Kam dospeje súčasná obchodná vojna?

Počet zobrazení: 3002

Je dosť trápnym konštatovaním, že obchodnú vojnu vo svete rozpútala „euroatlantická“ civilizácia. V dávnej minulosti Európania prispeli k vytváraniu obchodných ciest po celom svete. V antike to boli najmä jantárová cesta (sever-juh Európy), hodvábna cesta (medzi Čínou a Európou), ale aj cesty z Malej Ázie či Egypta.

Neskôr rôzni dobrodruhovia (hovorme im cestovatelia) objavovali nové cesty okolo Afriky či Južnej Ameriky. Prispeli k vytvoreniu Suezského aj Panamského prieplavu.

Obchod sa rozširoval po celej zemeguli.

No a teraz nastáva opačný trend? Európania majú na tom menší podiel ako Američania. Európska únia sa snaží decimovať iba Veľkú Britániu a nevie si poriadne vytvoriť koncepciu obchodovania s Ruskom a Čínou. Asi je to aj preto, že vlastne v EÚ nikto konkrétny za nič nezodpovedá – rôzne štáty majú svoje priority aj názory a Nemecko nedokáže celku vnútiť svoju vôľu – má ju vôbec?

Spojené štáty mali po druhej svetovej vojne všeobecné hegemónne postavenie vo svete – mierne sa museli o to deliť so Sovietskym zväzom. Po rozpade sovietskeho impéria zostali osamotené a cítili sa ako Zeus na Olympe. Nikto sa im nevyrovnal v ničom (okrem civilizovanosti).

Už v 80. rokoch minulého storočia niektorí americkí národohospodári tvrdili, že dvadsiate prvé storočie bude storočím Číny. Začalo sa to ekonomickým rozvojom a následnou expanziou tovarov – najprv jednoduchých bavlnených odevov, no vrcholí to sofistikovanou elektronikou. Za to si čiastočne môžu USA samotné – do svojich rozvojových laboratórií prijímali mnoho Číňanov, Indov, Pakistancov, Židov, Arabov; neskôr sa niektoré výroby zo sféry elektroniky presťahovali z USA do Číny v naivnej predstave, že tam budú iba vyrábať techniku a Američania budú robiť softvéry. Ten, kto začne vyrábať techniku, má šancu naučiť sa aj výrobu programov – výnimkou je Slovensko, kde sa vyrábajú rozmanité autá, ale laboratóriá, ani štúdiá nemáme.

USA sa pokúsili o obrat – začali vymýšľať rôzne prekážky pre obchod s Čínou. Zdôvodnenia sú síce ideologické, no východiská sú čisto ekonomické – Amerika stratila prioritu v raste, ale aj v celkovej sume HDP, svet kupuje tovary z Číny. Do Číny sa takto sťahuje stále viac dolárov, ľudia v niektorých častiach krajiny veľmi zbohatli a tak sa menia aj mestá. V Číne je najviac mrakodrapov (osobne dávam prednosť pohľadu na klasické stavby), mestá sa menia na megapoly. Keďže je dosť peňazí, štát rozbehol aj zbrojársku výrobu a siaha po kozmickom priestore.

V Európe je to rozpačité – všetky štáty potrebujú lacnejší čínsky tovar, dokonca sa takto zachraňovali obyvatelia pred koronou. Takže sa občas objavujú smiešne pokusy ako nahnevať Čínu tak, aby prestala ona s nami obchodovať – najprv to bolo okázalé prijímanie dalajlámu, potom vyvesovanie tibetských vlajok, neskôr aktivity typu pražský primátor a nezvyčajná návšteva vysokého ústavného činiteľa ČR na Taiwane. Žiadny európsky štát sa neopováži priamo zakazovať obchodovanie v Čínou, pokusy s produkciou Huawei zlyhávajú.

Američania sa však nechcú prizerať na striedanie ekonomických hegemónov – vyhlasujú embargá či špeciálne clá, len aby znemožnili Číňanom pevne sa usadiť na americkom trhu, prípadne ovládnuť niektoré jeho časti.

No a teraz sa dostávame k možným odpovediam na titulnú otázku: kam to povedie?

Helénsky mysliteľ Thukydides napísal, že existuje hranica napätia, za ktorou je pokračovaním nevyhnutne vojna. Zaujímavo túto tézu rozvinul Graham Allison, keď uvažuje nad tým, kde je hranica stupňovania napätia v súčasnosti. Všeobecne sa vie, že urazená veľmoc je veľmi nebezpečnou súčasťou medzinárodného spoločenstva –Európa sa o tom presvedčila po prvej svetovej vojne, Nemci sa potrebovali revanšovať za potupu.

V prípade USA, Ruska a Číny ide o jadrové veľmoci. Opatrné odvety nemusia byť očividné, môžu sa odohrať hlbšie v moriach alebo vo vesmíre. Niektorí politici tvrdia, že sa ruskí a čínski hekeri nabúravajú do amerických elektronických systémov a ovplyvňujú voľby. To sú nepotvrdené tvrdenia podobne ako otravy novičokom. USA však už zažili masové výpadky elektriny, doteraz sa vždy s tým vyrovnali. Čo ak sa to rozšíri aj na vojenské základne vrátane námorných flotíl? Čo ak Američania podniknú odvetu? Elektronické údery sú v podstate nevypátrateľné, nemusia byť z územia štátov, ktoré USA vadia, môžu byť napríklad z Latinskej Ameriky či priamo z územia Spojených štátov, veď imigrantov majú doma veľa.

Iný americký národohospodár – Hermann Kahn – pred vyše polstoročím opísal 14 spôsobov, ako môže vypuknúť jadrová vojna a ako sa môže obmedziť či rozšíriť. Medzičasom pribudli ďalšie možné spôsoby.

Len si vezmite plynovod „Nordstream“ – ako ho znemožniť najefektívnejšie? No predsa torpédovým útokom s menšou jadrovou náložou. Že je to nezmysel? USA v nedávnej minulosti rátali s možnosťou vybudovania druhého Panamského prieplavu tak, že by základná vaňa bola vytvorená sériou malých jadrových podzemných výbuchov. Na niektorých družiciach sa nachádzajú jadrové reaktory, ich odpálením by mohlo dôjsť k výbuchu – kde? Družica môže byť zničená na obežnej dráhe, ale aj poslaná k zemi.

Veľkým nebezpečným elementom bol islamský štát, išlo o to, kto ho podporuje a kto nie. Situácia v niektorých častiach sveta (Sýria, Ukrajina, centrum Afriky, Severná Kórea) sa môže stať zámienkou na vojenské riešenie spomenutých ekonomických problémov. No a sú tu aj rôzne virologické problémy sveta – kedysi sa hovorilo o možnosti A, B, C zbraní. To znamená atómové, chemické a biologické zbrane. Akoby si niekto skúšal vo svetovom laboratóriu svoje vynálezy – či nie?

Spojené štáty skoro nikdy nemali skutočnú zahraničnú efektívnu politiku, spravidla išlo o aktuálne potreby či nápady špičkových politikov. Výnimkou boli traja prezidenti: J. Monroe (jeho doktrína zahraničnej politiky vo vzťahu k Južnej Amerike a Európe), W. Wilson (pokus o svetovú Ligu národov – nepodarilo sa) a F. D. Roosevelt (OSN s Bezpečnostnou radou). Po druhej svetovej vojne ide neustále o pokusy ukázať vlastnú silu a zastrašiť ostatný svet. Kým so ZSSR sa vyrovnali „po dobrom“, teraz to vyzerá nebezpečnejšie, aj keď ZSSR mal svetové politické ambície, Čína zatiaľ žiadne nepredstavila, ide cestou rozširovania ekonomického vplyvu.

Slabosť Európskej únie sa prejavuje aj v tom, že nedokáže vytvoriť zahranično-politickú doktrínu, ani ekonomickú víziu Európy – nemá osobnosti. Takže prešľapuje medzi poslušnosťou voči USA a vlastnými potrebami a názormi neveľmocenského typu. Pritom si to USA začínajú rozdávať aj s Európou prostredníctvom rôznych colných a daňových obmedzení, keďže nevedia inak riešiť vnútorné ekonomicko-sociálne otázky.

Európa by mala ráznejšie prikročiť k mierotvornému procesu vo svete, inak môže byť opäť základným bojiskom svetovej vojny.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984