Reklama
Reklama

Kam dospela ekonomika Slovenska?

Počet zobrazení: 4071

Je priam fantastické, aká pestrá a dostupná je ponuka spotrebných tovarov a služieb na trhu Slovenska (i vo svete). Pre mnohých je samozrejmá a viac menej ju ani nevnímajú. Staršia generácia ju vníma i oceňuje, a to najmä pri porovnávaní s dávnejšou minulosťou. Slobodný ekonomický trhový mechanizmus so slobodnou konkurenciou –bez subjektívneho centrálneho riadenia, rozhodovania a plánovania prejavil životaschopnosť i efektivitu. Možno konštatovať, že výrazne efektívnejšie ako systém centrálneho rozhodovania a plánovania.

Obdobne sú spoločnosťou ľudí opodstatnene oceňované rôzne občianske slobody a primerane zabezpečované ľudské práva.

V Ústave SR sa opodstatnene ekonomika – hospodárstvo SR charakterizuje ako sociálne a ekologicky orientovaná trhová ekonomika (čl. 55).

Žijeme v podmienkach zložitých a pestrých ekonomických nástrojov sústavy tzv. rozdeľovacích procesov. Prevažne v podobe miezd (platov), cien a financií a úverov (pôžičiek).

Protagonisti liberálnej ekonomiky a demokracie spolu s predstaviteľmi štátnej moci však pri transformácii socialistického systému na kapitalistický presadili na Slovensku aj mnohé procesy a opatrenia, ktoré z hľadiska záujmov SR a jej občanov nie sú výhodné a optimálne. A to najmä zo subjektívne pocitového hľadiska. V transformácii sa propagovali, presadzovali a aj presadili mnohé nesprávne, neefektívne i naivné opatrenia a procesy.

Napr. aby sa vcelku všade úspešné Jednotné roľnícke družstvá (JRD) porozdeľovali na menšie farmy. Mnohé družstvá sa skutočne rozsypali. Trvalo dlho, kým na pôde začali úspešne hospodáriť súkromní poľnohospodári, spoločnosti s r. o. i zachované poľnohospodárske družstvá (PD). Vďaka múdrym poľnohospodárom zostali, resp., sa opodstatnene postupne etablovali väčšie poľnohospodárske podniky (vrátane PD a spol. s r. o.). Na vidieku vidieť krásne veľké lány.

Obdobne bolo veľkou chybou privatizovať jednotlivé prevádzky v oblasti obchodu a reštaurácií a jedální (RaJ), Zdroja a Jednoty. Rozrušili sa aj ich veľkoobchody. Bolo to „dobré“ len na uvoľnenie priestoru pre západné obchodné reťazce (TESCO, Billa, Lidl, Kaufland, Baumax …). A čuduj sa svete, boli a sú to giganty s prípadnými menšími prevádzkami. Dajme tomu nič proti ich príchodu, ale prečo zrušiť a neponechať na konkurenciu naše obchodné domy, veľkosklady a všelijako netransformovať i fungujúce družstvá (spotrebné, výrobné i bytové)?

Slovensko malo málo podnikov zahraničného obchodu (PZO). Aj tie politici a vysokí štátni úradníci nejako postupne viac-menej zrušili a pomenili (Slovchémia, Technopol …).

V nastupujúcej voľnej trhovej ekonomike nakoniec sa výrazne uplatnil aj princíp opačný: „trhni si“ čo môžeš. Politici – počínajúc už prvými vládami po revolučnom roku 1989 – sa nevedeli správať ani trhovo ani ekonomicky. Dostali však špeciálne – pre západné firmy a ich budúce zištné záujmy – školenie a rady. Mali podobu tzv. Washingtonského protokolu. Podľa neho došlo k transformácii ekonomiky na Slovensku z centrálneho plánovite riadeného systému na kapitalistický systém voľného a slobodného trhu. V malej i veľkej privatizácii (prichmatizácii) došlo k lúpeži storočia. Podniky sa vypredali za bazárové ceny. A to v podmienkach náročky, účelovo a subjektívne určených vysokých úrokových sadzieb z úverov, ktoré si brali na kúpu podnikov privatizéri. Boli aj nad 20 %. Radcovia bánk a ministrov z USA cieľavedome vedeli, ako to dopadne. Veď to vedome pripravili.

Naši privatizéri:

1. nevedeli zabezpečiť v podnikoch efektívnu výrobu a služby a rekonštrukciu podnikov,

2. neprodukovali dostatočný zisk na splácanie úverov a vysokých úrokov z nich (ale sebe si vyplácali horibilné mzdy),

3. preto potom špekulatívne, neobjektívne, neekonomicky, nepodnikateľsky, nehospodárne a bez pocitu dobrých hospodárov podniky postupne vytunelovávali spomenutým určovaním si vysokých platov a odmien. Väčšinou potom podniky krachovali a tržby začali získavať rozpredajom zariadení (vrátane predaja do zberných surovín),

4. vlastné subjektívne východiská našli v predajoch podnikov. Viac-menej nikto ich z občanov SR nemohol kúpiť. A tak sa – pôvodne majetok všetkých obyvateľov Slovenska – predal zahraničným investorom. Predaj bol pre nich taký výhodný, že im stálo za to kúpiť podnik len kvôli pozemkom. Všade inde by len za pozemky zaplatili viac. Na tržbách sa, samozrejme, bohato priživovali tzv. privatizační poradcovia. Na províziách dostávali aj 10 % z ceny (hovorí sa, že pri Slovnafte 600 mil. vtedajších Sk).

Výrazne neefektívny bol predaj bánk a poisťovní. A to ešte aj s predchádzajúcou vysokou štátnou dotáciou na nedobytné pohľadávky okolo 100 mld. Sk. Ide o oblasť s vysokou ziskovosťou a oblasť, v ktorej sme mali vysoko kvalitný manažment i skúsených pracovníkov. Vie sa, že zahraničným bankám sa kúpna cena vrátila v zisku už za 2 – 3 roky. Dnes zisk, samozrejme, putuje do zahraničia.

Priznávanie odmien privatizačným poradcom, maklérom, sprostredkovateľom predajov nehnuteľností percentom z ceny je absolútne nesprávne. Právnici vedeli, čo si v danom systéme pre seba pripravili. Pritom kúpno-predajné zmluvy vie spracovať aj neprávnik – bežný občan. Ide o takú istú zmluvu, ako keď občan predáva chatu, pôdu, les, podnik či byt alebo garáž. Rozdiel je len vo väčšom rozsahu položiek predávaného majetku vo veľkom podniku.

Autor je ekonóm, prognostik

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama