veď v trhovej ekonomike vie už každý obchodovať". A ako to dopadlo za dvadsaťpäťrokov výpredaja čs.ekonomiky, to vieme už všetci na vlastnej koži...

 

  •  .
Obrázok používateľa Peter Zajac-Vanka
#2
Peter Zajac-Vanka
14. august 2013, 00:08

Zvrhlé paradigmy, alebo aspoň totálny "blábol":

Citujem "Musíme spraviť ďalší technologický skok a posunúť sa na výroby s vyššou pridanou hodnotou a vyššou mierou technologickej vyspelosti. Inak nám hrozí stagnácia."

no áno, toto teraz papagájujú všetci, od ministra cez "expertov" až po televíznu moderátorku s hlbokým dekoltom - a tak sa vytvára omylný ba až nebezpečný "verejný názor":

NIE JE TOMU TAK!

to zas prispievame už vopred daňovými odvodmi tým, ktorí chcú "vynájsť vynájdené", inovovať za každú cenu, vytvárať "technologické parky" namiesto "priemyselných parkov" za každou slovenskou dedinou. Stopnite to, preboha!!!

Na jednej strane konštatujeme, že sme maličkí a otvorení ako ekonomika a že nemáme zdroje, na druhej "chceme SPRAVIŤ ĎALŠÍ TECHNOLOGICKÝ SKOK (!!)" - znie to ako od veľkého Maa z Čínskej kultúrnej revolúcie...

Prečo?

Ani jedna krajina si nedá svoje knowledge do rúk niekde "vonku", vždy budeme len "subdodávateľmi.

Ale aj keby sme vymysleli totálnu inováciu, prevratný vynález - kto by to financoval? Svetová banka? Takže kto by mal z toho prospech a kto by zas len "šrouboval" v montážnej hale?

Predávajme!!!! Organizujme obchod medzinárodne!

Nech je slovenský obchodný zástupca plánovite a cielene v každom svetovom veľkomeste, na každom významnom trhu!

A : Učme sa! Porterove inšpirácie z Konkurenčných výhod a rozbor vstupu na trhy, analýza HODNOTOVÉHO RE´TAZCA zákazníka a poznanie, v čom mu budeme nepostrádateľní a prečo náš Produkt potrebuje, toto všetko sa dnes už ani len na univerzitách v marketingu neštuduje!!! Presvedčil som sa o tom, mám doma čerstvú absolventku univerzity - tie naše deti to zámerne niekto už nechce učiť, zato marketingové eventy a mediány rozhodovania spotrbiteľov, to je ono, to vie každý absolvent univerzity.

Takže my vlastne ani nevieme, čo by tak svet mohol od nás chcieť. A my chceme zrazu "technologické SKOKY na Maov ideologický spôsob?

Som znechutený!

 

 

Obrázok používateľa datatip
#3
Anton Maslo
14. august 2013, 11:23

Najskôr citát ( z poľnohospodárstva ) :

Predovšetkým – prečo nás tak trápi autarkia práve v oblasti poľnohospodárstva? Prečo nie napríklad vo výrobe ceruziek, textilu, konfekcie a pod.? Prečo si nebúchame hlavu o múr, že prakticky všetky suroviny musíme dovážať a prečo sa ich nesnažíme vyťažiť – za hocijakých nevýhodných podmienok – na našom území? Nie je poľnohospodárstvu pripisovaná nejaká neprimeraná kultúrno-tradicionalistická a v zásade metaekonomická hodnota?

Autor vraj pristupuje k poľnohospodárstvu z pozície ekonomického pohľadu. Hlboký omyl a ekonomický nezmysel. Túto dobu a názory už Slovensko prekonalo. Namiesto využitia menej kvalifikovanej pracovnej sily sme ju vyhnali na UPSVaR pre sociálne dávky. Istá skupina ľudí z nižším vzdelaním, ale možno z vyššou manuálnou zručnosťou tu bude vždy. Ekonomickejšie je nepodporovať poľnohospodárstvo a vyplácať priamo sociálne dávky ???

S ťažbou niektorých surovín je to podobné. Štát nemá vo firmách spracovateľov surovín žiadne zastúpenie. Teda ani žiadny vplyv na zamestnanosť. Majiteľ firmy prehlási, že surovinu kúpi lacnejšie v zahraničí. Cenove možno áno, ale súčastne podporí zamestnanosť v dodávateľskej krajine. Domáci potencionálny zamestnanci putujú opäť na ÚPSVaR pre sociálne dávky.

Takže páni ekonómovia - skúste sa prestať hrať na jednotlivých kôpkach piesku a začnite posudzovať celé pieskovisko, ergo celú ekonomiku SR a to komplexne !!!

Obrázok používateľa Peter Zajac-Vanka
#4
Peter Zajac-Vanka
15. august 2013, 22:42

Agrokultúra, prečo nie?

Anton ma predbehol a súhlasím s ním v tom, že Daniel zaujal veľmi, veľmi obmedzený názor "čistého ekonóma - účtovníka" na problém poľnohospodárstva, potravín a krajiny vôbec.

Ale je zaujímavé, že Holandsko nemá problém trápiť sa s poľnohospodárstvom.Ani Dánsko.Ani Švajčiarsko. Ba dokonca ani Spojené štáty americké, ktorá dotovala skoro 50 rokov štátny teda federálny program rozvoja poľnohospodárstva (v preklade agriculture, voľne po slovensky "agrokultúra").

A dnes ani jedna z arabských krajín nevynakladá viac financií na nič iného ako na vybudovanie systému agriculture, a to dokonca i neobvykle v púštnych a horúcich podmienkach ( majú okrúhle polia - tam, pokiaľ dosiahne otáčavý vodný závlahový systém), farmy sú na pobreží - tam, kde sa dá morská voda odsoľovať.

