Reklama

Kam tak naponáhlo?

Počet zobrazení: 2322

Túto otázku si položil redaktor Pravdy Igor Daniš vo svojom komentári v súvislosti s Obrannou dohodou Slovenska so Spojenými štátmi. Aj si na ňu sám odpovedal. Nie je sám, koho to zaujíma, pretože netrvalo to ani dva týždne, čo vybehli naši dvaja ministri na druhú stranu oceánu a dohoda je už schválená v parlamente a ratifikovala ju aj naša pani prezidentka. Akoby to všetko režíroval Rob Cohen, režisér zo série filmov Rýchlo a zbesilo. Nevidel som ani jeden z nich, neobľubujem tento žáner, no pokiaľ viem, tiež je to o rýchlosti, lenže motorov pod kapotou špeciálne upravených áut na pouličné preteky. V našom prípade však ide o obdivuhodnú rýchlosť, akú vyvinuli naši politici, v prospech tejto zmluvy. Čím to je, že všetko muselo prebehnúť tak rýchlo? Nie som síce politik, politológ, ani expert na medzinárodné zmluvy, no myslím si, že Jaroslav Naď a Ivan Korčok dobre vedia, že sú ministrami iba na jedno použitie. Kto už dnes uverí tomu, že by aj po nových voľbách, či už predčasných alebo až po dvoch rokoch, ostali na svojich ministerských postoch. Tak si teda čo najrýchlejšie urobili  svoju prácu a splnili svoju úlohu – podpísať a presadiť.

Politika a moc majú uhrančivý pohľad Medúzy. Kto sa raz pozrel do jej tváre, už nikdy nedokáže od nej odvrátiť svoj zrak, zostáva zakliaty v jej zajatí. Kto už raz zacítil opojnú rozkoš z vládnutia a rozhodovania, ten sa toho tak ľahko už nevzdá. Hľadajte v histórii taký príklad, že by sa niekto dobrovoľne vzdal možnosti rozhodovania o osudoch ľudí. Hráča môžete odnaučiť od hazardu, pijana piť, pytliaka pytliačiť, zlodeja kradnúť... politik však už nikdy neprestane  hrať s politickými kartami. Preto si myslím, že aj keď týchto dvoch mužov po voľbách neuvidíme vyvážať sa v našich štátnych limuzínach, oni sa už nestratia. Len si presadnú do iných  limuzín. Veľký brat sa už o nich postará.

Lenže je tu ešte jeden veľký problém. Krajina sa nám zmieta kvôli zdražovaniu a narastajúcej chudobe vo veľkých problémoch a teraz ešte toto. Vždy tomu tak bolo, že o malých národoch a ich osudoch rozhodovali mocnosti. Či už to boli králi, cisári, medzinárodný kapitál... vždy sa našiel z našich radov niekto, kto srdnato a poslušne hájil záujmy mocných. V niektorých východných národoch bol ľud považovaný za vola. Beda však bolo každému, ak prišla na vola jeho hodina. Toto veľké zviera dokázalo poslušne od rána do noci orať, nosiť ťažké bremená... proste slúžiť svojim pánom podľa ich predstáv... no dokázalo sa občas aj vzpriečiť. Vtedy sa z poslušného vola stal zúrivý tvor a rozdupal všetko okolo seba. A začal ohrozovať aj ľudí na životoch. Je naivné sa spoliehať, že keď hodina vola uplynie, zase ho bude možné zapriahnuť do pluhu a bude naďalej poslušne orať. Vôl možno áno, no s ľuďmi je to predsa len trocha inak. Keď sa vzoprú, potom už chcú aj zmenu. Vždy sa nájde medzi nimi nejaký hodinár, čo bude naťahovať ich ilúzie.

Vôl je veľmi pracovité, vytrvalé a silné zviera. Jeho najväčšia sila je v rohoch. Preto sa vraví – netreba vola ťahať za rohy. A na ľuďoch sa tiež nedá do nekonečna experimentovať – koľko toho ešte znesú.

Úvodná ilustrácia: Pixabay.com

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     

Blogy a statusy