Vedia, že z niečoho budú musieť ich národy žiť, ak skončí to naftové šialenstvo...

Ale my, z čoho budeme žiť o desať rokov? Dobre to účtovníci spočítali, že "z lacných dovážaných potravín" z hypermarketových obchodných sietí, zo zdraviu či nášmu telu nebezpečných potravín?

Som ekonóm, ale zároveň ako národohospodár viem, že AGROKULTÚRA je komplexný hospodársky systém od udržiavania plodnosti pôdy, cez životné prostredie, životný štýl, schopnosť dať prácu a obživiť sa prácou v poľnohospodárstve ba stovkách rôznych pracovísk vo vertikálnej ale i horizontálnej štruktúre a zároveň ako OBCHODNÍK si ctím, že vyrobené, teda vyprodukované PLODY a odchované ZVIERATÁ sú živou prírodou a jedinečným produktom danej oblasti, teda i na Slovensku máme množstvo jedinečných oblastí, skoro unikátov, , ktoré obchodník označuje ako "proveniencia" a za ktorú sa nesmierne dobre platí.

Alebo už TOKAJ, BRYNDZA, OVEĆKY, hovädzie, bravčové, hus, kačica, to všetko je už len umelý polotovar, ktorý sa oplatí hromadne pchať do ľudí možno už onedlho v podobe "piliuliek"?

Agrokultúra je nesmierne komplexný hospodársky systém a jeho znehodnotenie za posledných 20  rokov štátnymi a vládnymi elitami na Slovensku je horší zločin ako politické zločiny bývalého režimu.

Obrázok používateľa Peter Zajac-Vanka
#5
Peter Zajac-Vanka
15. august 2013, 22:49

Prečo si vlastne myslíme, že poľnohospodárstvo je o manuálnej práci a zablatených čižmách?

Kto "naočkoval" verejnú mienku u nás takou sprostosťou?

To si vážne už nepamätáme rozvinuté agrokombináty a líniové i vertikálne agropriemyselné celky, ktoré tu boli koncom osemdesiatych rokov? To nás tak ten antikomunizmus už zblbol? Ako keby neexistovali iné družstvá ako to v "Slunce, seno a pár facek", alebo to z "Vesničky mé stŕediskové"...

V agrokombinátoch pracovali inžinieri a manuálna práca bola súčasťou práce práve tak, ako keď operátor v automotive "vyspelej fabrike" tak či tak na konci operácií ručne dobaľuje či manipuluje výrobkom, ktorý ešte nebol "zracionalizovaný". A niekedy je aj tu manuálna práca ešte stále znakom majstrovstva, ktoré pracovník svojou zručnosťou a skúsenosťou nemá ako odovzdať "mechanickému kolegovi - stroju".

Zabudli sme?

Obrázok používateľa Jozef Schwarz
#6
Jozef Schwarz
19. august 2013, 22:30

Slovenské národné záujmy majú prednosť pred voľným trhom

Myslím si, že najväčším našim ekonomickým mýtom je držanie sa paradigmy: voľný trh všetko vyrieši.

Áno vyrieši ale v svoj prospech, v prospech maximalizácie zisku, akéhokoľvek zisku a bez ohľadu na ľudské súvislosti. A preto hľadanie nemýtickej ekonomickej cesty v podobe – citujem: “Sme skrátka krajinou odsúdenou na účasť v širokej medzinárodnej obchodnej výmene. Sústreďme sa preto skôr na to, aby sme my do tejto výmeny mohli ponúknuť nejaké naše úspešné produkty, za ktoré si nakúpime všetko ostatné, čo potrebujeme“, považujem tiež za mýtus. To je len ďalšie prehlbovanie krízovej až krížovej cesty slovenskej spoločnosti. Preto nepovažujem za ekonomický mýtus ani turistický ruch, ani poľnohospodárstvo v slovenskej réžii, dokonca ani zázračné dielo (napríklad dobrú infraštruktúru).

 

Problém vidím len a iba v neexistencii celospoločenskej predstavy slovenskej budúcnosti a v nedostatočnom, priam žiadnom definovaní slovenských národných záujmov. K tomu slúži vláda. Má naša vláda (akákoľvek) koncepciu realizácie slovenských národných záujmov!? Dnešná vláda má programové vyhlásenie, ktoré určite nie je cestovným poriadkom k lepšiemu životu!

 

Ak nebudeme definovať tieto záujmy a následne ich realizovať, aké opodstatnenie má Slovenská republika? Však Maďarsko vyrobí potraviny lacnejšie, Poľsko za pomoci chémie ešte lacnejšie. V Číne určite ušijú šaty lacnejšie, ale za čo si ich bude kupovať slovenská robotníčka z odevných závodov, keď nedostane ani tú ohromujúcu slovenskú mzdu? Podnikateľ je už totiž na Ukrajine alebo v Číne.

Tak prečo nerozparcelovať krajinu! A koľko ušetríme na štátnom aparáte! A účasť na obchodnej výmene budú manažovať nadnárodné monopoly, ktorím určite záleži na slovenskom človekovi a kvalite jeho života. Ale preč s iróniou. Jednoznačne som presvedčený, že napríklad aj drahšia slovenská produkcia v niektorých segmentoch v porovnaní s Európou je v záujme našej slovenskej budúcnosti. Jej prínosy v konečnom dôsledku kultivujú slovenskú krajinu, kultivujú jej obyvateľa. Ale naši lídri musia mať jasno a musia vedieť!

 

Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama